ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hneď po konfirmácii Petra vybrala sa jedného dňa k Oedegaardovým sestrám, ale skoro vycítila, že sa musel prerátať; lebo prepošt si jej vôbec nevšimol a dcéry, obe staršie od Oedegaarda, chovaly sa k nej veľmi odmerane. Len leda že jej daly na známosť, čo určil ich brat ohľadom nej. Aby sa totiž celé predpoludnie priúčala vedeniu domácnosti v jednom dome von z mesta a popoludní aby chodievala do šijacej školy; doma aby len spala, raňajkovala a večerala.

Všetko urobila, ako jej naložily a cítila sa pri tom veľmi dobre, kým to pôsobilo na ňu pôvabom novoty; ale pozdejšie, zvlášť keď zavítalo leto, počínalo ju to všetko nudiť, lebo inokedy sedávala o tomto čase celý deň hore na kraji lesíka a čítavala v svojich knihách — ktoré postrádala teraz bolestne, ako postrádala vôbec i Oedegaarda samého, ako i poučné rozhovory s ním. Preto hľadala konečne zábavu tam, kde sa jej namanula.

O tom čase vstúpilo totiž do šijacej školy mladé dievča, ktoré zvaly Lise Let^[2] — totiž Lisou sa volala, ale nie Let. Let bolo priezvisko mladého námorníckeho kadéta, ktorý bol doma cez vianočné prázdniny, a ktorý zasnúbil sa s ňou na kĺzke, keď bola ešte malou žiačkou. Lise verila sa, že je to nie pravda, a rozplakala sa zakaždým, kedykoľvek na to narážaly; ale i tak prischlo jej meno Lise Let. Táto malá, šťúpla Lise často plakávala a často sa smiala, ale či plakala a či sa smiala, ľúbosť jej s umu neschodila. Skoro rojily sa húfne v šijacej izbe nové, podivné myšlienky. Ak vystrela niektorá ruku za návitkou cverán, nuž to bolo nabídnutie k sňatku, a kotúčka ho alebo prijala, alebo dala košík; ihla zasnúbila sa s niťou, a niť obetovala sa každým stehom za nemilosrdnú; ktorá sa pichla, ranila svoje srdce až do krvi; ktorá menila ihly, bola neverná. Ak shováraly sa dve šeptom, tak to bolo vždy o niečom veľmi, ale veľmi podivnom, čo sa im prihodilo, o chvíľu šeptaly spolu ešte dve a ešte dve; každá mala svoju dôvernú priateľku, a tisíc tajností nieslo sa povetrím — už to nebolo na vydržanie.

Raz na mrkaní Petra stála pred domom matkiným. Kropil jemnučký dážď, čo sa zve mrholením, preto založila si veliký vlniak až na hlavu a naďúgala do pitvora, kde stál mladý námorník, pískajúc si valčík. Vlniak pridŕžala si obidvoma rukami pod bradou, tak že vykukávaly z neho len oči a nos; ale mladý námorník zbadal ľahko, že žmurká naňho, i vybehol naskutku k nej pred dom.

„Počujže, Gunnar, mohli by sme ísť spolu na prechádzku?“

„Ale veď prší!“

„Daj sa ti mi svete, to si len taký drobný osieva!“

Šli teda k malému domcu na návrší.

„Kúp mi pár kúskov cukrového — z takého so smotánkovým snehom!“

„Ty by si nedbala mať vždy a vždy len cukrové pečivo.“

„Také so smotánkovým snehom!“

Šiel a doniesol jej želaného. Petra vystrčila ruku zpod vlniaka, vzala si cukrovinky a pochutnávala si na nich idúcky. Keď vyšli nad mesto, ponúkla mu kúsok a riekla:

„Počúvajže, Gunnar, my dvaja sme sa vlastne od jakživa ráčili — ja som ťa mala najradšej zpomedzi všetkých chlapcov! Vari mi neveríš? Ba áno, naozaj, Gunnar. A teraz si ty podkormidelníkom a možno, že už skoro sám povedieš loď. Mne sa tak vidí, že by si sa mal vlastne zasnúbiť… No? prečože neješ cukrové?“

„Ďakujem, práve som začal žuť močku.“

„Nuž, čo povieš na to?“

„Ó, to je ešte nie taká súra.“

„Že nie súra?… Veď sa predsa odplavíš pozajtre?“

„Ale hej. Lenže sa pravdepodobne vrátim onedlho.“

„Krásne. Ale či budem mať potom ja času, je pochybné, lebo kto vie, kde ja vtedy budem.“

