E-mail (povinné):

Bjørnstjerne Bjørnson:
Rybárča

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Vladimír Böhmer, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

Deviata kapitola

0 tri roky pozdejšie, niekoľko dní pred Vianocmi, sedely obe dievčatá v jeden piatok spolu na mraku. Práve sa pridružil ku nim prepošt so svojou fajočkou. Deň sa minul, ako väčšina ostatných; za rána boly na prechádzke, po raňajkách sa zapodievaly za hodinu hudbou: hrou na klavíri a spevom, potom sa zdokonaľovaly v rečiach a učily sa i iným predmetom, a venovaly sa i domácim prácam. Popoludnie strávil každý o sebe v svojej izbe; dnes písala Signe, ako skoro každý deň Oedegaardovi; Petra sa na neho nikdy nevyzvedala, vôbec nechcela nikdy viac počuť o svojej minulosti. Na mrkaní, ako obyčajne, sankovaly sa, a teraz sa sišly v bývacej izbe, aby sa shováraly alebo spievaly a pozdejšie si čítaly.

K tomu dostavil sa vždy i prepošt. Čítal výtečne a Signe taktiež. Petra naučila sa ich spôsobu čítania a pochytila od nich i vyslovovanie, na čom jej najväčšmi záležalo. Zvlášť Signinou výslovnosťou i zvukom hlasu bola taká očarená, že znely jej v ušiach melodiosne zvuky i keď bola osamote. Vôbec Petra zvelebovala Signu tak veľmi, že by muž štvrtú časť takej oddanosti už bol za vrelú lásku považoval; a Signe sa skutočne nad Petriným entusiasmom často červenala. Pri tomto večernom čítaní prepošta a Signy — Petru nemohli nikdy k čítaniu nakriatnuť — prebrali najprv predných básnikov skandinávskej literatúry a prešli len potom pomaly i na básnikov velikých svetových slovesností. Prednosť dávali dramatickým dielam.

Práve keď chceli zažať lampu, vošla kuchárka a oznámila, že je ktosi vonku, ktorý by sa rád shováral s Petrou. Vysvitlo, že je to matrós z jej rodného mestečka. Matka ho požiadala, aby vyhľadal Petru, keď mal ísť do tohoto okolia.

Schválne k vôli tomu prekonal cestu vyše míle a teraz musel sa vrátiť chytro, lebo sa mala jeho loď už zase odplaviť.

Petra šla ho odprevadiť trocha, aby mohla s ním ešte dlhšie pobudnúť a shovárať sa s ním o svojej domovine; znala ho od dávna a vedela, že je človek spoľahlivý.

Bol dosť tmavý večer; i na fare boly ešte všetky obloky tmavé, svietilo sa iba z práčovne, lebo prali práve veľké prádlo.

Na ceste nebolo ani jedno svetlo zažaté, leda že mohli rozoznať cestu, lebo mesiac ešte neuspel vyjsť zpoza hrebeňa vrchu. Ale Petra vošla s ním napriek tomu smelo do lesa, ačpráve sa mihaly príšerné tiene medzi jedľami.

Vyvábil ju predovšetkým jeden chýr. Matrós jej totiž rozprával, že umrela matka Petra Ohlsena, a on že predal teraz svoj dom a presťahoval sa ku Gunlauge, kde obýva Petrinu podkrovnú izbičku. Bola to novina už skoro dvaročná, ale matka nespomnela to nikdy slovíčkom. Teraz svitlo Petre, kto písaval matkine listy. Vyzvedala sa na to matky často, ale zakaždým nadarmo, lebo listy bývaly pravidelne zakončené slovami „A pekný pozdrav i od toho, kto písal tento list.“

Gunlaug poverila matrósa spýtať sa Petry, ako dlho zostane ešte na fare a čoho zamýšľa chopiť sa potom. Na prvú otázku Petra odvetila, že to nevie, a na druhú aby odpovedal matke: len jedno na svete si žiada, a ak sa to nebude môcť stať, bude nešťastná na celý život; ale predbežne ešte nemôže vyjaviť, čo je to.

Kým sa takto shovárala s matrósom, sedeli prepošt a Signe v bývacej izbe a spomínali, ako srdečne si obľúbili Petru a ako im vedela spríjemniť život. Vyrušil ich z toho dvorník, ktorý, podajúc zprávu o denných prácach, spýtal sa, či im je známe, prečo slieza cudzia slečna v noci z obloka po žinkovom rebríku, vracajúc sa tou istou cestou zase nazad.

Musel to tri razy opakovať, kým tí dvaja pochopili, čo hovorí; bol by im mohol práve tak dobre rozprávať, že šplhá sa hore-dolu lúčami mesiaca. V izbe bola tma a teraz nastalo i úplné ticho — nebolo pocuť ani bafania prepoštovej fajočky. Konečne sa spýtal dutým hlasom:

„Ktože to videl?“

„Ja sám. Vstal som práve, aby som dal koňom krm… bolo to tak okolo jednej…“

„Po žinkovom rebríku sliezla, hovoríš?“

„Ano, a vyliezla hore ním zase nazad.“

Znovu dlhá odmlčka… Petrina izba bola v druhom poschodí, v rohu oproti bráne. Ona sama spala tamhore, okrem nej nebýval nikto na tej strane. O nejakom nedorozumení nemohlo byť tedy ani reči.

„Možno, že to robí po spiacky,“ riekol dvorník a chcel odísť.

