E-mail (povinné):

Bjørnstjerne Bjørnson:
Rybárča

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Vladimír Böhmer, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

Jedenásta kapitola

Od toho dňa venoval sa prepošt veľmi málo svojim domácim.

I preto, že bol teraz pred Vianocmi hodne zaujatý, ale ale i preto, že sa ešte vždy trudil s otázkou: či je dovolené venovať sa kresťanovi hereckému stavu, alebo nie. Akonáhle zazrel Petru, už bol nepokojný.

Ale kým prepošt pracoval v svojej izbe na svojich kázňach, alebo sa vhĺbil do čítania kresťanskej etiky, Oedegaard sedel pri dievčaťoch a nevdojak porovnával obe vždy znova a znova. Petra bola ohnivého temperamentu; ustavične sa menila a kto chcel sledovať beh jej myšlienok, musel náležite napnúť pozornosť, ani pri čítaní zaujímavej knihy. Naproti tomu si zrovna oddýchol, keď pozoroval Signinu tichú, rovnomernú srdečnosť; jej pohyby boly ladné a nikdy nie nenadalé; zobrazovaly verne jej pokojného ducha. Petrin hlas bol bohatý na všetky modulácie a ovládal všetky stupne, od najmäkšieho po najostrejší a najsilnejší. Signin hlas bol čarovne ľúbezný; ale sa nemenil, — jedine otec rozoznával majstrovsky najjemnejšie citové nüance jeho zvuku. Petrine myšlienky boly vždy len pri jednom predmete, ak myslela odrazu na viac vecí, tak ich len pozorne sledovala, činne sa im neoddala. Signe si všímala všetkých a všetkého, a venovala sa každému prítomnému bez kriku a hluku. Keď Oedegaard shováral sa s Petrou o Signe, bolo mu, ani čo by načúval roztúženej kvíľbe nešťastne zamilovaného; keď shováral sa so Signou o Petre, dostával len skúpe odpovede.

Medzi sebou shováralv sa dievčatá mnoho a nenútene; pravda, spomínaly len samé ľahostajné veci.

Oedegaard bol veľkým dlžníkom Signiným; jej bol vďakou zaviazaný za to, čo nazýval svojím znovuzrodením. Prvý list, ktorý písala mu Signe v jeho velikom žiali, účinkoval naňho, ako keď spočinie mäkká chladná ruka na rozpálenom čele. Tak jemnúčko líčila, ako prišla Petra do ich domu, zaznaná, utrýznená. A jej taktická poznámka, že dostala sa Petra k nim Božím riadením, „aby sa nič neroztrhalo“, znela mu ako vzdialené volanie v hore, keď človek poblúdil a nemôže najsť cesty. Signine listy šly všade za ním, kdekoľvek cestoval; ony boly mu niťou, ktorá ho držala. Každým svojím riadkom sledovala tajný zámer voviesť Petru jemu rovno do náručia; lenže dosiahla pravý opak toho. Lebo práve z týchto listov vystupovalo vypukle Petrino umelecké nadanie. Stredobod Petriných talentov, ktorý Oedegaard márne hľadal, mala Signe, nepovedome síce, ale ustavične pred očima; a akonáhle mu to bolo jasné, nahliadol, že mýlil sa i on, nielen ona, a tým stal sa novým človekom.

Mal sa na pozore, aby nevyjavil Signe, aké poučenie čerpal z jej listov. Prvé slovo musela vyriecť Petra sama, a nie jej známi, len aby sa nič neprenáhlilo. Ale od tej chvíle, odkedy dospel k tomuto poznaniu, posudzoval i Petru so stanoviska cele nového. Veď to bolo jasné — této večne sa meniace impulsy, každý jednotlivý zplna cítený a predsa jeden pravou protivou druhého: v tom presvitávalo jej dramatické nadanie. Teraz mu šlo o to, aby sa mohly všetky jej schopnosti a sily sústredniť a harmonicky zaokrúhliť: ináč by bolo všetko len kúskovité a jej život by sa stal umelým. A preto mu záležalo na tom, aby nedala sa privčas na túto dráhu. Čím dlhšie sa o tom nehovorí, tým bude lepšie, ba ani to nezaškodí, ak po istý stupeň narazí na prekážky.

Ani nezvedel, že sa jeho duša zase neprestajne s Petrou zaoberá, — teraz, pravda, pre cudzí cieľ. Začal si všímať usilovne umenia i umelcov, ale menovite umelcov a medzi týmito špeciellne hercov. Videl nejedno, nad čím musel sa zhroziť pravý kresťan: videl ohromné zneužívania. Lenže: či tých nebolo všade dosť? Či nevidel, že i v cirkvi dejú sa zneužívania? A hoci jesto dosť nehodných kňazov, kňazské povolanie zostane preto na veky vznešeným. A keď veliké snaženie za pravdou, vznikajúce teraz na všetky strany, zavládne i poesiou — prečože by nemalo zasiahnuť i javište a pomáhať šíreniu svetla.