„Teda s tebou by som sa mal zasnúbiť?“

„Nuž pravdaže, Gunnar!… S kýmže iným? To si mal predsa hneď vycítiť… ale ty si až prisprostý, preto si sa stal iba takým kadejakým námorníkom.“

„Ó, to ti ja neoľutujem… byť námorníkom je veľkolepé.“

„To sa rozumie, veď má tvoja matka vlastnú loď… No, teda čože mi odpovieš?… Ty si taký neohrabaný!“

„Ale, nuž čože mám povedať?“

„Že čo máš povedať? Haha, haha!… Vari ma ani nechceš?“

„Ach, Petra, veď to ty vieš až veľmi dobre… ale ja sa vždy obávam, že sa na teba nemôžem spoľahnúť.“

„Ale ba áno, Gunnar. Chcem ti byt verná, na veky verná…!“

Za chvíľočku stál tichúčko.

„Daj si pozreť do očú, Petra.“

„A načo?“

„Chcem videť, či to mieniš naozaj.“

„Vari si myslíš, že vystrájam žarty?“

Teraz sa už nahnevala naňho a odchýlila si šatku s tvári.

„Nuž dobre, Petra, keď to myslíš naozaj celkom vážne, nuž mi to potvrď bozkom… potom aspoň vie človek, čo to má znamenať.“

„Ale sa blaznieš?“

Zase si pritiahla šatku a kráčala ďalej.

„Ale, Petra, veďže dočkaj — že to nechápeš. Keď si mojou milou, nuž…“

„Ach, čuš, netáraj!“

„No počuj, ja viem predsa lepšie, čo je vo zvyku v takom prípade; lebo v poznaní života a v zkúsenosti predstihol som ťa ďaleko. Len si pováž, čo všetko som ja už videl…“

„No veru, hľadel si na všetko ako truhlík a teraz trepeš, ako si videl!…“

„A akože si ty predstavuješ zaľúbených? Čo pod tým rozumieš, Petra, ak sa ťa smiem spýtať?… Bežať hore vrchom, dolu vrchom jeden za druhým, to je veru slabá slasť.“

„Naozaj, to máš pravdu,“ smiala sa a zastala. „Nuž teda počuj, Gunnar! Kým tu stojíme a si trocha pary dolapujeme — uf! — chcem ti riecť, ako sa majú zaľúbenci chovať. Kým si tu v mestečku, musíš ma čakať každý večer pred šijacou školou a potom ma odprevadiť až po naše domové dvere; ak by som bola inde, tak musíš čakať na mňa na ulici, kýmkoľvek nevyjdem. Ale keď odídeš, musíš mi písavať, pekné veci kupovať a posielať. Ozaj, musíme si darovať navzájom prstene, jeden s mojím a druhý s tvojím menom, i s rokom a dátumom; lenže ja nemám peňazí, nuž musíš kúpiť obidva ty.“

„To vďačne urobím, ale…“

„Nuž čože máš už zaze za ,ale‘?“

„Ach, Pane Bože, veď som chcel riecť len to, že by som musel mať mieru tvojho prsta.“

„Výborne, hneď ju dostaneš.“

Odtrhla stebielce trávy, odmerala ním prst a odhryzla.

„Tak, ale aby si ho neodhodil!“

Vložil ho do papierika a s tým do listovnej taštičky. Ona sa mu prizerala, kým taštičku neskryl bezpečne.

„No, a teraz poďme ďalej, toto sprosté postávanie je mi už nudné.“

„Ale akokoľvek, Petra, ty ma odbavuješ skutočne trocha nakrátko.“

„Nuž veď ak nechceš, šuhajko môj, mne je to ľahostajné.“

„Ale to sa rozumie, že chcem — tak som to nemyslel… len či by som nesmel vziať aspoň tvoju ruku do svojej?“

„A to načo?“

„Nuž ako na stvrdenie nášho zasnúbenia.“

„Nesmysel! Čože tým potvrdíme, keď si podáme ruky?… Ostatne, ak si to tak žiadaš, nuž ti podám ruku — na, tu ju máš…! Nie stískať, mosjö, toho si nedovolím!“

Odtiahla mu ruku a skryla ju zase pod vlniak, ale zrazu ho naddvihla obidvoma rukami, že sa zpod neho objavila jej celá tvár.

