E-mail (povinné):

Bjørnstjerne Bjørnson:
Rybárča

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Vladimír Böhmer, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

Siedma kapitola

Večer, keď sa už zotmilo, zakotvila sa loď v prístave bergenskom. Petru, ktorá mala ešte slabý závrat po prestátej morskej chorobe, dopravili v kapitánovom člnku cez nespočítateľné množstvo veľkých i menších lodí na hrádzu pristavenú a potom ju viedli cez hluk a krik hemžiacich sa tam námorníkov ďalej úzkymi bočnými uličkami, v ktorých bolo plno sedliakov a uličníkov. Až zastali pred malým úhľadným domom, v ktorom zaujala sa Petry láskavo jedna stará dáma na prosbu kapitánovu. Petra bola hladná a unavená, a tu mohla ukojiť hlad, i si mohla odpočinúť. Zobudila sa len pred poludním nasledujúceho dňa osviežená, čulá, prístupná novým dojmom a zvukom nového nárečia, a keď vytiahla záclonu, videla i prírodu dookola, nové mesto i nových ľudí. Ba keď si zastala pred zrkadlom, zdalo sa jej, že sa i ona obnovila: to veru nebola tá istá tvár, ako predtým. Pravda, že jej nebolo jasné, v čom väzí tá premena: veď nevedela, že v jej veku žiaľ a vzrušenie zjemnia a prehĺbia črty tvári, dodajúc im výrazu: avšak keď sa zazrela v zrkadle, prišly jej na um nevdojak posledné noci, a ešte i pri rozpomienke na ne sa zachvela.

A preto sa poponáhľala s obliekaním, aby se mohla len čím skôr dostať ku všetkému novému, čo ju očakávalo. V bývacej izbe našla domácu paniu i niekoľko dám, ktoré sa jej zprvu dôkladne uprizeralv a potom jej sľúbily, že sa jej zaujmú; predovšetkým sa jej ponúkly, že jej poukazujú mesto. Chcela si pokúpiť všeliaké maličkosti, preto vybehla po svoj portefeuille. Ale že sa okúňala vziať s sebou takú hrubú neokrúchanú vec, roztvorila ho, aby si vyňala z neho peniaze. Lenže čo! našla v ňom nie sto, ale tristo lážovcov! Tedy zase jej len Pedro Ohlsen natískal peniaze bez vedomia matkinho a oproti jej vôli! Tak málo znala hodnotu peňazí, že sa ani nezačudovala nad výškou summy, a preto jej ani na um neprišlo rozmýšľať o príčine tejto veľkej štedrosti. Miesto radostného poďakovacieho listu, plného otázok a domnienok, doniesla Gunlaug Pedrovi Ohlsenovi list, v ktorom Petra prezradila svojho dobrodincu, a ani sa veľmi neusilujúc zatajiť svoju mrzutosť, táže sa dcéra matky, čo si má počať s tým vpašovaným darom.

Veľkolepá prírodná krása polohy Bergenu pôsobila na ňu najmohutnejšie. Nemohla sa ubrániť pocitu, že bralá čnejú tak blízko nad mestom, že človek musí sa mať na pozore. Zakaždým, keď vzhliadla, cítila sa podivno stiesnene, a hneď zatým mala sto chutí vystreť ruku a zaklepať na skaliská. Vše sa jej zdalo, ako čo by odtiaľto nebolo vôbec východu! Temno a bez úslnia stály tu skalnaté vrchy, zavalené ťažkými oblakmi; vše sa hnaly mračná ponad ne; vietor a pŕšky sa striedaly ustavične, ani čo by z brál prichodily alebo ako čo by ich vrchy na mesto hnaly. Avšak na tvárach ľudí vôkol seba nepobadala stiesnenosti. A tak sa i ona rozveselila medzi nimi: lebo každý šiel za svojím zamestnaním tak voľne, ľahko a radostne, ako toho ešte nezkúsila, bolo jej to celkom nové a po všetkom tom, čo prežila, dotýkalo sa jej ako úsmev, ako srdečné privítanie.

A keď povedala na druhý deň pri obede, že by šla najradšej na také miesto, kde je hodne ľudí pohromade, navrhli joj, aby šla do divadla; tam že uvidí pospolu v jednom dome na sta a sta ľudí.

Áno, ta by šla hrozne rada! Obstarali jej tedy vstupenku: divadelná budova bola celkom na blízku a v určený čas ju ta zaviedli. Mala mesto v prvom poradí balkonu. Sedela v žiarivom osvetlení, uprostred premnohých veselých ľudí, okolo nej pestrosť farieb, a rozhovor šumel so všetkých strán, ani šum vln na slobodnom mori.