Po mnohom premýšľaní bol si už svojej veci istý. A veľmi sa tešil, keď dočítal sa zo Signiných listov, že Petra energicky vzdeláva sa a že Signe bola akoby stvorená viesť a napomáhať jej vývin. A teraz prišiel, aby sa mohol poďakovať tejto svojej Fylgii, [11] ktorá ani sama nevedela, čím sa mu stala.

Ale prišiel i preto, aby uzrel Petru. Či dospela už ďaleko? Slovo bolo už vyslovené, mohol sa tedy shovárať s ňou otvorene o jej zámeroch. To bolo obom vítané, aspoň nemuseli spomínať minulosť.

Lenže ich vyrušili z toho hostia z mesta, — zvaní i nezvaní. A vtedy bola táto otázka už v takom štádiume, že mohla očistiť povetrie jedinká šťastne využitá náhoda, — a táto náhoda dostavila sa s hosťmi.

Im k vôli dávali totiž na fare veľkú hostinu. Hneď po obede sišli sa páni v pracovnej izbe a tu sa rozhovorili o dramatickom umení, poneváč našiel jeden kaplán na písacom stole prepoštovom roztvorenú úvahu o kresťanskej etike a v tej padlo mu do očú úžasné slovo „činohra“. Z toho povstala hodne náruživá hádka, počas ktorej vstúpil do izby prepošt, vracajúc sa od návštevy chorého. Bol veľmi vážne naladený, a hoci ešte neobedoval, nechcel jesť, ani v rozhovore sa nezúčastnil. Len si napchal fajočku a počúval. Leda že zbadal Oedegaard, že je prepošt prítomný a že sleduje pozorne debattu, zamiešal sa i on do rozhovoru, ale dlho trápil sa bez výsledku urobiť ho súvislým, lebo kaplán zvolal zakaždým, keď mala sa reťaz dôkazov zväčšiť o nové ohnivko:

„To tajím! (akiste nechcel riecť ,to odtajujem!‘)“ A tak muselo sa dokazovať znova to, čo už malo byť dôkazom. Diškussia šla tedy račím krokom. Z divadiel prešli na plavbu, a aby dokázali niečo o plavbe, chceli prejsť na hospodárstvo.

Nie, takto to nemohlo ísť ďalej a preto Oedegaard vymenoval prepošta za predsedu. Okrem neho boli ešte niekoľkí kňazi prítomní, i jeden kapitán — malý, černovlasý človiečik s dôkladným brúškom a pod tým s dvoma krátkymi nožičkami, ktoré hybotaly sa pod ním ani bubnové klepačky.

Oedegaard udelil slovo kaplánovi a vyzval ho, aby predniesol súvisle, čo namieta proti divadlu.

Kaplán sa ujal slova:

„Už i ctnostní pohani neuznávali dramatické umenie za osožné. Platón a Aristoteles preto, že kazí mravy. Sokrates býval síce vše pri dramatických predstaveniach, ale z toho nemožno súdiť, že by to bol odobroval. Nie, to tajím rozhodne. Lebo človek vidí nejedno, čo neodobruje. Prvých kresťanov vystríhali dôrazne pred teátrom. Dôkaz: Tertullian! Odkedy vstúpily divadlá znovu do života, brojili proti nim mnoho slovom i písmom vážni, vynikajúci kresťani. Len spomeniem mená: SpenerFranke — kresťanský etik Schwarz — a taký muž, ako Schleiermacher!

„Čujme, čujme!“ zvolal kapitán, lebo toto meno mu nebolo celkom neznámo.

„Dvaja poslední síce uznávajú, že dramatická poesia má svoju oprávnenosť: ba Schleiermacher je tej mienky, že v privátnych kruhoch smú zahrať dilettanti nejaké dobré dráma; on odsudzuje len herecký stav. Dramatické umenie ako povolanie uvádza kresťana v toľkoraké pokušenia, že sa ho musí vystríhať. Ale či je činohra nie pokušením i pre divákov? Keď človeka dojíma vybájené utrpenie, keď obdivuje vybájené vzory ctnosti — pri čítaní nás nezachvátia illusie v toľkej miere — nuž či si potom nenamyslíme, že sme práve takí šľachetní a ctnostní, ako tí na javišti? A to oslabuje silu vôle, ochromuje prácu na nás samých, unižuje ducha a vzbudzuje želanie videť a počuť čím najviac takých čudných fantastických vecí. No, či nemám pravdu? Akýchže ľudí vídať najčastejšie v divadlách? Leňochov, ktorí sa chcú zabávať; rozkošníkov, ktorí dychtia za vzrušením; márnivých a frivolných ľudí, ktorí sa chcú ukazovať; fantastov, ktorí hľadajú tu útočište pred skutočným životom, lebo nemajú odvahy zápasiť s ním. Hriech za kulisňami, hriech pred kulisňami! Ešte som nepočul vysloviť sa v tomto inakšie vážne smýšlajúceho kresťana!“

