ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V prvý večer, keď začali kríkať, pískať a hulákať, Petra bola v svojej komôrke. Skočila ako čo by stál dom v plameňoch, alebo ako čo by sa mal celý na ňu srútiť. Behala po izbe sem a tam, ani čo by ju šľahali ohnivými prúty. Až do duše ju to pálilo a pichalo, a jej myšlienky pátraly po nejakom východe. Ale ísť dolu k matke sa neopovážila a vonku pred jedným oblokom stáli tí všetci. Cez oblok vletel s praskotom kameň a padol na jej posteľ. Skríkla a utekala do kúta za záclonu a skryla sa tam medzi svojimi staršími šatami. Tam sedela učupená — rozpálená studom, chvejúc sa od strachu. Dosiaľ neznáme úžasne príšerné postavy hnaly sa popred ňu, vzduch hemžil sa samými tvárami — špehujúcimi škľabiacimi sa tvárami; prichodily celkom blízko ku nej — ani čo by boly obtočené ohnivým dažďom… juj! veď to ani nebol oheň, boly to len samé oči; celá chumelica očú velikých žeravých, malých iskriacich — očú, ktoré boly blbo vypľaštené, — očú, ktoré sa točily sem a tam! „Pane Kriste, zachráň ma!“…

Oj, ako jej odľahlo, keď zamrely posledné výkriky v temnej noci — a keď bolo už zase celkom tma a celkom ticho.

Teraz sa už odvážila vyjsť zo svojho úkrytu; hodila sa na posteľ a zahrabala sa do podušiek — ale svojim myšlienkam ujsť nemohla; v myšlienkach videla matku hrozivú a strašnú, ako mračná búrkové, kopiace sa nad vrchmi, — lebo čo všetko musela matka k vôli nej pretrpeť… Spánok jej nezatlačil oči, jej dušu neobľahčil pocit upokojenia, už svitalo, ale ani nový deň jej neprinášal úľavy. Chodila, rozmýšľala, ako by mohla ujsť… K matke sa ani neopovážila za vidna, a keď sa zvečerí, prídu, rozumie sa, tí!… A predsa len musela ich vyčkať, lebo ujsť pred polnocou bolo ešte nebezpečnejšie. A ostatne — kamže sa obráti? Prostriedkov nemá, ba ani len ciest nepozná… Ale niekde sa len najdú milosrdní ľudia, tak isto, ako že je Boh nad nami milosrdný. On znal, že čohokoľvek sa i dopustila, neprehrešila sa vedome, ani nie zo zlej pohnútky; On znal, že sa kajala, videl i to, ako si pomôcť nemohla. Načúvala, či nepočuje dolu matkine kroky, ale nezaslýchala ničoho; chvela sa, že by mohla vyjsť schodmi ku nej, ale ani to sa nestalo. Slúžka im iste ušla, lebo jej nikto nedoniesol jedenia.

Ona sama sa neopovážila sísť, ba ani len k obloku pristúpiť, lebo vonku mohol niekto stáť a na ňu čihať. Cez roztrepaný oblok fučala zima, zvlášť k večeru, keď sa schladilo, cítila to tým citlivejšie. Do batôžka sviazala si trocha šatstva, i sa teplo poobliekala, aby bola hotová. Ale najprv musela dočkať, kým príde zúrivý húf, a musela strpeť, čokoľvek by jej zase vyvádzali.

A hľa, naozaj sa zase dostavili! Vykrikovanie, pískanie, lúčanie skalami opakovalo sa, lenže o moc, o moc horšie, ako večerom predtým. Štvornožky liezla do svojho kútika, zopäla ruky a modlila sa neprestajne. Keby len matka k nim nevyšla! Keby sa len oni do domu nevrútili!

Teraz začali spievať — bola to potupná pesnička; a ačpráve ju ranilo každé slovo, ani čo by ju boli nožmi do srdca pichali, predsa ju musela počúvať, ba bedlive sledovať slovo za slovom! Ale keď počula, že nemali studu a vtiahli nespravedlive i matku do všetkého a zneuctili ju tiež, Petra vyskočia, vrhla sa k obloku, chcela prehovoriť k tej zbabelej hávedi, alebo sa chcela shodiť na nich — ale vtedy, vletel oknom kameň, za ním druhý a potom už práskalo, bol to celý kamenec, ktorý sa rútil cez vybité obločné tably; čriepky skla fŕkaly, kamene brnkaly cez izbu a ona vliezla nazad do svojho kúta. Pot stekal jej po tvári, ani čo by sedela na najvyššom slnečnom úpale; ale už neplakala ba ani strachu už nepociťovala.

