ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa zobudila, bola ešte vždy v ďalekých výšinách. I pomyslenie na predošlý deň, ktoré sa naskutku vynorilo, zadržaly a zachvátily zvuky, luniace sa vzduchom — bolo nedeľné ráno, zvony zvaly do kostola.

Skočila hupkom s postele, obliekla sa chytro, šla do sypárne vziať si niečo na raňajky, ubrala sa dobre teplo a ponáhľala sa do kostola — ešte nežížnila jakživ tak za slovom Božím, ako teraz!

Došla práve, keď začaly sa služby Božie a kostolné dvere boly už zamknuté, bola prenikavá zima, zachodilo jej za nechty, keď chytila kľúč, aby ho zvrtla.

Kňaz stál práve pred oltárom; čakala tedy pri dverách, kým kostolník sňal s neho omšené rúcho, potom šla až na predok ku takzvanej biskupskej lavici, nachodiacej sa na empore a opatrenej záclonami. Farská lavica bola síce tiež za oprávkou blízko oltára, ale kto sa chcel skryť, už z akejkoľvek príčiny, alebo kto chcel byť samotný, šiel do biskupskej stolice. Práve, keď mala vkĺznuť do nej, zazrela, že Signe zaujala v nej protejší kútik. Cúvla, a bola by sa utiahla inam, keby v tú chvíľu nebol šiel prepošt tadiaľ, kráčajúc od oltára do sakristie. Vkročila tedy kvapne nazad do stolice a sadla si na samý kraj, čím najďalej od Signy. Signe zastrela si medzitým tvár závojom, a to dotklo sa Petry bolestne.

Blúdila zrakom po cirkevníkoch, ktorí sedeli celí ubabušení vo vysokých drevených laviciach, mužovia na pravo, ženy na ľavo. Jej dych vznášal sa nad nimi, ako ľahká hmla; na obločných sklách namrzlo ľadu na prst hrubo. Nemotorne vyrezávané sochy svätých, pomalý, ťahavý zpev, zakuklení ľudia — to všetko išlo jedno ku druhému, bolo to chladné a neprístupné. I videla v mysli zase, aký chladný bol celý svet v oné odpoludnie, keď odchodila z Bergenu: i tu bola len cudzinkou, plachou cestovateľkou.

Prepošt vyšiel na kazateľňu; i on pozeral prísne. Jeho textom bolo: „A neuvoď nás v pokušenie.“ „Vieme všetci,“ hovoril, „že všetky dary, ktoré nám Boh uštedril, skrývajú v sebe nejaké pokušenie; a preto nesmieme zabúdať prosiť Hospodina o milosť, že by nás nezkúšal nad naše sily, lebo len tak, keď postavíme všetky svoje schopnosti pokorne do Jeho služby, poslúžia nám k dobrému.“

Kázeň rozoberala potom toto téma, vychodiac z nášho dvojnásobného životného úkolu: po prvé, venovať sa povolaniu, primeranému tým našim schopnostiam, ktoré sa okolnostiam musia prispôsobiť, a po druhé pečovať o vzrast a vývin kresťanskosti v nás samých! ale i v dušiach tých, ktorí sú nám sverení… Keď si človek volí povolanie, musí byť veľmi obozretný, lebo sú, bohužiaľ, i také povolania, ktoré sú už samy sebou hriešne, druhé zase, ktoré by sa nám mohly stať osudnými, lebo preto, že sú nám nepríhodné, alebo že vzbudzujú v nás zlé žiadosti. Ba čo viac: tak isto, ako že musí každý sa pokúsiť voliť si povolanie svojmu nadaniu primerané, tak isto nám môže byť naša voľba, v podstate správna a dobrá, predsa len zdrojom pokušenia, ak venujeme svojmu povolaniu, preto že nám zodpovedá, celý svoj čas i všetky svoje myšlienky. Ako nesmieme zanedbávať svoje rodičovské povinnosti oproti svojim deťom, práve tak nesmieme zanedbávať ani kresťana v sebe. Musíme byť schopní koncentrovať sa v duši, aby mohol Duch svätý pôsobiť v našich srdciach; musíme byť schopní siať do sŕdc našich detí a pestovať v nich všemožne dobrú siatinu kresťanskosti. Nesmie nám v tom prekážať nijaká povinnosť, nijaká zámienka, ač môžeme vyčkať vhodnú príležitosť.

A teraz šiel ďalej — rozoberal dopodrobna povolanie, stav, činnosť svojich poslucháčov; šiel do ich domov, posvietil na ich pomery, ich názory. Potom použil príkladov z iných stavov, z vyšších životných sfär, ktorými by mohol objasniť svoje téma… Od chvíľočky, ako vystúpil na kazateľňu prepošt, stal sa cele novým človekom pre tých, ktorí ho znali z každodenného života. I zovňajškom svojím bol celkom inakší, uzavreté energické črty tvári sa otvorily, výraz stal sa zduchovnelým a odbleskoval prúdy zachvacujúcich ho myšlienok; oči, roztvorené na široko, hľadely pevne a priamo, všetko utisnuté a ukryté sa vzpriamilo, rozpnulo a rozvilo. Jeho hlas burácal vše ako hučanie hromu alebo rezal srdcia prenikavými zvukmi; vše prešiel do tichších, jemnejších tónov, ale len, aby sa vyšvihol hneď do výšky celej svojej výrečnosti.