Nemala ani tušenia, čo tu ešte uvidí. Veď ona vedela len to, čo ju Oedegaard naučil a čo od náhodilých známych počula. A Oedegaard nespomnel nikdy slovíčkom divadiel. Matrósi hovorili síce o divadlách, lenže o takých, v ktorých vidno divé zveri a umeleckých jazdcov: a jej kamarátom, chlapcom, neprišlo nikdy na myseľ rozprávať jej o predstaveniach, hoc im v škole jedno-druhé o tom možno i spomínali. Lebo mestečko nemalo svojho divadla, nasledovne ani budovy tohoto názvu. Kočovní krotitelia zverov, tanečníci na povrazoch a komedianti používali k svojim produkciam alebo pobrežnú búdu alebo dávali predstavenia pod slobodným nebom. Jej nevedomosť bola taká veliká, že ani nevedela, ako sa má spytovať, sedela mlčky a očakávala v svojej naivnosti, že uvidí voľačo zázračné, na príklad ťavy alebo opice. Pozvoľne ju táto predstava natoľko opanovala, že videla v každej tvári okolo seba nejaké zviera: koňa, psa, líšku, mačku, myš, a nad tým sa znamenite zabávala. Tak sa stalo, že členovia orchestra poschodili sa a ona ani nezbadala.

Zrazu vyskočila naľakane, lebo krátkym hrmotným zahučaním trúb, kotlov, bubnov a surmít začala sa ouvertűra, — a ona nepočula nikdy inakšej hudby ako niekoľko husieľ a flautu hrať odrazu. Zbledla, začujúc této hlučné veľkolepé zvuky; podobaly sa ony studenej čiernej morskej vlne; chvela sa pred tým, čo teraz nastane, že šum a hukot ešte väčšmi zosilnie, a predsa by nebola chcela ani za svet, aby zamlkol. Ale skoro začaly nežné zvuky ožiarovať tmu a otvárať perspektívy, o akých sa jej nikdy nesnilo. Na lunivých nápevoch sa vznášala, dookola otriasal sa vzduch veselou hrou a kypiacim životom, celý kŕdeľ tónov vzniesol sa pokojným pomalým mávaním krýdel a zase sa spustil tichúčko, shlukol sa mohutne, rozptýlil sa roztopašné a divoko — až sa na to spustila veliká tma a všetko pokryla; bolo to, ako čo by všetko splákol a prehlušil hukot vodopádu. Potom zase jeden ojedinelý tón, ako spev vtáčka na vlhkom konári pri samej priepasti; začal nôtiť žiaľno, placho, ale pri jeho speve sa vzduch vyjasnil, cez škáru v mračnách vykukol slnečný lúč a zase sa šíril výhľad do modrých dialok, a v tom plno toho zvláštneho lunenia a trepotania zpoza lúčov slnečných. Ešte chvíľočka, a hľa! všetko zamĺklo, zamrúc sladko, pokojne; jasajúce húfy letely ďalej, vzdiaľujúc sa vždy viac a viac, nezanechajúc nič inšie iba lúče slnečné, prýštiace a roztápajúce kúzelne vo vzduchu; celý nekonečný priestor plný slnca, všetko je presiaknuté svetlom, a v tomto blaženom sne harmonií rozplynulo sa všetko…

Keď hudba zamĺkla, Petra nevdojak vyskočila. Nazdávala sa, že je už konec. Ale čo je to za nový zázrak! Krásna omaľovaná stena pred nou sa dvíha, vystupujúc vysoko až po samý krov!… Bola v kostole; v kostole klenutom, plnom stĺpov; v kostole, ozývajúcom sa hučaním organa a slávnostným spevom; a v ňom ľudia v odevoch, akých nevidela nikdy, kráčali smerom ku nej a hovorili — naozaj, oni hovorili o kostole! A to rečou, ktorú nerozumela… Ako? veď za ňou hovoril tiež ktosi!

„Sadnite si!“ volal niekto. Ale veď v tom kostole nebolo stolíc; a tí dvaja tam v kostole ostali pokojne stáť; a čím dlhšie sa na nich dívala, tým väčšmi sa utvrdila v domnienke, že sú tí dvaja tak isto poobliekaní, ako to videla na jednom obraze, na ktorom bol svätý Olaf zobrazený… a hľa — veď i hovorili o svätom Olafovi!

„Sadnite si!“ počula zase za sebou. „Sadnite si!“ volali viacerí. Možno, že sa i za mnou odohráva niečo, pomyslela si Petra a zvrtla sa chytro a zazrela celú horu vzteklých tvárí, niektoré z nich hľadely na ňu zrovna hrozivým výrazom. To všetko nie je s kostolným riadom, domnievala sa Petra a chcela ujsť. Ale staršia dáma, ktorá sedela vedľa nej, ju potiahla za šaty.

„Ale veďže si sadnite, dušička!“ riekla Petre šepotom; „lebo tí tam za vami nevidia nič!“

Už sedela na svojom mieste; pravdaže, to tam je javisko a my sme diváci — ach, naozaj, veď sme v divadle, opakovala, ako čo by si bola chcela to slovo zapamätať naveky.