„Ale ak by si to niekomu vyjavil, Gunnar, tak poviem ja, že je to nepravda! — tak, teraz si už na čistom!“

Smiala sa a začala ísť zase dolu vrchom…

Po chvíli zastala a riekla:

„Zajtra vyjdeme zo šijacej školy až o deviatej… môžeš ma potom čakať za záhradou — počuješ?“

„Dobre.“

„Tak, a teraz už musíš odísť.“

„Či mi nepodáš ruky ani na rozlučné?“

„Nechápem, načo ti je vždy tá sprostá ruka… Nie, teraz jej práve nedostaneš… S Bohom!“ zvolala hlasno a skokom pobrala sa domov.

Na druhý večer si to vedela tak zariadiť, že opustila školu posledná. Už bolo skoro desať hodín, keď odchodila; ale keď došla ku záhrade — Gunnara nevidela. Bola pripravená na hocijaké nehody, len na toto nie. Bola tak veľmi urazená, že čakala dlho naňho, len aby mu dôkladne mohla dohovárať, keď sa konečne uráči. Ostatne míňal sa jej čas veľmi príjemným spôsobom, kým prechádzala sa hore-dolu za záhradou. Kupecký spevokol začal sa práve cvičiť pri otvorených oblokoch súsedného domu; cez vzduch, presýtený vôňami kvetúcich sadov, doliehaly k jej sluchu zvuky španielskej piesne a vábily dotiaľ jej myšlienky, kým sa jej zazdalo, že je v Španielsku a že naslúcha s otvorenej pavlače, ako ju ospevujú. Španielsko bolo krajinou jej túžob; lebo každučičkým letom prišly do prístavu tmavé španielske lode a potom sa ozývaly ulicami španielske piesne, a steny Oedegaardovej izby boly tiež ozdobené mnohými peknými obrazmi, predstavujúcimi španielsky život… Možno, že je teraz zase tam, a ona je pri ňom! Ale zrazu bola zase hupkom v svojej norskej domovine, lebo tamto zpoza jablone blížil sa konečne Gunnar náhlivým krokom; kvapne išla mu v ústrety — ale nebol to Gunnar, iba práve zo Španielska sa navrátivší jasný klobúk na jasných vlasoch.

„Ha-ha-ha-ha!“ zavznel jasný smiech. „Pravdepodobne ste ma držali za niekoho druhého?“

To tajila najrozhodnejšie a odbehla rozhorčene. Ale on utekal za ňou, a v behu remsil ustavične, a to nesmierne chytro, s onou nedbalou výmluvou, akú mávajú ľudia, hovoriaci viaceré reči.

„Ó, ja tak ľahko nezaostanem, som výtečný behúň… A vám to nič nespomôže… musím sa s vami shovárať… Dnes je už ôsmy večer, čo tu čakám na vás…“

„Ôsmy večer!“

„Áno, ôsmy večer, ha-ha-ha! A behal by som tu vďačne ešte druhých osem dní, lebo my dvaja veľmi by sme pristali jeden ku druhému — však ver?… Oj, nič vám bežanie neplatí… Ja vás nepopustím, lebo teraz ste už unavená, badám to.“

„Boh uchovaj, nie som ustatá ani za máčny mak.“

„Ba ste!“

„Ani chýru.“

„Ba áno!… Povedzte teda niečo, keď ste nie ustatá!“

„Ha-ha-ha!“

„Ha-ha-ha! To je nie hovorenie!“

A potom zastali. Chytro vymenili niekoľko frás — polovážne, položartovne. Potom zveleboval Španielsko, jeden obraz mihal sa za druhým — naostatok hanil biedne hniezdo tunajšie.

Jeho líčenie Petra sprevádzala so žiariacim zrakom, jeho výrony prešumely vedľa jej sluchu ani hučanie vetra, kým tekal jej pohľad hore-dolu po zlatej retiazke, ktorú mal vo dva vrhy na hrdle obtočenú.

