Zlatý fond > Diela > Slovenská vlasť


E-mail (povinné):

Stanislav Klíma:
Slovenská vlasť

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jana Jamrišková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov

III. Považie (Trenčín, Turec, Orava)

Stará Trenčianska župa zaujíma (podľa starého podelenia) 4456 km2. Má 310.437 obyvateľov, podľa národnosti Slovákov, podľa náboženstva 271.233 rimských katolíkov, 27.421 evanjelikov a 10.809 židov. Domov je tu 50.495, a to 10.507 múraných a 27.682 drevených.

So všetkých strán ohraničená je pohoriami. Na západe oproti Morave sú Biele Karpaty s Javorinou (963 m) a Javorníkom (1071 m). Na severe oproti Tešínsku a Poľsku sú Beskydy, najvyšší z nich je Rača (1236 m). Na východe oproti Turci tvorí hranicu Malá Fatra s Kriváňom (1669 m) a Veterné Hole s Minčolom (1364 m), Veľkou Lúkou (1477 m) a Kľakom (1353 m). Na juhu stráži prechod Váhu do župy nitrianskej vrch Inovec (1042 m).

Pohoria tieto sú z veľkej čiastky zalesnené. Na severu sú hory ihličnaté, na juhu listnaté, menovite bukové a dubové. Hory zaujímajú 35 % plochy celej trenčianskej župy.

Cez tieto pohoria vedie rad prechodov. Na Moravu: 1. z Moravského Lieskového na Stráne, 2. z Drietomy do Starého Hrozenkova, 3. vlárskym priesmykom (283 m), 4. lysským priesmykom (457 m), 5. z Makova do Veľkých Karlovíc a 6. z Turzovky na Baranie (známe z Kálalovy rozprávky „Hranice“). Železnica ide z týchto prechodov iba vlárskym priesmykom. Do Tešínska ide hradská a železnica jablunkovským priesmykom (550 m), hlavná železnica, ktorá spojuje Slovensko s Čechami a s Moravou. Do Poľska ide prechod zo Skalitého do Milówky. Do Oravy ide hradská z Terchovej do Zázrivej. Hradské a železnica ide pozdĺž Váhu strečňanským priesmykom (358 m) do Turca. Hradská ide z doliny Rajčanky z Fačkova do Gajdelu v doline nitrianskej. Do Nitry ide hradská a železnica ešte dolinou Bebravy z Bánovcov do Žabokrekov a dolinou Váhu ide hradská a železnica z Bohuslavíc do Nového Mesta nad Váhom.

Vody. Trenčiansku župu pretieka od východu na juhozápad rieka Váh, od ktorého celá dolina menuje sa Považie. O Považí spieva Jozef Miloslav Hurban, ktorý sa narodil na juhu Trenčianska v Beckove: „Oj Považie naše, ty rajská dolina, kto ťa raz uzrel, večne ťa spomína.“ Dolina Váhu na niektorých miestach stiesnená je lesnatými vrchami pri Strečne a pri Považskej Bystrici.

Srúcaniny zámkov na týchto vrchoch rozostavené robia dolinu veľmi malebnou. Týchto srúcanín je spolu 12. Ak ideme proti prúdu rieky, vidíme ich v tomto rade na pravom brehu: Beckov, Trenčín, Košeca, Súľov, Hričov, Lietava, Strečno; na ľavom brehu: Vršatec, Lednica, Povážsky hrad (Bystrica), Budatín, Starý hrad.