Zadívala sa tedy zase do vnútra kostola; ale čo si akokoľvek dala záležať, nemohla rozumeť muža, ktorý tam hovoril. Iba keď si všimla, že je mladý a pekný, zachytila vše tu i to slovo; a keď počula, že hovorí o láske a je zaľúbený, rozumela skoro všetko. Potom prišiel ta tretí, a ten ju zaujímal zplna; lebo dľa obrazov súdila, že je to mních, a už si tak dávno priala, aby mohla raz ak živ uzreť živého mnícha. Mních stúpil tak tichučko, bol taký pokorný, mal taký neobyčajne bohabojný ráz! Hovoril tak úprimne, pomaličky, že mohla sledovať slovo za slovíčkom. Ale zrazu sa odvrátil a vravel pravý opak toho, čo predtým povedal… Bože môj, to je naničhodník!… Naozaj, to je huncút!… A mu to i poznať po tvári!… Ale že to ten krásny mládenec nezbadá!… Aspoň počuť by to mal…!

„Ale veď vás ten šiali!“ šeptala polohlasne.

„Pst!“ riekla stará dáma.

Ach, nie, mladík jej nepočul,… odišiel, dôverujúc nebezpečnému šaľbiarovi!… Všetci odišli a vošiel starý muž… Ale čože je to? Keď starec hovorí, zdá sa, ako by hovoril mladík… a je to predsa len starec… A teraz, hľaďže, hľaď; prichodí celý skvelý rad bielo oblečených panien. Tichúčko a pomaly kráčajú po dve cez kostol; ešte ich vidí, hoci jej už dávno zmizly s očú — a v jej pamäti vynorí sa podobný zjav z detských čias… keď šla raz za zimného dňa s matkou cez vrchy. Brodiac čerstvým snehom, vyplašila nenazdajky kŕdeľ mladých snežných kuriat (lagopus albus), ktoré vzlietly a razom ich bolo plno vo vzduchu; biele boly vtáky, biely bol sneh, biela bola hora a biely bol i vzduch — a dlho zatým rojily sa i jej myšlienky bielo v hlave — a ten istý pocit mala teraz zase.

Avšak jedna z bielo odetých panien vôjde s vencom v ruke sama a kľakne si. I starec si kľakne a teraz ho ona osloví — veď jej doniesol list i zvesť z ďalekých krajín. On vytiahne list; vidno, že je list od niekoho, kto ju ľúbi. Oj, aké krásne. Tu ľúbia sa všetci navzájom! Ona roztvorí list — lenže je to nie list, ale len prázdny kus papieru a predsa je ten list samá číra hudba… lebo hľaďže, aj hľaď — on sám je tým listom! Starec je onen mladík, ten, ktorého ona miluje!… Objímu sa… nebesá, i sa bozkajú!

Petra cítila, ako sa silne začervenala, i zahrabala tvár v dlaniach, sledujúc pritom celý dej pozorne.

Čuj! teraz jej hovorí, že budú sláviť svadbu a ona ho s úsmevom pošklbkáva za bradu, škádliac ho, že sa stal barbar z neho, a on jej vraví, že veľmi opeknela i dá jej prsteň a sľúbi jej kmenty a šarláty, zlaté topánky i zlatý opasok; rozlúči sa veselo s ňou, veď ide ku kráľovi dohovoriť sa o svadbu. Žiariacim zrakom hľadí mladucha za ním; ale keď sa obráti, je zase sama, bez neho, a zrazu jej je všetko také pusté, také prázdne!…

Stena sa zase chytro skĺzla dolu. Ako? Už by bolo teraz po tom? Leda len že sa začalo?… Celá zapýrená obráti sa ku starej dáme.

„Už je skončené?“

„Nie, nie, dieťa moje; to bolo len prvé dejstvo… Je ich v celku päť… Ach, veru, päť dejství,“ opakovala vzdychajúc.

„Z toho istého?“ tázala sa Petra.

„Akože to myslíte, že z toho istého?“

„Nuž či prídu zase té isté osoby dnu a v celom sa bude pokračovať?“

„Vy ste vari neboli ešte nikdy v divadle, hm?“

„Nie.“

„Pravdaže, takéhoto divadla niet hocikde — je to drahá historia.“

„Ale čo je to všetko vlastne?“ tázala sa Petra, hľadiac napnute na dámu, ani čo by už odpovedi vyčkať nemohla. „Čože sú to za ľudia?“

„To je direktor Naso so svojou spoločnosťou — je to výtečná spoločnosť; on je veľmi súci človek.“

„Či to všetko on vynašiel?… A či čo?… Bože môj, veďže mi odpovedzte!“

„Ale, duša moja, nuž či vy neviete, čo je dráma?… Odkiaľže ste vlastne?“

Lenže keď si Petra spomnela na svoje rodisko, vrátilo sa jej povedomie jej potupy i úteku — i zamĺkla a neodvážila sa vyzvedať sa ďalej.