„Hľa,“ riekol chytro a vytiahol konec retiazky s pripevneným oň krížikom, „pozriteže! Tú som vzal dnes večer s sebou, aby som ju mohol v spevokole ukázať; tá je zo Španielska, — musím vám rozpovedať jej historiu!“

A hneď i začal: „Keď som bol v Južnom Španielsku, zúčastnil som sa raz pri streleckej slávnosti a vyhral som to ako cenu. Oddali mi výhru s nasledovnými slovami: ,Túto retiazku vezmite s sebou do Norvéžska a oddajte ju ako pokorný hold španielskych kavalierov najkrajšej dáme svojej domoviny.‘ Zavznelo volanie na slávu, trúby zahlaholily, zástavami mávali, kavalieri tlieskali rukami a ja som prevzal cenu.“

„Bože, to bolo úchvatné!“ zvolala Petra. Lebo jej obrazotvornosť vykúzlila si naskutku španielsku slávnosť so španielskymi farbami a spevy; tam stáli pri vinohradoch osmahlí Španieli, ožiarení horúcim večerným slncom, a ich myseľ zaletovala k najkrajšej žene snehových krajín.

Hoci bol namyslený a fantasticky tláchavý, bol predsa dobrosrdečný človek; teraz ostal stáť a len pokračoval v opise Španielska. Čím diaľ, tým väčšmi stupňovala sa jej túžba, a že bola dušou celkom v onej prerozkošnej krajine, začala si nôtiť potichu španielsku pesničku, ktorú počula predtým a pozvoľne začaly sa jej i nohy do taktu pohybovať.

„Ako, vy viete tancovať španielske tance!“ zvolal.

„Áno, áno, áno,“ trilkovala v rytme tanca a lúskala prsty, napodobňujúc kastagnetty; lebo tak videla tancovať španielskych námorníkov.

„Vám prislúcha cena španielskych kavalierov!“ zvolal akoby zachvátený jasným vnuknutím. „Nikdy som nevidel krajšej ženskej, ako ste vy!“

A prvej, ako by bola pochopila, čo tým myslí, sňal si zlatú retiazku a ovil ju zručne viac ráz na jej hrdlo. Lenže keď sa spamätala, zfarbila sa jej tvár jej zvláštnym tmavým rumencom studu, oči naplnily sa jej slzami, takže octnul sa teraz on, ktorý padal z jedného vytrženia do druhého, v najväčších rozpakoch, keď pochopil, čo vykonal — i nevedel, ako sa má naďalej chovať — len to jedno cítil, že tu nesmie zostať — a odišiel…

Ešte o polnoci stála pri otvorenom obloku svojej podkrovnej izbičky s retiazkou v ruke. Nad mestom, fjordom a ďalekými vrchy rozprestierala sa vlažná noc pokročilého leta. S ulice zavznievala zase španielska pieseň, lebo spevokol odprevádzal Yngve Volda domov. Každé slovo znelo srozumiteľne; v piesni bola reč o krásnom venci. Len dva hlasy spievaly text, ostatné napodobňovaly na perách sprievod guitary:

Keď roztvorila oči na druhé ráno, bola vo sne v háji skrz naskrz v svetle slnečnom plávajúcom. Široko-listé stromy boly samé žlté tolije^[3] a všade ovisovaly dlhé lesklé hrony s konárov, ktoré sa jej temer dotýkaly, keď kráčala horou.

Hneď jej to pripomenulo retiazku; vzala ju a prevesila si ju na košeľu. Potom si založila čiernu šatku a na to retiazku, s čierneho sa lepšie odrážala. Sediac na posteli, nazerala do malého ručného zrkadla: — či by bola naozaj taká krásna?… Vstala, aby sa učesala, a zase do zrkadla pozrela. Ale vtedy jej prišla na um matka, ktorá o tom všetkom ešte ničoho nevedela, i ponáhľala sa doobliekať; žiadalo sa jej sísť čím skôr k matke a rozpovedať jej všetko. Avšak keď bola už hotová a chcela si dať retiazku okolo hrdla, prebleskla jej hlavou myšlienka, čo povie na to matka — a vôbec, čo by ľudia na to riekli, a čo by mala odpovedať, keby sa jej niekto spýtal, zkadiaľ má tú drahocennú retiazku. A že by taká otázka bola odôvodnená, zaľahla jej čím dial tým väčšmi na srdce, tak že vybrala napokon malú škatuľku, vložila do nej retiazku — a po prvý raz v živote pocítila, čo to značí byť chudobnou.

Dnes predpoludním nechcelo sa jej ísť do roboty. Sadla si nad mestom, tam, kde dostala retiazku, a držiac ju v ruke, mala pocit, ani čo by ju bola ukradla.