„Ale žinkový rebrík — ten vari len neurobila v spánku,“ odtušil prepošt.

„Veď, to som si vlastne i ja pomyslel, a preto, reku, bude najlepšie, keď to oznámim tebe, otče;[6] nikomu druhému neriekol som o tom ani slovíčka.“

„Či to videl ešte niekto?“

„Nie, ale ak o tom pochybuješ, otče, nuž by bol vari žinkový rebrík dostatočným dôkazom; ak toho niet v jej izbe, nuž — tak sa mi to možno len marilo.“

Prepošt vstal prudko.

„Otecko!“ prosila Signe.

„Zapáľ svetlo a poď so mnou!“ riekol prepošt hlasom netrpiacim protirečenia.

Signe zažala sama svetlo.

„Otče!“ prosila ešte raz, podávajúc mu ho.

„Či nie som i jej otcom, kým je v mojom dome? Som povinný vyskúmať tú vec.“

Prepošt šiel popredku so svetlom. Signe a dvorník za ním.

V malej izbe bolo všetko v poriadku; iba na nočnom stolku bola nakopená hromada kníh, roztvorených jedna nad druhou.

„Čítava v noci?“ tázal sa prepošt.

„Neviem. Ale svetlo nevyhasí nikdy pred jednou.“

Prepošt a Signe pohliadli jeden na druhého; tu na fare chodievali spať o desiatej, pol jedenástej a vstávali medzi šiestou a siedmou.

„Vedela si o tom?“

Signe neodpovedala.

Ale dvorník, ktorý kľačiac prehŕňal sa v kúte, riekol:

„Veď nebýva sama.“

„Čo to táraš?“

„No pravdaže, veď je vždy niekto u nej… a potom sa spolu shovárajú; niekedy sa i kričiac dohadujú. Opätovne som počul, ako modlikala a ho prosila, že by ju šetril, i sa mu vyhrážala, veru áno. Pravdepodobne jej niečo vykonal,… úbožiatku.“

Signe sa odvrátila; prepošt zbledol na smrť.“

„No, a tu je žinkový rebrík,“ pokračoval dvorník vytiahnuc rebrík a oprašujúc ho.

Dve žinky spájala tretia žinka, zaviazaná na uzol, na jednej žinke a pretiahnutá šikmo k druhej, zase zauzlená, zase ťahaná a zauzlená na prvej a tak to šlo ďalej, kým nebol rebrík hotový. Všetci si ho poobzerali pozorne.

„A či bola dlho preč?“ tázal sa prepošt.

Dvorník pohliadol naňho.

„Ako to myslíš, že preč?“

„Nuž či sa vzdialila na dlhší čas, keď sliezla rebríkom?“

Signe sa triasla od strachu a zimy.

„Ale veď neodišla nikam. Liezla hneď nazad, hore.“

„Zase vyliezla?… A ktože odišiel teda?“

Signe spravila posunok prosebný a rozplakala sa.

„V onen večer nebol tu nikto, veď to bolo len včera!“

„Nikto neliezol po žinkovom rebríku, iba ona sama?“

„Len ona sama.“

„A keď sliezla, vyliezla zase hneď nazad?“

„Áno, hneď na fľaku.“

„Tedy ho len skúmala,“ riekol prepošt a vydýchol si trocha odľahčene.

„Tak je, prvej, ako by bola dala vyliezť niekomu po ňom,“ doložil dvorník.

Prepošt pozrel naňho.

„Ty sa tedy domnievaš, že je to nie prvý, ktorý si spravila?“

„Pravdaže nie — akože by sa bol mohol niekto inak dostať ku nej?“

„Vedel si už dávnejšie, že chodieva niekto ku nej?“

„Iba tejto zimy… keď začala svietievať hlboko do noci. Prvej som sa o to nestaral.“

Prepošt spýtal sa prísne:

„Teda si to vedel celú zimu?… A prečo si mi to neoznámil prvej?“

„Lebo som si myslel, že je niekto z domácich u nej… Ale keď som ju zazrel minulej noci na rebríku, len vtedy sa mi rozbrieždilo, že to musel byť cudzí. Keby som to bol prvej tušil, bol by som to i prvej povedal…“

„Áno, je to, bohužiaľ, dosť zrejmé, že klamala nás všetkých!“

Signe pozrela na otca prosebne.

„Možno, že by nemala spať tak ďaleko od ostatných,“ podotkol dvorník, skrúcajúc žinkový rebrík.

„Vôbec by nemala viac spať v tomto dome,“ riekol prepošt a pobral sa preč. Druhí dvaja vyšli za ním.

A keď už bol dolu v bývacej izbe a postavil svetlo na stôl, prišla Signe a hodila sa mu do náručia.

„Veru, dieťa moje, je to trpké sklamanie…“

Chvíľku zatým sedela Signe v kúte divána a tisla si šatočku na oči. Prepošt zapálil si fojočku a chodil vzrušene sem a tam. Vtom začuli krik z kuchyne a kvapné bežanie hore schodmi a buchot v chodbe na poschodí. Obidvaja vybehli. V Petrinej izbe horelo! Bez pochyby zatrúsili tam niekde v kúte iskru zo svetla, — lebo tam povstal požiar. Za okamženie dostal sa oheň po tapéte k rámu obločnému, a odtiaľ ho zazrel jeden mimoidúci, ktorý bežal naskutku do práčovne povedať to slúžkam tam perúcim.