Hovorieval dobre len vo velikých, priestranných miestnostiach, s nekonečnosťou myšlienok nad sebou, keď ho predmet reči oduševnil; lebo jeho hlas neznel príjemne, ak nemohol rečniť celou parou a rozvinúť hlas v celom rozsahu; jeho tvár sa nevyjasnila, myšlienok nevyjadroval tak úchvatne, zretedlne, kým sa nerozohrial plameňmi svojej ohnivej duše. Nie že by mu boly prišly myšlienky až teraz — oj, nie, v jeho duši nahromadil nielen zármutok, ale i duševná práca nakopila veľké poklady, — a on bol vážnym, prísnym pracovníkom. Lenže hocikedy nebýval pripravený; v každodennom rozhovore nevedel upraviť svoje myšlienky do vhodnej formy; musel mať sám slovo, alebo musel aspoň veľkými krokmi môcť prechodiť sem a tam. Začať sa s ním dišputovať znamenalo skoro to isté, ako vrhnúť sa na bezbranného. A pri tom všetkom bolo i to nebezpečné; lebo svoje presvedčenie hájil hneď a to tak prudko, že ani nestihol odôvodniť svoj odpor. Ak dorážali ešte ďalej doňho, tak došlo k dvom alternatívam: alebo dopichal svojho odporníka nemilosrdne svojou logikou, alebo zamĺkol zrazu, lebo sa bál, že by sa dal priveľmi zachvátiť svojmu rozhorčeniu. Nebolo človeka ktorého by si bol mohol ľahšie prinútiť k mlčaniu, ako tohoto rázneho, výmluvného muža.

Petra sa zachvela, keď prepošt sa začal modliť, cítila, kam to má namierené. Čím ďalej pokračoval v texte, tým väčšmi týkalo sa to jej. Schúlila sa čím najväčšmi, a zbadala, že shŕbila sa i Signe. Ale „mohutný“ sledoval nemilosrdne svoj cieľ: lev číhal na korisť; — cítila sa byť prenasledovanou, obkolesenou, chytanou so všetkých strán. Ale čo hnal sa za ňou hociako neúprosne, keď už bola chytená, držala ju jemná ruka milosrdenstva. Zdalo sa jej, ako by ju kládli do náručia všeľudskej lásky Božej bez slovíčka odsudzovania. A tam sa modlila, tam sa vyplakala, a počula, že Signe plače tiež, — oj, ako ľúbila svoju družku, že slzila s ňou!

Keď prepošt sostúpil so svojho piedestálu pravdy, poberajúc sa do sakristie, bol na jeho tvári ešte odblesk stretnutia sa s Najvyšším. Premeral Petru priamym, skúmavým pohľadom: a keď vrátila jeho pohľad zplna, zakmitol sa v jeho tvári lúč láskavosti: — rýchle pohliadol ešte i na dcéru v kútiku a šiel ďalej.

Signe vstala. Závoj mala ešte vždy spustený a tak Petra neodvážila sa pripojiť k nej; šla trocha neskoršie. Avšak pri obede sedeli zase všetci traja spolu: prepošt hovoril trocha, ale Signe utiahla sa placho. Akonáhle odvážil sa prepošt, ktorý chcel patrne hovoriť o tom, čo sa stalo, urobiť čo len akú nepatrnú narážku, zahovorila to dcéra tak jemne a takticky, že upomínalo to prepošta nevdojak na jej matku: zamĺkol a upadol do trúchlivej nálady — k tomu jednako nebolo treba mnoho!

Lenže niet trápnejšieho, ako keď sa nevydarí pokus smierenia. Vstali od stola, nemohúc pozreť si do očú alebo si zaželať na zdravie. Konečne im bolo v bývacej izbe tak dusno, že by boli radi vyšli všetci traja, ale ani jeden nechcel vyjsť prvý. Čo sa Petry týkalo, tak cítila, že ak odíde teraz, nuž to bude navždy. Nemohla hľadeť na Signu, ak ju ľúbiť nesmela: bolo jej neznesiteľné videť prepošta jej vinou zarmúteného. Ale ak už musela odcestovať, tak sa musela pobrať bez odobratia sa, akože by sa mohla lúčiť s týmito ľuďmi?! Už myšlienka sama v sebe ju tak rozčulila, že sa len horko-ťažko opanovala.

Každou minútou stáva sa takáto stiesnená tichosť, keď čaká jeden na premluvenie druhého, ešte neznesiteľnejšou. Človek sa ani pohnúť neopováži, lebo cíti, že to zbadajú. Každé vzdychnutie je slyšateľné, ba i najväčšia tichosť sa počuje a pôsobí kruto na človeka. Každý je nervósny, lebo sa nehovorí; a predsa sa chveje, že by mohol niekto riecť niečo.

Každý cítil, že sa táto chvíľa nikdy viac nevráti.

Múry, ktoré postavíme v také chvíle medzi sebou, rastú čím dial tým do väčšej výšky; naše vlastné previnenie rastie, i vina druhých rastie, rastie s každým dýchnutím. Vše ti je na zúfanie, vše si svrchovane roztrpčený. Lebo kto chová sa tak oproti tebe, je nemilosrdný, zlostný a to nechceš ani strpeť, ani odpustiť.

Petra to už nemohla dlhšie vydržať — alebo musela kričať alebo ujsť.

Vtedy zavznel zrazu cengot spiežovcov s cesty a onedlho zazreli leteť sánky konča záhrady a zahnúť do dvora. Na predku sedel vo vlčej bunde ukrútený pán a za ním poštár. Všetci si vydýchli odľahčene a načúvali — veď blížilo sa vyslobodenie z nemilého položenia. Počuli príchodzieho v prednej sieni… vyzúval si tam kapce, sobliekal bundu a shováral sa so slúžkou, ktorá mu pri tom pomáhala… Prepošt vstal, chcejúc ísť v ústrety hosťovi, ale zastal v polceste, nechcel nechať dve dievčatá samotné… Zase počuli hlas cudzieho v predsieni, ale bližšie, takže pri zvuku jeho hlasu všetci traja vzhliadli… Petra vyskočila… jej oči ani čo by chcely preboriť dvere… V tom zaklepal!