Pod večer čakala za záhradou ešte dlhšie na Yngve Volda, ako večerom predtým na Gunnara: lebo mu chcela vrátiť retiazku. Ale práve tak, ako vykotvila nenadále dňom predtým loď, na ktorej bol Gunnar matrósom, lebo dostala v súsednom meste znamenitý náklad, tak musel dnes i Yngve Vold, ktorému loď patrila, odcestovať v tej istej záležitosti. A poneváč mal súčasne uzavreť ešte viac obchodov, zostal tam za celé tri týždne.

Za tieto tri týždne putovala retiazka z vrecka do zásuvky v škrini, odtiaľ do listovej obálky a obálka do tajného priečinku. A Petru hnalo to od jedného ponižujúceho soznania ku druhému. Po prvý raz v živote pocítila úplne, koľká medzera delí ju od vznešených dám mestečka. Tie by boly smely nosiť retiazku, a nikto by sa ich nebol spytoval, prečo ju nosia a odkiaľ ju majú. Ale Yngve Vold by sa ani nebol opovážil ponúknuť niektorej z nich retiazku bez toho, aby jej súčasne nabídol i svoju ruku; len oproti rybárčaťu si to smel dovoliť. Keď jej chcel darovať niečo, prečože jej nedal také niečo, čo by mohla upotrebiť? Ale isteže si robil z nej iba posmechy, keď jej dal takú vec, ktorú ani nosiť nemôže…

A to s „najkrajšou“ bola pravdepodobne len vymyslenina, lebo keby jej bol venoval retiazku z tej príčiny, tak by jej ju nebol oddal potajme vo večernom šere… Rozhorčenie a stud zožieraly ju tým citlivejšie, že ona nezdôverila sa nikdy nikomu. Nie div teda, že keď stretla sa s ním po prvý raz, s ním, okolo ktorého točily sa všetky tieto trpké a zahanbujúce myšlienky — začervenala sa tak veľmi, že si to musel nesprávne vysvetľovať, a keď jej to preblesklo umom, začervenala sa ešte väčšmi.

Ponáhľala sa domov, schvátila retiazku, a hoci bolo ešte vidno, sadla si nad mestom ku ceste a čakala tam naňho — teraz mu ju vráti!

Nepochybovala ani najmenej, že sa dostaví, lebo i jemu vstúpil rumenec do tvári, keď ju zazrel, hoci bol za toľký čas preč. Ale skoro ho začaly tie isté myšlienky ospravedlňovať: nebol by sa začervenal, keby mu bola ľahostajná; keby sa bol prvej vrátil domov, bol by ju iste prvej vyhľadal.

Už počínalo mrkať; lebo od posledných troch týždňov skrátily sa dni už značne. Ale v šere menia sa často naše myšlienky. Sedela tesno nad cestou, medzi stromy; ona mohla všetko prehliadnuť, nezbadaná od iných. Keď sedela už hodnú chvíľu, čakajúc ho márne, začínaly vybuchovať v nej rôzne protimluviace si pocity. Načúvala vše naplašene, vše nahnevane. Každého, kto šiel pomimo, počula hodne predtým, ako ho zazrela - ale jeho vyčakávala nadarmo. Načúvala tak napnute, že sa ľakala i šuchotu, spôsobeného vtáčky, keď v polosne premenily miesto medzi listím. Každý zvuk, ktorý dochodil od mesta, každý ohlas vzbudil jej pozornosť. Jednu veľkú loď vykotvili matrósi, spievajúci si. Ešte dnes v noci mali ju vyvliecť z prístavu, aby sa mohla odplaviť pri prvom rannom vánku. Ó, bárs by mohla i ona odísť na šíre more; ta smerovaly všetky jej túžby! Spev ako čo by sa stával jej vlastným, laná, ktorými podnímali nahor vratidlo, ako čo by i ju dvíhaly — lenže kam?… A práve vtedy ukázal sa jasný klobúk na prostred cesty práve oproti nej!… Vyskočila a pustila sa do behu; ale ako utekala, prišlo jej na um, že sa to veru nesvedčí; robila chybu za chybou — preto ostala radšej stáť. Keď sa blížil, hľadela skryť sa za stromy, a keď došiel k nej, dýchala tak prudko, že počul každé jej vydýchnutie, a ako ho okúzlila predtým svojím nadšením, tak bol premožený teraz jej úzkostlivosťou.

Bol vo velikých rozpakoch, ba až zmátaný a zašeptal:

„Veďže sa nebojte!“

Ale videl, že chvela sa ešte väčšmi. I chcel ju spraviť dôvernejšou tým, že ju chytil za ruku; ale leda že ucítila dotknutie sa jeho ruky, odskočila, ani čo by ju boly plamene obtočily a zutekala zase, kým on zaostal.