Pozvoľne tíchol hurhaj. Odvážila a vyjsť, a poneváč sa už i posledný zvuk ztratil v diaľke, chcela prikročiť k obloku a vykuknúť ním. Pod nohami práskaly jej črepy skla, a tak odstúpila, ale zase zavadila do skál a té kotúľaním zapríčiňovaly štabarc a tak ostala stáť, aby ju nikto nepočul, lebo teraz chcela ujsť odtiaľto ukradomky.

Stála ešte s dobrú polhodinu, potom si vyzula topánky, vzala batožtek a otvorila tichúčko dvere. Zase čakala asi päť minút a potom sa blížila dolu schodmi. Bolelo ju, že mala opustiť matku, neodoberúc sa od nej, a to práve teraz, keď jej toľké trápenie narobila; ale úžas hnal ju ďalej.

„S Bohom, mama, dobre sa maj, maminka!“ šeptala za každým krokom, ktorým sa o stupeň nižšie dostala. „Dobre sa maj, maminka!“

Už bola dolu, niekoľko ráz si vydýchla zhlboka a makala za kľučkou domových dverí. Tu ju chytil ktosi od chrbta za rameno; skríkla tlumene zvrtla sa — bola to matka.

Gunlaug ju počula, keď otvárala dvere; a pochopiac hneď, čo zamýšľa Petra, očakávala ju tu. Petra cítila, že sa bez boja odtiaľto nedostane. Vysvetľovanie by nič platné nebolo: čo by akékoľvek slová vynašla, beztak by jej neuverili. Teda si musí odchod vybojovať! Nič na svete nemohlo byť horšie, ako to, čo už prekonala.

„Kdeže by si chcela?“ tázala sa matka ticho.

„Ujsť chcem!“ odvetila Petra práve tak ticho, ač jej srdce pritom prudko búchalo.

„Ale kam?“

„Neviem, ale odísť musím, preč, preč odtiaľto!“

Pritisla batožtek tesnejšie k sebe a chcela sa dostať ku dverám.

„Lenže nepojdeš takýmto spôsobom!“ odvetila matka, držiac ju ešte vždy pevne za rameno. „Poď so mnou, ja som už všetko zaobstarala.“

Petra pozvolila, ako keď človek shodí so seba priťažkú nošu, a spoľahla sa vďačne na matku. Táto šla pred ňou a voviedla ju do malej kutice bez obloka, ktorá bola za kuchyňou. Tam horelo svetlo a tam sa bola matka ukryla, kým tí vonku zúrili. Kutica bola taká tesná, že sa v nej leda mohli zvrtnúť. Matka vyňala batožtek, trocha menší ako Petrin, rozviazala ho a vytiahla z neho námornícky oblek.

„Toto si obleč,“ šeptala.

Petra vedela hneď, prečo si mala této šaty preobliecť, ale že matka nepovedala príčiny, ju dojalo. Sobliekla sa a obliekla si námornícke šaty, pričom jej matka pomáhala, a keď sa pritom raz bližšie nahla k lampe, povšimla si Petra po prvý raz, že je matka ostarená. Či ostarela cez posledné dni a či to Petra len prvej nezbadala? Slzy dcéry stekaly na matku; ale táto nevzhliadla a tak neriekla dcéra ani slovíčka. Südwester (námornícky klobúk) bola posledná časť úboru. Keď si i ten dala na hlavu, odňala jej matka batôžtek, vyhasila svetlo a zašeptala:

„Tak, a teraz poď.“

Vyšly zase do pitvora, ale nešly hlavným vchodom. Gunlaug odomkla dvere, vedúce do dvora a zamkla ich zase za sebou. Potom kráčaly cez ušliapanú záhradu po povytŕhaných stromoch a cez porúcaný dodrúzganý plot.

