ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V chránených a úrodných údoliach bergenského okresu, ešte hodne pozde po skončení poľnej roboty prinesie vše mierna jaseň krásne teplé dni, ani v lete. Vtedy vyženú statok cez poludnie zase na pasienky, hoci sú stajne už pre zimné kŕmenie zariadené. Lichva býva v taký čas dobre vykrmená a rozpustilá, a keď vracia sa pod večer do stajní, oživí dvor čulým ruchom.

Dolu poľnou cestou blížily sa k velikému dvoru teraz kravy, ovce, kozy, ryčiac, bľačiac, virgajúc a zvončekmi cengotajúc, práve keď viezla sa Petra tadiaľ. Bol krásny deň; dlhá biela budova leskla sa v žiari slnečnej so všetkými svojimi vysokými oblokmi a za domom strmely vrchy, zabalené tak mäkko borovicami, brezami, kalinou a na výsutiach skorušami a šípkami, že sa človeku zdalo, ako by hrialy okolité domy. Pred hlavnou budovou, bezprostredne pri ceste, rozprestierala sa záhrada husto vysadená bujnými jabloňami, čerešňami a maruľami, kdežto popri chodníkoch tiahly rady poľkových krov a bielych, červených i černých ríbezieľ; a všetko to prevyšovalo niekoľko velikých starých košatých jasenov.

Dom vykukával zpomedzi konárov ako skryté hniezďatko, prístupné jedine slnečným lúčom. A práve táto ukrytosť vzbudila v Petre túžbu zostať tu, a že sa večerné slnce tak milo v obločnom skle odrážalo a zvončeky čried tak veselo vábily, a nad to sa ešte dozvedela, že je to fara, pritiahla kvapne liace a zvolala:

„Stoj, sem musím vojsť!“ I zakärovala v bok od cesty, ženúc koňa podĺž záhrady.

Keď zahla do dvora, vyrútili sa na nich so zúrivým brechotom niekoľkí finskí psi. Dvor bol veliký, budovami ovrúbený štvorhran. Oproti panskému domu boly stajne, na pravo krýdlo domu a na ľavo práčoveň a čeľadné chyže. Dvor bol v túto chvíľu preplnený statkom. A uprostred zvierat stála vysoká, štihlá, elegantne urastená dáma. Mala priliehavé šaty a na hlave hodvábnu šatôčku. Okolo nej i hore ňou skákaly kozičky — biele, čierne, hnedé, strakavé, všetko so zvončekmi v tercoch ladenými. Pre každú kozičku mala lichotivé meno a nejakú lahôdku na mise, napĺňanej vždy znova a znova kravskou dievkou.

Na nízkych schodoch, vedúcich z domu do dvora, stál prepošt s misou plnou soli a pred ním kravy, lížuce mu soľ s dlane a s kamennej dlažby, na ktorú soľ sypal.

Prepošt nebol vysoký, ale silný, územčistý človek, s krátkym hrdlom a nízkym čelom. Husté chumáčovité obočie klenulo sa nad párom očú, ktoré nerady hľadely priamo, ale len kedy-tedy s boka a to potom zriedkavo žiarivým pohľadom. Krátko ostrihané husté vlasy boly už šedivé a ježily sa na všetky strany, a rástly dolu hrdlom skoro práve tak silne, ako na hlave. Nákrčníka nemal, košeľa bola len na jednu gombičku zapnutá a bola na predku rozškerená, tak že mu bolo videť vlasatú hruď; ani rukávy neboly na zápästiach zapnuté a límčeky mu svisovaly na malé mocné, teraz lipkavé ruky, roztrusujúce soľ. Ruky a ramená boly tiež vlasmi obrastené. Ostrým pohľadom premeral s boka dámu, ktorá sostúpila teraz s voza a dotisla sa k jeho dcére cez čriedu kozí.

Čo sa té dve spolu shováraly, nemohol rozumeť pre hluk, zapríčiňovaný kravami, psy a zvonci. Avšak teraz obrátily obe dievčatá zrak ku nemu a kráčaly, obkolesené kozami, ku schodom. Na prepoštovo pokynutie zahnal pastierik kravy ďalej. Signe, jeho dcéra, zvolala teraz — a Petry dotkla sa milo ľúbeznosť jej hlasu —:

„Otče, tu je jedna cestujúca dáma, ktorá by si rada oddýchla za deň — dva u nás.“

„Bude nám vítaná!“ odvetil prepošt, podal slúžke misu a odišiel do svojej pracovne na pravej strane pitvora, iste aby sa umyl a preobliekol.