„Voľno!“ zvolal prepošt nanajvýš vzrušene.

Vo dverách stál vysoký muž jasnej tvári s okuliarmi na očiach. Petra skríkla a sklesla nazad na svoje miesto: — veď to bol Oedegaard!

Signe a prepošt čakali jeho návštevu na faru k Vianociam, o čom sa pred Petrou nezmienili. Ale že prišiel práve v túto chvíľu — to bolo božie riadenie; to cítili všetci!

Petra nevidela a nepočula ničoho, kým nezastal pri nej a nechytil ju za ruku. Dlho ju nepustil; ale nehovoril — a ona mlčala tiež; ba ani len vstať nemohla. A ako hľadela hore naňho, stekaly jej lícami dve slzy. On bol veľmi bledý, ale ináč celkom pokojný a láskavý. Nežne odtiahol svoju ruku a prešiel izbou ku Signe, ktorá skryla sa do najvzdialenejšieho obločného výklenku medzi matkine kvety.

Petra túžila po samote; utiahla sa tedy. Signe sa vyskytla hneď práca v domácnosti, a tak prepošt sadol si s Oedegaardom do pracovne k poháriku vína, čo tento, uzimený dlhou vozbou, vdačne prijal. Tam prepošt vyrozprával mu nakrátko, čo sa u nich odohralo v posledné dni. Oedegaard sa zadumal hlboko, ale neriekol ani slovíčka… A nenazdajky vyrušili ich na zvláštny spôsob…

*

Popred obloky kráčali jedno za druhým dve ženy a traja mužovia; a leda že ich zazrel prepošt, už vyskočil a zvolal:

„Už sú zase tu!… No, teraz aby sa človek obrnil trpezlivosťou!“

Vošli: najprv ženy, potom mužovia, pomaly, mlčky. Zastali si oproti pohovke podĺž políc na knihy.

Prepošt im ponúkol, aby si posedali na stoličky, a šiel ešte vziať stoličiek do bývacej izby. Sadli si všetci — vyjmúc jedného po mestsky oblečeného mladého človeka, ktorý neprijal ponúknutej stolice, ale si zastal ku dverám, opierajúc sa o vereje, s rukami do vrecák ponorenými a s vyzývavým výrazom na tvári.

Po dlhom mlčaní — kým si prepošt dal dohánu do fajočky, Oedegaard však, ktorý nekúril, pozorne obzeral si ľudí, začala rozhovor konečne žltovlasá, bledá, asi štyridsaťročná žena. Mala dosť nízke čelo a veliké, trocha mrzuté oči, ktoré nevedely, na čom by maly spočinúť. Povedala:

„Náš pán farár kázal dnes prevelice pekne; všetko sa to veľmi dobre srovnalo s našimi myšlienkami; lebo sme my tam na našich ődegároch^[8] hovorili v poslednom čase mnoho o pokušeniach.“

Zavzdychla si. Jeden z chlapov, človek so širokým čelom, úzkymi perami a končitou bradou, vzdychol tiež:

„Hospodine, ochraňuj nás na cestách našich. Odvráť moje oči, aby neuzrely márnivosti sveta!“

A Elsa, tá, ktorá hovorila prvá, vzdychla zase a riekla:

„Hospodine, akým spôsobom očistí mladica-panna stezku svoju, aby sa chovala podľa slova Tvojho?“

To znelo síce trochu čudne z jej úst, lebo nebola ani mladá, ani panna.

A jeden muž stredného veku sedel tam nahybujúci hlavu na bok a knísajúci sa neprestajne sem a tam a riekol, privierajúc víčka, akoby v polosne:

Prepošt znal pridobre svojich ľudí, ako že by nebol vedel, že je toto ešte len úvodom. A preto čakal, ako by ešte neboli riekli ničoho, hoci nasledovalo teraz zase dlhé mlčanie, prerývané vzdychmi.

Malá krátka ženička, ktorá sa zdala byť ešte menšou, lebo sa hrbila a bola ubabušená v toľkých šatkách, že podobala sa batohu — tvári nebolo videť — začala sa teraz hnieždit nepokojne na stoličke a ohlásila sa konečne niekoľkými „Hm, hm!“

To vyburcovalo belavú Elsu zo zadumania, i riekla:

„U nás, na našich osamelých dvorcoch, je už konec akýmkoľvek hrám a tancom… ale…“

Zamĺkla; miesto nej pokračoval Lars, ten so širokou vrchnou časťou tvári a stisnutou, končitou bradou:

„Ale je tam jeden, totiž Janko, muzikant, ten nechce, aby sa s tým už prestalo.“

Ale poneváč nechcel ani Lars povedať všetko, pomohol mu mladý človek odo dverí:

„Lebo sa dozvedel, že má i prepošt taký hudobný inštrument, dľa ktorého sa tu na fare spieva a tancuje.“

„A nám sa vidí, že Jankovi je to tiež nie väčším hriechom, ako pánu farárovi,“ riekol Lars.

„Veru, že sa tu na fare hráva, to ho uvádza do pokušenia,“ riekla Elsa obozretne, aby im pomohla hovoriť ďalej.

Avšak mladý človek doložil dôrazne:

„Z toho majú pohoršenie nedospelí, ako stojí v Písme: „A kto by pohoršil jedného z maličkých týchto, lepšie by mu bolo keby zavesili žernov mlynský na hrdlo jeho a pohrúžili ho do hlbokosti morskej.“

A Lars doložil:

„Preto je naším želaním, aby si poslal preč svoj hudobný nástroj, alebo aby si ho spálil, že by nezavdal príčiny k pohoršovaniu —“

„Tvojim cirkevníkom,“ dovŕšil mladý muž.