„Ej, no, to by som sa mohol sám seba naľakať,“ zvolal kapitán. „Ak som bol zakaždým, keď som bol v divadle, v takom vlčom brlohu, nuž nech čert —“

„Fuj, ujček kapitán,“ zvolalo malé dievča, ktoré vkĺzlo sa s pánmi do pracovne; „nesmieš kliať, lebo by si sa dostal do pekla!“

„Áno, maličká, dobre, dobre!“

Ale teraz sa rozhovoril Oedegaard:

„Platon mal práve toľko námietok proti poesii vo všeobecnosti, ako i proti dramatickému umeniu, a ohľadom Aristotelesových názorov sme si nie na čistom. Tedy o týchto dvoch nehovorím. A čo sa prvých kresťanov týka, to sa samo sebou rozumie, že bolo dobre, keď nenavštevovali pohanských divadelných predstavení, — tedy sa ani s tými zabávať nejdem. Že štítia sa vážni kresťania novodobí i divadiel, stojacich na základe kresťanskom, chápem — veď i ja sám som mnoho rozmýšľal o tomto predmete. Ale keď dopustíme, že je básnikovi dovolené napísať divadelný kus, tak musíme uznať, že je i hercovi dovolené predstaviť ho. Lebo čože robí poet sám, keď ho píše, on ho i hrá v myšlienkach a to s celou silou, s celým zápalom duše svojej. A viete, že dľa Kristových slov je i ten vinný, kto zhreší v myšlienkach. Keď hovorí Schleiermacher, že sa smú divadelné kusy hrať len v privátnych kruhoch a to skrze dilettantov, tým hovorí, že sa majú zanedbávať Bohom uštedrené schopnosti — kdežto vôľou Božou je, aby sme ich vypestovaly až po najkrajnejšiu dokonalosť; lebo nato nám ich dal. A potom, veď niet dňa, v ktorý by sme sa neopičili za inými, alebo zo žartu alebo vážne nenapodobňovali niekoho, tedy hrávame tiež trocha komédiu. U niektorých ľudí je táto schopnosť najvyvinutejšia, nuž by som rád videl, kto by si taký talent nepiloval, lebo veď by sa dopustil hriechu opominutia, keby ho zanedbával. Lebo taký, ktorý udusí v sebe svoje prirodzené povolanie, stane sa netrebným, nesúcim k inej práci, a vrtkavým, klátivým — slovom: omnoho ľahšie sa ho zmocní pokušenie, ako keď sa venuje radostne takej činnosti, k akej ho tiahne. Kde ide práca ruka v ruke s láskou ku práci, tam je nemožné temer nijaké pokušenie. Ale povie niekto, toto povolanie je už samo v sebe pokušením. Nuž, o tomto by sa dalo dišputovať. Čo sa mňa týka, som presvedčený, že najväčšie pokušenie plynie z povolania, ktoré nás svádza držať sa za spravedlivých preto, že prinášame zvesť o Všespravedlivom, považovať sa za pravoverných preto, že máme budiť vieru v iných; aby som sa zretedlnejšie vyjadril: zpomedzi všetkých povolaní skrýva v sebe povolanie kňazské najväčšie pokušenie!“

Veliké rozčulenie.

„To tajím!“

„Oj, veru má pravdu!“

„Ticho!“

„To tajím, to rozhodne tajím.“

„A veru je to spravedlivá pravda!“

„Ticho buďte, páni moji, ticho!“

„No to som tiež ešte jakživ nepočul, že by boly kňazi horší, ako komedianti!“ zvolal kapitán.

Smiech na všetky strany a volanie:

„Ale veď to ani neriekol!“

Kapitán: „I do čerta —“

„Ujček kapitán, už hneď príde po teba!“

„Pravdu máš, dieťatko, pravdu — — —“

Oedegaard pokračoval:

„Té samé pokušenia: dať sa zachvátiť okamženiu, vziať na seba bez najmenšej námahy heroické ctnosti iných, chcieť byť všeobecne milovaným a obdivovaným — té pokušenia skrýva v sebe práve tak i kňazský stav!“

Této slová vyvolaly ešte väčšie vzrušenie.