„Len sa obzri ešte raz dobre,“ riekla matka, „lebo sotva sa vrátiš sem tak skoro.“

Petra sa zachvela, ale sa neobzrela. Šly hornou cestou popri hore — tadiaľ, kde odohrala sa polovica jej života, kde strávila onen večer s Gunnarom i večery s Ungve Voldom a ten posledný s Oedegaarom…

Kráčaly po suchom šustiacom jasennom listí, opadavšom so stromov. Nočný vzduch bol studený a Petra mrzla v neobyčajnom obleku. Matka teraz odbočila smerom k jednej záhrade — Petra ju hneď poznala, ačpráve nebola to záhrada Petra Ohlsena. Matka mala kľúče od nej a teraz ju odomkla.

Gunlaug sa musela veľmi premôcť, keď šla predpoludním k nemu; i teraz to bola ťažká úloha prísť k nemu so svojou nešťastnou dcérou, ktorej ona už viac nemohla poskytnúť domova. Ale stať sa to muselo, a čo bolo nezbytné, to Gunlaug bez otáľania i urobila. Zaklepala na bočné dvere, a hneď zatým bolo počuť kroky a zakmitlo sa svetlo. Krátko zatým sa dvere roztvorily a pred nimi stál Pedro, bledý, ustráchaný, v cestovacom obleku a čižmách. V ruke držal lojovu sviecu a vzdychol, keď zazrel Petrinu tvár, od plaču celkom spuchnutú. Vzhliadla k nemu: ale že sa on neopovážil priznať sa ku nej, ani ona sa neodvážila dať na javo, že ho pozná.

„Tento tu sľúbil, že ti pomôže dostať sa odtiaľto,“ riekla matka, nepozrúc na ňu, podišla niekoľkými krokmi do pitvora, nechajúc ísť tamtých dvoch za sebou do Pedrovej izby na druhej strane pitvora. Bola to izba malá a nízka, a v nej ich ovialo také dusné povetrie, že Petre takmer zle prišlo — veď nejedla už vyše štyriadvadsať hodín. Na prostried izby visela zpod povale klietka s kanárikom. Človek musel ju obísť v polkruhu, ak sa nechcel do nej búšiť. Staré ťažké stolce, mohutný stôl, niekoľké veličizné sedliacke skrine, siahajúce až po povaľu, pôsobily temne a tiaživo, tak že sa izba zdala byť ešte nižšou a menšou, ako bola v skutočnosti. Na stole ležaly nóty a flauta. Pedro čechral vo velikých čižmách, ako čo by zamýšľal vykonať čosi nezvyčajné. Zo zadnej izby ozval sa slabý hlas:

„Kto to?… Kto je to tam v izbe?“

On začal ešte hrmotnejšie chodiť po izbe a mrmlal popod nos:

„O, to je… hm, hm… to je… hm, hm!“ Potom vošiel do chyže, z ktorej zavznieval hlas.

Gunlaug sedela pri obloku, o kolená sa podopierala lakťami, rukami si podopierala hlavu a hľadela strnule na piesok, ktorým bola podlaha posypaná. Nepreriekla jediného slovíčka, len s času na čas sa jej vyrvalo z hrudi hlboké vzdychnutie. Petra sa opierala o dvere, nohy mala tesno jednu vedla druhej, ruky na prsách skrižované — lebo sa cítila mizerne. Staré hodiny na stene ako čo by pomaly rozsekávaly čas; lojová svieca na stole tiekla a kmitala sa slabo pri dlhom zuhľovatelom ohorku knôta. Matka cítila, musí odôvodniť nejako svoju prítomnosť v tomto dome a riekla:

„Kedysi znala som tohto človeka!“

To bolo všetko, a odpovedi sa jej nedostalo. Pedro sa ešte vždy nevrátil. Lojová svieca kvapčila smutne a hodiny rozsekávaly čas rovnomerne. Petra sa cítila čím dial, tým horšie v zdusenom izbenom povetrí a slová matkine hučaly jej v ušiach neprestajne:

„Kedysi znala som tohto človeka.“

A hodiny zmocnily sa tiež tých slov a ťukaly:

„Ke—dy si—zna—la—som—toh—to—člo-ve ka.“

A kedykoľvek octla sa Petra neskôr v stuhnutom ovzduší, vždy ju nadochodila zase mdloba a táto izba sa jej stavala pred oči s tým ustavičným: „Ke—dy—si zna—la—som—toh—to—člo—ve—ka.“

I na palube parolodi keď tisol sa zpod kajuty zápach zhnitej morskej vody alebo ovial ju výpar váre z kuchyne, hneď jej bolo zle, a kým ju kvárila morská choroba, počula vo dne i v noci tikať hodiny:

„Ke—dy—si zna—la—som—toh—to—člo—ve—ka…“

Keď Pedro zase sa vrátil, mal na hlave vlnenú čiapku a staromódny hrubý plášť odetý, z ktorého límec si vyhol až nad uši.