Prepošt odfukoval husté kotúče dymu, dýchal zhlboka a riekol konečne — s nezaznateľnou snahou opanovať sa:

„Mňa môj inštrument nepokúša: mne slúži k povzneseniu a zotaveniu… A to len predsa viete, že všetko, čo dušu našu uvoľňuje, robí nás schopnými poňať a pochopiť i krásne i posvätné myšlienky, a preto som presvedčený, že práve hudba obľahčuje mi konania s mojím povolaním spojené.“

„A ja viem, že sú kňazi, ktorí by sa, dľa slov Pavla apoštola zriekli niečoho, o čo ich farníci prosia,“ odtušil mladý človek.

„Možno, že rozumel som prvej jeho slová i ja v tomto smysle,“ odvetil prepošt, „ale dnes si ich už inak vysvetľujem. Pravda, že sa môže človek zriecť nejakej obyčaje alebo kratochvíle; ale nemá byť obmedzený a pošetilý k vôli ľuďom obmedzeným a pošetilým. To by bolo na ujmu nielen mne samému, ale i tým, ktorým mám dávať dobrý príklad: lebo by som im dával zlý príklad, keby som konal proti svojmu presvedčeniu.“

Takýto dlhý výklad podaril sa prepoštovi mimo kancľa zriedkakedy. Ešte doložil:

„A preto ja svoj hudobný nástroj ani preč nepošlem, ani ho nespálim: ba, čo viac, budem načúvať jeho zvukom čím najčastejšie, lebo sa mi to žiada: a bol by som rád, keby ste si vy vše tiež uľahčili duši nevinnou zábavou, spevom i tancom: lebo ja považujem této veci za dobré a správne.“

Mladý muž odvrátil hlavu.

„Fuj!“ riekol a odpľul.

Prepoštovi vstúpila všetka krv do tvári. Nastalo hlboké ticho. V tom spustil ten knísavý vysokým hlasom:

Ozval sa Lars najkrotkejším hlasom:

„Aha! Ty tvrdíš teda, že sú zábavy, spevy, tance celkom na mieste, tak, tak, tedy, tedy!… Dľa toho je tedy správné dráždiť a zobudiť diabla v nás smyselnosťami — ej, no!… To hovorí tedy náš duchovný otec… No, teraz to už aspoň vieme!… Veru; a všetko, čo konáme v záhaľke a smyselnosti, to posilní a oslobodí ducha nášho. Nuž to je veru krásne, — — všetko, čo nás uvádza v pokušenie, je tedy správne!“

Ale tu mu už vpadol Oedegaard kvapne do reči, lebo videl na prepoštovej tvári, že to môže mať zlý obrat.

„Povedzže mi, dobrý človeče, či môžeš mi pomenovať také niečo, čo by nás neuvádzalo v pokušenie?“

Všetci pohliadli na toho, ktorý vyriekol této určité rezké slová. — Otázka bola sama v sebe taká nenadalá, že Lars nevedel hneď, čo by mal odpovedať; nie menej rozpáčití boli i ostatní. Tu sa ozvalo — ani z hlbín studne alebo pivnice:

„Práca!“

Hlas vyšiel zpomedzi mnohých šatiek. Bola to Randi, ktorá sa teraz po prvý raz zamiešala do diskussie. Triumfujúci úsmev mihol sa na tenkých perách Larsových; žena belavých vlasov pozrela dôverive na svoju družku, ba i mladý človek, opierajúci sa o vereje, ztratil za chvíľočku posmešnú črtu okolo úst. Oedegaard pochopil hneď, že tu je hlava, hoci nebola viditeľná. Obrátil sa tedy ku nej:

„Akáže musí byť práca, aby z nej nevyplývalo pokušenie?“

Na to nechcela odpovedať; ale mladý človek sa ohlásil miesto nej:

„Kliatba znie: ,V potu tvári svojej chlieb jesť budeš.‘ Práca musí byť teda úmorná, únavná.“

„A nijaká inakšia, len únavná a úmorná? Na príklad: nesmeli by sme mať z nej nejaký prospech?“

Proti tomu nenamietal ani mladý človek ničoho, ale ten s tenkými perami cítil sa byť povolaným odmeniť ho:

„Nuž pravdaže, a to čím najviac prospechu!“

„Lenže potom je i v práci pokušenie vyúžitkovať ju k priveľkému zisku.“

Takto obkľúčených vyprostila zase tá z tých šatiek:

„Lenže je to potom skôr zisk, ktorý skrýva v sebe pokušenie, a nie práca.“

„Dobre, lenže čo to znamená, keď sa kvôli zisku prepíname v práci?“

Zase sa vtiahla nazad do svojich šatiek, ale Lars bol už znovu na mieste. —

„Čo to znamená: prepínať sa v práci?“ tázal sa.

„To znamená, keď spraví z teba zvera, otroka.“

„Otroctvo musí byť!“ zvolal ten, ktorý chcel mať naskrze pot pri práci.

„Ale či môže viesť k Bohu, súc otroctvom?“

„Prácou slúžime Bohu!“ zvolal Lars.

„Ale máš smelosti tvrdiť to o všetkých prácach?“

Lars mlčal:

„Nie, buď len úprimný a uznaj, že je možné prepínať sa v práci k vôli zisku tak veľmi, ako čo by sme len k vôli nej žili. Tedy sa skrýva i v práci pokušenie.“

„Veru áno, deti moje, vo všetkom je pokušenie, vo všetkom je pokušenie!“ ozval sa teraz i prepošt. Vstal a ako by chcel rozhovor dokončiť, vyklepával popol z fajky.