Petra šla za slečnou do pitvora, ktorý bol vlastne skôr prednou sieňou, taký bol vidný a priestranný. Poštára vyplatila, batožinu si dala vniesť do domu a potom sa v bočnej izbičke, ležiacej oproti pracovni, trochu oriadila a vyšla zase do pitvora, odkiaľ ju zaviedli do bývacej izby.

Aká veliká, jasná izba! Celá do záhrady obrátená strana bola temer len samý oblok, a prostredný bol súčasne i dvermi do záhrady. Obloky široké a vysoké siahaly skoro po samú dlážku, a boly plnučičké plné kvetov. Na stojanoch pred oblokmi, avšak hlbšie do izby postavených, boly kvety, na obločných poličkách kvety a miesto záclon vily sa okolo oblokov bujné úponky dvoch malých brečtanových stien. Brečtan pnul sa vysoko až nad rámy obločné, a svisoval nazad až po samú zem. A že zelenaly sa i vonku kry a kvitly kvety, popri oblokoch, pod a pred oblokmi i na trávniku, zdalo sa ti, ako čo by si vošiel do skleníka, stojacieho prostred záhrady. Ale leda že pobudol človek za chvíľočku v izbe, už si nevšímal kvetov ani ničoho inšieho, keď utkvel zrakom na pravej strane, kde stál osamele na vŕšku kostol, zrkadliaci sa v modrých vlnách vody, prúdiacej leskle medzi vrchy, tak ďaleko, že sa nedalo odhádnuť, či je to morské oko, alebo či to až sem zasahuje nejaká morská zátoka. A potom té vrchy samy! Neboly to jednotlivé vrchy, ale celé reťaze hôr, čo jedno temeno vrchu, to sa dvíhalo mohutnejšie za druhým, ani čo by tu bola už hranica obydleného sveta.

Keď sa nabažila Petra pohľadom na veľkolepú krásu vonku a obrátila zrak do izby, bolo jej i tu všetko akoby posvätné; všetko sa jej zdalo byť jasným a čistým a ako čo by bolo ovenčeným rámom veľkolepej maľby. Obtočovalo ju niečo neviditeľné, bdejúce nad jej konaním i myslením; ani si toho nebola povedomá, že chodí sem a tam po izbe, dotýkajúc sa skúmavo, ale pozorne jednotlivých predmetov.

A tak zazrela nad divánom, na dlhej, svetlu vystavenej stene porträt, predstavujúci v životnej veľkosti dámu, hľadiacu usmievavo na ňu. Hlava bola trochu na bok naklonená, ruky složené; pravým ramenom opierala sa o knižku so zretedlným nápisom na chrbte: „Nedeľné Pobožnosti.“ Bola blondínka, jemnej, bielej pleti, a hľadela jasno, ožiarajúc všetko, čo zrakom zasiahla, zvláštnym, sviatočným pokojom. Jej úsmev bol vážny, ale v tej vážnosti bolo toľko oddanosti, ako čo by chcela privinúť celý svet vo vrúcej láske ku sebe; zdalo sa, že všetkému rozumie, lebo vo všetkom vidí len dobro. Tvár vyrážala chorľavosť, ale jej slabosť bola iste jej silou; lebo sotva bolo človeka na zemi, ktorý by bol mohol zneužiť tej slabosti. Okolo rámu visel venec zimozeleňový — bola tedy už mŕtva.

„To bola moja matka,“ čula Petra za sebou jemný hlas, a zvrtnúc sa, zazrela domácu dcéru, ktorá predtým vyšla a teraz sa vrátila.

