E-mail (povinné):

Bjørnstjerne Bjørnson:
Rybárča

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Vladimír Böhmer, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

Druhá kapitola

Mnohé pekné záhradky mestečka naplňovaly vzduch po občerstvujúcom daždi vôňou svojho druhého a tretieho rozkvetu. Slnce zachodilo za vrchy, večne snehom pokrytými; celá obloha plápolala a žiarila a na vrcholcoch ľadovcov odrážal sa jej lesk tlumene. Bližšie vrchy boly v tôni, ale jagaly sa tiež jasenným koloritom listnatých hôr. Skalnaté ostrovy, ktoré ležaly uprostred fjordu v rovnej čiare jeden za druhým, ako čo by sa plavily k zemi, poskytovaly so svojimi hustými horami ešte malebnejšiu pestrosť farieb, ako hory, lebo boly bližšie. More bolo hladké ako zrkadlo; pomaličky priťahovali velikú loď ku pobrežiu. Ľudia sedeli vonku na drevených schodoch, s oboch strán polovičate ukrytých ružovými kry. Shovárali sa medzi sebou od schodov ku schodom, kedy-tedy i prešiel jeden k druhému na chvíľočku, zase prerušili rozhovor, aby pozdravili sa s okoloidúcimi, ktorí šli sa prechádzať pod stromoradie pred mesto. Tu i tam zavznievala oblokom hra na klavíre, ale inakší zvuk nemýlil rozhovory; posledné lúče slnka pozlátily more a zvyšovaly ešte pocit panujúcej tichosti.

Ale zrazu povstal v stred mesta taký hluk, ako čo by chceli mesto rozrumiť. Chlapci kričali „hurrá!“ dievčatá pišťaly, staré ženy nadávaly a kommandovaly, drábov veľký pes brechal a všetci psi mestečka sa mu ohlášali. Všetci ľudia museli povychodiť, ktorí boli v domoch. Krik bol taký strašný, že sa ešte i hlavný úradník obrátil na schodoch a podotknul významne:

„Pravdepodobne stalo sa niečo.“

„Čože je to?“ spytovali sa prechádzajúci stojacích na schodoch.

„Ba čo sa vlastne stalo?“ odvetili tí, ktorí sedeli na schodoch.

„Pre Boha, čože sa to tam robí?“ spytovali sa teraz už všetci tých, ktorí prichodili zo stredu mesta.

Avšak že malo polohu polmesiaca, lebo obtáčalo útulne podkovovitý záliv, tak trvalo to hodne dlho, kým dostalo sa odpovedi všetkým obyvateľom i na jednom i na druhom konci mesta:

„Oj, veď je to len rybárča.“

Toto podujímavé stvorenie stálo pod záštitou veľmi rešpektovanej matky a okrem toho malo v každom námorníkovi zástanca (lebo v odmenu za to dostalo sa im vždy nejakého nápoja). Čata chlapcov oborila sa pod jej vodcovstvom na veľkú jabloň v ovocnej záhrade Pedra Ohlsena.

Vojensky plán bol nasledujúci: Niekoľkí chlapci mali pripútať pozornosť Pedra na prednú časť domu, pliaskajúc korunkami pred domom zasadených vysokokmenových ruží do obločného skla; súčasne mal jeden chlapec otriasť jabloň, stojaciu v prostriedku záhrady a ostatní mali prehadzovať naráňané jablká ponad ohradu všetkými smermi: nie že by ich boli chceli kradnúť — božechráň! — len tak zo žartu. Tento umný plán ukuli toho istého večera za Pedrovým plotom. Ale na nešťastie sedel Pedro pri plote a počul od slova do slova, na čom sa usniesli. Krátko pred určenou hodinou zavolal si opitého mestského drába i s jeho veľkým psom do zadnej izby, a uhostil tam oboch, pána i psa, štedre. A keď vynorila sa kučeravá hlava rybárčaťa zpoza plota a súčasne počalo naďúgať plno šibalských tvárí so všetkých strán, nechal Pedro mladých darebákov pred domom trepať plnou silou ružami do oblokov — a čakal pokojne v izbe. A keď shromaždila sa už celá spoločnosť tichúčko okolo jablone, na ktorej sedelo rybárča bosé a doškriabané, aby mohlo lepšie triasť, rozletely sa zadné dvere a z nich vyrútili sa palicami ozbrojení Pedro s drábom a za nimi veľký pes. Chlapci skríkli od úžasu, a hŕstka malých dievčeniec, stojacich nevinne s tamtej strauy plota, kde hraly sa na „chytačku“, nazdala sa, že v záhrade vraždia niekoho, i začaly strašne vrešťať. Chlapci, ktorí uvrzli, kričali: hurrá! tí, ktorí ešte viseli na plote, revali, keď tancovaly im palice po chrbtoch, a aby bol tumult úplný, zjavily sa, ako všade, kde chlapci jačia, niekoľké staré babky a kričaly s nimi o prekot.