Nebežala ďaleko; už nemohla dychu popadnúť. V sluchách jej tepalo a srdce div že jej hruď nerozhodilo; pritisla si obe ruky k srdcu a načúvala. Počula kráčať po tráve a šuchotať po napadanom listí… Prichodil rovným smerom k nej — či ju videl?… Nie, nezazrel jej!… Ba áno, zazrel ju!… Predsa nie, lebo prešiel pomimo. Veď ona nemala strachu, nie to to nebolo; ale bola pobúrená, a keď sa už cítila v bezpečnosti, opustily ju spolu s napnutím i sily a sklesla zmorená, na smrť ustatá.

Len po drahnom čase sa zase zdvihla a kráčala pomaly dolu vrchom; vše zastala a zase šla kúsok ďalej — ako čo by ani nemala určitého cieľa. Keď došla zase ku ceste, sedel tam a čakal na ňu trpelivo… Teraz vstal… Ona ho nezbadala predtým, kráčala ani hmlou obtočená; teraz skríkla slabo, ale neriekla ani slovíčka, ani sa nepohla, len si pritisla ruky na oči a plakala. To dojalo Yngve Volda v takej miere, že i jeho ináč hodne podrezaný jazyk zamĺkol. Len po chvíli riekol so zvláštnou určitosťou:

„Ešte dnes večer sa poshováram s mojou matkou… Zajtra sa všetko objasní, o niekoľko dní pôjdeš do cudzozemska a pozdejšie sa staneš mojou ženou!“

Čakal, že mu odpovie; ba domnieval sa, že aspoň vzhliadne naňho; ale ani jedno ani druhé neurobila. To si vysvetľoval svojím spôsobom.

„Neodpovedáš mi?… Nemôžeš, však?! Dobre… Dôveruj mi; lebo od tejto chvíle si moja!… Dobrú noc ti!“

A odišiel.

Ona stála v trapiech, akoby v hmle; neurčitá obava sa do toho plietla a chcela rozptýliť hmlu; ale všetko zostávalo len hmlistým.

A že krútily sa jej myšlienky po všetky tie tri týždne temer výlučne okolo Yngve Volda, nebolo jej ťažko pripojiť tento nový zázrak k reťazi svojej obrazotvornosti. Najbohatší človek mestečka, z najvznešenejšej rodiny — a chcel ju pozdvihnúť k sebe bez okolkov. To líšilo sa tak nesmierne od jej predstáv za oného dlhého času skľúčenosti a pokorenia, že blažilo ju svrchovane už i samo sebou. A jej šťastie bolo tým žiarivejšie, čím väčšmi sa vmýšľala do nových, všelijako priaznivých pomerov. Videla sa v duchu, že je roveň všetkým ostatným a tým u cieľa svojich neurčitých túžob. Zobrazovala si predovšetkým najväčšiu loď Yngve Volda, ako leží v prístave v jej svadobný deň ozdobená vlajkami; videla, ako víta mladý pár na svojej palube čestnými salvami a ohňostrojmi a ako ich unáša do Španielska, kde hreje svadobné slnce!

Keď zobudila sa na druhé ráno, vošla slúžka a oznámila jej, že je už pol dvanástej. Petra bola hrozne vylačnená; jedla a jedla, a že ju desne bolela hlava, bola veľmi mdlá a zaspala znova. Keď zobudila sa zase okolo tretej popoludní, cítila sa už lepšie. Matka prišla hore a povedala, že akiste odospala nejakú chorobu; to si i ona obyčajne tak pomáhavala. Ale teraz že už treba zviechať sa jej, už je čas, aby šla do šijacej školy. Petra sedela vzpriamená na posteli, len hlavu si podpierala ramenom; ani nevzhliadnuc odvetila, že odteraz už nebude chodievať viac do šijacej školy. Matka si myslela, že je ešte pravdepodobne trocha otrieblená, i sišla, aby jej doniesla balík s listom, ktorý doniesol práve jeden chlapec s lodi. Hľa, už boly tu dary!

Petra si bola medzitým zase ľahla, ale vstala chytro a akonáhle bola sama, začala rozbaľovať s istou okázalosťou najprv balík. Bol v ňom — pár parížskych dámskych topánočiek! Trocha sklamaná chcela ich práve odložiť, keď zbadala, že pri palcoch niečo zavažuje. Všuchla rukou do jednej a vytiahla odtiaľ malý, do hodvábneho papiera zakrútený predmet — bola to zlatá náramnica. V druhej topánke objavila tiež niečo bedlive zabalené — pár francúzskych glacé-rukavíc, a z pravej rukavice vytiahla zase papierové klbečko, v ktorom boly dve hladké zlaté obrúčky.