Od tej chvíle bol porträt strediskom celej izby; všetko sa naň vzťahovalo, všetkému on dodával svetla i smyslu, celé zariadenie s ním súviselo, bolo k vôli nemu tu, a jeho tichým odleskom bola dcéra. Lenže sa zdala byť trocha mlčanlivejšou a trocha zdržanlivejšou. Matka priťahovala zraky všetkých na seba a vracala ich zplna; dcéra sklopila zrak vyhýbave. Ale tá istá jasnosť, tá istá krotkosť žiarila z neho. Mala i postavu matkinu, lenže bez známky chorľavosti. Živé farby tesno priliehavých šiat, zásterky a šatôčky na hrdle, sopnutej rímskou ihlicou, dodávaly jej tvári neobyčajnej sviežosti a prezrádzaly vkus a pôvab, hoden dcéry toho obrazu; iste bola i ona dobrým duchom tohoto domu.

A ako sa prechodila medzi matkinými kvetami, pôsobila na Petru mimoriadne príťažlive. Cítila, že v blízkosti tejto devy a v tomto dome musia vzklíčiť a dariť sa všetky dobré snahy — oj, keby sa do jej kruhu dostať mohla!

Cítila teraz dvojnásobne svoju opustenosť. Nespúšťala zraku so Signy, sliedila očima za ňou, kamkoľvek sa pohla. Signe to vycítila, a vynasnažovala sa vyhnúť Petrinmu pohľadu, ale márne; a tak sa sklonila rozpačite ku kvetom. Konečne svitlo Petre, že je nešetrná a dotieravá, zahanbila sa a chcela prosiť o odpustenie; ale bolo niečo v bedlive prihladenom účese, jemnom čele a tesno priliehavých šatách, čo ju napomínalo byť opatrnou.

Vzhliadla na matku: oj, tej by sa bola mohla hodiť hneď do náručia. Či jej nebolo, ako čo by ju vítala? Naozaj, či smela úfať? Lebo takto ešte nikto na ňu nehľadel; ten pohľad hovoril, že vie o všetkom, čo neznáma príchodzia zakúsila, a že jej predsa odpúšťa, — ach, ako túžila po podobnej shovievavosti! Nemohla odvrátiť pohľadu od týchto dobrotivých očú, sklonila hlavu na bok, tak ako tá na obraze; složila ruky, ako tá tamhore, a nevdojak sa zvrtnúc, zaprosila:

„Dovoľte mi, aby som mohla zostať tu!“

Signe sa vzpriamila, obrátila sa ku nej, — od údivu nemohla ani odpovedať.

„Dovoľte mi zostať tu u vás, prosím vás!“ opakovala Petra, pokročiac ku nej. „Tu je tak krásne!“ A už mala plné oči sĺz.

„Poprosím otca, aby prišiel sem,“ rieklo mladé dievča.

Petra sprevádzala ju zrakom, kým nezmizla v dverách pracovne. Avšak keď zostala osamote, zľakla sa, že vykonala hlúposť a zachvela sa, zazrúc vo dverách udivenú tvár prepošta. Bol trocha pozornejšie oblečený, ako predtým, a mal i fajočku v ústach. Dolu ju trímal pevne v ruke a zakaždým, keď vťahoval dym, vypustil čútorku zpomedzi perí, odfukujúc dym vo tri vrhy, a mľaskol zakaždým tichúčko. To zopakoval niekoľko ráz, stojac naprostred izby práve pred Petrou; ani nehľadel rovno na ňu, ale tak, ako by očakával, že prerečie ona niečo.

Lenže si netrúfala opakovať svoju žiadosť pred týmto mužom; lebo sa jej zdal byť prísnym.

„Radi by ste tu zostali?“ tázal sa, premerajúc ju s boka dlhým prenikavým pohľadom.

Od strachu chvel sa jej hlas:

„Keď neviem, kam sa vrhnúť!“

„Odkiaľže ste?“

Petra pomenovala ticho svoje rodisko a udala svoje meno.

„A akože ste sa sem dostali?“

„Neviem… hľadám… veď by som ja vďačne zaplatila… áno… ja… ja… neviem…“

Odvrátila sa, za chvíľočku nemohla nijako pokračovať; ale potom sa znovu osmelila a riekla:

„Všetko urobím tak, ako to vy budete chcieť, — len ak mi dovolíte, aby som tu zostala a nemusela sa zase vydať na cestu… ach, nedajteže mi prosiť sa vám dvakrát!“

Dcéra vrátila sa odrazu s otcom, ale zostala pri kachliach a hrala sa tam na výklenku so suchými ružovými lístky, nepozdvihnúc zraku.