„Nuž, ja by som bol tedy už vystrojený,“ riekol, naťahujúc si dlhé teplé rukavice, ani čo by mal výjsť do najtuhšieho mrazu.

„Ale veď zabúdame na“ — a sa zvrtol — „na plášť pre… pre…“

Pozrel na Petru a zase na Gunlaugu, ktorá sňala teraz so stolice tam prevesené voľáke modré založenie a pomáhala Petre obliecť si ho. Lenže keď ho už mala Petra, ucítila, že naťahalo do seba veľmi čudnú stuchlinu izbenú, i musela chniapať za čerstvým vzduchom. Matka zbadala, že ide na ňu mdloba, otvorila dvere a vyviedla ju rýchle do záhrady. Tam sa nadýchala dychtive čistého povetria sviežej jasennej noci.

„Kamže to mám ísť?“ tázala sa, keď sa trocha zotavila.

„Do Bergenu,“ odvetila matka a pomáhala jej pozapínať. Bergen je veľké mesto, kde ťa nikto nepozná.“

A keď dozapínala, zastala si k domovým dverám.

„Vezmeš si s sebou sto lážovcov,“ pokračovala: „ak by sa ti zle vodilo, mala by si aspoň trocha peňazí na stradobu… Tento tu ti té peniaze požičia…“

„Daruje, daruje,“ šeptal Pedro, usilujúc sa vyjsť popri nich na ulicu.

„Ti té peniaze požičia,“ opakovala matka, ako čo by nebol ani hlesol; „ja mu ich vrátim.“

Sňala si šatku s hrdla, viazala ju Petre na hrdlo a riekla:

„Akonáhle sa ti bude dobre vodiť, nuž mi píš, ale prvej nie.“

„Mama!“

„A tento tu ťa dopraví na člnku na palubu; loď je zakotvená vonku v prístave.“

„Ach, Bože môj, maminka!“

„Tak, to by bolo vari všetko. Ďalej ťa nejdem odprevádzať.“

„Maminka moja, maminka!“

„Do opatrnosti Božej ťa porúčam! Dobre sa mi maj!“

„Maminka, odpusť mi! Maminka!“

„A neprestydni na mori!“

S tým ju už vytisla opatrne záhradnými dvermi a zamkla ich teraz za ňou.

Petra stála vonku a hľadela na zamknuté vrátka. Cítila sa byť tak veľmi poľutovania hodnou a opustenou, ako sa len kedy ľudský tvor cítiť mohol; ale práve preto, že bola taká vysotená, že jej krivdili a že ju to stálo toľké slzy, zakmitla v nej predtucha zaľúbeniu podobná; bolo to ako keď vyblkne plameň a hneď i zhasne, len na okamženie ožiarac víťazoslávne všetko dookola. Vzhliadla, ale hneď bolo zase všetko tmavé okolo nej.

Cez vymreté ulice mestečka, popri opustených, listia pozbavených sadoch, pozdĺž pozamkýňaných tmavých už domov šla tichúčko za ním, ktorý vliekol sa vpred shŕbene, čechrúc vo velikých čižmách a noriac sa vo velikom plášti, ako by ani hlavy nemal. Došli do stromoradia, kde šuchutalo im opadané suché listie príšerne pod nohami a holé konáre stromov na vystieraly za nimi, sťa ramená mátoh, hotové ich chmatnúť. Prácne liezli dolu vŕškom k žltému loďnému domku, kde bol jeho člnok zakotvený. Hneď ho odviazal a odplavil sa na ňom s Petrou pozdĺž pobrežia, ktoré scvrklo sa teraz v čiernu hmotu, zavalenú ťažkými sťa olovo mračnami. Obrysy hôr, lúk, domov a vrchov tratily sa v nočnej tme: nevidela nič z toho, čo mávala od detstva až po včerajšok každým dňom pred očima, všetko sa to pred ňou zavrelo podobne mestu, podobne ľuďom vytvorilo ju to v túto noc — aby sa ani len odobrať nemohla!