„Došli sme už tak ďaleko?“ myslela si Petra. Srdce jej trepotalo, i nazrela do obrúček, aby videla, čo je v nich vyryté, a čítala neklamne: „Petra“ a rok i datum, a v druhom „Gunnar“.

Zbledla, hodila prstene i celý balík na zem, ani čo by ju boly popálily, a roztrhla obálku listovú.

Datovaný bol z Calais — a čítala:

„Milá Petra!

Došli sme sem šťastlivo, pri priaznivom vetre od 61. až po 54. stupeň šírky, ale potom počas celej plavby až po prístav dul nám silný vietor do boku lode, a to sa stáva málokedy ešte i lepším lodiam, ako je naša, ktorá je veru hrdý plavec, nuž ti musím dať na vedomie, že myslel som celou cestou na teba a na to, čo sa medzi nami stalo, a je to veľmi protivné, že som sa od teba ani poriadne odobrať nemohol, a preto som šiel najedovaný na loď, ale som na teba odvtedy nikdy nezabúdal, vyjmúc kedy-tedy na chvíľočku; lebo námorník máva vše tvrdé stanovište. Ale teraz sme už tu a ja som vydal celý svoj plat na dary, ako si ma prosila, a i tie peniaze, ktoré som dostal od matky, teda teraz už nemám nič. Ale keď mi dovolia odísť trocha domov, prikvitnem práve tak chytro k tebe, ako tieto dary; lebo kým je to medzi nami len v tajnosti, nemám istoty, obávam sa mladých šuhajov, ktorých je u vás nadostač; ale chcem byť na čistom, aby sa nikto nevyhováral, ale sa mal predo mnou na pozore. Pravda, že by si ty mohla dostať i lepšieho šuhaja, ako som ja, lebo ty by si obsiahla, kohokoľvek by si chcela; ale nikdy by si nedostala vernejšieho, a to som ja. Ale teraz chcem už dopísať, lebo som už zapísal dva hárky a písmeny sú vždy väčšie a väčšie; lebo písať list je najstrašnejšie, čo poznám, ale ti píšem predsa, lebo keď to tak chceš mať. A ku koncu ti chcem ešte povedať, že ja celú vec veľmi vážne beriem; lebo ak by si to ty vážne nemienila, tak by to bol veliký hriech a mohol by sa skončiť pre nejedného nešťastím.

Zmocnil sa jej veliký strach. Za chvíľočku bola von z postele a oblečená. Musela výjsť niekam, aby sa spamätala, lebo všetko sa jej stávalo zrazu nejasným a nebezpečným. Čím viac rozmýšľala, tým väčšmi sa jej mítorily myšlienky; niekto jej musel pomôcť vymôcť sa zo sieti myšlienok, sama by sa nikdy nevymotala! Ale komu by sa mala zdôveriť?… Komu druhému, ak nie matke…

Ale keď stála konečne po dlhom vnútornom boji v kuchyni pred matkou, ustráchaná, blízka plaču, no s pevným úmyslom zdôveriť sa jej cele, aby mohla prispeť jej radou a pomocou tiež zplna, riekla matka, ani sa neobrátiac k Petre, nasledovne ani nezbadajúc výrazu jej tvári:

„Práve bol tu… Už sa zase vrátil domov…“

„Kto?“ šeptala Petra a zachytila sa stola; lebo ak bol už naozaj Gunnar nazad, tak nemala viac nádeje. Znala Gunnara; bol síce ťarbavý a dobrosrdečný, ale ak sa raz rozpajedil, tak bol už zúrivý.

„Že aby si hneď prišla ta, povedal.“

„K nim?“ zvolala Petra, trasúc sa; myslela si naskutku, že rozpovedal už všetko matke, a čo to bude mať za následky?

„Ale áno, to sa vie, že na faru,“ riekla matka.

„Na faru? Nuž či Oedegaard prišiel zase domov?“

Teraz sa už obrátila matka k nej.