Prepošt neodpovedal; bolo počuť len bafanie pri fajčení, pričom hľadel striedavo vše na Petru, vše na svoju dcéru, vše na obraz.

Ale jeden a ten istý predmet vzbudzuje často rôzne dojmy, lebo kým sa Petra úfala, že mu porträt dodá shovievavosti, zatiaľ sa jemu zdalo, ako čo by šeptal:

„Chráň naše dieťa; nevezmi k nej neznámu do domu!“

Obrátil sa, premerajúc Petru od boka ostrým pohľadom a riekol:

„Nie, — nemôžete tu zostať!“

Petra zbledla, zavzdychla zhlboka a prudko, poobzerala sa úžasnuto po izbe a vrhla sa cez prichýlené dvere do vedľajšej izby, hodila sa tam prez stôl a oddala sa celkom žiaľu nad svojou zmarenou nádejou.

Otec a dcéra pohliadli jeden na druhého, — toľká neslušnosť, vrútiť sa samovoľne do cudzej izby, sadnúť si bez ponúknutia a hodiť sa na stôl — tomu sa vyrovnala jedine drzosť, s akou sa votrela k nim rovno s cesty, prosiac, aby tu zostať smela, a keď sa jej žiadosť nesplnila, pustila sa do hlasitého náreku.

Prepošt pošiel za ňou, nie aby sa s ňou shováral, ale aby privrel dvere za ňou. Bol celý rozpálený, keď sa vrátil a riekol ticho dcére, stojacej ešte vždy pri peci:

„Ale si ty videla niekedy takú osobu?… Cože je to?… Cože chce tá tu?“

Dcéra neodpovedala hneď; ale keď prehovorila konečne, nuž vravela ešte tichšie, ako predtým otec:

„Veru, chová sa trocha nemiestne; ale jednako má v sebe čosi nevšedného.“

Prepošt chodil sem a tam a pozrel s času na čas na dvere. Konečne zastal a zašeptal:

„Tá ti nemá všetkých pohromade,“ a keď Signe neodpovedala hneď, pristúpil bližšie ku nej a riekol určitejšie:

„Tá je nie pri dobrom rozume, Signe — to je poloblázon; a to je to nevšedné na nej!“

Zase začal chodiť hore-dolu a pri tom mu prišly iné myšlienky; už skoro zabudol, čo povedal, keď sa dcéra konečne ohlásila šepotom:

„To sa mi zase nevidí; ale istotne je veľmi nešťastná.“

Sklonila sa nad uvädlé ružové lístky, s ktorými sa jej prsty ešte vždy hraly. Zvuk jej hlasu a toto ihranie by cudziemu nebolo prezradilo, že je rozčulená. Ale otec bol hneď, ako by ho premenil; prešiel niekoľko ráz izbou sem a tam, hľadiac ustavične na obraz, a potom riekol tichúčko:

„Myslíš si, preto, že sa zdá byť nešťastná, že by… maminka bola svolila, aby zostala?“

„Maminka by bola počkala za niekoľko dní s odpoveďou,“ šeptala dcéra a sklonila hlavu ešte hlbšie na ruže.

Nejmenšia spomienka tej tamhore, zvlášť keď ju dcéra takýmto spôsobom vzbudila, mohla skrotiť túto chlpatú lviu hlavu, že bol tichý ani jahniatko. Hneď vycítil pravdivosť jej slov; a stál ako žiačik, ktorého pristihli na nejakej nesprávnosti; zabudol bafať a prechodiť sa a len po hodnej chvíli zašepkal:

„Či by som ju nemal poprosiť, aby sa za niekoľko dní tu zabavila?“

„Ale veď si jej už odriekol.“

„Ano, ale je predsa rozdiel, či ju tu za niekoľko dní prichýlime, a či by sme ju nadobro k nám prijali.“

I Signe o tom rozmýšľala a potom riekla:

„Sprav, ako sám za najlepšie uznáš.“

Zdalo sa, že prepošt uvažuje ešte hlbšie o svojom návrhu, lebo behal, kúriac tuho, zase sem a tam po izbe. Zastal.

„Vojdeš ty k nej a či mám ísť ja?“

„Isteže by jej bolo milšie, keby si šiel ty,“ vzhliadnuc k nemu s nežným úsmevom.