Oheň udusili chytro. Lenže na vonkove, kde hýbe sa vždy s roka na rok všetko v tom istom rovnomernom tempe, rozčulí mysle ľudí i najmenšie vyrušenie. Požiar je ich najhorší a najnebezpečnejší nepriateľ a opanúva všetky ich myšlienky. A keď sa potom tá obluda zrazu objaví a nočnou hodinou vystrčí hlavu z priepasti a dychtiac za korisťou svojimi červenými jazyky všetko olizovať počne, trasú sa od úžasu a nemôžu sa upokojiť za viac týždňov, ba mnohí i za dlhé roky.

Keď prepošt a jeho dcéra zase vrátili sa do bývacej izby, kde bola teraz už lampa zapálená, opanoval oboch, keď sa z prvého ľaknutia trocha zotavili, trápny pocit pri myšlienke, že je Petrina izba zničená a že tým zhorely takrečeno i všetky rozpomienky na ňu. V tú chvíľu počuli Petrin jasný hlas volať a spytovať sa; vybehla hore schodmi a zase sbehla, utekala s pôjdu do prízemného pitvora, z pitvora do kuchyne a odtiaľ sa vrátila do bývacej izby, ešte vždy ubraná v plášti a klobúku.

„Pane Bože!“ zvolala, „moja izba zhorela!“

Nikto jej neodpovedal; ale ona pokračovala jedným dúškom:

„Ktože bol tam?… Kedyže sa to stalo?… Akože povstal oheň?“

Prepošt odvetil, že bol on sám hore, že hľadal tam niečo — a pri tom hľadel na ňu prenikavo.

Ale Petra neprezradila ani najmenším znáčkom, že by jej to bolo čudné, ba nezdala sa byť ani za mak znepokojená, že by tam niečo mohli nájsť. Ani to jej nebolo podozrivé, že sa Signe ani neobzrela na ňu zo svojho kútika. Nazdávala sa, že je ešte ohromená prestátym ľakom pri vypuknutí ohňa. Vyzvedala sa ustavične, ako to zbadali a ako zahasili, kto ta dobehol prvý atď., atď., a keď nedostala dosť chytro odpovedi, vybehla zase tak ako prišla. Ale skoro vbehla zase — teraz si už posobliekala časť vrchného šatstva — a rozprávala prepoštovi a Signe, ako sa to strhlo; ona sama že videla žiaru ohňa zďaleka, a že utekala strašne chytro! — ale teraz že je rada, že to na tom obstálo. Medzitým poskladala i ostatné svoje zimné háby, vyniesla ich, prišla zase, sadla si na svoje obvyklé miesto ku stolu a švítorila neprestajne, čo tento povedal a tamten urobil: celý dom bol akoby hore nohami obrátený, a to ju nesmierne zabávalo! A keď druhí dvaja ešte vždy mlčali, ľutovala, že im je tým celý večer pokazený a že sa tak veľmi radovala na „Romea a Juliu“ — čo práve čítali — a že chcela práve dnes poprosiť Signu, aby jej prečítala ešte raz jej najmilší výjav v celom kuse — totiž ako lúči sa Romeo s Juliou na balkóne. Prúd jej rečí prerušila slúžka, ktorá prišla z práčovne a prosila, aby jej dali žinky; lebo že im skapal celý sväzok.

Petra sa veľmi začervenala a vyskočila kvapne.

„Ja viem, kde sú; donesiem ich.“

Spravila niekoľko krokov, ale rozpomenúc sa na oheň, zastala, a ešte väčšmi sa zarumenila.

„Ach, Bože drahý, té iste zhorely!… Boly v mojej izbe!“

Signe sa na ňu obzrela. Prepošt hľadel na ňu s boka prenikave.

„Načože sú tebe žinky na vešanie?“ tázal sa.

Dýchal tak chytro, že ledva hovoril.

Petra zadívala sa naňho: chmúrna vážnosť jeho tvári ju bezmála nastrašila; ale v nastávajúcu chvíľu ju zase dráždila ku smiechu; za niekoľko sekúnd sa premáhala, ale keď pozrela naňho znova, nemohla sa viac opanovať a začala sa smiať, srdečne, nezahatiteľne, — veru, kto sa tak smiať môže, ten trpí výčitkami zlého svedomia málo; práve tak, ako žblnkotavý horný potôčik; Signe to vycítila hneď zo zvuku; vyskočila s divána a zvolala:

„Čože je to s tým, čo je to?“

Petra sa odvrátila, chichotala sa, skackala, krčila sa a chcela uniknúť dvermi. Ale Signe jej zastala cestu.

„Veďže povedz, Petra, čo je vo veci?“

Petra ukryla tvár na Signinej hrudi, ako čo by sa chcela skryť celá, ale smiala sa ďalej neprestajne. Nie, previnilci sa takto nechovajú! To pochopil teraz už i prepošt. On, ktorý sa pred chvíľou len leda že zdržal najkrajnejšieho vzteku, vhupol teraz do smiechu, a Signe, vidiac jeho smiech, rozosmiala sa tiež. Ale nič na svete sa nechytá tak veľmi, ako smiech, menovite taký smiech, ktorého príčinu nepoznáme. Nevydarené pokusy prepošta i Signy dozvedieť sa konečne, prečo sa Petra vlastne smeje, stupňovaly veselosť až ku rozpustilosti. Slúžka, ktorá ešte vždy stála a na žinky čakala, začala sa napokon tiež chechtať; ale že to bol zvláštny smiech, kŕčovitý a funiaci, a ona sama cítila, že je nesvedčno smiať sa takto medzi krásnym náradím a jemnými ľuďmi. vybehla dvermi, aby sa mohla v kuchyni do chuti vychechtať. Rozumie sa, že sa smiech i tých vonku chytil a o chvíľu už sa ozýval taký prudký smiech z kuchyne, kde vedeli ešte menej, na čom sa vlastne smejú, že to rozprúdilo znovu veselosť v izbe.

