E-mail (povinné):

Bjørnstjerne Bjørnson:
Rybárča

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Vladimír Böhmer, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

Tretia kapitola

Otec Jána Oedegaarda vysťahoval sa ako mladík z bygdy (obce) Oedegaardu v biskupstve bergenskom. Ľudia sa ho zaujali, a teraz bol učeným človekom a prísnym kazateľom. Pritom bol veľmi horlivý, nie tak slovami, ako skutkami. Mal „dobrú pamäť“, ako to ľudia nazvali.

Tento muž, ktorý húževnatou vytrvanlivosťou dosiahol všetkých cieľov, ktoré si vytýčil, narazil na odpor práve tam, kde očakával to najmenej a kde dotklo sa ho najbolestnejšie.

Mal tri dcéry a jedného syna. Syn, Ján, bol už v škole považovaný za zázračné dieťa a bol chlúbou učiteľa. Otec viedol sám jeho výučbu, a tešil sa každý deň jeho pokrokom. Ján mal priateľa, ktorému bol pri učení natoľko nápomocný, že stal sa po ňom najlepším žiakom v škole, a ktorý ľúbil ho preto okrem svojej matky nadovšetko na svete. Spolu chodili do stredných škôl, spolu navštevovali i universitu; spolu složili prvé dve zkúšky a pripravovali sa spoločne k zavŕšeniu štúdií k rovnakému povolaniu. Jedného dňa šli veselo, po nasnovaní plánu študijného, dolu schodmi — Ján chcel skočiť v mladistvej roztopašnosti svojmu priateľovi na chrbát; lenže ten ztratil rovnováhu a spadol tak nešťastne dolu schodmi, že dokonal o niekoľko dní zatým.

Už so smrťou na jazyku uprosil svoju matku — ktorá bola vdovou a s ním utrácala jediné dieťa — aby z lásky k nemu prijala Jána za svojho.

Matka umrela temer súčasne so synom; ale poručila svoj veľmi značný majetok Jánovi Oedegaardovi.

Trvalo to hodne dlho, kým Ján zotavil sa koľko-toľko po tomto údere. Odcestoval do cudzozemska, a tým vymanil sa aspoň natoľko zo svojho zúfalstva, že prichytil sa zase k študiumu bohoslovia i ho dovŕšil; ale nikto ho nemohol nahovoriť, aby uchádzal sa o stanicu.

Najvrelejšou túžbou otcovou bolo mať ho pri sebe ako kaplána. Lenže ho ani na to nenakriatli, aby vystúpil aspoň jediný raz na kanceľ; vždy sa vyhováral len tým jedným: že necíti v sebe k tomu povolania.

To bolo trpkým sklamaním pre otca, prečo sa i ostarel o niekoľko rokov skôr. Sám počal len neskoro študovať, bol teraz už starý, a pracoval vždy tvrdo len s týmto jedným cieľom pred očami. Teraz býval syn v tom istom dome; na poschodí si zariadil elegantne celý rad izieb; a pod ním v prízemí sedával starý kňaz, pracujúc neprestajne, vo svojej študijnej izbietke pri lampe, ktorá osvecovala mdle jeho starobu. Po onom sklamaní nemohol ani nechcel si dať pomôcť od cudzieho; ani rady synovej neuposlúchol a neutiahol sa na odpočinok; nedoprial si oddychu ani v lete ani v zime. Kdežto syn cestoval každý rok do cudzozemska. Keď bol doma, neobcoval s nikým, iba čo sedel viac alebo menej zamĺkly pri obede s otcom pri stole. Avšak kto ho zapriadol do rozhovoru, zbadal, že je takej vynikajúcej jasnej rozvahy a taký horlive pravdomluvný, že to dodávalo obapolnej výmene myšlienok vždy znepokojujúcej trápnosti. Neukázal sa nikdy v kostole; ale väčšiu polovicu svojich dôchodkov vynaložil na dobročinné ciele, pričom dal vždy ohľadom upotrebenia najpodrobnejšie úpravy.