Už držal kľučku v ruke, ked zavznel z vedľajšej izby hlučný smiech… zase stíchol a potom vypukol znova, až sa tak rozliehal.

Prepošt cúvol, ale potom sa vrútil dvermi; dcéra šla za ním; cudzia tamdnu iste prechorela.

Keď otvorili dvere, našli Petru ešte na tom istom mieste. Pred ňou ležala otvorená kniha, na ktorú hodila sa predtým, ani si jej nevšimnúc. Zmáčala slzami listy knihy, a keď to zbadala, chcela ich utreť. Ale pritom utkvel jej zrak nevdojak na jednom mastnom výraze, na aké pamätala sa ešte dobre z čias svojho uličníctva — ale že by sa niekto opovážil zvečniť to tlačou v knihe, to by si nikdy nebola pomyslela. Od úžasu zabudla plakať — hľadela strnule na knihu… Ale akéže sú to tu bláznivosti!… Čítala roztvorenými ústami; ale čím dial, tým to bolo horšie, boly to už až priveľmi hrubé výrazy, no také neodolateľne smiešne, že nemohla sa premôcť a pustila sa do čítania. A tak čítala a čítala, kým na nič inšie viac nemyslela, čítala a zabudla na žiaľ, slzy, čas, i na to, kde je, — zabudla na to pri starom báťuškovi Holbergovi; lebo jeho dielo to bolo. Chichotala sa, až sa celá triasla od srdečného smiechu; ba keď už i prepošt s dcérou pred ňou stáli, nevšímala si ich vážnych tvárí; celkom zabudla na svoju prosbu, len sa smiala a smiala a tázala sa:

„Čo je to, ale pre pána Jána, čo je to?“

A sama roztvorila knihu tam, kde bol nadpis.

Zrazu zbledla na smrť; vzhliadla ku nim, potom pozrela do knihy na dobre známe písmo… Sú veci, ktoré zasiahnu srdce ani rana guľkou, veci, od ktorých človek na stá a stá míľ uteká a potom ich vidí zrazu tesno pred sebou… Na prvej strane knihy stálo napísané — Ján Oedegaard!

Zostala ako plameň a zvolala:

„Je to jeho kniha?… Chodieva on sem?“

A skočila rovno na nohy.

„Áno, sľúbil nám, že príde,“ odpovedala Signe.

A teraz sa rozpamätala Petra, že býva v biskupstve bergenskom farárska rodina, s ktorou sa sišiel v cudzozemsku. Pohybovala sa tedy v kráži; cestovala sem, akoby jemu v ústrety.

„Možno, príde skoro?… Alebo je možno už i tu?“

Chcela, musela ujsť naskutku odtiaľto.

„Ach, nie, veď je chorý,“ riekla Signe.

„Ach, naozaj, je chorý,“ opakovala Petra bolestne a klesla nazad.

„Ale veďže mi povedzte,“ zvolala teraz Signe. „veď ste len vari nie tým —“

„Rybárčaťom?“ doložil prepošt.

Petra vzhliadla k obom prosebne.

„Áno, ja som to rybárča,“ dosvedčila.

Tá im bola veľmi dobre známa; veď Oedegaard o inšom ani nehovorieval.

„Nuž, to ovšem mení na veci,“ riekol prepošt — cítil, že tu čosi puklo — a že je tu sprostredkovanie priateľov potrebné.

„Zostaňte tu predbežne!“ doložil.

Petra vzhliadla a zazrela, ako mu Signe pohľadom ďakovala. To jej tak dobre padlo, že podišla ku Signe, chytila ju za obe ruky — lebo viac srdečnosti prejaviť sa neopovážila — a riekla hodne rozpačite:

„Keď budeme samé, rozpoviem vám všetko.“

O hodinu neskoršie znala Signe všetky udalosti z Petrinho života a hneď uvedomila i otca o všetkom. Na jeho radu písala Signe ešte v ten istý deň Oedegaardovi, a pokračovala v tom dávať mu zvesti, pokiaľ bývala Petra v ich dome.