Konečne keď boli už skoro chorí od smiechu, pokúsila sa Signe napokon doznať sa príčiny.

„Ale teraz sa mi už musíš priznať!“ zvolala, držiac Petru pevne za ruky.

„Nie, ani za celý svet nie!“

„Ach ty, veď ja beztak viem, čo si urobila!“ zvolala zase.

Petra pozrela na ňu a zaškrečala hlasite; ale Signe pokračovala:

„A otec to vie tiež!“

Teraz neškrečala Petra, ale spišťala, vytrhla sa Signe a dobehla ku dverám. Ale tam ju dochytila Signe znova a Petra sa zvrtla, aby sa mohla s ňou pasovať, — chcela ujsť a čo by čo bolo. Kým sa pasovaly, smiala sa síce ešte vždy, ale už sa jej perlily slzy na mihalniciach. Teda ju Signe pustila; Petra letela von, ale Signe hybaj za ňou a vtiahla ju do svojej izby.

Tam Signe objala Petru a i Petra ovila ramenami Signinu šiju. —

„Bože môj, viete to už naozaj?“ šeptala.

A Signe odpovedala tiež šepotom:

„Ano, boli sme hore v tvojej izbe s dvorníkom… ten ťa videl… A tam sme našli žinkový rebrík!“

Nové zvrešťanie a nový útek — ale teraz len po kút divána, kde sa ukryla; hneď bola Signe pri nej, a nahnúc sa nad ňu, šeptala jej do ucha všetko o ich výskumnej ceste i s jej ohnivými následkami… Nad čím nedávno od strachu plakala, zdalo sa jej teraz takým smiešnym, že to líčila humoristicky. Petra sa vše dívala na ňu a počúvala napnute, vše si skryla tvár a pridŕžala uši dlaňami. Keď Signe dohovorila a obe sedely vo tme jedna popri druhej, Petra šeptala:

„Vieš, čo som urobila?… Keď ideme o desiatej každý do svojej izby, nemôžem ešte nikam zaspať, všetko, čo sme čítali, pôsobí ešte prisilne na moju myseľ. Najkrajšie časti z toho učím sa potom nazpamäť. Viem nazpamäť celé výstupy a učievam sa ich nahlas. Keď sme začali čítať „Romeo a Julia“, zdalo sa mi, že je to najkrajšie na svete. Bola som celá divoká a šialená, — to s tým rebríkom som musela probovať: nikdy by som si nebola pomyslela, že možno liezť hore a dolu žinkovým rebríkom… Uchytila som niekoľko žinôk… a tu ti ten huncút stojí dolu, a díva sa, čo to vyčíňam!… Ach, veru je to nie do smiechu, Signe… bol to chlapčenský kúsok; zo mňa už nebude nikdy inšie, iba divoch… a zajtra, rozumie sa, budú sa mi posmievať všetci súsedia!“

Ale Signe, ktorú pochytil nový záchvat smiechu, láskala a vybozkávala ju a potom utekala preč.

„Musím to vyrozprávať oteckovi!“ volala.

„Či sa šalieš, Signe!“

A tak pribehly zase obe do izby, rútiac sa jedna za druhou tak isto, ako z nej vyletely. Div, že nesrútily prepošta, ktorý poberal sa práve von, aby pozrel, kde zostavajú dievčatá toľké časy. Signe začala rozprávať, Petra zvýskla a bežala zase von, ale predo dvermi si rozmyslela, že mala zostať radšej dnu a znemožniť Signe rozprávanie — a tak chcela ísť zase nazad: lenže prepošt držal dvere a tak nemohla vojsť. Začala bubnovať obidvoma päsťami na dvere, spievala, dupkala, len aby prehlušila Signin hlas; ale tá hovorila tým hlasnejšie, a keď zvedel prepošt všetko, a smial sa práve tak srdečne, ako Signe, nad touto novou metódou učiť sa dielam klassikov, otvoril dvere a vtedy Petra zutekala.

Po večeri — ku ktorej sa Petra zase dostavila, pričom ju prepoštovo nakáranie neminulo — musela na pokutu deklamovať všetko, čo vedela nazpamäť. A tu sa presvedčili, že vedela naozaj nazpamäť najpovestnejšie scény, a to nielen jeden zástoj, ale všetky. Predniesla ich tak, ako sa čítavajú; vše sa počala rozohňovať, ale to naskutku utlumila. Ale akonáhle to zbadal prepošt, už žiadal, aby deklamovala výraznejšie; lenže sa Petra potom ešte väčšmi ostýchala. Tak to šlo neprestajne ďalej, po celé hodiny. Vedela plynne komické scény i tragické, žartovné práve tak ako vážne; nielen že obdivovali jej pamäť, ale sa tomu i smiali; i sama sa smiala a prosila, aby ju len zkúšali pokojne ďalej.