Z mnohých šatiek zavznel vzdych, ale odpovedi nebolo.

„Čujte!“ ozval sa Oedegaard znova, a prepošt si napchával novú fajočku, „keďže ťažíme z práce — totiž keď práca donáša plody — nuž či smieme užívať tých plodov? A keď vzrastie na bohatstvo — či smieme potom azda užívať toho bohatstva?“

Tento výklad vzbudil medzi ľuďmi neistotu; pozerali jeden na druhého.

„Kým o tejto veci rozjímate, dám vám na to odpoveď,“ riekol Oedegaard. „Boh musel nám nechať možnosť premeniť kliatbu v požehnanie: lebo On sám viedol patriarchov, viedol celý vyvolený národ svoj ku správnemu užívaniu bohatstva.“

„Ale apoštolí nemali mať majetkov,“ vpadol mu do reči mladý človek víťazoslávne.

„To je pravda; tých chcel mať Pán neodvislých od ľudskej ľubovôle, oni mali byť mimo všetkých i nad všetkými ľudskými okolnosťami, aby videli len Boha — oni boli práve povolaní!“

„Všetci sme povolaní!“

„Lenže nie v tom istom smysle, — si ty azda povolaný na apoštola?“

Mladý muž zbledol na smrť; jeho oči hľadely chmúrne zpod vypuklého čela, muselo to mať príčinu, že mu táto otázka zasiahla tak hlboko do srdca.

„Ale bohatý má tiež pracovať,“ poznamenal Lars; „lebo Boh káže všetkým, aby pracovali.“

„Pravda, že by mal, hoci sú uňho prostriedky i povinnosti cele inakšie, ako u chudobného. Každý to máme svoje. Ale povedzže mi: či má človek neprestajne pracovať?“

„Má sa i modliť!“ vpadla do rozhovoru blond žena a zopäla ruky, ako čo by sa zrazu rozpamätala, že to už od dávna zameškávala.

„Tedy: vždy, keď človek nepracuje, má sa modliť, však?… Ale či to môže človek?… Akéže by z toho vyšly modlitby, aká práca?… Či si vari nemá i odpočinúť?“

„Len keď už nevládzeme pracovať, máme si odpočinúť; lebo tedy nás už nepokúšajú zlé myšlienky, — ach, vtedy nás už nedosiahne pokušenie!“ opakovala Elsa.

A žalmista sa ozval na to:

„Buď ticho, Erik, radšej počúvaj,“ napomenul ho prepošt.

Avšak Oedegaard pritiahol teraz líčku.

„Vidíte tedy, že keď máme z práce ovocie, potrebný je i odpočinok. A teraz, čo sa týka spevu, hudby a podobných spoločenských zábav, ja ich považujem za sladké plody práce a viem, že sú ony súčasne nášmu duchu posilnením i oddychom.“

Teraz nastal nepokoj v tábore. Všetci hľadeli na Randi, lebo teraz museli už vyslať jadro vojska do ohňa. Ona sa pohniezdila dôkladne a potom poznamenala ticho a pomaly:

„Vo svetských piesňach, v hre a v tanci nenájdeš odpočinku; to všetko len rozpáli krv a vzbudí hriešne tela žiadosti. Ovocím práce to tedy neľzä nazvať, čím sa rozmaznávame a čím výsledok práce premrháme.“

„Ach, áno, v tom väzí preveliké pokušenie,“ riekla blondínka o zavzdychala.

To uviedlo v pamäť Erikovi verš zo spevníka:

„Ale čušže už, Erik!“ riekol prepošt, „tvoje táraniny tak pristanú k nášmu rozhovoru, ako päsť na oko.“

„Ach, áno, to je možno vskutku tak,“ odtušil Erik a začal znova:

„No, ale teraz už žiadam, aby si bol ticho, Erik!… Verše sú síce pekná a dobrá vec, lenže každá vec má svoj čas.“

„Veru, veru, otče, pravdu máš, všetko treba robiť v pravý čas a na pravom mieste:

„Nie, nie, môj najmilší, veď by ti bola potom i modlitba pokušením; potom by si musel ísť do kláštora…“

„Nech Pán Boh chráni a bráni!“ zvolal Erik, roztvoril oči na široko, hneď ich zase zažmúril a začal:

„Počuj, Erik: keďže už naskrze mlčať nemôžeš, tak choď so svojimi veršmi predo dvere, tam si môžeš všetky odrecitovať… Kdeže sme zastali?“

Lenže Oedegaard sledoval veľmi veselo Erikovo remzenie a nepamätal sa viac na to.

Zpomedzi mnohých šatiek zavznelo pokojne:

„Hovorila som, že nesmieme nazvať ovocím práce to, čo…“

„Naozaj, teraz mi to už prišlo na um: čo skrýva v sebe pokušenie — a vtedy sa ozval Erik a dokázal nám, že i modlitbou môžeme byť pokúšaní… Nuž prizrime sa tomu bližšie, čo z oných vecí ešte vyplývať môže: Či ste si všimli niekedy, že veselí ľudia lepšie pracujú, ako užialení? Prečo je to?“

Lars zbadal, kam to mierilo, a riekol:

„Viera potešuje ľudí.“

„Pravdaže, a to viera radostná. Ale či si nikdy nezkúsil, že jesto i taká viera, ktorá robí človeka takým zamračeným, že sa nám vidí byť celý svet trestnicou?“

Blondínka vzdychala ustavične, tak že sa začaly znova hýbať té mnohé šatky. Lars pozrel ostro na ňu, ale ona mlčala. Oedegaard pokračoval:

„Večná jednotvárnosť — už či v práci, či v modlitbe, či v zábavách - oblbuje a domrzí človeka. Môžeš tak dlho obrábať svoju zem, kým nezhovädilieš; môžeš sa modliť, až sa staneš modlitby žvatľajúcim strojom; môžeš sa zaoberať hrami, až budeš spľasklý, ako lútka bez shybadiel. Lenže ak spojíme všetky této výkony: premena posilní myseľ i dušu, a pritom sa ti darí nielen práca, ale i tvoja viera stane sa jasnejšou.“

„Tedy len vždy veselo!“ riekol mladý človek — a zasmial sa.