Toho sa už i Pedro a dráb naľakali a uznali za potrebné vyjednávať so starými ženami. A zatiaľ chlapci, hybaj, vzali nohy na plecia. Pes, ktorého sa chlapci najväčšmi báli, preskočil ponad ohradu a pustil sa za nimi — to mu bolo veľmi po chuti — a teraz to letelo, ani kŕdeľ divých kačíc, cez mesto: chlapci, divčatá, pes a škrek.

Medzitým sedelo rybárča, ani nemuknúc, na košatej jabloni, nazdávajúc sa, že ho tam nikto nezbadal. Učupilo sa vysoko na vrcholci a odtiaľ sledovalo cez listie postup boja. A keď bežal dráb, sršiac zlosťou, k babám za záhradu, a Pedro zostal sám v záhrade, zastal si tento vedľa stromu, pozrel hore a zvolal:

„No, doluže sa, ty ničomná žaba, naskutku!“ Na strome ani nehleslo.

„Berieš sa dolu, hovorím ti! Viem, kde trčíš!“

Hlboké ticho.

„Pôjdem si po flintu a sostrelím ťa — naozaj, to ti vykonám!“ A poberal sa preč.

„Hu-hu-hu!“ zavznelo hore v strome.

„Áno, len ty zavýjaj, ako prireťazený pes! pošlem ti hore celý náboj brokov, áno, celkom iste.“

„H-ú, hu-huhú!“ bola odveta, daná hlasom sovy. „Tak sa bojím!“

„Pravda, ty si čertíča! Ty si najväčšia pačmaga zpomedzi celej tej roty; ale počkaj, teraz si už v mojej moci!“

„Ach, milý, najdrahší, najlepší, vy, počujte, veď to už nikdy viac neurobím, nikdy, nikdy, nikdy viac!“ A v tú istú chviľu hodila mu zhnité jablko práve do nosa, a zápäť za tým ozval sa jasotný smiech. Jablko rozpľaslo sa mu na tvári, ako bialoš, a kým si ho stieral, sliezla so stromu; a prvej ešte, ako sa mohol pustiť za ňou, už visela na plote a iste by bola cezeň preliezla, keby zrazu, zo strachu, že jej je už v pätách, nebola sa pustila plota, miesto aby sa bola pokojne prešvihla cezeň.

Keď ju lapil, zvrešťala hlasno — piskotom prenikavým, divokým — tak že ju naľakane pustil. Na jej úzkostlivý výkrik sbehol sa vonku za plotom dav ľudí, to začula a hneď vrátila sa jej smelosť.

„Naskutku ma pustíš, alebo ti poviem mojej mame!“ vyhrážala sa mu a z očú sršaly jej iskry a blesky.

Zrazu sa mu jej tvár zazdala známou a skríkol: „Tvojej mame!… Ktože je tvoja matka?“

„Gunlaug s návršia — rybárka Gunlaug,“ opakovalo nezbedníča víťazoslávne, lebo si všimlo, že ho prejala hrúza.

Bol krátkozraký, a tak nezbadal doteraz dievčaťa; on jediný v mieste nevedel, kto je; ba ani to nevedel, že je Gunlaug v meste. Ako vzteklý skríkol: „Ako sa voláš?“

„Petra!“ skríkla ona ešte hlasnejšie.

„Petra!“ zastenal Pedro, obrátil sa a utekal do domu, ani čo by sa bol shováral so samým čertom.