„Naozaj, človek by mohol žiadať úbohým hercom ôsmu časť tvojej pamäti,“ riekla Signe.

„Nech Bôh chráni a bráni, aby stala sa niekedy herečkou,“ odtušil prepošt a zvážnel odrazu.

„Ale otecko, veď sa len vari nenazdávaš, že by Petra myslela na také niečo?“ odvetila Signe so smiechom. „Len náhodou mi prišli herci na um, lebo sa vždy potvrdzuje, že ten, kto vyrástol takrečeno s poesiou svojej materčiny, nemá nikdy ani byľku chuti ísť k divadlu, kdežto taký, kto poesie bezmála ani neznal, kým nedospel, rojčí náružive za stavom hereckým; zrazu vzbudená túžba po poesii je vždy nebezpečná a svodná.“

„Isteže je to pravda,“ odvetil prepošt. „Zriedka kedy ide naozaj vzdelaný človek za herca.“

„A ešte zriedkavejšie to urobí poeticky vzdelaný človek.“

„Veru; a ak sa to jednako stane, nuž je to dôkazom nedostatku charakteru, keď premôže ho márnivosť a lahkomyseľnosť. Znal som mnohých hercov, i zo študentských čias i z ciest; ale nikdy som nepoznal herca, ani som o takom nepočul, ktorý by bol žil opravdove po kresťansky. Mávajú síce záchvaty túžby po náboženskosti, to som často zkúsil, ale ich povolanie je priveľmi rozčuľujúce, ako že by sa mohli duševne koncentrovať — ešte ani potom nie, keď sa už dávno rozlúčili s javiskom. Keď som sa s nimi o tomto shováral, uznali to sami a ľutovali, že je tak, ale obyčajne doložili: „Musíme sa aspoň tým potešovať, že sme vcelku nie horší, ako väčšina druhých ľudí.“ Lenže to je smutná potecha. Život, ktorý nemôže nám byť nijakým činom základom kresťanstva, je hriešny život… Nech im je Hospodin na pomoci a nech zachráni od nich čisté srdcia!“

*

Na druhý deň, bolo to v sobotu, vstal prepošt, ako obyčajne, už pred siedmou a šiel pozreť svojich robotníkov, šiel i ďalej do poľa a vrátil sa domov, keď sa už dobre rozbriežďovalo. Keď chcel prejsť práve popri dome do dvora, zazrel na zemi niečo roztvorenej písanke podobné. Vyhodili to včera večer pravdepodobne z Petrinej izby a neskôr jej nezbadali, lebo bola tej istej farby, ako sneh. Zdvihol sošit a šiel s ním do svojej pracovne. Roztvoriac ho, aby lepšie uschol, zbadal, že je to stará písanka s francúzskymi článočkami, a pomedzi ne že sú popísané veršíky. Ani by mu nebolo prišlo na um čítať veršíky, ale zrazu mu padlo do oka slovo „herečka“, popísané všade veľkými i malými literami, hore, dolu, krížom-krážom… i vo veršoch nechybelo… No to si už musel bližšie obzreť, a preto si sadol s písankou pohodlne k stolu.

Po niekoľkých prečiarnutých pokusoch našiel nasledujúcu rýmovačku, ktorú mohol ešte po biede prečítať, hoci bola opravovaná mnoho ráz:

„Na scénu pôjdem ožiarenú, Vy prijďte, nech vám známe je: Ja tam až ukážem vám ženu tak, akou ona v pravde je: keď sa smeje, keď žiaľ ju hubí, keď sa modlí, keď vrúcne ľúbi, keď jej srdce krášli ctnosť, hriech keď ruší spokojnosť. Vyslyš, Bože, túžbu vrelú, pomôž, daj mi dospieť k cieľu.“

A trocha dolunižšie stálo:

„Keď nemôžem v Tvoju službu stať, Nebudeš mi, Bože, pomáhať?!“

A potom zase, pravdepodobne ponáška na báseň, ktorú učila sa pred niekoľkými mesiacmi:

„Oj, sťa víla vánkom vzdušným plávať, vzdušným plávať, Pri mesiačku hmly keď stúpajú, keď stúpajú, Vábiť, škádliac v úteky sa dávať, ver sa dávať, V zkazu vrhnúť šuhajov — keď sa nazdajú, že nás majú A nemajú, hoj, veru, nemajú a nemajú! Bola by ich škoda — bol by hriech, Hej diny dajdom — bol by i smiech!“

A po mnohom prerábaní, čarbaní, čiaraní, po rôznych kresbičkách i nótach:

„Hopsasa, rasasa, Každému sa páčim, S nikým sa neráčim, Tralala — tralala, Úctu vnukám každému, Nenáležím nikomu.“

A potom zretedelným pekným písmom nasledujúci list:

„Srdce moje, Heinrich môj!

Či sa Ti nezdá tiež, že sme mi dvaja, totiž Ty a ja, najmúdrejší v celej tej komédii? Síce nás dosť sužujú, ale to nič neznačí; vyzývam Ťa, aby si šiel zajtra večer so mnou na maškarný ples, ešte som nebola nikdy na takom, a veľmi sa mi žiada zúčastniť sa pri nejakých bláznivých kúskoch; tu v dome je tak ticho a smutno!