„Veru tak, lebo len potom budeš nažívať poriadne so svojimi bližnými; lebo len vtedy, keď si radostne naladený, vidíš a obľúbiš si dobré vlastnosti na nich. A len ten, kto miluje bližných svojich, môže milovať Boha.“

Neprotirečili hneď, preto Oedegaard pokúsil sa pritiahnuť líčku i po druhý raz a riekol:

„Všetko, čo nás robí voľnými, aby mohol Duch svätý pôsobiť v srdciach našich - lebo so sputnanými nevykoná ničoho — všetko, čo nás povznáša a rozveseľuje, obsahuje samo v sebe požehnanie — a to sa vzťahuje i na spevy, nevinné zábavy a tance.“

Prepošt vstal, už si musel zase vyklepať fajočku.

V prestávke, ktorá teraz nastala, a to prestávka bez vzdychov, začala tá v tých mnohých šatkách zase hýbať sa sem a tam a konečne sa ozvala, a to veľmi krotko:

„V Písme svätom stojí: Čokoľvek činíte, k sláve Božej čiňte!…“ Nuž či i svetskými piesňami, zábavami a tancom slávu Božiu hlásame?“

„Direktne nie… Ale či by táto otázka nepristala i na jedenie, pitie, spanie, obliekanie sa atď.? A predsa musíme toto všetko robiť. Smysel tejto výpovedi môže byť tedy len ten: nečiň nič hriešneho.“

„Áno, lenže: či je to nie hriech!“

Ale teraz začal Oedegaard po prvý raz vychodiť z trpezlivosti: a preto odpovedal nakrátko:

„Vidíme predsa v Biblii, že bol dovolený nielen spev a hudba, ale i tanec.“

„Áno, ku cti a sláve Božej.“

„Nuž dobre — ku cti a sláve Božej. Avšak príčina, prečo Židia používali vždy a všade mena Božieho, väzila v tom, že oni, tak ako deti, nerozlišovali ešte rôznych vecí. Dieťa povie na každého cudzieho človeka, že je to ,človek‘; a na otázku dieťaťa: ,Kto nám dal toto, kto nám dal tamto?‘ odvetíme vždy, že ,Boh‘. Ale ak hovoríme ako dospelí k dospelým, tak pomenujeme i sprostredkujúcu vec a nie len hlavného darcu, Boha. Na príklad: pekná pesnička môže velebiť Boha alebo viesť k Bohu, hoci v nej nebude spomenuté meno Božie; lebo mnohé cesty vedú k Bohu, ak i nevedú bezprostredne. Tanec, keď je znakom radosti zdravých, nevinných, chváli - keď i nie direktne, tedy indirektne — toho, kto nás obdaril zdravím a miluje našu detinnú myseľ.“

„Čujte, čujte! A zapamätajte si to!“ riekol prepošt; — cítil, že i on pochopoval zle této veci za drahný čas, a že ich i druhým nesprávne vysvetľoval.

Avšak Lars sedel už dlho dumajúci. Teraz si už bol na čistom; zrnce múdrosti spustilo sa s vysokého čela do nízkej kostnatej časti tvári a odtiaľ vypadlo teraz rozdrvené, zomleté.

„Nuž či sú na ten spôsob dovolené bájky, povesti, rozprávky, básne a všetky hlúposti, ktorými sú teraz knihy preplnené? Či nestojí v Písme: ,každé slovo, ktoré vyjde z úst tvojich, nech je pravdivé?‘“

„Dobre, znamenite; veľmi ma teší, že s tým prichodíš… Vidíš, s touto myšlienkou ti je to práve tak, ako s domom, v ktorom bývaš. Keby bol taký nízky a tesný, že by si sa v ňom ani po stojačky ani po ležiačky vystreť nemohol, musel by si ho zväčšiť. Poesia šíri a povznáša naše myšlienky. Keby miera našich myšlienok, presahujúcich to, čo nám je najnezbytnejšie potrebné, mala byť lžou, tak by boly onedlho i naše najnezbytnejšie myšlienky lživými. Tak by ťa vtiesnily do tvojho tuzemského domca, že by si nedospel nikdy k životu večnému - a ta smerujú predsa tvoje snahy, a ta ťa majú viesť práve oné myšlienky.“

Ale čo je vybájené, to sa nikdy nestalo, nasledovne je to len jednako lživé!“ tázala sa Randi váhavo.

„Oj, nie, vo vybájených rozprávkach je vše väčšia pravda obsažená, ako v tom, čo máme pred očima,“ odvetil Oedegaard.

Všetci pohliadli naňho nedôverive a mladý človek poznamenal:

„To mi je nové, že by rozprávka o Askeladovi^[9] mala obsahovať väčšie pravdy, ako sú v tom, čo mám pred očima.“

Všetci sa smiali potuteľne.