Na lodi, zakotvenej pri samom pobreží, prichystanej odísť a čakajúcej len na rannú brísu, na palube sem a tam kráčal človek. Ako zbadal, že je člnok už pri samej lodi, spustil lodný mostík, pomohol obom príchodzím vyjsť na loď a šiel uvedomiť kapitána, ktorý prišiel naskutku na palubu. Petra znala obidvoch a títo znali ju; ale ani jedinou otázkou nedali jej na javo, že súcitia s ňou, — celkom sucho riekli jej len to, čo jej nezbytne riecť museli, totiž: kde je jej kajuta, a čo má urobiť, ak by si niečo priala, alebo ak by ochorela. A to posledné ju prikvačilo temer v tú chvíľu, ako vkročila do kajuty, a preto sa chytro preobliekla a vyšla zase len nazad na palubu. Tam ju oviala lahodná vôňa, oj, veď to tu voňalo čukoládou! Hneď ucítila hrozný hlad, len tak ju to trhalo a hrýzlo v útrobách, a hľa, teraz prichodil ten istý loďník, ktorý im pomohol vyjsť na palubu, a prinášal z loďnej kuchyne plný krčiažtek varenej čukolády a k tomu koláče!… Že jej to matka pripraviť rozkázala, povedal.

Kým jedla a pila, rozprával jej ešte, že matka poslala jej na loď truhlu s najlepším šatstvom, bielizňou, i jedivom a inými dobrými a peknými vecmi.

To vyvolala v jej duchu mohutne obraz matkin, obraz taký veľkolepý, akým sa jej predtým nikda nepredstavil, lenže odteraz vhostil sa jej na celý život do srdca. A pred týmto obrazom prisľúbila si bôľne, avšak pevne, že odplatí sa matke za tento ťažký terajší zármutok pozdejšie čím najčistejšou radosťou.

Pedro Ohlsen sedel vedľa nej, keď sedela, a kráčal pri jej boku, keď chodila sem a tam; mal stále na zreteli nezavadzať jej ani mak, a práve preto jej bol ustavične v ceste na palube, tovarom preplnenej. Z jeho tvári nevidela inšie, iba veliký nos a oči, a ani to nie celkom jasne; ale jednako sa jej tak videlo, že jej chce silou-mocou povedať niečo, len sa nemôže nijako odhodlať k tomu. Vzdychal, sadol si, zase vstal, chodil okolo nej a zase si sadol; ale nevypravil zo seba slovíčka, a ona tiež mlčala vytrvale. Konečne sa vzmužil, vytiahol z vrecka nemotorne ohromný remenný porte—feuille a riekol jej šepotom, že v tom je tých sto lážovcov — a ešte trocha navyše. Vystrela ruku za taškou a poďakovala sa mu, a pritom sa tak priblížila k jeho tvári, že si všimla, ako sa mu lesknú oči slzami, keď hľadel uprene na ňu. Veď s ňou unikal posledný jasný kmit z jeho tmavého chradnúceho života. Veľmi rád by jej bol niečo riekol, čím by bol vyvolal v nej vďačnú rozpomienku na seba, keď by ho onedlho už nebolo; ale to mu bolo zakázané, a hoci to hodlal napriek zákazu urobiť, nenachodil vhodných slov, keďže mu ona jazyk neuvoľnila! A Petra mu nepomohla z nesnádzí, lebo bola taká ustatá, taká zmorená, a okrem toho sa práve teraz nemohla zbaviť myšlienky, že on to bol, komu k vôli sa prvý raz prehrešila oproti svojej matke, že jej bol neznesiteľný, a čím dlhšie sedel pri nej, tým to bolo horšie; lebo keď je človek unavený, stáva sa ľahko netrpezlivým. Úbožiak to vycítil; i nepozostávalo mu inšie, ako aby sa odporúčal, — a kým vytiahol svoju suchú ruku z veľkej zápästnej rukavice, vypravil konečne šeptom „s Bohom!“. Ona vložila svoju teplú rúčku do jeho pravice a obidvaja vstali.

„Ďakujem ti — a pozdrav maminku!“ riekla.

V ňom ešte niekoľko ráz zaštkalo a zavzdychlo, potom pustil jej ruku a liezol chrbtom mlčky dolu loďným rebríkom. Petra prikročila k zábradliu, on hľadel stále nahor, ešte raz ju pozdravil, sadol si do člnka a odvesloval pomaly. Ona ostala tam stáť, kým sa neztratil v nočnej tme. Ale potom už naskutku sišla do kajuty; bola taká ustatá, že ledva vládala udržať sa na nohách; a hoci sa zle cítila, nestihla položiť hlavu na podušku a odriecť prvé dve alebo tri prosby otčenáša, keď ju už spánok premohol.

*

O tom istom čase sedela jej matka pri žltom loďnom domci. Šla celou cestou pomaly za nimi, a práve keď sa odrazili od brehu, sadla si ta. Bolo to to isté miesto, odkiaľ odplavievala sa za dávnych čias s Pedrom Ohlsenom; bolo to už dávno, dávno, avšak teraz, keď odvážaj jej dcéru na člne, musela sa na to rozpomenúť.

Keď videla ho vracať sa samého, vstala a odišla; lebo teraz už vedela, že dostalo sa jej dieťa šťastlive na loď. Nešla domov, ale kráčala ďalej nahor, tam našla i potme cestu, vedúcu cez vrchy; a tou sa pustila.

Vyše mesiaca stál jej domec v mestečku prázdny a spustošený; nechcela sa vrátiť prvej doň, kým nedostala uspokojivé zprávy o svojej dcére.

Avšak zatiaľ stihli ľudia skúmať svoje city oproti nej. Podle smýšľajúcim je nevysloviteľná radosť, keď môžu sa spojiť k uštvaniu silnejších charakterov, lenže ich to teší len dotiaľ, kým stavajú sa títo na odpor; keď vidia, že sa ich obeť pozvolí trpezlive k prenasledovaniu, zahanbia sa, a každému, kto by ešte jeden kameň hodiť chcel, to zakážu. Tu sa už vopred tešili, ako sa bude Gunlaugin mohutný hlas v úvoze ozývať; nazdávali sa, že si privolá matrósov na pomoc a že ich bude povzbudzovať k pouličnej pračke. A keď nadišiel tretí večer, a ona sa ešte vždy neukázala, bola vášeň húfu už neskrotiteľná; chceli vojsť, obe ženské vyvliecť, hodiť ich na ulicu, vyhnať ich z mesta. Tably na oblokoch neboly ešte opravené od predošlého dňa; pri hulákaní sberby vliezli dvaja chlapi oblokmi, aby mohli dvere zvnútra odomknúť — a dnu sa rútil celý húf! Poprehľadúvali všetky miestnosti hore i dolu; vyrútili dvere; rozrumili všetko, čo im stálo v ceste; hľadali matku a dcéru v každom kútiku i po pivniciach; ale nenašli nikde živej duše. Zrazu nastalo po tomto objavení hlboké ticho. Tí, ktorí boli v dome, pobrali sa ukradomky jeden za druhým von a skryli sa za ostatných — a po krátkej chvíli bolo miesto pred domom pusté.

Netrvalo dlho, a našli sa takí v mestečku, ktorí riekli otvorene, že bolo veru neslušné vystúpiť takto oproti dvom bezbranným ženám.

A tak dlho sa hovorilo o tomto prípade, kým nedospeli k úsudku, že čo by sa rybárča bolo akokoľvek prehrešilo, Gunlaug nebola účastná viny, a nasledovne sa dopustili oproti nej veľkej krivdy. V meste postrádali ju všeobecne a veľmi bolestne; pračky a pouličné scény boly onedlho na dennom poriadku, lebo mesto ztratilo v nej svoju policiu. Chybela im i jej imposantná postava v rámci dverí; ale najväčšmi chybela námorníkom. Tak ako u nej, necítili sa nikde, hovorili. U nej sa dostalo každému takého zaobchádzania, aké si kto zaslúžil; každý požíval jej dôvery dľa istého utriedenia; každému pomohla z hociakej galiby. Ani matrósi, ani kapitáni, ani čeľadní otcovia a domáce panie neznali doteraz jej naozajstnú cenu; iba teraz, keď jej už nebolo, zkúsili, čo na nej utratili.

A preto sa rozšírila ako blesk mestom radostná novina, že videl ju ktosi sedeť v jej domci, ako varila a piekla celkom tak, ako predtým. Každý musel zajsť ta a presvedčiť sa na vlastné oči, že sú sklené tably zase osadené, dvere posprávané a z komína kundolí sa dym.

Áno, veru tak to bolo; ona bola zase tu! S tamtej strany úvozu vyliezli, aby videli všetko lepšie; ona stála pri sporáku, neobzerajúc sa ani napravo ani naľavo, ani nahor — oči sliedily len za pohybom rúk a ruky pracovaly. Lebo veď vrátila sa preto, aby zarobila všetko znova, čo škodovala, a predovšetkým, aby mohla usporiť tých sto lážovcov, ktoré jej Pedro Ohlsen požičal.

Zprvu mali dosť na tom, keď mohli naďúgať do jej domu; jej prah prekročiť sa neopovážili; to zlé svedomie nedopustilo. Ale pozvoľne odvážili sa i vojsť ku nej; zprvu prišli gazdinky, té dobré, láskavé. Lenže sa im nezavdala príležitosť hovoriť s ňou o inšom, ako o svojom zaneprázdnení; lebo Gunlaug nechcela o inšom ani počuť. Potom prišli rybári, potom kupci a kapitáni, aby si ľudí najali a vysedčenia zadovážili, a až na ostatok, v najbližšiu nedeľu, dostavili sa i námorníci. Museli by dohovorení; lebo pod večer bol dom zrazu taký preplnený, že nielen boly obe izby obsadené, ale musely podonášať stoly a stoličky, ktoré mávaly v lete v záhrade, a porozostavovať ich v pitvore, v kuchyni i v zadnej izbe. Kto by sa bol díval na shromaždených, nebol by veru tušil, aké pocity zmietaly ľuďmi tu sediacimi, ktorí v tú chvíľu, v ktorú prekročili Gunlaugin prah, nevdojak sa podzvolili jej kommandu; lebo veliká istota a pokojný spôsob, akým dala každému, čo si žiadal, utlumily každé privítanie, každú otázku. Bola taká istá, ako predtým, iba že už nemala čierne vlasy, a bola v celom svojom počínaní trocha tichšia. Avšak keď sa mornári už trocha rozveselili, nemohli sa dlhšie premôcť, a keď vyšla so slúžkou, nahovárali zakaždým Knuda, hlavného lodníka, ktorý bol od akživa joj miláčkom, aby jej pripil na zdravie, keď príde zase dnu. Ale ani ten sa neodvážil, iba keď mu už trochu vstúpilo do hlavy. Až konečne, práve keď prišla posberať fľaše a poháre, Knud vstal a riekol: že je to veru pekne, že je už zase tu. Lebo naozaj a skutočne je tomu tak, že — nuž že — áno, že je veru pekne, keď je len zase tu!

Matrósom sa to pripitie nesmierne páčilo: povstávali a volali:

„Veru, to je pekne, to je pekne!“

A všetci: z pitvora, z kuchyne a z izieb povstávali, obkolesili ju, pridružiac sa k tamtým svorne, a hlavný loďník podal jej svoj pohár a privolal jej „sláva!“ a ostatní jej tiež volali na slávu, tak že sa to široko-ďaleko ozývalo. Potom vyhlásil jeden, že sa veru dopustili oproti nej hanebnej krivdy, a ostatní sa dušili, že veru áno, a o chvíľu sa prisahala a zaklínala celá spoločnosť, že sa veru oproti nej čím najmizernejšie chovali.

Keď sa konečne utíšili trocha, lebo si všetci priali počuť aspoň slovíčko od Gunlaugy, poďakovala sa im ona. „Avšak,“ doložila, sberajúc ďalej pokojne poháre a sklenice, „pokiaľ ja o tom nehovorím, ani vy to spomínať nepotrebujete.“

A keď už toľko pohárov a skleníc nasberala, koľko uniesť vládala, vyšla a vrátila sa po ostatné. Od tej chvíle bola jej vláda nerozborná.