Ked Petra uložila sa v onen večer na odpočinok do mäkkých páperových podušiek v prítulnej izbičke, pri veselom práskaní brezových polienok v peci, vzala s bieleho nočného stolka zpomedzi dvoch svietnikov Nový zákon a vzdávala Bohu vrúcnu vďaku za všetko, všetko, za dobré i za zlé.

*

Prepošt už ako mladík želal si stať sa kňazom, súc obdarený ohnivým duchom a zriedkavým rečníckym talentom. Jeho rodičia boli majetní a nesúhlasili s jeho úmyslom, im by bolo milšie bývalo, keby si bol volil, ako to oni zvali, „neodvislé“ postavenie. Ale čím väčšmi mu bránili, tým viac túžil za tým a domáhal sa svojho cieľa tým vytrvalejšie, a keď doštudoval, šiel do cudzozemska ešte na ďalšie štúdia. Kým bol za čas v Dánsku, oznal sa tam s dámou, ktorá prináležala k inému vierovyznaniu, ktoré mu nebolo dosť prísné a ktoré on za správné neuznával. Chcel vlívať na jej presvedčenie; ale spôsob, akým pri náboženských škriepkach naňho pozrela a ho donútila, aby zamĺkol, nemohol zabudnúť počas celého svojho pobytu v cudzozemsku. Keď sa vrátil, vyhľadal ju hneď. Vídavali sa často, zaľúbili sa jeden do druhého, zasnúbili a zosobášili sa. Ale teraz sa vykľulo, že mal pri tom každý svoje skryté bočné úmysly; on si umienil, že získa ju v celej jej ľúbeznosti svojim naukám, ona úfala v detinnej dôvere, že pritiahne jeho silnú osobnosť a jeho výrečnosť do služby svojej cirkvi. Jeho prvý opatrný pokus narazil na jej nie menej jemný, a tak sa utiahol sklamaný, nedôverivý. Ona bola dosť dôvtipná, aby to naskutku zbadala a od toho dňa bdel on nad jej snahami a ona nad jeho. Lenže ani jeden z nich nepokúsil sa viac ani troštičku — obidvaja sa báli o svoje rodinné šťastie. On sa bál svojej vlastnej náruživosti, a ona mala strach, že by mohla druhým nevydareným pokusom zmariť si všetok výhľad na možnosť získať ho niekedy svojmu náboženskému smeru — lebo tejto nádeje sa neodriekala; to si postavila za životnú úlohu. Lenže nedošlo nikdy k boju; lebo v jej prítomnosti sa nebojovalo.

Ale niekde len musel popustiť uzdu svojej stiesnenej vášni i svojej neúnavnej vôli — a to sa stalo zakaždým, keď vyšiel na kanceľ a videl ju sedeť dolu. Potom zachvátil svojich poslucháčov ani do víru, vše ich on rozohnil vše oni jeho nadchli. Ona to videla a utíšila svoje nastráchané srdce dobročinnosťou a neskôr, keď stala sa matkou, tešila sa so svojou dcérkou, ktorú privinula k sebe nielen telesne, ale i duševne, odbavujúc s ňou spolu svoje tiché pobožnosti. Tu ona nadeľovala, ale tu i prijímala, tu ukolísala svoje vlastné veľké dieťa v detskej nevinnosti, tu slávila sviatok lásky a odtiaľ vracala sa ku svojmu prísnemu mužovi so sjednotenou láskavosťou ženy a kresťanky; a tým mu znemožnila riecť niečo, čo by nebolo bývalo dobrotivé. Musel ju ľúbiť nado všetko na svete, ale tým viac ho to trápilo, tým väčšmi krvácalo jeho srdce, že ja nemôže viesť svojou cestou k blahoslavenstvu. S právom matky mlčky uznaným nepripustila dieťa k hodinám, kde on vyučoval náboženstvo. Piesne dieťaťa i jeho otázky stály sa mu onedlho novým a nevyčerpateľným prameňom žiaľu. A keď ho prudké vzrušenie dohnalo na kancli ešte k väčšej prísnosti, na ceste z kostola domov chovala sa ona k nemu tým láskavejšie, — nie síce slovami, len jej oči hovorily. A jeho dcérka vtisla svoju rúčku do jeho dlane a vzhliadla ku nemu matkinými očami.