Z priečnych dolín odvádzajú vody do Váhu početné riečky a potôčky, z ktorých menujeme len väčšie. Na pravom brehu Váhu pri Varíne vteká do Váhu Varínka, pri Žiline Kysuca (ktorá pri Krásne prijíma Bystricu), pri Púchove z doliny záriečskej prichádza Biela voda, pri Nemšovej Vlára, ktorá sa pramení na Morave, a pri Bohuslaviciach Bošáca, prichádzajúca z bošáckej doliny, opísanej po stránke starožitníckej a rastlinopisnej chýrnym učencom Joz. Ľ. Holubym. Na ľavom brehu Váhu vteká do Váhu Rajčanka pri Žiline a Teplička pri Trenčianskej Teplej. Z bánovského okresu odvádza vodu na juh do Nitry Bebrava. Preto okres bánovský patrí zemepisne do župy nitrianskej.

Vo vnútri trenčianskej župy sú najzaujímavejšie pieskovcové skaly Súľovské. Rozkladajú sa medzi dolinou Váhu a dolinou Rajčianky od Predmieru a Považskej Bystrice ku srúcaninám Lietavy a ku kúpeľom Rajeckým. Vchod do nich je od Predmieru cez dedinu Jablonovú na Súľov alebo od Považskej Bystrice Manínskym priesmykom cez Záskalie, Kostelec a Vrch Teplú. Tiež v doline Rajeckej tvoria tieto skaly malebné skupiny, ktoré nazvané boly podľa ich podoby kúpajúcimi sa vílami, organom atď.

Politicky rozdelená je župa trenčianska na 8 okresov: Bánovce (ktorý ale bude prináležať k župe nitrianskej), Bytča, Čadca, Ilava, Kysucké Nové Mesto, Považská Bystrica, Púchov, Trenčín a Žilina.

Najväčšie mestá sú: Trenčín (podľa sčítania roku 1919) má 9691 obyvateľov (8917 Slovákov, 354 Maďarov a 200 Nemcov) a Žilina má 11.996 obyvateľov (10.313 Slovákov, 742 Maďarov a 590 Nemcov).

Hospodárstvo. Z obyvateľstva župy trenčianskej zaoberá sa zemedelstvom 215.132 = 75 %, priemyslom 50.221.

Hospodárstev je v celej župe 41.285.

Z úhrnnej plochy 445.295 ha je 152.341 ha = 34 % orácej pôdy, 20.151 ha = 5 % lúk, 88.484 ha = 20 % pašienok a 153.745 ha = 35 % lesov.

Z orácej pôdy bolo roku 1914 osiaté 12.425 ha pšenicou, 9503 ha žitom, 30.888 ha jačmeňom, 22.344 ha ovsom a 27.884 ha zemiakmi a 6176 ha cukrovkou. Sklidilo sa: 161.436 q pšenice, 108.302 q žita, 431.561 q jačmeňa, 294.806 q ovsa, 3,114.043 q zemiakov (zo všetkých slovenských stolíc najviac) a 1,470.985 q cukrovky.

Z lesov je 55.882 ha ihličnatých (na severu), 82.925 ha bukových (na juhu) a 13.220 ha dubových.

V lesoch žijú: veverica, zajac, srna, daniel, jeleň, kuna, tchor, líška, divá mačka, jazvec, diviak. Z vtákov tetrov, bažant, na poliach jarabica a prepelica. Vo Váhu žije dosť rýb, menovite šťuky a hlavátky. Na brehoch častá je vydra, na vode divá kačka. V zahradách z ovocného stromovia je najviac slivák, z ktorých sa páli slivovica. V lesoch sa najde množstvo húb.

Hovädzieho statku je v trenčianskej župe 110.855, koní 12.723, bravov 29.705 a 53.423 ovcí.

Priemysel a obchod. Najviac priemyslu je v Trenčíne a Žiline. Sú tu továrne na súkna, celulózky, v Trenčianskej Teplej cukrovar, v Bytči pivovar. Najväčší peňažný ústav je trenčianska meštianska banka s kapitálom 3 miliony korún, založená roku 1905.

Vzdelanosť. V trenčianskej župe znalo roku 1910 čítať a písať 159.084 ľudí, t. j. 62 % všetkých obyvateľov vyše 6 rokov starých. Roku 1914 bolo tu 384 škôl, a to len 36 slovenských a 348 maďarských (v čiste slovenskej župe!!). Roku 1920 je tu 426 škôl napospol slovenských.