Ale keď dámy počuly rozčúlené hlasy, chcely sa dozvedieť, čo je vo veci, a tak otvorili dvere po tichúčky. Keď Oedegaard zazrel Petru medzi nimi, pokračoval povýšeným hlasom:

„Nepochybujem, že sú herci, ktorí sú na javišti až k slzám dojatí, naproti tomu niet núdze o takých ľudí, ktorí len preto chodievajú do kostola, aby tam prelievali kajúcne slzy na vidomoči všetkých ostatných — a zatým sú práve takí planí, ako boli predtým. I jedni i druhí sú opovrženm hodní. Ovšem, že sú i takí herci, ktorí sú iba prázdnými táračmi, ktorí by v živote neboli bývali na nič inšie súci, na javišti konajú aspoň službu zvukovodných trúb. Ale predsa sa musí uznať, že život herca býva zväčša taký búrlivý, ako život námorníka. Zažíva on chvíle najsvrchovanejšej duševnej úzkosti — lebo chvíle pred vystúpením môžu byť vše desné — keď je neraz nástrojom v ruke Božej, stojí zoči-voči netušenému, veľkému, že zmocní sa jeho srdca plachá túžba, spojená s pocitom vlastnej nehodnosti, — a to vieme predsa všetci, že nachodíme Krista často v spoločnosti celníkov a kajúcich hriešnic. Aby ste ma nerozumeli zle, nuž tým nepozbavujem hercov všetkej zodpovednosti; dľa mojej mienky čím väčšiu úlohu majú v svojej krajine — čo vídať i z toho, že jeden národ nemá nikdy viacerých vynikajúcich hercov odrazu! — tým väčšej viny sa dopúšťajú, ak sa dajú tou úlohou strhnúť k nenávistlivosti, alebo ak sa vrhnú do zhubného víru ľahkomyseľnosti. Ale tak isto, ako že niet herca, ktorého by celý rad sklamaní nebol naučil, ako si netreba zakladať na pochvale a lichotení, — ačpráve väčšina sa tvári, ako by obojemu verila — tak vidíme síce ich poklesky a chyby, ale čo neznáme, to je ich pomer k vlastnému vnútornému bytiu, a to je hlavná otázka, ktorá z kresťanského stanoviska má prísť do povahy.“

Mnohí hlásili sa ešte k slovu, ba viacerí i začali hovoriť, a to odrazu, ale od klavíra zavznelo:

„Ledaže som štrnásťročná bola —“ a všetci sa vyrojili do bývacej izby, lebo Signe spievala, a že vedela výtečne prednášať švédske ľudové piesne, nechcel sa nikto pripraviť o pôžitok môcť počúvať jej spev. Jedna pesnička nasledovala za druhou, a keď této ľudové piesne — najkrajšie na svete, v ktorých zrkadlila sa verne veľká duša veľkého národa, vzbudily v prítomných citnú a slávnostnú náladu, vstal Oedegaard a požiadal Petru, aby im predniesla nejakú báseň. Pravdepodobne očakávala toto vyzvanie, lebo jej všetka krv vstúpila do tvári. Ale pokročila hneď do popredia, ač sa tak chvela, že sa musela chytiť operadla stolice; potom zbledla na smrť a začala:

„Nechceli pustiť šuhaja do sveta; už z mladi sníval o vojnách a sláve, však otec starý a mať ubolená: „Čo bys’ rád, synu, čo chceš na výprave Vikingov? — Či ti nie dosť domovina, vlasť otcov tvojich — utratiť mám syna…?“ * No, túha zvládla bdením — snením jeho: za búrnej noci v rozľútenej chmáre vídaval divé boje nepriateľa; a radosť zas mu zažiarila s tváre, keď slnka lúč sa zjagal v jasnom vzduchu — bo vtedy slávny vladár v skvostnom rúchu v nádhere vstúpil do kráľovskej siene. — A čo svet shŕkne — on stál upriamene na svojom: to pravda svätá, žiadne báje — čo on si spriadol vôkol vidín svojich, hrdinov chrabrých — ni záhady a taje. * Raz na úsvite za včasného mája naslúchal, jak príboj rozvzteklených vĺn búcha do skalísk pobrežia šedého, a čakal na skorý túžob svojich spln. Tu razom zhrmel krajinami povel a striasol morom kráľa vetrov hlas: „Hor, verní moji! Rozlámte už oceľ ľadových okov. Hor sa, tu už čas!“ I shliadol, za čím dávno sníval, túžil; kotviť pred sebou loď v šerom zálive. Svisnuté plachty — uvoľnené laná sťa v smútku keď by — abo ospanlivé; ač víchor kmásal plachty, sťažní shýbal a o driek vzteklé vlny praly hlucho. Palubou ticho: jeden driemal v lieni, druhý zas kŕmil švŕkajúce brucho. — Tak jedným uchom, naslúchajúc zpola, začuli plavci s brehu čísi hlas, však čo tam! Kýsi blázon kričí, volá, škoda by bolo mariť ver s ním čas! „Holá! Čože, azda víchra sa bojíte?! Mňa len pusťte k veslu, dobre obstojíte!“ Ospale jedni pretierali oči a druhí sotva všimli s’ jeho hlas, a nik sa nedal mýliť hlúpej reči — až razom, sťa by vrazil do nich ďas, už poskákali: skala na palube dvoch zahlušila. — Pomstu prisahali…