Táto veľkolepá dobročinnosť líšila sa tak veľmi od úzkoprsých zvykov malomešťanov, že vynútila obdiv všetkých. K tomu jeho zdržanlivosť, časté cesty do cudzozemska a ostýchavosť všetkých v rozhovore s ním — a stane sa pochopiteľným, že bol v očiach ľudí záhadnou bytnosťou a videli v ňom všetky možné schopnosti, i že si boli povedomí, že jeho úsudok je vždy najlepší.

A keď tento muž sklonil sa láskave k rybárčaťu a začal sa každodenne starať oň, ono tým bolo už zošľachtené.

Teraz chceli sa i druhí ľudia zaujať Petry, obzvláštne dámy. Jedného dňa prišla k nemu poobliekaná vo všetkých farbách dúhy; odela si všetko šatstvo, ktoré dostala do daru, nazdávajúc sa, že to zodpovie jeho vkusu, lebo veď vždy na tom nástojil, aby bola poriadne a čisto oblečená. Ale leda že ju zazrel, už jej zakázal prijímať dary; vytýkal jej, že je márnivá a pošetilá, že jej záleží na bezcenných daromniciach a hľadí sa potešiť hlúposťami.

Keď prišla k nemu na druhé ráno uplakaná, vzal ju s sebou na prechádzku na návršie za mesto. Tam jej rozprával o Dávidovi, ako jej vždy pri takýchto príležitostiach predvádzal vše tú vše onú historickú osobnosť, poukazujúc pri tom obyčajne na nejakú novú črtu, aby udržal jej záujem vždy čulý pri predmetoch, ktoré jej už boly známe. Dnes jej líčil mladosť Dávidovu — aký bol pekne urastený, mocný a aký bezstarostný v sile svojej viery. Ešte ani dobre nedospel a už sa smel zúčastniť pri víťazných pochodoch. Bol pastierom a povolali ho za kráľa; býval v jaskyniach a postavil mesto Jeruzalem! Krásne oblečený sedával pri chorom Saulovi a hral na harfe; a keď bol potom sám chorým kráľom, hrával a spievaval sám sebe, odetý randavou šatou pokánia. Keď skončil svoje veľkolepé diela, hľadal odpočinok v náručí hriechu. Vtedy prišiel prorok, vyriekol nad ním trest Hospodinov a Dávid zdetinel znova. On, ktorý pozdvihol neraz duše celého vyvoleného národa svojimi chválospevmi, ležal teraz sám zdrtený u nôh Hospodinových. Kedy bol obdivuhodnejší, či keď tancoval ovenčený korunou víťazstva dľa svojich vlastných spevov pred stánkom úmluvy, a či vtedy, keď v úkryte svojej komôrky prosil trestajúcu ruku Božiu úpenlive o smilovanie?…

Po tomto rozhovore prisnilo sa jej v noci — po celý život nemohla zabudnúť na ten sen, — že sedela na bielej paripe v triumfálnom pochode; a súčasne videla samú seba v zdrapoch tancovať pred koňom.

Po drahnom čase sedela raz pod večer na kraji návršia za mestom, preúčajúc sa svoje úlohy, keď Pedro Ohlsen, ktorý vynasnažoval sa, po onom stretnutí sa v záhrade, opätovne sblížiť sa jej, prešiel celkom blízko popri nej a, usmievajúc sa zvláštne, pozdravil sa jej, zašeptajúc „dobrý večer“.

Prešly síce už roky od oného času, no zákaz matkin bol tak tuho vštepený do jej srdca, že neodvetila na pozdrav. Ale od tých čias chodieval deň po dni popri nej takým istým spôsobom, pozdraviac sa jej vždy tak isto. Onedlho jej už chybel, ak neprišiel. Neskôr spýtal sa jej vše mimochodom niečo; z jednej otázky boly potom dve i tri a konečne sa zmohol na celé rozhovory s ňou.

Jedného dňa spustil po takom rozhovore do jej zásterky strieborný toliar a potom sa pobral blažene preč. Lenže keď sa priečilo zákazu matkinmu, aby sa s ním shovárala, tak bolo i proti príkazu Oedegaardovmu prijímať dary. Prvý zákaz prestúpila len pozvoľne — a len teraz zbadala, že ju to sviedlo i k prestúpeniu zákazu druhého. Aby sa sprostila peniaza, pojala prvého namanuvšieho sa a častovala ho v cukrárni: ale i pri najlepšej vôli nemohli stroviť viac ako za štyri orty (ort, piata časť toliara). A hneď zatým už oľutovala, že prelakotila toliar, miesto aby ho bola vrátila. Zvýšivší ort pálil ju vo vrecku ani čo by jej mal vypáliť dieru cez šaty. Vzala ho a hodila do mora. Lenže sa nesprostila toliara ani týmto činom — i jej myšlienky popálil. Keby sa ku všetkému priznala, oslobodila by sa azda od mučivej myšlienky? Ale hrozný vztek, aký zmocnil sa matky vtedy, ako i pevná srdečná dôvera Oedegaardova ku nej, postavily sa jej úmyslu odstrašujúc v cestu. No kým matka ničoho si nevšimla, zbadal Oedegaard naskutku, že voľačo zamlčuje a že tým trpí. Spýtal sa jej raz nežne, čo ju trápi, a keď ona miesto odpovedi vypukla v plač, nazdával sa, že trpia doma nedostatkom a dal jej desať toliarovú bankovku. Ale že dostala od neho peniaze, hoci zhrešila — peniaze, ktoré mohla dať matke otvorene — čestné peniaze — to dojalo ju tak mocne, že to považovala za sprostenie od svojho previnenia i oddala sa rozpustilej radosti. Chytila ho za ruku obidvoma rukami, poďakovala sa mu, smiala sa, tancovala sem a tam po izbe, bola celá vo vytržení a usmievala sa cez slzy, upierajúc zrak naňho s výrazom takej bezhraničnej oddanosti, s akým hľadí pes na svojho pána, keď smie ho sprevádzať. Ako by to ani nebola ona. Ona, ktorá počúvala vždy zbožne slová Oedegaarda, vymanila sa teraz zpod jeho vlády! Po prvý raz cítil, že prebúdza sa v ňom bytnosť silná, divá; po prvý raz zaplavil ho prameň života svojím červeným prúdom, i cúvnul, rozpálený, rozrumenený. Ale ona vyletela dvermi a bežala hore vŕškom, aby došla čím skôr domov. Doma položila peniaze pred matku na ťapšu a hodila sa jej do náručia.

„Ktože ti dal tie peniaze?“ pýtala sa matka prísne.

„Oedegaard! Mať moja, to ti je najvýbornejši človek na svete!“

„A čože mám s tými peniazmi urobiť?“

„Ja neviem — ó, Bože, maminka, keby si ty vedela…!“

A znovu ovila matkino hrdlo ramenami — teraz už mohla i chcela jej všetko vyrozprávať.

Ale matka sa vyprostila netrpelive z objatia.

„Nazdávaš sa, že ma nakriatneš na to, abych prijala almužnu? Naskutku mu zanesieš peniaze nazad! Ak si mu navravela, že sú mi potrebné, tak to bola lož!“

„Ale, mati…!“

„Hneď a zaraz mu vrátiš peniaze, hovorím ti, ináč pôjdem sama a hodím mu ich do tvári — tomu — ktorý mi odcudzil dieťa!“

Matkine pery sa chvely pri posledných slovách. Petra pätila, vždy väčšmi a väčšmi blednúc — potom otvorila pomaly dvere a vyšla pomaly z domu. Ani si nebola toho povedomá, čo robí, iba keď už celú desaťtoliarovú bankovku potrhala a na guľky ušúľala. Keď pochopila, čo vykonala, vybúšilo z nej rozhorčenie oproti matke.

„Ale Oedegaard sa nesmie o tom dozvedieť,“ zamrmlala… „Ba nie, on to musí zvedieť… jeho neoklamem…“

O chvíľočku stála už v jeho izbe a povedala mu, že matka nechce prijať peňazí, a ona že roztrhala bankovku od jedu, že ju musí doniesť nazad. Chcela mu všetko vyvraveť, ale on pozrel na ňu chladne, kázal jej, aby šla hneď domov a napomenul ju, že je povinná poslúchnuť matku vždy, i keby jej to tvrdo prišlo. Ale to jej už čudne znelo; lebo veď vedela predsa, že ani on sám sa toho nedržal, čo bolo najmilším želaním jeho otca!

Na ceste domov vvbúšil z nej žiaľ, rozplakala sa; a práve vtedy ju stretol Pedro Ohlsen. Vyhýbala mu po všetky tieto časy a i teraz chcela tak urobiť, lebo veď on zavinil celé jej nešťastie.

„Odkiaľ ideš?“ pýtal sa, zvrtnúc sa a idúc vedľa nej ďalej. „Či potkalo ťa niečo zlého?“

Vlny jej pobúrenej nálady šly tak vysoko, že dala sa im zachvátiť kamkoľvek; a, uvažujúc o celej veci, nechápala, prečo jej matka zabránila shovárať sa s ním. Isteže to bol tiež len taký rozmar; ako teraz, tak i vtedy.

„Či vieš, čo som urobil?“ pýtal sa takmer pokorne, keď zastala. „Kúpil som ti plachtový člnok… Pomyslel som si, že by si mala radosť z veslovania…“ a zasmial sa.

Jeho láskavosť a dar, ktorý ponúkol jej s úctivosťou žobráka, dojaly ju prave teraz dvojnásobne. Kývla hlavou na znak súhlasu. Aleže ožil! Prosil ju, šeptajúc horlive, aby šla stromoradím na pravo od mesta až ku velikému žltému loďnému domcu; tam že ju ohlási, tam ich nikto neuvidí.

Šla na určené miesto a on prišiel za ňou rozradostený, ale úctivý ani staré dieťa, a pomohol jej vojsť do člnka. Veslovali za čas sem a tam pri ľahkom vetríku a pristavili potom pri jednom ostrovčeku, tam pripevnili člnok a vystúpili na breh. Doniesol s sebou pre ňu všelijaké lakôtky a núkal ju nimi s ostýchavou radosťou, potom vyňal flautu a vyhrával jej. Jeho blaženosť zahnala na chvíľočku jej trudné myšlienky, a že veselosť slabej povahy ľudí pôsobí žiaľne, nevdojak si ho obľúbila.

Od toho dňa mala pred matkou nové a trvalé tajomstvo, a skoro dospela ta, že už nezasvätila matku do ničoho. Gunlaug sa nevyzvedala; ona alebo dôverovala slepo, kým nevzbudilo nič jej podozrenie, alebo nedôverovala potom už ničomu.

Ale i pred Oedegaardom mala Petra tajnosti odteraz; lebo prijímala všelijaké dary od Petra Ohlsena. Lenže sa jej ani Oedegaard nevyspytoval. Pri vyučovaní stával sa so dňa na deň zdržanlivejším. Petra delila sa teda medzi všetkými troma. Pred jedným nehovorila o druhom, a tak mala pred každým osobitné tajnosti.

Medzitým dospela, ani nezvedela ako, a jedného dňa jej oznámil Oedegaard, že má byť konfirmovaná.

Táto zvesť ju znepokojila; lebo vedela, že konfirmáciou skončí sa jej vyučovanie, a čo si mala počať potom?

Matka jej dala spraviť podkrovnú izbičku; lebo po konfirmácii mala mať Petra vlastnú izbu. Večné búchanie a klepanie upomínalo Petru bolestne na nastávajúcu rozluku. Oedegaard zbadal, že tíchne každým dňom, vše si všimol i toho, že bola vyplakaná. V takejto nálade pôsobilo vyučovanie náboženstva silne na ňu, hoci Oedegaard chránil sa úzkostlive všetkého, čo by ju bolo dojalo a rozčulilo. A pre túto príčinu dokončil vyučovanie štrnástimi dňami pred konfirmáciou, oznámiac jej nakrátko, že je dnes posledná hodina. Tým myslel, že je to posledná hodina, v ktorej ju vyučuje; lebo, rozumie sa, že starať sa bude o ňu i naďalej, lenže prostredníctvom iných. Ale ona zostala sedeť ako prikovaná; všetka krv jej vymizla z tvári, upierala zrak strnule naňho a nemohla ho odvrátiť od neho, tak že sa ponáhľal, nevdojak dojatý, udať jej príčinu svojho rozhodnutia.

„Všetky dievčatá nebývajú už dospelé, keď ich konfirmujú; ale musíš uznať, že ty si už veľké dievča.“

Keby bola stála v žiare mohutne blčiacej vatry, nebola by bývala rozpálenejšia, tak veľmi sa pri týchto slovách zapýrila: ňadrá sa jej dmuly, neisto po izbe tekajúce oči naplnily sa slzami — a on sa sklátil vo svojom úmysle.

„A či by sme napriek tomu mali pokračovať vo výučbe?“ pýtal sa kvapne.

Len vtedy zbadal, čo vykonal. To nebolo správne — i chcel odvolať svoje slová; ale už pozdvihla očú k nemu; jej pery neriekly „áno“ — ale by to ani neboly vyjadrily výraznejšie a radostnejšie.

Aby ospravedlnil sa pred vlastným svedomím, hľadal nejakú zámienku a pýtal sa:

„Isteže by si nedbala učiť sa odteraz niečomu zvláštnemu… niečomu, k čomu by si“ — sklonil sa k nej — „cítila povolanie, Petra?“

„Nie!“ odmietla tak kvapne, že sa začervenal, a ochladený vnoril sa zase do svojich mnohoročných dúm, ktoré vzbudila znova jej nečakaná odveta.

Že kľuje sa v nej niečo mimoriadneho, o tom nikdy nepochyboval, odkedy videl ju vykračovať spievajúc na čele uličníkov mestečka, kým bola ešte dieťaťom. Ale čím dlhšie ju vyučoval, tým menej si bol na čistom ohľadom jej nadania. V každom pohybe, v každej myšlienke, v každom želaní zračilo sa telesné i duševné silné bohatstvo, ožiarené takrečeno leskom nevšednej krásy. Ale ak chcela to vysloviť, alebo napísať, nuž jej to vypálilo veľmi detinne. Zdala sa byť stelesnenou fantásiou; ale naňho to pôsobilo len ako nepokoj. Bola veľmi pilná, ale neučila sa tomu k vôli, aby sa vzdelala, ako aby napredovala — čo bolo na najbližšej strane knihy, to zaujímalo ju najväčšmi. Bola nábožnej mysle, ale nemala — ako sa prepošt o nej vyslovil — vlohy k pobožnému životu, a Oedegaard bol neraz pre ňu ustarostený. Teraz mu bolo, ako čo by stál zase pri východišti. V duchu octnul sa naraz zase pred kamennými schodíkmi, kde zaujal sa jej po prvý raz; zase počul matku, ako prísnym hlasom naňho valí zodpovednosť, že spomnel meno Hospodinovo. Prešiel niekoľko ráz sem a tam po izbe, kým sa nespamätal.

„Odcestujem teraz do cudzozemska,“ ozval sa konečne s istou ostýchavosťou; „poprosil som svoje sestry, aby sa ťa za ten čas zaujaly, a keď sa vrátim, nuž si to ešte rozmyslíme. Dobre sa maj!… Ešte sa shliadame pred mojím odchodom.“

A odišiel tak chytro do súsednej izby, že mu ani ruku podať nemohla.

A shliadla ho na mieste, kde to najmenej očakávala — totiž vo farárskej lavici vedľa chóru, práve oproti sebe, keď stála s ostatnými dievčatmi pred oltárom, aby bola konfirmovaná. To ju tak rozčulilo, že odviedlo jej myšlienky za hodnú chvíľu od svätej funkcie, na ktorú sa pripravovala pokornými modlitbami. Ba i starušký otec Oedegaardov zastal zarazene, keď predstupoval k oltáru začať služby Božie, a zadíval sa naňho.

O chvíľočku zatým prehradilo Petru v kostole zase znova: lebo trocha ďalej sedel Pedro Ohlsen v novom obleku, škrobenej košeli — práve naťahoval hrdlo, aby mohol ju zazreť ponad hlavy chlapcov medzi dievčencami! Naskutku sa zase utiahol, ale videla opätovne, ako vytŕča hlavu, a hneď sa zase ztratí medzi množstvom sveta. To zase odviedlo jej myšlienky, nechcela naňho hľadeť, a predsa len ta hľadela, a zrazu — práve keď boli ostatní hlboko dojatí a nejeden ronil i slzy — Petra zazrela užasnute, ako vynoril sa Pedro znovu, ale zostal stáť s otvorenými ústami a meravými očima ani skamenelý, a nebol vstave sadnúť si zase alebo sa hnúť, lebo práve jemu oproti stála Gunlaug vzpriamená v celej svojej výške. Petra sa zachvela, zazrúc matku bielu, ako prikrývka oltárová. Čierne kučeravé vlasy, ako čo by mala naježené, kým v očiach zračilo sa silné odpudzovanie, ako čo by hovorily: „Ber sa preč odtiaľto! Čože sa ty starieš do môjho dieťaťa?!“ A naozaj sklesol pod týmto pohľadom nazad na lavicu, a o chvíľočku odplížil sa z kostola.

Petra potom sa už upokojila; čím ďalej postupovala svätá funkcia, tým hlbšie ju zachvátila. A keď už odriekla svoj sľub a odstúpila od oltára, hľadela cez slzy na Oedegaarda, ako na pôvodcu všetkých jej dobrých úmyslov, a učinila v srdci svojom sľub, že jeho dôveru nikdy nesklame. Jeho verné oči, ktoré žiariac, vracaly jej pohľad, ako čo by ju prosily o to samé. Avšak keď sa vrátila na svoje miesto, a ho ešte raz zrakom hľadala, už zmizol odtiaľ. Skoro zatým kráčala s matkou domov, a tá riekla cestou nasledovné:

„Ja som už svoje vykonala — teraz môže i Pán Boh svojím prispeť.“

A keď sa naobedovaly len samé dve, riekla, vstávajúc od stola:

„Nuž veru, nazdávam sa, že by sme maly ísť teraz k nemu — k farárovmu synovi. Hoci ani neviem, načo ti budú všetky tie vedomosti, cítim, že mienil s tým dobre. Pristroj sa, dieťa moje!“

Cesta do kostola, ktorú prekonaly obe spoločne nejeden raz, viedla povyše mesta, lebo na ulici sa posiaľ ešte nikdy neukázaly — matka nevykročila vôbec nikdy od svojho návratu na ulicu. Ale dnes odbočila na ulicu, chcela prejsť celou pri boku svojej dorastenej dcéry.

Popoludní konfirmačného dňa sú všetci obyvatelia malého mesta na nohách, lebo chodia z domu do domu gratulovať, alebo sa prechádzajú po ulici, obzerajúc druhých alebo dajúc seba obzerať. Pri každom kroku sa zastane, vymieňajú sa pozdravy, podávajú ruky a blahoželá sa. Chudobné deti sa ukážu v obnosených šatách boháčov, vedú ich, aby sa šly poďakovať. Matrósi mestečka tvoria elitu v svojich cudzozemských oblekoch; šviháci mestskí, obsluhovači zo sklepov, pozdravujú sa usmievavo na všetky strany a prechádzajú sa v skupinách; a žiaci latinskej školy, holobriadkovia, každý so svojím najlepším priateľom sa vedúc popod pazuchy, tiahnu za nimi a robia plané vtipy.

Ale dnes cítili, že zatieňuje všetkých vospolok lev mestečka, najväčší boháč obce, mladý kupec Ingve Vold, ktorý vrátil sa práve zo Španielska, aby prevzal hneď a zaraz veliký obchod s rybami, ktorý viedla posiaľ jeho matka. S bledým klobúkom na bledých vlasoch bol takým skvelým zjavom na ulici, že popri ňom zabudli skoro na mladých konfirmandov. Všetci ho vítali, so všetkými sa shováral, všetkým sa usmieval, hocikde na ulici si zazrel jasný klobúk na jasných vlasoch a začul jeho jasný smiech.

Keď Petra vyšla s matkou na ulicu, bol on prvý, s ktorým sa stretly, a ako zazrel Petru, cúvnul, ani čo by sa mu bolo niečo stalo; nepoznal ju po toľkom čase.

Bola vysoká, síce nie celkom toľká ako matka, ale predsa vyššia, ako ostatné dievčence — bola pôvabná, jemná a bystrá; celkom ako matka a predsa zase celkom inakšia. I mladý kupec, ktorý šiel za nimi, nepriťahoval už zraky mimoidúcich na seba; tie dve, matka a dcéra pospolu, boly mešťanom ešte značne vzácnejším zjavom. Kráčaly rýchle, nepozdravujúc nikoho, lebo i im sa pozdravil málokto okrem námorníkov. Ale ešte náhlivejšie šly, keď vrátily sa tou samou cestou; lebo počuly, že Oedegaard odišiel pred chvíľkou z domu na paroloď, ktorá sa mala už čo nevideť odplaviť. Menovite Petra zrýchľovala kroky postupne, veď ho musela — musela ešte videť pred odchodom a poďakovať sa mu; veru to nebolo správne, že odchodil takto od nej! Nevidela nikoho z tých, ktorí šli na nej oči nechať — nevidela inšie ako dym nad strechami domov, vystupujúci z komína parolode, a zdalo sa jej, že sa každou chvíľkou väčšmi vzdiaľuje.

Keď došly k loďnému mostíku, pohla sa loď práve k odchodu; so slzami v očiach a žiaľom priduseným dychom utekala ďalej stromoradím, viac skákala, ako bežala a matka ponáhľala sa za ňou. Poneváč to vyžadovalo istý čas, kým zvrtla sa paroloď v prístave, došla dosť zavčasu, sbehla na pobrežie, vyšplhala sa na kamenný balvan, aby mohla kývať odtiaľ šatôčkou. Matka zaostala v stromoradí, nechcela ísť za dcérou až dolu k pobrežiu; Petra kývala — šatôčka viala čím dial, tým vyššie a živšie; ale nikto z lodi neopätoval jej pozdravu.

Nemohla sa opanovať, vypukla v hlasitý nárek, tak že sa musely hornou cestou vrátiť domov. Mlčky šla matka za ňou.

Do podkrovnej izbičky, ktorú jej matka dnes darovala, v ktorej spala minulej noci po prvý raz a v ktorej obliekala si dnes ráno tak radostne nové šaty, vkročila teraz večer vyplakaná a ani sa po nej nepoobzerala; nechcela ísť dolu, lebo tam bolo plno námorníkov a hostí; sobliekla si konfirmačné šaty, a sedela na posteli hlboko do noci. Ach, byť dospelou, zdalo sa jej, že je najväčším nešťastím na svete!




Bjørnstjerne Bjørnson

— bol nórsky prozaik, dramatik, básnik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1903. Bojovník za národnú nezávislosť Nórska, za slobodu malých a utláčaných národov, zástanca Slovákov. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.