Druhý akt sa začal. Vystúpil kráľ — áno naozaj kráľ! Konenčne tedy uzrela i kráľa! Nepočula, čo hovoril, nevidela, s kým sa shováral, všímala si len jeho kráľovského odevu, jeho kráľovských spôsobov a jeho kráľovskej tvári. Len vtedy sa spamätala, keď vystúpil mladík a teraz už odišli všetci po mladuchu. S akou napnutosťou čakala Petra!

V medziaktí nahla sa stará dáma k Petre:

„Však áno, hrajú veľkolepe?“ tázala sa.

Petra pozrela na ňu prekvapene.

„Akože, hrajú? —“

Nevšimla si, že ju všetci ľudia dookola zvedavo pozorovali, že starú dámu nahovorili, aby sa jej vyzvedala; nezbadala, že smiali sa na nej.

„Ale veď hovoria celkom inakšie, ako my?“ spýtala sa zase, keď nedostala odpovedi.

„Veď sú to predsa Dáni,“ odtušila dáma, a i ona sa rozosmiala.

Teraz už pochopila Petra, že dobrej panej musely sa zdať jej vypytovania smiešnymi, nuž zamĺkla, hľadiac uprene na oponu.

Konečne opona sa zdvihla, a Petra sa dožila k svojej velikej radosti, že videla arcibiskupa. Zase sa jej povodilo tak, ako predtým; tak sa zahľadela naňho, že nepočula ani slovíčka z toho, čo hovoril. V tom zavznela hudba — tichúčko, tak tichúčko, ako zo značnej diaľky! Ale sa približovala. Bol to ženský spev so sprievodom flaut a huslí a ešte nejakého inakšieho inštrumentu — guitarra to nebola, hoci znelo ako mnohé guitarry, lenže mäkšie, plnšie, v zachvievavých zvukoch. Celá veľkolepá harmonia vprúdila sa roztiahlymi zvukovými vlnami a keď sa už všetko jagalo lunivými farbami, hľa vtedy dochodil svadobný sprievod; vojaci s halapartňami, miništranti s kadidlami, mnísi so sviečkami a kráľ s korunou na hlave a pri jeho boku mladý zať v bielych šatách — potom zase bielo odeté, ruže rozsievajúce panny a zase spev a hudba a až teraz mladucha v bielom hodvábe a s červeným vencom na vlasoch. Vedľa nej kráčala majestátnej postavy dáma v zlatom pretkávaných nachových šatách s dlhou vlečkou, na hlave s malou ligotavou korunou — to musela byť kráľovná! Kostol bol samý spev a samá pestrosť; a všetko čo sa teraz dialo od tej chvíle, keď zaviedol mladý zať mladuchu k stupňom oltára, kde si kľakli, a celý sprievod okolo nich si tiež pokľakal, až kým neprišiel arcibiskup s celým húfom mníchov — to všetko boly pre ňu len nové ohnivká v radostnej, pestrej reťazi harmonií…

Lenže, keď už mali byť zosobášení, vystrel arcibiskup svoju berlu a protestoval proti sňatku. Ich spojenie že by sa priečilo svätým pravidlám, nikdy, jakživ nesmú byť svoji — ó, otče nebeský, smilujže sa!

Mladucha zamdlela a i Petra vykríkla prenikave, a sklesla nazad na svoje miesto; lebo stála cez celý čas.

„Vody! Vody!“ kričali okolo nej.

„Netreba,“ ohlásila sa stará dáma; „veď je nie bez povedomia.“

„Netreba,“ opakovali, „ticho buďte!“ ozývalo sa s viac strán.

„Ticho!“ volali s parkettu nahor. „Pokoj tamhore na balkóne!“

„Ticho buďte tamdolu v parkete!“ znelo s balkóna nadol.

„Nesmiete si to tak veľmi k srdcu pripúšťať,“ šeptala stará dáma; veď je to všetko len vybájené a samý prízrak; ale pani Nasová hrá naozaj brillantne.“

„Ticho!“ zvolala teraz už i Petra — lebo sa už pohrúžila zase celkom v dej; veď bol diabolský mních znova tu a to s mečom v ruke. Dvaja milujúci museli držať medzi sebou nejakú šatu a on ju rozpoltil — tak ako cirkev rozlučuje, ako bôľ reže a ako odrezal ľudstvu vchod do raja anjelov meč po zhrešení našich prarodičov!

Plačúce ženy sňaly mladuche s hlavy červený venec a ovenčily ju bielym; tým bola doživotne kláštoru obecaná. A on, ktorému oddala svoje srdce na večné veky, mal vedieť, že žije a že ju predsa svojou nikdy pomenavať nesmie!… mal vedieť, že je väznená za kláštornými stenami, a nemal jej uzrieť nikdy viac! Ó, ako srdcervúce sa oba lúčili! Niet na svete väčšieho žiaľu, aký nimi zmietal!

„Bože môj!“ šeptala stará dáma, keď spustili oponu, „nebuďteže taká pošetilá; veď je to len madame Naso, direktorova žena!“

Petra roztvorila oči na široko a hľadela dlho strnule na dobrú paniu. Tá sa iste blaznie, domnievala sa. A že si stará dáma už hodnú chvíľu to isté o Petre myslela, neshováraly sa viac spolu, len sa pomeraly s času na čas plachým pohľadom.