Hovorila slávnostne, chvejúcim sa hlasom, ale bez najmenšej strojenosti. Všetci stáli, ani čo by bol zrazu zo zeme vyrazil na sto siah výšky prúd čistej, jasnej, priezračnej vody, jagajúcej sa všetkými farbami dúhy. Nikto sa nepohol, ale kapitán už nemohol vydržať, vyskočil, vzdychol zhlboka, napäl sa trocha a potom riekol:

„Dietky, neviem, ako je vám na duši; ale keď mňa niekto na takýto spôsob zachváti, tak musím, aby ma čert —“

„Ujček kapitán, ujček kapitán, nuž veď ty už zase kľaješ!“ zvolalo dievčatko a pohrozilo mu ukazováčikom; „počkaj, teraz už čert príde a vezme ťa!“

„Nedbám, ty malá kárateľka, mne je všetko jedno, ak i príde; ale teraz, a čo ma priam čert vezme, musím si zaspievať vlasteneckú pesničku!“

A Signe nečakala na prosenie, sadla si ku klavíru a sprevádzala spev veselej spoločnosti:

„Otčine sme hradbou silnou, zem zrábame rukou pilnou, žertvujeme krv i svoje deti. Vlasť sa stáva stále väčšou pod ochranou našich mečov — Sláva naša od hôr k moru letí. * Pluh je u nás v úcte plnej, niva skvie sa v žiare slnnej: Nech len láska v srdciach našich horí; lebo tam je ramien sila a hrdinov shoda milá, kde ich láska v sväzok jeden pojí. * Hrdý kŕdeľ našich lodí penivou sa vlnou brodí, a zas letí víchra peruťami. Vlajky naše pestré svieťa, sťa o Jáne lúčne kvieťa, nesú slávu mora šírinami. * Oj, vy doby zlatozoré, vidím vás už na obzore, čo spojíte Sever roztrojený. Len sa svorne majme k činu! hľa, jak spolu vody plynú, tak i Norman bude sjednotený. * Oj, ľúbim ťa, zem milená, horou — vodou otočená! Jak si bola slávnou, budeš zas! Srdce sa mi láskou vlní, hruď sa veľkým citom plní, veľký bude našej slávy jas!“

Signe vstala od klavíra, podišla k Petre, ovila ju ramenom a vtiahla ju s sebou do pracovne otcovej, kde nebolo teraz nikoho.

„Petra, či si budeme zase priateľkami?“

„Ah, Signe, či mi môžeš konečne odpustiť!“

„Teraz by som ti mohla odpustiť všetko, všetko, a čo by to bolo čokoľvek! Petra, nuž či ty neľúbiš Oedegaarda?“

„Bože môj, Signe!“

„Vidíš, Petra, a ja som bola o tom od prvej chvíle presvedčená… a teraz som sa nazdala, že prišiel konečne, aby… a ver mi, čokoľvek som po všetky této roky vo váš prospech smyslela i urobila, mala som vždy len to pred očima… a otecko bol tej istej mienky; isteže sa už o tom i shováral s Oedegaardom…“

„Ale, Signe —“

„Ticho, ticho!“

Položila ruku na Petrine pery a odbehla; ktosi ju volal, večera už bola na stole.

Dávali víno k večeri, poneváč prepošt nebol doma pri obede. Ale prepošt bol cez celý čas veľmi vážny a zamĺkly, a sedel, ani čo by nikoho v izbe nebolo, až kým hostia nezačali vstávať… Vtedy zaklepal na svoj pohár a riekol:

„Musím vás uvedomiť o jednom zasnúbení.“

Všetci pozreli na mladé dievčatá, ktoré sedely vedľa seba a nevedely, či majú spadnúť so stolice a či len ostať na mieste.