„Nože my ty povedz, či chápeš vždy zplna súvis v tom, čo vidíš na vlastné oči?“

„Nie som dosť učený, že by som to mohol.“

„Oj, učenci to chápu ešte menej. Ja myslím totiž na všetky veci, ktoré pôsobia nám v každodennom živote starosti a žiaľ a nad ktorými rozmýšľame a rozmýšľame, až nám hlava treští, ako sa hovorí. Nuž či sa nám to nepridá často?“

Neodpovedal, ale zpomedzi mnohých šatiek zavznelo veľmi vážne:

„Áno často.“

„A keby si teraz počul nejakú vymyslenú rozprávku, ktorá by sa na to, čo si sám zkúsil, tak veľmi podobala, že by si, počujúc ju, svoju vlastnú zkúsenosť zrazu pochopil — nuž či by si o tej rozprávke, ktorá ti tvoj život objasnila a ťa potešila tým, že si sa vzmužil správne ponímať svoj život, nuž či by si o nej nepovedal, že je v nej obsažená väčšia pravda, ako v tom, čo odohralo sa ti pred očima?“

Blondína riekla:

„Čítala som raz povesť, ktorá mi pomohla prežiť veliký zármutok, a to, čo sa mi zdalo byť neznesiteľným, premenila mi temer v radosť a príjemnosť.“

Tá v mnohých šatkách si trochu odkašľala.

„Áno, to je vera pravda,“ doložila placho.

Ale mladý človek to nechcel uznať.

„Akože môže potešiť niekoho pohádka o Askeladovi?“

„Nuž — i to závisí od toho, kto ju číta. V humore je tiež sila, a táto rozprávka líči humoristickým spôsobom, že nejeden, ktorým svet pohŕda, vyšvihne sa vysoko; že tomu, kto netratí dobrú vôľu, je všetko na dobrej pomoci, a že takému, ktorý pracuje usilovne, vytrvale, darí sa v živote. Nemyslíš, že neškodí pripomenúť to nejednému dieťaťu — ba i nejednému dospelému?“

„Avšak veriť v čertov, mátohy a strigy — či je to nie povera?“

„Ktože ti riekol, že to máš uveriť, to je len symbolické, obrazné.“

„Ale je nám predsa zakázané používať znakov a obrazov; lebo všetek klam a mam je dielo diablovo.“

„Tak!… Kdeže to stojí?“

„V biblii.“

Tu sa zamiešal do reči prepošt:

„Nie veru, to si len zle rozumel; lebo biblia používa sama obrazov.“

Všetci pozreli prekvapene naňho.

„Na každej strane používa obrazov — ako je to vôbec vypuklou zvláštnosťou všetkých východných národov. I my sami hovoríme obrazne, a používame obrazov v kostoloch, — vyrezávame ich z dreva, z kameňa, maľujeme ich na plátne, ba i božstvo môžeme si predstaviť jedine pomocou obraza. Ba čo viac: i sám Kristus používa obrazov. A či nevzal na seba i Hospodin všelijakú podobu, keď zjavil sa prorokom? Či nevyhľadal Abraháma v Mamre v podobe pocestného i jedol pri jeho stole? Tedy keď skloní sa božstvo a berie na seba všelijakú podobu a používa obrazov, nazdávam sa, že je to i ľuďom dovolené.“

To musely uznať; avšak Oedegaard vstal, potľapkal prepošta nežne po pleci a riekol:

„Ďakujem vám! Teraz dokázali ste mi z biblie najnezvratnejším spôsobom, že má i hranie v divadlách svoju oprávnenosť!“

Prepošt cúvol zdesene: dym vykĺzol mu sám od seba z úst.

Oedegaard prešiel izbou ku tej v mnohých šatkách, zohol sa, aby jej mohol zazreť aspoň kúsok tvári; ale sa mu to nepodarilo.

„Či máš ešte niečo na srdci, čo by si rada zvedela?“ tázal sa jej. „Lebo, ako vidím, rozmýšľala si vážne o všeličom.“

„Ach, Boh musí byť oproti mne shovievavým, lebo moje myšlienky sú, bojsa, nie vždy celkom správne.“

„Veru, v prvom čase svojho znovuzrodenia je človek taký zaujatý zázrakmi premeny v duši svojej, že sa nám zdá byť všetko ostatné netrebným a nesprávnym. Človek je ako mladoženích, túžiaci len za svojou nevestou.“

„Áno — lenže by sme si mali predsa príklad brať z prvých kresťanov!“

„Naskrze nie; my nemáme takých prísnych životných podmienok, ako mali oni, žijúc medzi pohanmi. My máme inakšie úlohy — musíme priviesť kresťanstvo do súladu s terajším životom.“

„Lenže v Starom testamente stojí na mnohých miestach pravý opak toho, čo ty tu hovoríš!“ riekol mladý človek — po prvý raz bez trpkosti.

„Možno; ale oné slová sú teraz už mŕtve, sú ,odstránené‘, ako hovorí Pavel apoštol: ,Ktorý hodnými nás učinil slušebníkmi Nového zákona, nie litery, ale ducha; lebo litera zabíja, ale duch obživuje.‘ A ďalej: ,Kde je Duch Pána, tu i svoboda.‘ A: ,Všetko mi sluší,‘ hovorí Pavel, ale dokladá: ,avšak nie všetko prospieva…‘“

Prepošt vstal.

„Milí priatelia, nechže je toho už na dnes dosť.“

Všetci povstávali.