Keď sa opona zase zdvihla, nevládala Petra sledovať vývin deju: lebo nemohla na nič inšie mysleť, ani ničoho inšieho nevidela, ako mladuchu za stenami kláštora a jej zúfalého milenca vo dne v noci vonku na stráži. Prežívala ich strasti modlila sa ich modlitbami: — a všetko, čo sa jej pred očima odohrávalo, preklzlo sa mdle, neuzajímavo vedľa nej. Ale ju privolala nazad do skutočnosti zrazu povstalá hlboká, príšerná tichosť: prázdny kostol sa šíril, väčšil, iba dvanásť úderov, oznamujúcich polnočnú hodinu, ozývalo sa v ňom. Dolu v krypte zarinčí niečo, múry sa trasú: svätý Olaf vstal v odeve mŕtvych z jednej z rakví. Vzpriamený a úžasný kráča s oštepom v ruke; stráže zutekajú, a pri rachotení hromu prebodne mnícha pomstiaci oštep. Potom nastane tma a zjav zmizne. A mních leží tam, kde vpálil blesk, premenený v hŕbočku popola.

Petra zachytila sa nevdojak kŕčovite starej dámy, ktorej bolo všakovak na duši, keď ju tak prudko zovrela: a teraz, keď videla, že dievča vždy väčšmi a väčšmi bledne, riekla kvapne:

„Pane Bože, pomáhajže; dieťatko, dušička, — veďže sa upokojte, veď je to iba Knutsen; to je jediná rolla, ktorú môže hrať, veď má taký temný, dutý hlas!“

„Nie, nie, nie, nie! Videla som predsa, ako ho obšľahuvaly plamene,“ zvolala Petra, „a celý kostol sa triasol pod jeho krokmi!“

„No, ale teraz nechže bude ticho!“ volali rázne s viac strán. „Kto nemôže sedeť mlčky, musí výjsť!“

„Ticho buďte tamhore!“ volali s parkettu.

„Ticho tamdole!“ odpovedali s balkóna.

Petra schúlila sa celkom, ako by sa tým stala neviditeľnou; ale čo chvíľa zapomnela na ľudí okolo seba, lebo hľa, oba milenci boli zase tu, blesk prekliesnil im cestu a teraz chcú ujsť. Už sa znova našli, klesli si do náručia — Pane Bože na nebesách, ochraňuj ich teraz! Ale zrazu zavznie hurhaj, krik a trúbenie. Mladého zaťa odtrhnú od jej boku, musí ísť do boja, otčina ho volá, — ale klesá ranený a umierajúc posiela milovanej deve svoj posledný pozdrav… Petra chápe, čo sa stalo, iba keď vojde tichu mladucha — a keď zazre jeho mŕtvolu! Tu sa jej zdá, že sohnaly sa dovedna všetky mrákavy bôľu na tomto jedinom bode… ale jeden pohľad ich rozoženie: mladucha, sklesnuvšia na hruď mŕtveho, vzhliadne k nebu a modlí sa, aby smela umrieť i ona! Nebo roztvorí sa tomuto pohľadu, nebeská žiara zaplaví všetko — svadobná dvorana je tamhore — tam je všetko hotové privítať mladuchu. — Ano — ona už nazrela do neba. Jej oči žiaria pokojne, podobne žiare nad výšinami vrchov. Potom sa víčka privrú, boj nachodí vznešenejšieho rozuzlenia, jej vernosť veľkolepejšiu korunu: už sú sjednotení!…

Dlho sedela Petra nehybne na svojom mieste. Jej srdce sa povznieslo vierou v šľachetnosť, a duša bola preniknutá povedomím vlády dobra. Povznieslo ju to vysoko nad všetko malicherné, vysoko nad strach a zármutok. Vstala usmievajúc sa na všetkých, lebo veď to boli všetci bratia a sestry! Zloba, ľudí rozkmotrujúca zloba, už nejestvovala — veď ju hrom rozdrtil!… Ľudia vracali jej úsmev — veď to bolo to dievča, ktoré sa chovalo počas predstavenia ako poloblázon — ale ona nevyčítala inšie z tých úsmevov, iba odblesk víťazoslávneho jasotu, opanovavšieho jej myseľ. A pevne presvedčená, že tamtí usmievajú sa s ňou, vrátila ich úsmevy oduševnene, že sa jej tí zase jej úsmevom nazad usmiať museli. Kráčala dolu širokými schodmi medzi dvoma radmi hemžiacich sa ľudí, ktorí odzrkadľovali radosť z jej radosti, krásu z jej krásy, ktorými žiarila. Lúče, ktoré vyžiaruje naša duša, môžu byť vše také mohutné, že preniknú všetkých vôkol nás radostným svitom, hoci sami toho vše ani nezbadáme. To je najväčšie víťazstvo na zemi, keď plam našich vlastných jasných myšlienok nás predchodí, povznáša, a ako nejaký sprievod nás i nasleduje.

A keď došla domov — ani sama neznajúc, ako, vyzvedala sa, čo to všetko vlastne bolo.

Niekoľkí z prítomných jej porozumeli, a vysvetlili jej všetko obšírne.

A keď to už celkom pochopila, čo je dráma a čo za schopnosti musia mať velikí herci, vstala a riekla:

„To je najveľkolepejšie na svete! To bude i mojím povolaním!“

Všetci prítomní sa veľmi zadivili, keď si vzala zase kabát a klobúk a odišla; musela byť o samote, sama vo voľnej prírode. Vyšla z mesta na blízky polostrovček, kde fučal ostrý vietor. Dolu hučalo more, avšak mesto ležalo po oboch stranách zálivu v hmle svetiel, zpoza ktorej usilovali sa so spojenými silami nepočetné jednotlivé dovedna sliate svetlá rozohnať závoj hmly, lenže nedocielily viac, iba čo presvitaly cezeň. To zobrazovalo jej dušu. Hlboká tma u jej nôh vystríhala ju tým temným dunením pred bezdnými priepasťami. Šlo jej o to, či klesne ta dolu a či sa dopracuje oných výšin, z ktorých sa kmitá svetlo… Tázala sa sama seba, prečo jej predtým nikdy neprišly takéto myšlienky, a odvetila si: lebo ju posiaľ vždy len chvíľkovité impulsy opanovaly, ale teraz cítila, že oddnes opanuje ona ich. Videla jasne, toľko jasných chvíľ jej Hospodin uštedrí, koľko svetielec sa tamhore kmitalo… I prosila Boha, aby ju uspôsobnil, že by dostála svojej úlohe vo všetkých tých chvíľach, že by ani jedno svetielce nebolo rozžaté nadarmo.

Vstala, lebo vietor bol studený, ako ľad. Nebola dlho vonku; ale keď sa poberala domov, vedela, ktorou cestou má ísť odteraz.

*

Na druhý deň stála pred direktorovými dvermi.

Zvnútra zavznievala príkra zvada. Jeden z hlasov ako by sa ponášal na hlas večernej milovanice. Pravda, že narážal teraz na cele inakšie zvuky, a predsa sa Petra pri počúvaní zachvela. Čakala dlho, ale keď to nemalo konca-kraja, zaklepala.

„Voľno!“ kričal vzteklý mužský hlas.

„Juj!“ zvrešťal ženský hlas, a keď Petra otvorila dvere, videla, ako zmizol stelesnený ľak v podobe rozpustených vlasov a nočných šiat útekom v bočných dverách. Direktor, dlhý človek so zapálenými očami, ktoré skryl kvapne za zlatými okuliarmi, behal rozvzteklene sem a tam po izbe. Jeho dlhý nos dominoval natoľko v celej tvári, že všetko ostatné zdalo sa byť len k vôli nemu tam; oči kukaly ako rúry pušiek zpoza tejto hrádze; ústa boly priekopou pred ňou, a čelo ľahkým mostom od hrádze po horu, ba vlastne len „rúbaň“.

„Čo by ste radi?“ tázal sa nevrlo. „Vy ste tá dáma, ktorá by bola rada choristkou?“ doložil chytro.

„Choristkou?… Čože je to?“

„Ej, no, nuž či to neviete!… Hm, hm!… Čože chcete vlastne.“

„Herečkou chcem byť.“

„Tak, teda to by ste chceli!… A ani len neviete, čo je choristka!… Hm, hm. Tak, tak! — Ale veď hovoríte dialektom!“

„Čože je to ten dialekt?“

„Tak tedy ani to neviete!… ale herečkou jednako chcete byť, čo…? Hm, hm!… Veru to sa na Norvéžanov celkom ponáša… Hovoriť dialektom znamená nehovoriť tak, ako my hovoríme.“

„Ale veď som sa celé ráno cvičila.“

„Tedy, naozaj? Hm! No tedy čujme. Spusťte!“

A Petra si zastala teatrálne a deklamovala celkom tak, ako heroina predošlého večera.

„Jaj helser daj, min Kärlighedh, gohd Maren.“[5]

„No, dovoľte — tisíc čertov okovaných, prišli ste vari tomu k vôli, aby ste si z mojej ženy posmešky robili!“

Zvučný smiech rozliehal sa vo vedľajšej izbe. Direktor otvoril dvere a zavolal dnu, ako by sa ani byľky nepamätal, že vadili sa ešte len pred chvíľou na život a na smrť:

„Je tu jedna norvéžska husička, ktorá ťa chce karikovať. Poďže len sem a obzri si ten špás!“

A naozaj nazrela dnu dámska hlava s neučesanými ježatými čiernymi vlasmi, tmavými očima a velikými ústami, a smiala sa. A predsa podišla Petra ku nej; lebo to musela byť jednako včerajšia heroina… nie, skôr jej matka, uvažovala, približujúc sa k nej. Zadívala sa na dámu a riekla:

„Neviem iste… či ste to vy… a či ste jej matka — —?“

Teraz sa musel i direktor rozchichotať. Ženská hlava sa už zase utiahla, ale v bočnej izbe ozýval sa smiech ešte väčšmi. Petrine rozpaky zračily sa tak živo v positure, očiach i mimike, že si direktor toho všímol. Díval sa na ňu hodnú chvíľku, potom vzal knihy a riekol, ako čo by sa ani najmenšie nebolo stalo:

„Poďteže sem, dieťa moje, a prečítajte mi toto — ale čítajte to celkom tak, ako hovoríte.“

Poslúchla okamžite.

„Nie, nie, to je nie správne!… Počúvajte, takto!“

Predčítal jej trocha a ona to opakovala celkom tak, ako od neho počula.

„Nie, nie, nieže tak! Čítajte predsa norvéžsky — tisíc myšíc, norvéžsky!“

Ale Petra čítala zase tak, ako predtým.

„Nie tak, veď vám vravím, takto to nemá smyslu, to je celkom naopak. Či nechápete, ako to myslím? Aleže ste hlúpa!“

Proboval znova a znova; potom jej dal druhú knihu.

„Hľa, tu máte niečo celkom inakšie, v komickom genre — tedy, spusťte!“

Áno, Petra čítala zase, lenže sa opakoval znova predošlý výstup, až sa to direktorovi prinuvalo i skríkol netrpezlive:

„Nie, nie, nie, nie. Do čerta, už prestaňte. Rád by som vedel, čo by ste si vy na javisku počali. Kieho ďasa že by ste chceli hrať?“

„To by som rada hrala, čo som včera videla.“

„Aha, no to sa rozumie!… No, — a potom?“

„Ach áno,“ riekla, onačiac sa trocha, „včera sa mi to videlo všetko utešeným; ale dnes mi prišlo na um, že by to bolo ešte krajšie, keby sa dobre skončilo a tým by som to rada doplnila.“

„Tak, tedy to by ste chceli… Tak, tak! Hm, hm! Prosím vás snažne, len sa neostýchajte, nik vám v tom neprekáža, autor už umrel. Ovšem, že terajšiemu vkusu už zplna nezodpovedá! A taká, ako ste vy, nevediaca ani hovoriť, ani čítať, by ho chcela prebásniť!… Áno, to je rýdzo norvéžske!“

Petra nepoňala z toho jedinkého slovíčka; len to pochopila, že sa jej vec nepriaznive rieši, a začala byť celá naplašená.

„Neprijmete ma, nesmiem?“ tázala sa tlumene.

„Ba, ba, to sa rozumie, absolútne nik vám nebráni — ešte čo!… Počujte,“ riekol cele zmeneným tónom, pristúpiac celkom blízko ku nej, „do divadelnej hry rozumiete sa toľko, ako hus do piva. A talentu nemáte ani za babku, ani pre tragiku, ani pre komiku — zkúšal som vás teraz i z jedného i z druhého oboru. Preto že máte peknú tváričku a že ste dobre urastená, nabili vám ľudia do hlavy, že by ste o moc lepšie hrali, ako moja žena, — no, to sa rozumie!… a teraz by ste chceli strmhlav vystúpiť v najťažších zástojoch repertoáru a nad to by ste chceli i divadelné kusy prebásniť… Celkom po norvéžsky… Norvéžanom na prekážkach nezáleží.“

Petra dýchala čím dial tým rýchlejšie, len horko-ťažko sa opanovala; konečne sa opovážila spýtať sa šeptmo:

„Naozaj nesmiem?“

Stál pri obloku a hľadel von, domnievajúc sa, že už odišla. Zvrtol sa prekvapene. A zazrúc jej rozčúlenie a obdivuhodnú silu, ktorú celá jej bytnosť vyrážala, uvažoval za chvíľočku. Potom siahol zrazu po knihe a riekol zase takým hlasom a takým výrazom tvári, že nebolo v tom ani pamiatky po predchádzajúcom výroku:

„Tu máte, prečítajte toto tu, ale pekne, pomaly… chcel by som len počuť váš hlas… No, do toho sa!“

Ale jej to nešlo, lebo nerozoznávala písmen, všetky sa jej hemžily pred očima.

„No, len nie tak nesmelo!“

Konečne začala čítať, ale chladno, bezvýrazne. Kázal jej, aby ten odsek opakovala „s väčším citom“. Lenže to šlo ešte horšie.

Vtedy vzal jej knižku z ruky celkom pokojne a riekol:

„No, teraz zkúšal som vás už na všetek možný spôsob; viac urobiť nemôžem. Uisťujem vás, moja milá slečna, že keby som poslal svoju čižmu na javisko alebo vás — to by docielilo rovnaký dojem, totiž nanajvýš čudný!… A teraz nech vám je už na tom dosť.“

Avšak s posledným napnutím síl odvážila sa Petra prosiť úpenlivo:

„A predsa sa nazdávam, že by som to pochopila, keby som len smela — —“

„Prirodzene, to sa samo sebou rozumie, každé randavé rybárske hniezdo rozumie sa väčšmi do toho, ako my; norvéžske obecenstvo je najvzdelanejšie na celom svete!… No, — ale ak teraz neodídete, odídem ja!“

Obrátila sa ku dverám a rozplakala sa usedave.

„Povedzteže mi!“ riekol, lebo vidiac jej veliké rozčulenie, svitlo mu čosi v hlave. „Vy ste vari tá osoba, ktorá to robila včera večer škandál v divadle?“

Zvrtla sa celkom rozrumenená a pozrela mu do očú.

„Nuž pravdaže ste to vy! Teraz sa vám priznávam, ,rybárča!‘ Po predstavení sišiel som sa s jedným pánom z vášho rodiska, ktorý ,zná vás‘ veľmi dobre… Aha, tedy preto by ste išli tak radi k divadlu! Chceli by ste tam probovať svoje ,kumšty,‘ — tedy preto!… Viete, čo: moje divadlo je slušný ústav, a ja nedovolím veru nijaký pokus urobiť z neho čosi iného… Vzdiaľte sa!… Ale trocha rýchlejšie, ak vás smiem prosiť, áno?“

Petra vybehla dvermi, nariekajúc hlasite, plačúc sbehla schodmi až na ulicu, plačúc kliesnila si cestu medzi húfmi ľudí. Lenže dáma, utekajúca ulicami za vidna nariekajúci, musela, samo sebou sa rozumie, vzbudiť všeobecnú pozornosť. Ľudia zastávali, uličníci pustili sa za ňou do behu, tak že o chvíľu ich uháňalo za ňou už celé hajno. Z kriku a hulákania za sebou vyznievalo Petre zase zúrenie a krik za oných nocí, keď sedela doma v podkrovnej izbičke. Zase sa jej zdalo, že je vzduch preplnený úžasnými tvárami — i pustila sa ešte tuhšie do behu. Ale spolu s hlukom za ňou rástla a silnela s každým krokom i rozpomienka, a keď dobehla k domu, dvere zasotila za sebou a do svojej izby sa dostala i uzamkla, musela sa utúliť do kúta a odháňať tváre od seba, odbíjala ich rukami i hrozbami; potom sklesla celá značená, slzy počaly tiecť pokojnejšie — bola zachránená.

*

Ešte toho istého dňa pod večer opustila Bergen a viezla sa smerom ku pevnine. Ani sama nevedala, kam — len sama chcela odísť niekde, kde by ju nikto nepoznal. Sedela na cestovateľskom voze o dvoch kolesách (kariole); jej kufor bol na zadku priviazaný a na ňom sedel poštárik. Lialo sa ani z ciev; ona sedela učupená pod velikým dáždnikom a hľadela ustráchane vše hore úbočím, alebo zierala dolu do priepasti na druhej strane cesty. Pred ňou sa rozprestierajúca hora zdala sa jej byť chumáčiskom dusivej hmly, v ktorej mátalo, a teraz — teraz musí ta vojsť. Ale hmla unikala stále, akokoľvek sa jej zdalo, že sa k nej približovala. Mohutný hukot, silnejúci každou chvíľou, zväčšoval v nej pocit, ako čo by sa pohybovala v čarovnom kruhu, v ktorom ma všetko svoje zvláštno značenie i mysteriósny súvis, v ktorom je človek iba úzkostlivým cestovateľom, usilujúcim sa dostať sa ňou ďalej čím najrýchlejšie. Hukot zapríčiňovaly sloje, ktoré vzrástly počas pŕšok na celých obrov a rútily sa teraz stupňovite so skaliska na skalisko do hlbočiny s ohlušujúcim rachotom. Kadiaľ viedla cesta, boly porobené úzke mostíky; tak sa videlo, ako to tamdolu v priehlbinách dudlí a vrie. Vše to šlo samými skrutami hadovite dolu vrchom; kde-tu bol ostredok zoranej siatiny, alebo stálo na hŕbe niekoľko rašelinou krytých chalúp. Potom sa dvíhala cesta zase k hore a k duniacim vodopádom. Petra bola zmoknutá, i mrzla, ale chcela ísť ďalej, len ďalej, kým sa ešte nestmilo, ďalej i nasledujúci deň — vždy hlbšie a hlbšie do kraja, kým nenajde taký útulok, kde by sa cítila bezpečne. Veď to jej dopraje Všemohúci, ktorý ju teraz vedie cez búrky a mrákavy!



[5] Persiflovane dánsky. „Pozdravujem ťa, môj milovaný, dobré ráno.“ Z Oehlenschlägerovho: Arel a Valborg.




Bjørnstjerne Bjørnson

— bol nórsky prozaik, dramatik, básnik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1903. Bojovník za národnú nezávislosť Nórska, za slobodu malých a utláčaných národov, zástanca Slovákov. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.