„Pravdaže — ktože by iný?“

„Oedegaard!“ zajasala Petra a víchor radosti zahnal naskutku všetky chmáry. „Oedegaard sa vrátil, Oedegaard! Ó, Pane Bože na nebesách, zase je tu.“

A už vyletela dvermi a utekala poľom. Rútila sa vpred, smiala sa, pokrikovala si. Za ním, jedine za ním túžila; keby on bol býval doma, všetko to zlé by sa nebolo stalo! Len pri ňom sa cítila bezpečne; už len pri púhej myšlienke na jeho šľachetnú, jasnú tvár, na jeho láskavý hlas, alebo i len na jeho tiché, obrazmi bohate ozdobené izby upokojovala sa jej rozbúrená myseľ pozvoľne. Stíšila kroky, aby mala času spamätať sa celkom. Mesto i okolie jagalo sa v žiare ubúdajúceho predjasenného dňa; menovite fjord žiaril v skvostných farbách; vonku v úžine morskej kundolil sa ešte dym parníka, ktorý doplavil Oedegaarda. Ó, len-len že zvedela, že je už zase doma, už to postačovalo, aby bola zase dobrá, zdravá a silná; prosila Boha, aby jej bol na pomoci, že by ju už Oedegaard nikdy, nikdy viac neopustil!

A práve, keď ju táto nádej povzniesla, zazrela ho, ako blíži sa k nej usmievajúc; vedel, ktorou cestou pôjde a šiel jej v ústrety. To ju tak dojalo, že pobehla oproti nemu, schytila obe jeho ruky a pobozkala ich.

To ho zarazilo. A že zazrel zďaleka prichodiť niekoho smerom k nim, odviedol ju s cesty hore vyššie medzi stromy. On držal ešte vždy obe jej ruky v svojich a ona opakovala ustavične:

„Ako je to krásne, ako znamenite, že ste prišli! Nie, ani to nechápem, že ste to naozaj vy! Už nesmiete odísť nikdy, nikdy viac! Neopusťte ma zase, ach, prosím vás, neopusťte ma viac!“

Pritom sa jej vyrútily slzy z očú. On pritiahol jej hlávku nežne k sebe, ako čo by chcel zakryť jej slzy a upokojiť ju; lebo cítil, že ju treba utíšiť. Ale ona sa pritúlila k nemu, ako pritúli sa mladé vtáča pod krýdlo, ktoré zdvihlo sa ochranne jemu k vôli, a nebola by dbala zostať navždy tak. Premožený toľkou dôvernou oddanosťou, ovil ju ramenom, ako čo by jej chcel slávnostne prisľúbiť, že jej poskytne hľadanej záštity. Ale leda že to ucítila, keď zdvihla uplakanú tvár k nemu; jej oči stretly sa s jeho zrakom, a všetko, čo zrkadliť sa môže v pohľade — keď kajanie stretne sa s láskou, vďačnosť s radosťou darcovou a áno s ánom — to nasledovalo rýchle jedno za druhým. Chytil jej hlavu do obidvoch rúk a pritisol svoje ústa na jej pery. Včas utratil matku, a tak bozkával po prvý raz v svojom živote, a s ňou to bolo tak isto. Ani jeden sa nemohol vymaniť z kúzla, a keď sa to i stalo, nuž to bolo len aby si znovu klesli do náručia. On sa chvel, ale ona žiarila šťastím, ovila jeho hrdlo ramenami a pridŕžala sa ho pevne, ako dieťa. A keď si sadli, a ona smela sa dotknúť jeho rúk, vlasov, ihlice, nákrčníka, slovom všetkého, na čo sa inokedy len z diaľky úctivo dívavala; a keď ju prosil, aby mu tykala a nevykala, a jej to nijako nešlo, a keď jej chcel vyrozprávať, akého bohatého obsahu dodala jeho chudobnému životu hneď od prvej chvíle, ako dlho bojoval sám so sebou, proti svojim citom, aby nezahatil jej vývin, a aby si nenárokoval ako odmenu jej lásku, a keď potom pochopil, že ona zo všetkého toho ani slovíčka nerozumela a zrazu i on sám nenachodil v svojich rečiach nijakého smyslu; a keď chcela potom ísť hneď s ním na jeho byt, a on ju, smejúc sa, musel prosiť, aby ešte pár dní poshovela, potom že odcestuje s ňou ďaleko, ďaleko odtiaľto do cudzej krajiny — vtedy cítili, i to vyslovili, sediac tam medzi stromovím, pred sebou fjord i horu vo večernom svetle, kým zvučala a nôtila v diaľke fujara: že je to opravdové šťastie.