„Dnes odznelo nejedno poučné slovo, a prosím Hospodina, aby nám dal svojho požehnania, že by sa dobré zrno ujalo!… Milí priatelia, vy bývate na odľahlých miestach, vo vysokých výšinách, kde mráz častejšie skosí vaše siatiny, ako kosáky. Také pustatiny by sme mali ponechať radšej bájkam a pasúcej sa lichve. Duševný život neprospieva tam lepšie, ako rastlinný, — tiež len zakrpatie. Predsudky zatieňujú tam život, ako vrchy, pod ktorými ste vyrástli, zahaľujúc vás tmou a roztrhajúc vás. Boh milostivý ráčiž vás shromaždiť a osvietiť!… Ďakujem vám srdečne, priatelia moji, za dnešnú návštevu! Tento deň obdaril i mňa väčšou jasnosťou!“

Podal každému ruku, a i mladý človek stisol mu vľúdne ruku, ale nevzhliadol naňho.

„Vaša cesta vedie cez vrchy — kedyže to dôjdete domov?“ tázal sa prepošt, keď sa už poberali.

„Oj, azda ešte dnes v noci,“ odvetil Lars. „Napadalo hodne snehu, a kde ho vietor odfúkal, je hrboľastý ľad.“

„Naozaj, priatelia moji drahí, to si ctím veľmi, že navštevujete kostol i v takýchto okolnostiach… Len si dajte pozor, aby ste mi cestou neprišli k úrazu!“

Erik riekol pokojne:

„Pravdu máš, Erik; tento raz si to uhádol!“

„Poshovejteže ešte za chvíľočku,“ riekol Oedegaard, keď brali sa už ku dverám; „nedivím sa, že ma nepoznáte, …ale mne sa zdá, že ja mám ešte príbuzných na ődegároch?“^[10]

Všetci sa zvrtli k nemu, ešte i prepošt, ktorý vedel síce dávnejšie o tom, ale na to celkom pozabudol.

„Volám sa Ján Oedegaard, a som syn prepošta Knuda Hansen-Oedegaarda, ktorý vysťahoval sa z vášho okolia pred mnohými rokmi s batôžkom na chrbte.“

Tu ozvalo sa zpomedzi mnohých šatiek:

„Nebesá — veď to bol môj brat!“

Všetci ho obstali, ale nikto nevládal vyriecť slovíčka. Konečne sa spýtal Oedegaard:

„Tedy som to bol u teba, keď som bol s oteckom, ešte ako malý chlapec raz u vás tam — hore?“

„Áno, u mňa.“

„A u mňa tiež za čas;“ riekol Lars. „Tvoj otec je môj totčený brat.“

A Randi riekla sladko-bôľne:

„Teda si ty ten Janíčko… ach, veru, ako ten čas uteká!“

„A akože sa má Elsa?“

„Veď je táto tu Elsa,“ riekla Randi a ukázala na rusovlásku.

„Ty si Elsa!“ zvolal Oedegaard. „Vtedy morila ťa láska… chcela si sa vydať za muzikanta — či si ho dostala?“

Nikto neodpovedal. A hoci už mrkalo, zazrel predsa, že vstúpil Else do tvári tmavý rumenec a že chlapi sklopili zrak alebo hľadeli na bok — vyjmúc vzdorovitého šuhaja, ktorý hľadel uprene na Elsu. Oedegaard zbadal, že zavadil na citlivú strunu. Prepošt pomohol mu z nesnádze.

„Nie, Janko, muzikant sa neoženil; a Elsa sa vydala za Larsovho syna; ale teraz je už zase slobodná, — ovdovela.

Zase rozpálilo Elsu. Mladý muž to zbadal a usmial sa posmešne. A Randi riekla:

„Ozaj, a ty že si moc sveta pochodil?… Ale že si sa stal veľmi učeným.“

„Áno, doteraz som študoval i som mnoho cestoval. Ale teraz chcem už zostať doma a byť i druhým osožným.“

„Veru, veru, tak je to; jedni cestujú po svete a prídu vzdelaní domov, a druhí drepenujú na svojej hrude.“

A Lars doložil:

„U nás doma ťažko obrábame zem; a keď sme potom jednému človeku pomohli dostať sa k niečomu, tak že by nám teraz i on pomôcť mohol, obráti sa nám chrbtom.“

„Povolania sú práve rozličné; každý musí ísť za svojím,“ riekol prepošt.

„Nuž, Hospodin spojí tú prácu; ak je Jeho vôľa, nadíde čas, že budete mať i vy osoh z trudov môjho otca,“ poznamenal Oedegaard.

„Ach, áno,“ odvetila Randi láskavo. „Ale čakanie je ťažké — keď trvá pridlho.“

A tak odišli. Prepošt si stal ku jednému obloku, Oedegaard ku druhému, a hľadeli za nimi; lebo teraz už stúpali hore vrchom; mladý človek šiel posledný.

Oedegaard sa dozvedel, že je z mesta, a že sa už chopil všeličoho, ale sa pri všetkom s ľuďmi podomenúval. Namyslel si, že je povolaný k niečomu vyššiemu — pravdepodobne za apoštola; ale zvláštne bolo, že zostal trčať na ődegároch — niektorí si mysleli, že to z lásky k Else. Bol to človek ohnivej duše, ktorý zkúsil už nejedno sklamanie, a kto vie, koľké sklamania ho ešte očakávaly.

Teraz sa zase zjavili pri skalnom úbočí; strecha stajne nesiahala tak vysoko, neskrývala ich dlhšie pred zrakom Oodegaardovým. Prácne liezli hore — vše zmizli za stromami, vše sa zase zjavili —: vždy vyššie a vyššie. Cez hlboký sneh nebolo vyšliapaného chodníčka, iba stromy im naznačovaly cestu, a hore vyššie, už v značnej diaľke, ukazovaly im už len ľadovce smer, ktorým sa mali brať, aby došli.

V tom zavznela zrazu z bývacej izby melodiósna predihra a potom nasledujúca pesnička: