E-mail (povinné):

Bjørnstjerne Bjørnson:
Rybárča

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Vladimír Böhmer, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

Piata kapitola

Na druhé ráno sedela Petra do poly oblečená v svojej izbičke a nemohla, nemohla sa nikam doobliekať. Kedykoľvek sa prichytila, sklesly jej vždy znova a znova ramená do lona. Ani dozrelé klasy alebo medom ťažké rozkvitnutá zvončeky na poli, tak sa kolembaly a skláňaly jej myšlienky. Pokoj, mier a premenlivé predstavy obletovaly jasné zámky, v ktorých bola teraz v myšlienkach. Prežila znova včerajšie stretnutie — každé slovo, každý pohľad, každé stisnutie ruky, každý bozk. Bola by si tak rada ešte raz jasne sprítomnila celý priebeh od sídenia sa až po rozlúčku, ale to nemalo konca-kraja; lebo každá jednotlivá rozpomienka rozplynula sa v snenie a každé snenie menilo sa v radostné očakávanie. Ale akékoľvek sladké boly oné predstavy, vždy ich musela zase utlumiť, aby zachytila znova niť rozpomienky tam, kde sa jej umkla; a leda že ju našla, už ztrácala sa znova v zázračnej ríši.

Že nesišla, myslela si matka, že započala sa výučba znova teraz po návrate Oedegaardovom. Poslala jej jedenie hore, aby nebola vyrušovaná cez celý deň. Iba pod večer vstala Petra, aby sa celkom pristrojila — veď mala íst teraz v ústrety svojej láske. Ozdobila sa najkrajším čo mala, oblečúc si svoje konfirmačné šaty. Ale že nie sú jemné, ani vkusné, to cítila dnes po prvý raz. Doteraz mala málo smyslu pre pekné šaty a parádenie sa, ale dnes sa v nej prebudil. Jeden kus šaty špatil druhý, a keď si poshľadávala, čo by koľko-toľko pristalo jedno ku druhému: pekné to jednako nebolo. Čo by nebola dala dnes za to, keby bola naozaj „najkrajšia“! — ale pri tomto slove vynorila sa v nej rozpomienka, ktorú odpudila od seba mávnutím ruky; nie, dnes si nepripustí ničoho k srdcu, čo by ju znepokojovalo. Kráčala tichúčko, ani na palcoch; ticho usporadovala jedno-druhé vo svojej izbičke; lebo ešte nenadišla jej hodina.

Otvorila oblok a dívala sa von; ružové teplé oblaky vznášaly sa nad vrchy, ale chladivý vánok prúdil dnu a prinášal zvesť o blízkosti hory. „Áno, prídem, prídem!“ A ašte raz si zastala pred zrkadlom, aby pozdravila v ňom svoje mladé šťastie.

Vtedy začula zdola Oedegaardov hlas — počula, že mu ukazovaly, kde je jej izbička — prichodil, aby si ju ohlásil! Stydlivá radosť vzplanula v nej; poobzerala sa po izbe, či je všetko v poriadku, a potom šla ku dverám.

„Voľno!“ odpovedala ticho na tiché zaklopanie a cúvla niekoľko krokov.

V to isté ráno oznámili Oedegaardovi, keď cengal o kávu, že dopytoval sa naňho kupec Yngve Vold dnes ráno už po druhý raz. Zamrzelo ho, že mal práve teraz pomiechať svoje myšlienky s cudzími myšlienkami; ale kto ho tak včas vyhľadá, musí mať vážnu záležitosť. A leda že bol doobliekaný, už sa vrútil Yngve Vold:

„’ré ráno. Divíte sa, čo? I mne samému je to divné.“

Obidvaja sa zvítali a príchodzí složil svoj jasný klobúk.

„Aleže spíte dlho. Už som bol tu dva razy. Mám vážnu vec na srdci. Musím sa s vami shovárať!“

„Nech sa vám páči, sadnite si!“ A Oedegaard sám si sadol do foteľa.

„Ďakujem, ďakujem, budem radšej hore-dolu chodiť. Neobsedím — som priveľmi vzrušený. Od predvčerajška som akoby smyslov zbavený — doprosta zbláznený; ani viac, ani menej! A na tom ste vy vina!“

„Ja?“

„Áno, vy! Vy ste to dievča vynurili! Nikto by nebol mal tušenia, že vôbec jestvuje, nikto by si jej nebol všímal, nebyť vás. Jakživ som nevidel také niečo — také niečo — na môj veru, ako že tu stojím — také niečo neporovnateľné, také niečo — áno, no však? Také čertovsky kučeravé, také zázračné — no či nie? Nedalo mi to pokoja! Slovom: som celkom očarený. Čo som kde bol, kadiaľkoľvek chodil — vždy bola tam. Vybral som sa na cesty — zase som sa vrátil, nič mi to platné nebolo — čo? Zprvu som ani nevedel, kto je — „rybárčaťom“ ju zvali. — „Španielkou“ — „cigánkou“ — „strigou“ ju mali radšej pomenovať: celé stvorenie samý plameň — oči, ňádra, vlasy — čo? To iskrí, šuchoce, skacká, smeje sa, prespevuje, červená sa — čertica… Utekám za ňou, vidíte, tam hore pod stromami — tichý večer! Ona zastane — i ja zastanem — niekoľko slov, spev, tanec — a zrazu… áno, zrazu dal som jej svoju retiazku: skutočne, — a minútu predtým som to ani zďaleka nezamýšľal!… Najbližší raz zase na tom istom mieste, leda že som ju dochytil! Ona bola naplašená a ja… no, či by ste si také niečo pomysleli? — ja som ani slovíčka nevedel povedať, neopovážil som sa jej ani len dotknúť! A potom, keď sišiel som sa s ňou znova — len si pomyslite, človeče, nabídnem sa jej celkom vážne k sňatku!… a pritom som ešte sekundou predtým nepomýšľal na to ani zďaleka. Tak som sa cez včerajšok skúmal —

„chcel som sa vymaniť z jej kúzla, nejsť za ňou,— lenže, na moju česť a na moju dušu, som za ňou celý zbláznený — šaliem sa doprosta, nemôžem byť bez nej! Musím ísť k nej! A jak to dievča nedostanem, vpálim si jednoducho guľku do hlavy — vidíte, natoľko je to so mnou. Čo mi mať na to povie, do čerta — o to sa nestarám — a o mestečko tobôž nie — také mizerné hniezdo, také Kocúrkovo — ba! Ona sa musí vyzdvihnúť, vidíte, vyzdvihnúť vysoko nad toto hniezdo. Musí sa stať „comme il faut“ — musí ísť do cudzozemska — Francúzska — Paríža! Ja zaplatím a vy zariadite celú záležitosť… Veď by som mohol i ja sám ísť s ňou, mohol by som sa osadiť niekde vonku, preč, ďaleko od tohoto biedneho kúta: ale — obchod s rybami! Chcel by som spraviť niečo z tohoto mestečka — veď to tu len leží a spí — nemyslí, nešpekuluje, ale — ryby! Nevedia tí tu pripravovať ryby — Španielsko sa ponosuje, celé cudzozemsko sa ponosuje; to sa musí celkom inak zariadiť, inakšie sušiť — inou metodou robiť — všetko inakšie… toto hniezdo sa musí vyšvihnúť — v obchode musí nastať veľkolepý rozmach — ryby musia donášať milliony!… Ba, kde som to zastal? Ozaj, ryba, rybárča — to pristane jedno ku druhému: ryba, rybárča, ha-ha-ha!… Teda, ja zaplatím — Vy zariadite všetko, ona sa stane mojou ženou a potom — —“

Nemohol pokračovať. Ani mak si nevšímal počas svojej dlhej reči Oedegaarda, ktorý v tú chvíľu na smrť bledý vyskočil a vrhol sa naňho s ohebnou španielskou trsteničkou. Prekvapenie tohoto bylo neopísateľné; prvým úderom vyhol.

„Majte sa na pozore, veď by ste ma mohli šľahnúť!“ zvolal.

„Áno, to sa shoduje! Vidíte: španielske, španielska trstenica, to tiež pristane jedno ku druhému!“ A údery padaly na plecia, ramená, ruky, tvár — kam práve zasiahly. Tamten lietal sem a tam, ako blesk.

„Či nemáte všetkých pohromade?… Človeče, či sa šaliete?“ volal. „Veď si ju chcem vziať za ženu, — počujete, veď sa dám s ňou zosobášiť!“

„Von sa!“ kričal Oedegaard, ako čo by bol všetku silu tými dvoma slovy vyčerpal.

A ten s belavými vlasmi vyrútil sa dvermi, letel dolu schodmi, len preč od tohoto zúrivca — a čo chvíľa stál dole na ulici a kričal hlasno nahor za svojím jasným klobúkom. Vyhodili mu ho oblokom. Potom stíchlo všetko…

„Voľno!“ zvolala Petra, začujúc pod večer zaklopať ticho na dvere, a odstúpila na niekoľko krokov hlbšie nazad, aby mohla ľúbeného človeka lepšie videť, keď vkročí do izby.

Ani čo by ju bol zalial prúd ľadovej vody a ako čo by jej unikala zem zpod nôh, tak pôsobila na ňu tvár, zjavivšia sa vo dverách. Potácajúc sa cúvla a zachytila sa o peľasť postele; avšak jej myšlienky, rútiace sa z priepasti do priepasti, nenachodily opory: jediná sekunda postačila, aby sa stala z najblaženejšej oddanice najnešťastnejšou hriešnicou! Z jeho tvári vyčítala, ani čo by to stálo tam plamennými písmenami: na večné veky ti odpustiť nemôžem!…

„Vidím: si vinná!“ zašeptal leda slyšateľne. Oprel sa o dvere, pridŕžajúc sa pevne kľučky, ani čo by sa bez toho ani nevládal udržať na nohách. Hlas sa mu chvel a slza za slzou mu stekala po lícach, hoci tvár zdala sa byť celkom pokojnou.

„Či ty vieš, čo si vykonala?“ riekol, a jeho pohľad ako čo by ju bol tisol až k zemi.

Neodpovedala — ani len slzami. Všetky údy ako čo by jej boly zmeravely slabosťou beznádejnej zúfalosti.

„Už raz, dávnejšie, oddal som celú svoju dušu jednému, a ten, ktorému som ju dal, umrel mojou vinou. Zo zármutku z toho vyplývajúceho ma nemohlo nič inšie vymaniť, iba ak by sa niekto nado mnou sľutoval a oddal mi tiež celú dušu v zámenu. Ty si to urobila — lenže, žiaľ, urobila si to len z kratochvile, zahrávala si si!“

Zamĺkol; darmo sa vynasnažoval začať hovoriť znova; až konečne pokračoval zrazu pri novom záchvate žiaľu:

„Že ti to srdce dopustilo rozrumiť všetko, čo som po toľké roky, myšlienku za myšlienkou, vybudoval, ako čo by to bola len soška z hliny!… Dieťa, dieťa, či si to nechápalo, že som v tebe seba samého znovu pozdvihnúť chcel? Teraz je už po všetkom.“

Chcel premôcť svoj bôľ.

„Nie, veď si ty primladá, aby si to mohla pochopiť,“ začal zase. „Veď ty ani nevieš, čo si urobila… Ale že si ma oklamala, to predsa musíš porozumeť… Povedzže mi, čo som ti urobil, že si mohla byť taká nemilosrdná oproti mne?… Dieťa, dieťa, — keby si mi to bola aspoň včera ešte povedala! Prečo, prečo si ma tak strašne obolhala?“

Počula všetko, a všetko bola pravda, čo hovoril… Klátivým krokom došiel ku stoličke, stojacej pri obloku, aby sa mohol opreť hlavou o vedľajší stôl. Zase vstal a fikal od bôľu, potom sklesol nazad a zatíchol.

„A ja, veď ja ani len to nevládzem, aby som bol oporou môjmu starnúcemu otcovi,“ šeptal, ako by sám sebe… nemôžem mu pomáhať, necítim k tomu povolania. A preto ani mne nemá byť nikto na pomoci, a všetko, do čoho sa chytím, rozmrví sa mi v rukách, všetko, všetko…“

Už nemal síl, hlava sklesla mu na pravú ruku, ľavá odvisla mdle; taký bol, ako čo by sa ani pohnúť nevládal, — tak ostal sedeť, a nepovedal nič viac. Zrazu ucítil niečo teplé na svojej odvisnutej ruke. Strhol sa naľakane. Bol to duch Petrin. Kľačala vedľa neho so sklonenou hlavou. Teraz složila ruky a vzhliadla k nemu s výrazom nevysloviteľnej proshy o smilovanie. Jeho zrak spočinul na nej; ani jeden neodvrátil pohľadu. Zrazu zdvihol ruku odmietavo oproti nej, čujúc pri jej pohľade v srdci svojom hlas prehovárajúci, na ktorý nesmel počúvať, náhle a prudko zdvihol svoj klobúk, ktorý mu bol na dlážku padol, a ponáhľal sa ku dverám. Ale ešte chytrejšie zastala mu cestu ona, hodila sa mu k nohám, objala mu kolená a primrela zrakom na jeho očiach — a to všetko bez hlesnutia, lenže on videl i cítil, že zápasí o svoj život.

Vtedy premohla ho ešte zaz stará láska, ešte raz spočinul jeho pohľad na nej nežne, ale žiaľno; ešte raz vzal jej hlavu do oboch rúk a pritiahol ju vrúcne k sebe; ešte raz oprela hlávku na jeho hruď. Lenže v jeho hrudi štkalo a pišťalo, ako v organo po poslednom vytiahnutí, keď je v ňom síce ešte vzduch, ale hlasu už niet. Potom odtiahol ruky nazad, a to na taký spôsob, že musela vycítiť, čo si pri tom myslel: že je to navždy.

„Nie, nie!“… zvolal prudko, „ty vieš sa síce oddať, ale ľúbiť nevieš!“ Žiaľ ho zase premohol. „Prenešťastné decko,“ zvolal, „tvoju budúcnosť nemôžem hájiť; a tebe nech Boh odpustí, že si moju znivočila!“

Prešiel vedľa nej, nepohla sa; otvoril dvere a zase ich zavrel: ona mlčala… Počula ho ísť dolu schodmi, počula, ako ztráca sa zvuk jeho posledných krokov v pitvore i na ulici, — vtedy precitla: skríkla len jediný raz… Ale na jej výkrik prichvátala matka k nej…

Keď vrátilo sa Petre povedomie, našla sa v svojej posteli, soblečená, ošetrovaná; pred ňou sedela matka, lakťami sa podopierala o kolená, hlavu skláňala do oboch rúk a ohnivé oči upierala pevne na dcéru.

„No teraz si sa už vari nasýtila toho študovania s ním?“ pýtala sa… „Či si teraz už dosť vyučená?… Čože sa má už teraz stať z teba, hm?“

Dcéra odvetila prúdom sĺz. Matka ostala dlho pri nej sedeť, veľmi dlho, nechala ju, nech sa vyplače, a potom riekla zvláštne, slávnostne:

„Nech ho Hospodin skára!“

Petrou trhlo.

„Mama! Maminka! Nie jeho, nieže jeho, nie, ale mňa, mňa!… Jeho nie!“

„Ó, znám tú háveď! Viem, kto zaslúži byť prekliaty.“

„Nie, maminka, on je oklamaný mnou — ja, ja som jeho oklamala!“

A plačúc vyrozprávala chytro celú historiu; na ňom nesmela nechať ľpiet také podozrenie ani za chvíľočku. Rozpovedala všetko o Gunnarovi: o čo ho žiadala, nemajúc ani najmenšieho poňatia o vážnosti takých vecí; potom o Yngve Voldovi a jeho nešťastnej zlatej retiazke, do ktorej sa toľme zasnovala, a napokon o Oedegaardovi — ako na všetko ostatné zabudla, keď jeho zazrela. Ani teraz ešte nechápe, ako sa to všetko vlastne stalo; len to jedno vie istotne, že sa dopustila ohromného hriechu oproti všetkým trom, ale najviac oproti nemu, ktorý ju k sebe vyzdvihol a jej všetko to dal, čo človek človeku môže dať.

Dlho sedela matka mlčky, až sa konečne ozvala:

„A oproti mne si sa neprehrešila? Kdeže som bola ja za celý ten čas, keď si sa mi o všetkom tom nezmienila ani jediným slovíčkom?“

„Ó, maminka, pomôž mi radšej, a nebuď teraz taká krutá ku mne! Veď cítim, že za to budem pykať celý svoj život; ale poprosím Pána Boha, aby mi doprial umreť čím najskôr!… Milý, dobrý Bože, vyslyš ma!“ začala hneď, spínajúc ruky k nebu, „milý, mocný Bože, život svoj som prehrala… už nemám nič z neho… nie som súca pre život… nerozumiem ho… ach, dobrotivý Bože, prosím ťa, daj, aby som umrela!“

Bola to modlitba taká dojemná a vrúcna, že Gunlaug premohla sa a prehltla príkre slová, ktoré mala už na jazyku. Položila ruku na rameno dcérino, aby ju prerušila v tejto modlitbe, a riekla:

„Mierni sa v svojom žiali, dieťa moje; nesmieš pokúšať Pána Boha. Žiť predsa len musíme, a čo nám je vše akokoľvek krušno.“

Vstala a odišla — a od tej chvíle nevkročila nikdy viac do podkrovnej izbičky.

Oedegaard ochorel ťažko, až sa obávali, že to môže byť zle s ním. Kým ležal, presťahoval sa staručký otec hore k svojmu synovi a zariadil si v bezprostrednom súsedstve izby chorého svoju pracovňu. Všetkým, ktorí ho prosili, aby sa šetril, odpovedal, že nemôže; jeho povinnosťou je: bdieť nad synom zakaždým, keď ztratí niekoho, koho väčšmi ľúbil, ako otca.

V tom čase vrátil sa Gunnar domov.

Jeho matka preľakla sa nesmierne, keď ho zazrela o moc prvej, ako došla loď, na ktorej sa plavil — myslela si, že je to jeho duch. A tak isto to bolo i s jeho známymi. Na všetky udivené otázky dával len skúpy vývod. Ale skoro sa to dostatočne vysvetlilo, lebo ešte v ten istý deň, v ktorý sa vrátil, vyhodila ho Gunlaug vlastnoručne zo svojho domu. A so schodov kričala za ním, tak že sa to ozývalo úvozom:

„Aby si sa mi tu viac neukázal! Z tvojho druhu máme už viac ako dosť!“

Ešte neodišiel ďaleko, keď dobehlo za ním dievča s balíkom. Dievča malo ešte i druhý balík, a nedalo mu pravého, tak že Gunnar našiel vo svojom massívnu zlatú reťaz. Zastal, poťažkal ju v ruke a prizeral sa jej dôkladne. Už predtým mu bol Gunlaugin vztek nepochopiteľný, — ale že posiela za ním zlatú reťaz, to mu bolo ešte omnoho nepochopiteľnejšie. Zavolal dievča nazad a spýtal sa ho, či sa nepomýlilo. To mu dalo druhý balík a spýtalo sa, či je to ten pravý. Otvoril ho a videl v ňom dary, ktoré poslal Petre.

„Áno, tento je pravý… ale ktože má dostať ten so zlatou reťazou?“

„Ten mám zaniesť mladému pánu Voldovi,“ odvetilo dievča a šlo ďalej.

Gunnar zastal a rozmýšľal:

„Kupec Vold? Či jej ten dáva dary?… Aha! Teda je to on, ktorý mi ju ukradol!… Yngve Vold… No počkaj, však ti to ja…“

Musel si odľahčiť, taký bol roztrpčený a rozvzteklený; na niekom sa musel vyvŕšiť, a to mal byť Yngve Vold.

A tak sa musel nešťastník brániť oproti druhému celkom nenadálemu útoku, tento raz na schodišti vlastného domu. Utiekol pred šialeným človekom do svojej účtárne; ale Gunnar hybaj za ním. Tam sa vrhli všetci kontoristi na rušiteľa pokoja, ktorý sápal päsťou a kopal nohami na všetky strany; stolice, stoly, pulty ležaly na hromade; listy, účty, časopisy lietaly sem a tam. Ale skoro dobehly s Yngve Voldovho loďného mostíka nové pomocné bojovné sily, a po tuhom zápase vyhodily Gunnara konečne na ulicu. Ale tam nabrala pračka ešte širších rozmerov. V prístave kotvily práve dve lode, jedna cudzia a jedna domáca. Bolo to práve cez poludnie a matrósi zúčastnili sa až privďačne pri tomto kapitálnom žarte. Hneď sa pustili do bitky, mužstvo oproti mužstvu, cudzozemci oproti domorodým. Privolali nové posily, a tie i prichvátaly cvalom; robotníci, ktorí postávali práve na blízku, i staré ženy a detváky prichodili v húfoch dívať sa na bitku, až napokon už nevedel nikto, ani prečo, ani s kým sa bije. Darmo kliali loďníci, márne kázali poctiví mešťania, že treba privolať jediného policajta mestečka, — ten sedel totiž pokojne v svojej loďke a chytal ryby vonku v zálive. Bežali teda k mestskému predstavenému, lenže ten bol súčasne i poštárom, a práve sa zamkol do svojej kancellárie s novoprišlou poštou; i zavolal cez okienko, že nemôže prísť, lebo poštový pisár odišiel na pohrab; a tak musia čakať. Ale že rozzúrení bitkári nečakajú, a mohli by sa i pobiť, kým by boly listy posortované, tak radili viacerí, menovite naplašené ženy, aby privolali kováča Arneho. S tým súhlasili i ctení mešťania, a vlastná žena utekala poňho, „lebo že niet doma polície.“

Prišiel — a pri najväčšom jasaní žiakov búšil päsťou niekoľko ráz do tlupy, potom schytil jedného ohebného Španiela a trepal ním v pravo i v ľavo na tamtých.

Keď bolo už po všetkom, prišiel mestský predstavený s paličkou. Našiel na bojišti už len niekoľko starých žien a detí. Tým rozkázal prísne, aby šly domov sa naobedovať, čo potom i sám urobil.

Ale na druhý deň začal prísne vyšetrovanie, ktoré trvalo dosť dlho — ačpráve nemal ani jeden z ľudí tušenia, kto sa tam vlastne bil. Len v jednom sa shodovaly všetky výpovede, že totiž bol tam kováč Arne, lebo toho videli, ako búchal Španielom do ostatných. Pre tento priestupok odsúdili Arneho na zaplatenie jedného lážovca, prečo kováč vymlátil svoju ženu, lebo ho len ona ta doviedla — čo stalo sa v jedenástu nedeľu po svätej Trojici — a na ten deň kováčka jakživ nezapomnela.

To bol jediný juridický následok bitky.

Avšak iných následkov mala nadostač. Pokoj vymizol cele z malého mestečka. Rybárča vzbúrilo všetkých. Kolovaly najčudesnejšíe klebety, hlavne zo žiarlivého hnevu nad tým, že Petra privábila k sebe najmúdrejšieho a najvznešenejšieho človeka a dvoch najbohatších mladých Iudí mestečka, a že má okrem týchto ešte viacerých „in petto“; lebo z jedného Gunnara spravili za okamženie „viac mladých ľudí“.

V krátkom čase vznikla teda všeobecná búrka mravného pohoršovania sa. Ťažko zaľahla tiaž hanby na mladé dievča, ktoré bolo leda pred pol rokom konfirmované a teraz zavdalo príčinu k veľkej pouličnej bitke a uvalilo súženie na tri z najprednejšich rodín mesta. Troje zasnúbení odrazu, a jedno ešte k tomu so svojím učiteľom, dobrodincom od malička, — nie, prúd pohoršenia musel potrhať hrádze a vystúpiť z brehov. Nuž či nebola od detstva mestečku iba na zlosť? A či ich teraz náležite neobrátila na posmech?… Oedegaarda znivočila… a ona sama nastúpila v svojej bezuzdnosti chodníčky, ktorými dôjde k vývrheľom ľudstva a ktoré ju dovedú napokon do žalára!? Matka mala bez pochyby tiež účasť na jej vine, — v krčme matróskej sa naučilo decko ľahkomyseľnému smýšľaniu.

Nie, už nestrpia dlhšie jarmo, ktorým prividela Gunlaug mestečko; vôbec ich tu už dlhšie nechcú mať, ani matku ani dcéru, a tak sa ushovorili, že ich vyženú z mestečka.

Jedného pekného večera shromaždili sa teda: námorníci, ktorí boli Gunlauge dlžni, korheľskí robotníci, ktorým nechcela obstarať zamestnanie, a mladí šuhaji, ktorým nechcela požičiavať — a prišli na kopec pred jej dom pod vodcovstvom ľudí z „lepešieho“ stavu. Pískali, kričali, revali: „rybárča, rybárka Gunlaug“; po chvíli letela skala do domových dverí, potom druhá hore do obloka podkrovného. Len po polnoci sa rozptýlil zástup ľudí. Obloky boly tmavé a za nimi úplné ticho.

Na druhý deň nechcela ani jediná duša vojsť do krčmy Gunlauginej, ani len decko nechcelo prejsť vedľa domu na návrší. Ale večer sbehol sa taký istý zástup, lenže dnes pričinili sa všetci bez rozdielu. Pošliapali, čo sa pošliapať dalo, roztrepali všetky obloky, pobúrali záhradný plot, povytŕhali mladé ovocné stromky a pritom spievali:

„Mati, ulovila som si ja mornára.“ — To šťastie ver! — „Mati, i kupec za mnou sa umára.“ — Už máš výber! — „Mati, ak chcem, dostanem farára.“ — Tak si ho ber! — Lež bôľny vzdych pery šepnú, keď na prádzno zuby klepnú… „Odtrhol sa mornár, už som dolovila.“ — Ber ho voda! — „Uvrzol i kupec: som sa dotešila.“ — Toho škoda! — „Mati i farára som už utratila.“ — To nehoda! — Vždy bôľny vzdych pery šepnú, keď na prázdno zuby klepnú…

Zvlášť hlasno vykrikovali na Gunlaugu; bolo by ich nevýslovne tešilo videť ju zúriť v bezvládnom vzteku.

Ovšem, sedela Gunlaug naozaj dnu a počula každé slovo; ale mlčala; — lebo čo všetko musí matka strpeť k vôli svojmu dieťaťu!




Bjørnstjerne Bjørnson

— bol nórsky prozaik, dramatik, básnik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1903. Bojovník za národnú nezávislosť Nórska, za slobodu malých a utláčaných národov, zástanca Slovákov. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.