„Musím vás uvedomiť o jednom zasnúbení,“ opakoval prepošt, ani čo by mu ťažko bolo hovoriť ďalej. „Musím sa vám priznať, že mi tá vec zprvu nebola veru po vôli.“

Všetci hostia pohliadli nesmierne prekvapene na Oedegaarda, ale ich zadivenie dosiahlo vrchola, keď videli Oedegaarda sedeť celkom pokojne a hľadeť nepomýleno na prepošta.

„Úprimne rečeno, bol som presvedčený, že je snúbenec nie hoden svojej snúbenice.“

To zmiatlo hostí tak veľmi, že sa už nikto vzhliadnuť neopovážil, a poneváč sklopily zraky obe dievčatá hneď z počiatku reči prepoštovej, mal prepošt len jedinú tvár pred sebou, ku ktorej sa obrátiť mohol; a to bola tvár Oedegaardova, žiariaca vznešenou spokojnosťou.

„Ale teraz,“ pokračoval prepošt, „teraz, keď ho poznám bližšie, premenily sa moje náhľady natoľko, že nie som si celkom istý, či je ona hodná jeho — takým velikým zdá sa mi byť teraz; lebo ženíchom je génius umenia, vznešeného dramatického umenia, a mladuchou je Petra, moja chovanica, moje milé dieťa. Dajže Bože, aby ste boli šťastní! Obávam sa toho síce ešte vždy, ale čo patrí spolu, to nenačím človeku rozdvojovať. Nech ti je Boh na pomoci, moje dieťa!“

Prichvátala k nemu a hodila sa mu do náručia.

Nikto si nechcel znova sadnúť a tak odišla o chvíľočku celá spoločnosť od stola.

Ale Petra pristúpila k Oedegaardovi a ten ju hneď viedol ku najvzdialenejšiemu výklenku obločnému. Chcel jej riecť niečo, ale ona ho predstihla.

„To všetko len vám ďakujem!“ zvolala.

„Nie, Petra; ja som ti bol len dobrým bratom; a mýlil som sa, keď chcel som ti byť ešte bližším; lebo keby sa to bolo uskutočnilo, nuž by bola celá tvoja karriera na vnivoč vyšla.“

„Oedegaard!“

Držali sa za ruky, ale ani jeden nepozrel na druhého. O chvíľočku pustil jej ruku a vzdialil sa.

A Petra sa hodila na stoličku a plakala.

Na druhý deň Oedegaard odcestoval.

*

Počiatkom jari dostala Petra hrubý list s velikou úradnou pečaťou. Zľakla sa náležite a utekla s ním k prepoštovi, ktorý ho otvoril a prečítal.

Bolo to od predstaveného z Petrinho rodiska a znelo:

„Poneváč Pedro Ohlsen, odobravší sa včera na večnosť, zanechal testament takto znejúci:

,Všetko, čo po mne zostane, a čo je dopodrobna vykázané v mojej knihe účtov, ktorá leží v modrej skrini, nachodiacej sa v mojej izbe v dome na návrší, patriacom Gunlauge, dcére Aamundovej, a od ktorej má kľúč výšspomenutá Gunlaug, lebo ona je jediná, ktorá má vedomie o všetkom tomto, — porúčam všetko, — ak totiž ona, Gunlaug, dcéra Aamundova, dá k tomu svoje svolenie, ktoré nemôže dať, jestliže nedovolí, aby jedna podmienka, ktorú som postavil, — a ktorú jedine ona, súc jedinou, ktorej je známa, splniť môže, — splnená bola; — panne Petre, dcére výšspomenutej Gunlaugy, dcére Aamundovej, totiž ak panna Petra bude taká láskavá, rozpomenúť sa na starého chorého človeka, ktorému mnoho dobrého preukázala, ačpráve o tom tušenia nemala, ale ani mať nemohla, a ktorému bola ona jediným potešením na sklone jeho života, prečo si často prial, že by jej smel spraviť aspoň raz nejakú malú radosť, ktorú by ona neohrdila.

Nech mi je Boh milostivý, úbohému, hriešnemu.

Pedro Ohlsen.“

— tak sa osmeľujem tázať sa Vás, či sa ohľadom usporiadania pozostalosti obrátite sami na svoju matku, a či si žiadate, aby sa to stalo mojím prostredníctvom.“

Najbližšou poštou dostala Petra i od svojej matky list, písaný Oedegaardovým otcom, starým prepoštom, jediným, ktorému sa zdôveriť odvážila.

V ňom stálo, že svoľuje, aby bola otázna podmienka splnená, že by sa totiž Petre povedalo, aký blízky jej bol Pedro.

Táto zvesť a nenadále zdedený majetok naladily ju neobyčajne. Zdalo sa jej, že začína sa teraz jej k vôli všetko usporadovať: a bolo to i nové napomenutie, aby odcestovala skoro.