Meštianske školy majú: Bánovce, Bytča, Čadca, Ilava, Považská Bystrica, Púchov, Trenčianske Teplice, Trenčín a Žilina, spolu 9. Stredné školy má Trenčín: reálne gymnázium Ľudevíta Štúra a obchodnú školu dvojročnú, Žilina reálku Jána Polárka a dievčenské reálne gymnázium. Odbornú školu košikársku má Beluša.

*

Bánovce, okresné mesto juhovýchodne od Trenčína pri železnici z Trenčína do Žabokrekov a Bielic. Majú starý husítský kostol. Roku 1527 bola tu už stredná škola, najstaršia na Slovensku. V najnovšej dobe tu bol advokátom slovenský básnik Janko Jesenský, teraz župan gemerský. Ľudia tu zhotovujú drevené lopaty, vidle a sitá. Tiež sú tu 2 hrnčiari. Robia „látky“ (dvojuchové hrnce na masť), bábovníky, kvetináče, detské pokladničky. Každý vypáli ročne asi 12 pecí, z jednej pece naloží tovar na 2 vozy a rozváži ho po okolí. V Bánovciach je štátna meštianska škola, okresný súd, berný úrad a ľudová banka.

Beckov, mestečko nad Váhom v okrese trenčianskom. Nad mestečkom na vápencovej skale stojí srúcaniny zámku. Zámok postavil tu vraj podľa povesti roku 1412 pán Ctibor na radu svojho šaška Becka. Pravda je, že Ctibor dostal zámok beckovský už roku 1386 od kráľa Žigmunda a jeho manželky Marie. Ctibor bol dvoranínom kráľa Žigmunda a sprevádzal ho roku 1414 i na snem v Kostnici, na ktorom odsúdený bol český reformátor Ján Hus. Ctibor bol náruživým poľovníkom. Podľa povesti ani v nedeli nedal sebe a svojim ľuďom pokoja. Za to i konec jeho bol zlý. Povesť, ktorú zbásnil Sládkovič, vypráva, že raz prišiel na Beckov chudobný žobrák. Neciteľný pán dal ho vyštvať svojimi psy. Žobrák bránil sa palicou proti dorážajúcim psom a jednoho z psov poranil. Keď to zbadal pán Ctibor, dal ho lapiť a z priekrej skaly svrhnúť do priepasti. Márne boly prosby neborákove. Pred svojou smrťou zavolal žobrák svojho vraha do roka na súd boží. Rok na to odpočíval pán Ctibor v záhrade svojho zámku. Tu ho uhryzla vretenica do tvári a on od boľasti zošialel. Snívalo sa mu, že ho vretenice prenasledujú a on prchal pred nimi z miesta na miesto, až konečne spadol zo skaly práve na tom istom mieste, kde pred rokom dal svrhnúť nešťastného žobráka. Bolo to roku 1424. Syn Ctiborov bol roku 1428 hlavným kapitánom Žigmundovho vojska proti Husítom a roku 1431 oslobodil Nitru od Husítov, ktorí ju pod vedením Jána Čapka obliehali. Od vymretia rodu Ctiborovho roku 1437 až po rok 1646 bol Beckov v majetku rodiny Bánffych. Za nich roku 1584 písal tu kazateľ Bornemissa svoju Postillu, ktorú dal vytlačiť gróf Balaša na Plaveckom zámku a ktorá prispela veľmi k rozšíreniu protestantizmu na Slovensku. Roku 1599 Turci márne obliehali Beckov. Roku 1729 konečne hrad vyhorel a od tých čias zostal v srúcaninách. V Beckove narodil sa roku 1620 Martin Tarnócy, reformátor, 19. marca 1817 narodil sa tu veľký slovenský buditeľ Jozef Miloslav Hurban, neskoršie farár v Hlbokom, vodca slovenského povstania roku 1848 — 49 a jedon z pôvodcov literárnej slovenčiny. Katol. farárom bol tu Martin Medňanský, ktorý roku 1876 vydal svoje básne pod menom Dušan Sava Pepkin. Kláštor františkánsky založený tu bol roku 1690.