Ale si mi Ty za huncúta, Heinrich — — Ty sa zase potuluješ a tu sedí sama samučičká

Tvoja

Pernilla.[7]

Konečne bola tam i nasledujúca báseň, napísaná viac ráz veľkými zreteľnými písmenami, ktorú vysliedila kdesi a chcela sa ju naučiť nazpamäť:

„Rozochvelá hruď sa vlní slasťou večne mladých krás. V srdce vniká kúzlo túžby: vložiť v slová vášní jas; vyniesť z duše bôle, slasti; vyviesť z hlbín skrytých zdroj — zkadiaľ prýštia, sťa z priepastí bezdných, vody čistých snáh ľudských; sputnať zlobu. — Hoj! Ty si mi dal, Bože môj, vkročiť do tých svätýň jasných, kochať sa v túžbach večne krásnych — žehnám drahý dar ten Tvoj!“

Ešte stálo v sošite mnoho iného, ale prepošt nečítal ďalej. Teda preto — aby sa stala herečkou - preto prišla do jeho domu a dala sa od jeho dcéry vzdelávať! K vôli tomuto svojmu tajnému zámeru načúvala každý večer tak dychtive, keď čítali drámy, u potom sa ich učila nazpamäť! Klamala ich po všetky té časy; ešte i včera večer, keď vyjavila im zdanlive všetko, zamlčala najhlavnejšie; keď smiala sa najsrdečnejšie, luhala najprefíkanejšie!

A že si vytkla tento utajený cieľ! To, čo zavrhol prepošt neraz v jej prítomnosti, vyzdobila vzletnými slovami, nazvala to božským povolaním a opovážila sa prosiť Boha, aby žehnal jej snahám!… Život plný povrchnosti a márnomyseľnosti, plný žiarlivosti a náruživostí, plný lenivosti a smyselnosti, plný lže a stále sa vzmáhajúcej bezcharakternosti — život, ktorý obtáča hriech tak, ako obletujú supi mrcinu (zdochlinu), — taký život sa jej zdal, takému životu sa chcela venovať — za tým túžila, o to Boha prosila!… A aby toho dosiahla, mali jej pomáhať prepošt s dcérou, tu na tichej fare, pod prísnym dozorom prebudilej cirkvi!…

Keď vošla Signe, jasná a svieža ako zimné ráno, aby riekla otcovi „dobré ráno“, našla pracovňu zahalenú oblakmi nafajčeného dymu. To znamenalo vždy, že je veľmi vzrušený — tým viac ešte, keď to bolo takto zavčas rána. Neriekol slovíčka, len jej podal sošit. Vedela naskutku, že je to sošit Petrin, a rozpomienka na včerajšie upodozrievanie zatriasla jej mysľou bolestne; ani si netrúfala nazreť doň, srdce klopalo jej tak prudko, že si musela sadnúť. A to isté slovo, ktoré padlo prepoštovi do očú, uputalo teraz i ej pozornosť: musela si to obzreť dôkladnejšie, a potom sa už pustila do čítania. Prvé, čo ju preniklo, bol stud — nie k vôli Petre, ale preto, že to čítal i otec.

Ale hneď zatým cítila, ako hlboko to pokorí, keď sklame človeka ten, koho ľúbime. Za chvíľočku zdá sa nám ten, ktorý bol schopný toho, byť vynalezavejším, väčším, múdrejším od nás, — ba obtáča ho čosi mystického. Ale hneď sa sústrední myseľ a nevôľa a odpor prehlušia prvý pocit; poctivosť sa vzmáha, podporovaná neviditeľnými síce, ale nie tajnými silami; človek cíti v sebe vládu rozdrviť jedným šmahom i sto malicherných ospravedlnení; a opovrhuje tým, čo ho ešte len pred chvíľou pokorilo.

Medzitým si sadla Petra v bývacej izbe ku klavíru, a teraz ju počuli spievať:

„Vykuklo slniečko zpoza zápole, srútily sa hradby temnej nevole, na jeho príchod zlatisté zástavy nebeskou báňou víťazne zavialy. — Hor, spevné vtáčky — vy deti lesa! Hor, veľkí, malí — všetko von plesá — V mladistvej kráse, v radostnom jase kúpe sa!“

Po tomto vylúdila z klavíra zvuky búrke podobné a z víru tónov vynorila sa nasledujúcu hlučná pesnička:

„Za radu vďaka, loďka však moja sa predsa pustí s morom do boja. A musí tadiaľ, kde najdivšie búri vír rozkatený; kde jačí a zúri o ostré hrany úskalia hluchého plieskajúc vlny, víchor bezuzdný. Predo mnou cesta — úteku žiadneho, čo priam by čakal hrob tam bezodný! Nie rozkoš ľahká poháňa ma v let. ni rozmar kýsi vo vĺn búrnych svet: no more šíre, svobodné more! to túžob mojich, snáh nezvratných cieľ. Vo vír spenený na vzdor priekore, leť, loďka moja, v závod vetra kriel! Neznám prekážky, neznám nesnádze a musím zkúsiť, kam až uvládze!“

Nie, to už bolo prepoštovi predsa len priveľa. Vychytil Signe sošit z ruky a rútil sa dvermi von — a tento raz ho nezdržiavala. Bežal rovno k Petre a hodil sošit pred ňu na klavír, odvrátil sa a premeral celu izbu prudkými krokmi. Keď sa vrátil, stála, držiac sošit k ňádram pritisnutý, a zierala nastrašene vôkol soba. Zastal pred ňou a chcel jej hneď náležite hlavu smyť: ale že ho taká prefíkaná žaba za tri roky zneužívala a predovšetkým, že jeho srdečnú, jej v priateľstve oddanú dcéru mala za blázna, to ho tak rozhorčilo a pobúrilo, že nemohol najsť vhodných slov, a keď ich už konečne mal, cítil sám, že by boly pripríkre. Ešte raz prešiel izbou a vrátil sa ešte raz k nej, rozpálený v tvári, potom sa jej obrátil chrbtom a nerečúc ani slabiky, odišiel nazad do svojej izby. Ale keď ta prišiel, už bola Signe odišla.

Celý tento deň strávil každý o sebe. Prepošt obedoval sám, ani jedno z dievčat sa neukázalo. Petra bola v gazdinkinej izbe, do ktorej ju ubytovali po ohni; márne hľadala Signu všelikde, aby jej mohla všetko vysvetliť: zdalo sa, že Signy niet vôbec doma.

Petra cítila, že stojí na rozcestí. Uchvátili jej najtajnejšiu myšlienku života a chceli si vynútiť vliv na ňu, ktorý nijako strpeť nemohla. Sama cítila najlepšie, že ak sa odriekne svojho životného cieľa, vydá sa tým činom na pospas všetkým náhodilým búrkam.

Ona mohla sa tešiť s veseliacimi, mohla byť dôverná oproti tým, ktorí jej dôverovali — ale len pomocou oného tajného cieľa, v nádeji, že ho dosiahne, keďže sa jej dary v tom smere vyvinovaly a všetky jej túžby len ta sa niesly. Zdôveriť sa niekomu ešte raz nemohla sa nijako, ani len Oedegaardovi nie, po onom prvom nevydarenom pokuse v Bergene. To musela zamlčať, kým v svojom úmysle neupevnila sa natoľko, že by ju nemohly sklátiť ani pochybnosti iných.

Ale teraz zmenilo sa všetko. Rozpálená tvár prepošta nazerala vždy do jej plachého svedomia: musela sa hľadeť zachrániť! Čím diaľ, tým úsilnejšie a vzrušenejšie vyhľadávala Signu; ale už bolo popoludnie a Signy ešte vždy kde nič — tu nič. Čím väčšmi uniká nám človek, ktorého hľadáme, tým väčšmi chápeme príčinu jeho oddiaľovania sa, a tak jej konečne svitlo, že dopustila sa zrady oproti Signe, keď využívala jej priateľstva potajme k takému niečomu, čo Signe považovala za veliký hriech. Vševedúci Boh bol jej svedkom, že jej doteraz ani zďaleka neprišlo na myseľ ponímať stav veci takto: a zrazu cítila sa byť veľmi hriešnou.

Celkom tak isto, ako vtedy doma, zachvátilo ju to celou silou, o čom ešte pred chvíľočkou nemala tušenia! Že je možné, aby sa niečo takého úžasného mohlo skutočne opakovať, že sa tedy nedostala ešte ani o krok napred, to stupňovalo jej ustrašenie až k zdeseniu. A tou istou mierou, akou rástlo jej previnenie, rástla i predstava Signinej duševnej čistoty a veľkodušnej oddanosti. Shrnulo to naozaj žeravé uhlie na jej hlavu; chcela sa hodiť Signe k nohám, chcela úpieť, modlikať a neustať v prosení, kým by ju Signe nepotešila aspoň jedinkým láskavým pohľadom.

Stmilo sa. Teraz sa už musela vrátiť Signe domov a čo by bola kdekoľvek bývala. Sbehla do pitvora bočného krielca, kde bola Signina izba; dvere boly zamknuté — tedy znak, že je dnu. Srdce jej až tak burácalo, keď chytila kľučku znova a prosebne zvolala.

„Signe, musím sa shovárať s tebou!… Signe, už nemôžem vydržať!“

V izbe ani šuchu. Petra sa sklonila, načúvala napnute, klepala na dvere.

„Signe, Signe, veď ty ani nevieš, aká som nešťastná!“

Odpovedi nebolo; načúvala dlho, ale nepočula ničoho. Keď načúva človek tak napnute a nedostáva za dlhší čas odpovedi, pochybuje konečne, že by bol niekto dnu, hoci to i vie celkom určite, a keď je k tomu ešte tma, nuž sa začne i báť.

„Signe!… Signe! Či si tu? Veďže maj sľutovania!… Ohlás sa, mi predsa!… Signe!“

Avšak bolo ticho a zostalo ticho. Začaly ňou prebiehať zimomriavky, až sa triasla. Zrazu sa roztvorily kuchyňské dvere, široký pruh svetla zaplavil časť pitvora a ľahké veselé kroky ozývaly sa zo dvora. To jej vnuklo nový plán: chcela vyjsť do dvora, vyliezť na výbežok rímsy, ktorý vyčnieval nad základnými múrmi, na ktorých spočívalo krielce: po tomto výbežku obísť celý dom, až kým sa nedostane na druhú stranu stavania, kde bol výbežok už hodne vysoko a odkiaľ bolo možné nazreť do Signinej izby!

Bol hviezdnatý večer. Vrchy i domy odrážaly sa ostrými kontúrami; nebolo možno rozoznať inšie, iba samé silhouetty. Sneh sa lisknul; tmavé chodníky cez snehové plochy zvyšovaly ešte väčšmi trblietavú belosť snehu. Od cesty znelo cenganie spiežovcov. Švišťanie sánok po rôjach snehových i jasnosť dookola dodaly jej odvahy; vyškriabala sa na výbežok! Chcela sa hupkom zachytiť na vyčnievajúcich drevených trámoch ozdenia domového, ale ztratila rovnováhu a sošutrovala sa. Prikotúľala si tedy k múru prázdny sud, vyliezla naň a ztadiaľ na vvbežok. Teraz napredovala prácne, pomáhajúc si odrazu rukou i nohou, zakaždým asi na štvrť rífa. To vyžadovalo pevné prsty a pevnú ruku, aby sa mohla pridŕžať; lebo nemala poriadnej opory, brvná leda že vyčnievaly na palec zo steny. I bála sa, že ju niekto zazre; to by, rozumie sa, zase splietly s historkou so žinkovým rebríkom. Keby už len bola preč s tejto strany, obrátenej do dvora, a bola už radšej na priečnej stene! Lenže keď sa ta dopracovala, hrozily jej nové nebezpečia. Obloky neboly pozastierané, a tak sa musela zakaždým zohnúť, keď prechodila popred oblok, pričom sa ustavične chvela, že sa srúti. Na dlhom priečelí bola už v značnej výške, ale dolu pozdĺž múru bol vysadený dlhý rad poliek, té by ju zachytily, keby spadla. Lenže toho sa už nebála. V prstoch ju pálilo, svaly sa jej triasly, na celom tele sa chvela; ale ona sa šplhala vytrvale ďalej. Už len niekoľko krokov a dojde ku obloku.

V Signinej izbe nebolo svetlo zažaté a záclony neboly spustené. Mesiačik svietil rovno dnu a tak bude môcť nazreť i do najvzdialenejšieho kútika. I to jej dodalo novej odvahy… Došla k osteniu obločnému, mohla sa konečne zachytiť pevne oň a oddýchnuť si za chvíľočku; lebo teraz, keď už bola pri cieli, trepalo jej srdce tak divo, že ledva dýchala. Ale čím dlhšie otáľala, tým to bolo horšie: radšej spraví krátky process, — a tak sa nahla zrazu v celej svojej výške pred oblok.

V odvetu zavznel z izby prenikavý výkrik. Signe sedela v kútiku divána — teraz vyskočila a v tú chvíľu už stála na prostred izby a odháňala s odporom obidvoma ramenami desný zjav od seba a potom vybehla z izby.

Tá postava tam v obloku v svite mesačnom, tá bezohľadná odporná drzosť, obrysy uštvanej, rozpálenej tvári, načrtané mesiačkom, a zrazu pochopila Petra, že sa musela zbridiť Signe vykonaním svojej nešťastnej myšlienky, a že bude v budúcnosti jej obraz možno stálym strašidlom Signiným, — i ztratila povedomie, a zjačiac strašne, srútila sa s výbežku.

Domáci posbehávali sa na Signin výkrik, ale nenašli nikoho. Vtedy začuli ešte jeden podobný výkrik. Celý dvor bol na nohách: hľadali, volali, ale nenašli nikoho, a len náhodou, keď prepošt hľadel zo Signinho obloka, zazrel pri mesačnom svetle ležať Petru v kríkoch. Hrozne sa zľakli všetci a len horko-ťažko ju vyprostili z tŕňov a doniesli do Signinej izby, poneváč izba gazdinej nebola ešte vykúrená: vvzliekly ju, uložily do postele, poumývaly jej ruky i hrdlo, tŕňami dôkladne doškriabané, kým druhé rozsvietily lampu u zakúrily, aby bolo v izbe útulne. Keď sa prebrala z mdlôb a poobzerala po izbe, prosila, aby ju nechaly o samote.

Lahodná tichosť v izbe, jemné biele prikrývky, ktorými boly vyzdobené obloky, posteľ, umyvač a stolice upomínaly ju živo na Signu. Sprítomnila si jej čistú ľúbeznosť, jej tichý, jasný, čarovný hlas, jej jemné vžívanie sa do myšlienok iných ľudí a jej krotkú dobrotivosť. Z toho všetkého sa ona teraz sama vytvorila; onedlho musela vyjsť z tejto izby, ba možno, že i z tohoto domu! A kamže sa obráti potom? Po tretí raz ju nezdvihnú s cesty, a i keby sa to stalo, už by si toho sama nepriala, lebo by sa to zase len tak isto skončilo. Niet človeka, ktorý by jej mohol ešte dôverovať: už čo to zapríčiňovalo, nevedela, len cítila, že je tak. Veď sa nepomkla napred ani o kúštiček — vôbec sa nikdy nedostane ďalej: lebo bez dôvery milých ľudí to bolo nemožné. Oj, ako prosila Boha, ako plakala! Svíjala sa v duševných mukách, až kým sa nevynariekala náružive a unavená nezaspala.

V sne obelelo všetko okolo nej snehovite, všetko bolo vysoké a vznešené; nikdy predtým nevznášala sa v takých výšinách a nevidela taký žiarivý jas millionov hviezd.



[6] V Norvéžsku zovú sedliaci svojho kňaza a slúžobní svojho pána otcom.

[7] Reminiscencia na veselohru „Heinrich a Pernilla“ od Ludvika Holberga.




Bjørnstjerne Bjørnson

— bol nórsky prozaik, dramatik, básnik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1903. Bojovník za národnú nezávislosť Nórska, za slobodu malých a utláčaných národov, zástanca Slovákov. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.