Teda aby urovnal jej cestu k vyznačenému umeleckému cieľu, sosbieral po prvé starý Per Olsen prvé svoje úspory, vyhrávajúc na svadbách a tanečných zábavách; preto trápili a lopotili sa jeho syn i vnuk, každý na svoj spôsob. Summa nebola síce veliká, ale postačila, aby Petra mohla vyjsť trocha ďalej do sveta a dosiahnuť rýchlejšie svoj vytúžený cieľ.

A jasne, ani slnečný lúč, zkrsla v jej srdci myšlienka, že by sa teraz matka mohla presťahovať ku nej; že by mohla teraz matku každý deň niečím potešiť a za všetek žiaľ odmeniť sa matke. Písala jej denne dlhé listy; a leda že vyčkali odpovedi. Ale keď ju mala konečne, nastalo veliké sklamanie, lebo Gunlaug jej ďakovala síce za dôkaz lásky, ale podotkla: „lepšie bude, keď zostaneme každá pri svojom povolaní.“

Teraz sľúbil prepošt, že jej napíše; a keď Gunlaug dostala jeho list, nemohla sa dlhšie opanovať, musela vyrozprávať svojim matrósom i druhým známym, že z jej dcéry bude čosi nevšedného a že ju dcéra chce vziať k sebe. Tým stala se vec Petrina pre celé mesto otázkou veľmi dôležitou, o ktorej sa rokovalo nielen na prístavnej hrádzi a na všetkých loďných mostíkoch, ale i po všetkých kuchyniach. A Gunlaug, ktorá nespomnela dcéry svojej doteraz ani slovíčkom, nehovorila teraz o ničom inšom, iba o „mojej dcére Petre“ a i ostatní ľudia shovárali sa odteraz s ňou len o Petre.

Ale určitej odpovedi nedala ešte ani vtedy, keď Petrin odchod bol už blízky, a to rmútilo Petru nesmierne. Avšak prepošt a Signe sľúbili jej slávnostne, že prídu oba, keď vystúpi po prvý raz.

*

Snehu počalo ubúdať s vrchov, a na poliach presvitávala už jemná zeleň. Mohutný je život budiaci sa v dolinách hornatých krajov, keď zavíta v nich jaro, ako mohutná bola túžba za nim. Ľudia stanú sa pohyblivejšími, práca ide ľahšie, nejeden by nedbal vybrať sa na cestu, ta, za vrchy. Avšak Petra, hoci ju túžba inam niesla, neľúbila nikdy tak veľmi tento kútik sveta a všetky veci v ňom, ako teraz, keď ho mala opustiť: zdalo sa jej, ako by bola doteraz všetko zanedbávala, a ako by sa len teraz budil v nej smysel pre všetko. Ešte len niekoľko dní a už potom opustí faru; nuž chodila všadiaľ so Signou a odoberala sa od všetkých a od všetkého — zvlášť od oných miest, ktoré boly obidvom najmilšie. Až kým neprišiel raz jeden sedliak so zvesťou, že je Oedegaard na ódegároch a že zamýšľa staviť sa na fare. Dievčatá naplašil tým odkazom; od tých čias prestaly chodiť na vychádzky.

Ale keď Oedegaard prišiel, bol taký veselý a milý, ako nikdy predtým. Prišiel do okolia preto, že hodlal založiť tam vyššiu ľudovú školu, ktorú chcel viesť sám, kým by nenašiel druhého primeraného učiteľa; pozdejšie zamýšľal založiť ešte všeličo inšie. Hovoril, že týmto činom chce splatiť časť vďaky, ktorou je jeho otec svojej domovovine zaviazaný; a bol šťastný, že mu otec sľúbil presťahovať sa k nemu, akonáhle bude školská budova dohotovená. I prepošt i Signe sa tešili jeho budúcemu súsedstvu; Petra nie menej, hoci jej bolo čudné, že sa chce práve teraz tu udomácniť, keď ona odchodí.

