ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedného večera, krátko pred Vianocmi, boly rozpredané všetky miesta v hlavnomestskom divadle. Vystúpiť mala po prvý raz mladá herečka, o ktorej si rozprávali neuveriteľne mnoho čudného. Dieťa ľudu — jej mať bola chudobnou rybárkou — vyučila sa pomocou ľudí, objavivších jej talent, a teraz dospela už tak ďaleko, že mohlo sa očakávať mnoho od jej nadania.

Prv ako vytiahli oponu, šepkali si diváci všeličo. Že bola za dieťaťa hrozne divokou uličníčkou, a pozdejšie, ako dospelé dievča, že zasnúbila sa odrazu so šiestimi mladíkmi, a za pol roka mala všetkých šiestich za bláznov. Potom musela opustiť svoje rodné mesto pod dozorom policie, natoľko sa vzbúrilo celé mesto proti nej. Zvláštno, že direktor dovolil, aby taká osoba vystúpila.

Druhí zase tvrdili, že na tom všetkom niet ani slovíčka pravdivého. Od svojho desiateho roku bola na výchove u tichej kňazskej rodiny biskupstva bergenského: že je veľmi vzdelaná, milučká, ony znajú ju celkom dobre — musí mať zriedkavý talent, a veď je taká utešená.

Lenže sedeli v divadle i druhí ľudia, a tí boli so všetkým lepšie oboznámení. Predovšetkým bol tam v celej krajine dobre známy veľkokupec s rybami: Yngve Vold. Cestujúc k vôli svojmu obchodu prišiel náhodou teraz práve sem; mnohí tvrdili síce, že ohnivá Španielka, ktorú si vzal za ženu, mu doma vše tak náležite zakúrila, že vybral sa potom na cesty, aby sa, trocha ochladil. Na dnes si kúpil sám pre seba najkrajšiu lóžu v divadle a pozval svojich náhodilých známych z hotelu, aby šli si obzreť s ním „niečo čertovsky veľkolepého“. Bol výtečne naladený, kým — ale nie, — či by to bolo ozaj možné?… tamto v druho-triednej lóži… obklopený celým svojím loďným mužstvom… nie!… ba predsa, on je to!… a nikto iný, ako Gunnar Ask!

Gunnar Ask stal sa pomocou matkiných peňazí majiteľom a riaditeľom „Norvéžskeho prazákona“. Keď plavil sa so svojou loďou von z fjordu, dostal sa tesno ku boku druhej lodi, nazvanej „Dánsky prazákon“. Poneváč sa zazdalo Gunnarovi, že táto loď ich chce predbehnúť, hneď si umienil, že to nijako nestrpí, a dal povyťahovať všetky plachty, kde len dáke mal, — v starom „prazákone“ začalo práskať — a skončilo sa to tým, že pri pokuse plaviť sa čím najchytrejšie proti vetru, spustil nerozvážne šútu na dno. Teraz sedel nechtiac v meste, kým plátali „Norvéžsky prazákon“. Jedného dňa stretol Petru na ulici, ona sa mu pripojila a bola — nie len tento prvý raz, ale i neskôr a to opätovne — taká milá a srdečná k nemu, že zabudol na všetek hnev, ba nazval seba najväčším somárom zpomedzi všetkých, ktorí uzreli svetlo v ich spoločnom rodisku, že si mohol namysleť byť hodným takého dievčaťa bez páru, akým bola Petra.

Dnes kúpil pre seba a pre celé svoje loďné mužstvo vstupné lístky za zvýšenú cenu, a okrem toho si umienil, že učastuje Petru v každom medziaktí; a mužstvo, do chlapa Petrini krajani a v matkinom hostínci, tom tuzemskom raji, vďačne videní hostia, považovali Petrinu česť za svoju vlastnú a sľúbili si navzájom, že jej budú tlieskať, ako sa v tomto divadle dosiaľ ešte netlieskalo.

A dolu, v parkette, bolo videť husté naježené vlasy prepoštove. Bol celkom pokojný, lebo oddal zdar Petrinho podujatia Najvyššiemu. Vedľa neho sedela Signe — teraz Signe Oedegaardová. Práve vrátila sa domov s mužom a Petrou s trojmesačnej cesty po zahraničí. Tvár jej žiarila šťastím, usmievavo kukala na svojho muža. Lebo medzi nimi sedela staršia pani snehobielych vlasov, obrubujúcich ohorenú tvár korunovite. Vzrastom vyčnievala nad všetkých okolo nej sediacich; odvšadiaľ ju bolo videť a onedlho obracaly sa i všetky kukátka ku nej; lebo sa rozchýrilo, že je to matka mladej herečky. Ona, ktorú rešpektovali vždy a všade ani muža, pôsobila i teraz tak mohutne, že pohľad na ňu bol každému akoby zárukou za súcosť dcéry. Mladý národ je vždy plný očakávania, lebo verí ešte v prvotné sily prírody, a zovňajšok matkin vzbudzoval a zosilňoval nádeje v dcérine schopnosti.

Ona sama nevidela nikoho a ničoho. Nezaujímalo ju z divných, predtým nevídaných vecí dookola ani len najmenšie, — prišla len tomu k vôli, aby videla, či budú ľudia láskaví k jej dieťaťu alebo nie.

Čas uchodil. Rozhovor zamieral, napnutie opanovalo pozvoľne všetkých a naladilo ich dobrotive. Mohutným zahučaním surmít, bubnov a trúb začala sa ouvertűra. Mali dávať: „Axel a Valborg“ od Öhlenschlägera; a Petra sama prosila práve o túto ouvertűru. Sedela za kulisňou a načúvala. Vedela, že tam pred oponou sedí malá časť jej krajanov, vmestivších sa do divadelnej budovy, a trasie sa o ňu, ako to vždy býva, keď očakávame, že nastávajúca chvíľa odhalí nám geniálnosť človeka z nášho kruhu, ktorého preto považujeme za svojho. Každý zpomedzi nich bol taký rozčúlený, ani čo by on sám mal vystúpiť. V takýchto chvíľach nesie sa nejedna modlitba k nebu — i z takých sŕdc, ktoré sa zriedka modlievajú.

Zvuky ouvertűry tíchly, pokojné harmonie zakľučovaly vzrušenie a rozplývaly sa ako slnečné lúče. Hudba zamĺkla, nastalo napnuté ticho.

A vtedy sa zdvihla opona.