O všetkom hovorilo sa v tomto dome, len o tom jednom nie, čo bolo prameňom všetkých ich myšlienok. Ale takéto stále úmorné napnutie bolo na dlhší čas neznesiteľné. Ona sa síce ešte usmievala, ale len preto, že plakať nechcela. A keď blížila sa doba, v ktorej mala byť dcéra pripravovaná ku konfirmácii, a on by ju bol mohol mocou svojho úradu teraz pritiahnuť práve tak mlčky do svojho náboženského smeru, ako ju matka posaváď k svojim názorom pridŕžala, vtedy napnutie dosiahlo vrchola. A po nedeli, v ktorú oznámil, že sa priprávanie ku konfirmácii započne, aby sa tedy konfirmandi hlásili, ochorela matka, tak ako keď sklesne niekto od únavy a vysilenia. Usmievajúc sa, riekla, že nevládze viac chodiť, a o niekoľko dní s tým istým úsmevom soznala, že už ani sedeť nemôže. Dcéru chcela mať stále okolo seba, hoci sa s ňou už ani shovárať nevládala, ale ju aspoň videť mohla. A dcéra vedela, čím sa matke najviac zavďačí; predčitovala jej z knihy Života, spievala jej pesničky z detských liet, té nové láskavé, mierne piesne matkinho vierovyznania.

Prepošt netušil za dlhý čas, čo sa tu pripravuje; a keď pochopil, div že neprišiel o rozum; len k jedinej žiadosti sa vedel vzchopiť, aby prehovorila ešte raz k nemu, len trocha, aspoň jedinké slovíčko; ale ani na to nestačily už jej sily, ztratila reč. Stál pri jej posteli, hľadel na ňu a modlil sa. Ona sa mu usmievala, kým sa nehodil na kolená, a nevložil ruku dcéry do ruky matkinej, ako by chcel riecť:

„Tu je, podrž si ju — nechže zostane pri tebe!“

Usmiala sa, ako predtým nikdy — a s týmto úsmevom na tvári dokonala.

Za dlhý čas žil prepošt celkom odlúčene od sveta. Iný musel prevziať starosť o jeho cirkev. Prepošt chodil z izby do izby, s miesta na miesto, ako by hľadal niečo. Kráčal ticho, ako na prstoch; a keď, čo sa stávalo zriedka kedy, hovoril, tak utlumil hlas — a len tak vedela dcéra pozvoľne nadpriasť styky s ním, že vpravila sa celkom do jeho tichého spôsobu.

A teraz pomáhala mu hľadať; každé jednotlivé slovo matkino oživili v svojej pamäti; čo si žiadala predtým, to stalo sa teraz pravidlom, dľa ktorého žili. Život, aký viedla predtým matka s dcérou, z ktorého bol doteraz otec vytvorený — prežívali len teraz opravdove. Od prvej chvíle, na ktorú sa dcéra zo svojho detstva pamätala, prebrali teraz všetko; spievali matkine najmilšie piesne, odriekali jej modlitby, čítali jedno za druhou kázne, ktoré mala najradšej, a na jej slová a vysvetľovania rozpomínali sa teraz s posvätnou úctou.

Zapodievajúc sa takto pamiatkou zvečnelej, kde si ju našiel, a sledovať tam tak isto jej stopy.

Vybrali sa tedy na cesty; a to, že vžil sa celkom do jej spôsobu života, umožnilo mu vzmužiť sa znova. Síce bol len počiatočníkom v jej životných názoroch, a predsa vzbudil sa v ňom smysel pre všetko, čo klíčilo vôkol neho: veľké národné idey, i menšie politické otázky ho začaly zaujímať a dodaly mu mladistvej sily. Duševné schopnosti sa mu vrátily, i jeho mohutná snaživosť s nimi; teraz si umienil, že bude hlásať Slovo Božie tak, aby bolo ono prípravou pre život a nie len pre smrť.

Ale prv ako by sa bol uzavrel do svojej horskej domoviny k svojej milovanej činnosti, pobádalo ho obzreť si dôkladnejšie veľkoleposti a krásy sveta. A tak cestovali mnoho po cudzozemsku; a po viacročnej vzdialenosti žili teraz v svojej domovine, ťažiac zo svojich krásnych, bohatých rozpomienok.

Medzi týmito ľuďmi žila Petra.