Ale že najbledší úžas a najbledší vztek sú si veľmi podobní, nazdávalo sa dievčatko, že utekal do domu po svoju flintu; ovládal ju strach, cítila, ako čo by mala už broky v chrbte, a poneváč v tú chvíľu zvonku vyrútili záhradnú bránu, vyletela ňou ani blesk; jej čierne vlasy vialy za ňou, ako stelesnené zdesenie. Z očú jej sršal oheň, a pes, s ktorým sa práve stretla, zvrtol sa a bežal brešúc za ňou — a tak vpádila do domu a búšila sa do matky, idúcej z kuchyne s polievkovou misou: dievča bác do polievky, polievka na zem, ona za ňou, a matkino „bodaj vás čerti vzali!“ znelo za obidvoma. Ale Petra ležala v polievke a kričala:

„Zastreliť ma chce, mamka; chce ma zastreliť!“

„Kto ťa chce zastreliť, ty šašo?“

„On — Pedro Ohlsen!“

„Kto?“ skríkla matka.

„Pedro Ohlsen — kradli sme jablká v jeho záhrade.“ Nikdy sa neopovážila riecť inšie ako pravdu.

„O kom to hovoríš, dievča?“

„O Pedrovi Ohlsenovi, — je mi v pätách s veľkou flintou; chce ma zastreliť.“

„Pedro Ohlsen!“ zjačala matka, ani čo by zúrila, a potom sa smiala, vzpriamiac sa vysoko.

Dieťa začalo plakať a chcelo sa tichúčko vzdialiť. Ale mať priskočila k nemu, biele zuby lisly sa jej akoby pomstychtivosťou, schytila dievča za plecia a zdvihla ho.

„Či si mu povedala, kto si?“ tázala sa.

„Áno,“ odvetilo dieťa.

Ale mať ani nepočula, ani nevidela; tázala sa vždy znova:

„Či si mu povedala, kto si?“

„Áno, áno, áno, áno!“ A dieťa vztiahlo k nej prosebne rúčky.

Vtedy sa vzpriamila mať v celej svojej výške a zvolala:

„Tak, teda sa to predsa dozvedel?… A čože ti riekol?“

„Vbehol do domu po svoju flintu, zastreliť ma chcel.“

„Ten a teba zastreliť!“ smiala sa pohŕdave.

Dieťa utiahlo sa naľakané, aké bolo, a skrz naskrz polievkou potriesnené do kúta, kde sa plačúc utieralo, keď matka zase k nemu pristúpila.

„Ak sa ešte niekedy opovážiš ísť k nemu,“ riekla, chytiac decko za plece a zdrmajúc ho, „alebo sa s ním shovárať, alebo dbať na jeho reči, tak nech vám je obom Boh milostivý!… Môžeš mu riecť, že mu to odkazujem!“ pokračovala hrozebným hlasom, keď jej dievča naskutku neodvetilo.

„Pravdaže, áno, áno, áno!“

„Povedz mu — že — mu — to odkazujem!“ zvolala ešte raz, ale už tichšie a, prikývnuc za každým slovom, odišla.

Dieťa sa poumývalo, oblieklo si nedeľné hábočky a sadlo si pred dom na schody. Ale pri pomyslení na strach, ktorý vystálo, začalo plakať znovu.

„Prečože plačeš, dieťa moje?“ pýtal sa jej niekto hlasom tak láskavým, akým ešte nikdy nik k nej neprehovoril.

Petra vzhliadla; pred ňou stál štihlý muž šľachetných čŕt v tvári s okuliarmi. Vstala naskutku; lebo to bol Ján Oedegaard, tamejší mladý muž, pred ktorým každý v mestečku úctive vstal.

„Prečo plačeš, dieťa moje?“ opakoval.

Pozrela mu do očú a potom mu rozprávala, že chcela si nabrať spolu s „druhými“ chlapci jabĺk z ovocnej záhrady Pedra Ohlsena: ale vtedy prišiel ta Pedro a dráb, a potom —“

Prišlo jej na um, že matka o zastrelení vzbudila v nej pochybnosť, a tak neopovážila sa rozprávať i túto časť; miesto toho vzdychla si zhlboka.

„Ako je to len možné,“ riekol, „že by sa dieťa dopustilo v tvojom veku takého veľkého hriechu?“

Petra pozrela naňho udivene. Vedela síce, že to bol hriech, ale posiaľ jej to len takýmto spôsobom oznamovali: „Ty čertíča! Ty satan kučeravý!“ Teraz sa zrazu zahanbila.

„Ale že nechodíš do školy a neučíš sa prikázaniam Božím, aby si vedela, čo je dobré a čo je zlé?“

Hladila si rozpačite šaty a odpovedala, že matka nechce, aby do školy chodila.

„Vari ani len čítať nevieš?“

Ba, čítať vie.

Vytiahol malú knižku a dal jej ju do ruky.

Roztvorila ju, obrátila a pozrela na obálku.

„Také drobné písmo neviem čítať,“ riekla.

Ale musela predsa probovať, a zrazu zdala sa byť sama sebe takou neuveriteľne sprostou, že sklopila oči, pery jej ovisly a všetky údy ochably.

„B-o-h-, Boh; H-o-s-p-o-d-i-n-, Hospodin; Boh Hospodin; r-i-e-k-o-l-, Hospodin riekol M — M — —“

„Bože môj, nuž veď ty ani len čítať nevieš! A máš už iste desať-dvanásť rokov!… Či by si sa nechcela naučiť čítať?“

Trochu namáhave vypravila zo seba, že by nedbala — —

„Tak teda poď so mnou, musíme začať hneď.“

Pohla sa, ale len aby nazrela do domu.

„Áno, len to povedz svojej matke,“ podotknul.

Matka prešla práve tadiaľ a keď počula, že sa dieťa s kýmsi cudzím shovára, vyšla na schody.

„Chcem sa od tohto muža naučiť čítať,“ rieklo dieťa, upierajúc oči na matku, hlasom neistým.

Tá neodvetila, len si podoprela oba boky rukami a hľadela na Oedegaarda.

„Vaše dieťa je celkom nevedomé,“ riekol. „Nemôžte to zodpovedať ani pred Bohom, ani pred ľuďmi, že ju necháte takto rásť.“

„Ktože si ty?“ tázala sa ho Gunlaug ostro.

„Ján Oedegaard, vášho farára syn.“

Tvár sa jej vyjasnila trochu; slýchavala o ňom len dobré.

Začal znova:

„Keď som bol s času na čas doma, vždy som si všimnul tohoto dieťaťa. Dnes som bol znova upozornený naň. Naďalej nesmie kráčať zlými chodníčky.“

Tvár matky vyrážala zretedlne: „Čože sa ty staráš do toho?“

Ale on tázal sa pokojne:

„Dieťa sa musí predsa niečomu naučiť, však ver?“

„Nie!“

Slabý rumenec preletel jeho tvárou.

„Prečo nie?“

„Či sú tí azda lepší, ktorí sa niečomu naučili?“

Zkúsila len jedno vo svojom živote a toho pridŕžala sa húževnate.

„Čudujem sa, že môže sa niekto tak spytovať!“ odvetil.

„Tak!… A ja viem, že nie sú lepší!“

Sišla schodmi, aby skončila rozhovor.

Ale on jej zastal cestu.

„Tu ide o povinnosť, ktorej sa nesmiete vymknúť. Ste nerozumná matka.“

Gunlaug ho premerala od hlavy do päty.

„Ktože ti povedal, aká som?“ odsekla, chcejúc prejsť vedľa neho.

„Vy sami… a síce v túto chvíľočku; lebo ináč by ste si už boli povšimli, že na takýto spôsob zkazí sa vám dieťa.“

Gunlaug sa zvrtla. Zraky sa im stretly. Videla, že zotrvá na tom, čo povedal, a to ju naplašilo. Posiaľ obcovala vždy len s matrósmi a obchodníkmi; takejto reči nepočula ešte nikdy.

„A čože chceš s mojím dieťaťom?“ tázala sa.

„Predovšetkým ju chcem naučiť tomu, čo je potrebné k jej dušnému spaseniu; a potom uvidíme, čím by sa mohla stať.“

„Moje dieťa nemusí sa stať ničím inším, iba čo určím mu ja.“

„Ba nie, má sa stať tým, k čomu určil ho Boh.“

Gunlaug pozrela naňho zarazene.

„Čo chceš tým povedať?“ spýtala sa a pristúpila bližšie.

„To chcem tým povedať, že sa musí tomu naučiť, k čomu má nadanie, lebo na to jej ho Boh udelil.“

Teraz prikročila Gunlaug celkom blízko k nemu.

„Nuž či by som ja, jej matka, nemala práva rozhodovať nad ňou?“ tázala sa, ako čo by chcela, aby ju naozaj poučil.

„Ba áno,“ odvetil; „práve preto musíte dbať na radu takých, ktorí sa do toho lepšie rozumejú; a predovšetkým musíte dbať na vôľu Božiu.“

Za chvíľočku Gunlaug mlčala.