Prepošt chcel, aby dňom pred odchodom Petriným pristúpili spoločne k večeri Pána. Posledné dni opanovala ich teda tichá, slávnostná nálada, natoľko, že sa len tlumeným hlasom shovárali. A ako odblesk tejto nálady hovorilo k Petre vážne všetko, na čokoľvek pozrela ešte naostatok. Všetko, čo zkúsila, prežívala teraz v duši poznove; účtovala sama sebe; lebo doteraz nehľadela nikdy nazad, vždy len napred. A teraz sa to všetko vynorilo pred jej duševným zrakom, celá jej minulosť od detstva až po dnešný deň: zase zavznely prvé lákavé španielske pesničky. Mnohé poblúdenia jej skomolených túžob z čias detstva a dospievajúceho veku defilovaly teraz znova pred ňou, a ona ich tak zkúšala, ako keď si človek staré šaty obliecť probuje. A ak by bola zabudla na niečo, tak mala dosť všelijakých vecí okolo seba, ktoré jej to hneď pripomnely; lebo hľadiac na ne, myslela vždy na niečo a od tých čias bola vec s myšlienkou pevne slúčená. Menovite klavír ju upomínal na toľké veci že bola hlboko dojatá. Často sedela pred ním a nemohla sa odhodlať dotknúť sa klávesov, a keď hrala Signe, leda že obstála v izbe. Vôbec bola najradšej osamote. Oedegaard a Signe to pochopili a stránili sa jej. Všetci ľudia hľadeli na ňu s ľútostivou nežnosťou a prepošt posledné dni neprešiel vedľa nej, že by ju nebol pohladil po vlasoch.

Konečne svitol určený deň. Nebolo celkom jasne, nebo bolo hodne zaoblačené; na vrchoch bol odmäk a na poliach sa už rozzelenievalo. Všetci štyria boli o sebe vo svojich izbách, až kým nebol čas ísť spoločne do kostola. Okrem nich boli prítomní len kostolník a jeden cudzí kňaz. Prepošt chcel tiež pristúpiť k spovedi, ale spovednú kázeň chcel sám odbaviť; lebo chcel preriecť zvláštne k lúčiacej sa niekoľko slov. Hovoril k nej ani čo by sedeli doma spolu pri stole v sviatočný večer alebo v sviatok narodzenín niektorého. Onedlho sa ukáže, hovoril, či ten čas, ktorý končia dnešným dňom modlitbou o milosť Božiu, či ten čas založil v nej dobrý základ. Ani jeden človek nemôže byť celým, ak si nenájde pravé pole činnosti. Povolanie, ktoré si ona vyvolila, je povolaním zvestovania, a kto sa mu venuje s pravdivým srdcom a zachová pritom svoju dôstojnosť, bude mať bohatú a trvalú žatvu. Ovšemže používa Boh k svojim cieľom i nehodných — vo vyššom smysle slova sme vlastne všetci nehodní, — ale on vezme i naše túžby do svojej služby. Je však jeden spôsob zvestovania, a ten nemôže nikto čerpať, jedine zo svojej túžby a tohto najvyššieho stupňa dosiahnuť pokúsi sa iste i ona; všetci sa máme vynasnažovať, aby sme dosiahli čím najvyššieho cieľa. Prosil ju vždy znova a znova, aby len našla vždy cestu ku nim nazad.

Lebo ten smysel má cirkev, že posilnení bývame vierou vzájomne. A keby i schybila, tu by našla najskôr milosrdné srdcia, a keby ani sama nevedela určite, či nejde po zlej ceste, tu riekli by jej to šetrne a láskave.

Po svätej funkcii šli spolu domov, tak ako i prišli. Ostatok dňa strávil zase každý o sebe. Iba Petra a Signe boly hlboko do noci spolu v Signinej izbe.

Na druhý deň pri obede odobral sa prepošt od Petry najnežnejším spôsobom.

Hovoril, že dohodol sa s jej priateľom na tom, že musí začať tak, ako sama chce, totiž samotná. V boji, ktorý ju očakáva, zkúsi, ako blaží povedomie, že má na niektorom kúsku zeme niekoľkých ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť. Už len keď bude mať určité povedomie, že sa títo stále za ňu modlia — zvie onedlho, ako to povznesie a dodá sily!

Potom privítal niekoľkými slovmi Oedegaarda.

„Byť sdruženými v láske ku vzdialenému človeku je najkrajším počiatkom vzájomnej náklonnosti.“

Isteže nepomyslel prepošt pri týchto slovách ani zďaleka, prečo začervenala sa najprv Signe a potom Petra. Či sa i Oedegaard začervenal, nevedely, lebo vzhliadnuť neopovážila sa ani jedna.

Ale keď už čakal voz predo dvermi a traja priatelia obstali Petru a všetci ľudia z dvora tisli sa ku vozu, zašeptala Petra, objímajúc Signu, posledný raz:

„Viem, že onedlho zvestujete mi velikú novinu, — nech žehná vás Boh!“

O hodinu neskoršie videla už len biele končiare, naznačujúce, že tam je milý kraj, ktorý opustila.



[11] Fylgia — strážny duch v nórskej mytológii.




Bjørnstjerne Bjørnson

— bol nórsky prozaik, dramatik, básnik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1903. Bojovník za národnú nezávislosť Nórska, za slobodu malých a utláčaných národov, zástanca Slovákov. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.