„Ale ak sa naučí primnoho?“ začala znova. „Ona, dieťa chudobných rodičov!“ doložila a zadívala sa nežne na dcéru.

„Ak naučí sa primnoho na svoj stav, tak dosiahla práve tým stavu vyššieho,“ odvetil.

Okamžite pochopila smysel jeho slov, ale podotkla ticho, hľadiac na dieťa čím dial tým ustaranejšie:

„Ach, to je nebezpečné!“

„O to tu teraz nejde,“ odvetil láskavým hlasom, „ale o to, čo je správne.“

Jej prísne oči zableskly sa zvláštnym výrazom: zase pozrela naňho prenikave, ale v jeho hlase, v jeho slovách a v tvári zračila sa taká úprimnosť, že Gunlaug cítila sa byť premoženou. Pristúpila k svojmu dieťaťu, položila mu ruky na hlávku, avšak nemohla vypraviť zo seba ani slovíčka.

„Chcem ju od dneška až po jej konfirmáciu učiť,“ riekol, chcejúc jej pomôcť z nesnádz, „rád by som sa zaujal tohoto dieťaťa.“

„A preto mi ho chceš celkom odňať?“

Zarazil sa a pozrel na ňu tázavo.

„Ty sa tomu síce iste lepšie rozumieš, ako ja,“ vyriekla namáhave; „a predsa, keby si nebol spomnel meno Pána Boha…“

Zamĺkla. Kým hovorila, prihládzala kučeravé vlásky dieťaťa, a teraz sňala si šatku a priviazala mu ju okolo hrdielca. Tým činom dala na javo, že svoľuje, aby dieťa šlo s mladým učiteľom. Potom odbehla za dom, ako by nebola chcela videť ich odchádzať.

Pri takomto počínaní matkinom ovládala ho zrazu veľká obava; začal chápať, akú zodpovednosť prevzal na seba v mladistvej horlivosti. I dieťa malo bázeň pred človekom, ktorý po prvý raz nahovoril matku, aby upustila od svojho. A s týmto obapolným strachom poberali sa na prvú vyučovaciu hodinu.

Ale skoro zbadal, že množia sa nielen jej známosti so dňa na deň, ale že sa i jej rozum čím dial tým značnejšie rozvíja, a jeho rozhovory s ňou brávaly vše zvláštny obrat. Často rozprával jej o osobách z dejín biblických i svetových takým spôsobom, že poukázal pri tom na povolanie, Bohom im dané. Obzvláštne rád hovorieval o Saulovi, ktorý potuloval sa bezuzdne, a o chlapcovi Dávidovi, ktorý pásol stáda otca svojho, kým neprišiel Samuel a nevložil ruku Pána naňho. Ale najväčšie bolo povolanie Pána, keď chodil sám po zemi, keď zdržoval sa v rybárskej dedine a povolával hlasom zvučným. A chudobní rybári sa pobrali a šli za jeho hlasom do biedy i k smrti, ale vždy radostne; lebo povedomie, že človek plní svoje určenie, povznesie nad všetky trampoty.

Táto myšlienka ju prenasledovala, až to konečne nemohla vydržať, musela sa ho spýtať, že čo je teda jej povolanie? Pozrel na ňu, až sa začervenala, ako ruža; potom jej odvetil, že človek dosiahne svojho určenia prácou. Povolanie môže byť nepatrné, skromné, unavujúce, ale každý človek má nejaké.

Teraz sa jej zmocnila veľká horlivosť: svoje práce konala s úsilím a vytrvalosťou dospelého človeka, ba i hry brala vážne a pritom schudla a zbiednela.

V jej hlávke krúžily samé podivné a dobrodružné túžby: chcela si dať vlasy ostrihať, preobliecť sa za chlapca a ísť do sveta bojovať a zápasiť.

Ale keď jej raz učiteľ riekol, že má zvláštne pekné vlasy, keby si ich len chcela poriadne česávať a zapletať, tak si veľmi obľúbila svoje vlasy a k vôli svojim dlhým vlasom upustila od úmyslu stať sa hrdinkou.

Od tých čias jej bolo vzácnejšie byť dievčaťom, v prácach pokračovala pokojnejšie, a predstavy jej snenia menily sa stále.




Bjørnstjerne Bjørnson

— bol nórsky prozaik, dramatik, básnik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1903. Bojovník za národnú nezávislosť Nórska, za slobodu malých a utláčaných národov, zástanca Slovákov. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.