Beluša, mestečko pri Váhu v okrese ilavskom. Má slané sirkové pramene. Leží 264 m nad morom. Je tu košikárska škola. Roku 1848 svätil tunajší katolícky farár Bek zástavu maďarskej národnej garde (pozostávajúcej zo samých Slovákov) a vravel pri tom, že Slováci len vtedy budú slobodní, keď budú deti svoje vo svojej materinskej reči vyučovať. Za to bol potom od Maďarov prenasledovaný.

Bobota, dedina v okrese bánovskom. Má papierňu.

Bošáca, dedina v okrese trenčianskom. Kopaničiari zhotovujú tu brezové metly. V malých kotliach pália tu ľudia pálenku (tak rečený borovičkový a slivovicový olej), ktorú potom chodia ďaleko predávať.

Budatín, zámok na brehu Váhu pri ústí Kysuce naproti Žiline. Je pamätný tým, že tu boly tuhé boje medzi Slovákmi, prichodiacimi od severu a medzi Košutovými Maďarmi, prchajúcimi na juh 11. decembra 1848 a 2. januára 1849. Najstaršia časť zámku je okruhlá veža zachovaná, poskytujúca utešený rozhľad. Na chodbe od veže ku bráne je znak českých husítskych pánov Sunekov (rytier na koni a štyri hviezdy). Kašpar Sunek (pomaďarštil si meno na szúnyog — komár) väznil tu svoju dcéru Katarínu za to, že nechcela mu byť po vôli a vydať sa za Jakušiča, pána hradu vršateckého, poneváč milovala chudého šľachtica Fraňa Forgáča. V Budatíne narodil sa Milan Getting, redaktor Slovenského Sokola v Amerike a spisovateľ slovenského šlabikára pre školy americké.

Bystrica Považská, okresné mestečko nad Váhom. V kostole je tu náhrobok z roku 1558 s československým nápisom: „Leta pane 1558 prvnu stredu v puste umrel jest urodzeni pan Raphael Podmanickej v Bistrici.“ V 17. storočí tu bola stredná škola evanjelická. Kedysi kvitlo tu tiež hrnčiarstvo. Dnes tu je meštianska škola a okresný súd. Na druhom brehu Váhu sú na vrchu srúcaniny hradu povážskeho.

Bystrice Staré, dedina v okrese kysuckonovomestskom. Tu sa narodil Anton Bielek, roku 1911 zomrelý slovenský spisovateľ, redaktor Ľudových Novin v rokoch 1900 — 1904.

Bytča, okresné mesto nad Váhom. Má starý zámok, na všetkých štyroch uhloch opatrený vežami. Na nádvorí sú staré umelecké maľby na vakovke. Roku 1462 vládol ním český Husíta Korbel, v 17. storočí pán oravského zámku Juraj Turzo, ktorý tu slávnostne vydával svoje dcéry a ktorý tu napokon i zomrel. V rokoch 1602 — 1709 bola v Bytči stredná škola evanjelická. Z priemyslových závodov tunajších vyniká koželužňa, továrňa na zápalky, továrňa na železné náradie, pivovar a dielňa na hospodárske stroje. Tu účinkuje ako lekár dr. Ján Minárik, prvý slovenský župan trenčiansky po prevrate. Je tu meštianska škola, okresný súd a berný úrad.

Bytčica, dedina v žilinskom okrese, pol hodiny na juh od Žiliny vzdialená. Má kaštieľ. Tu žil a zomrel Romuald Zaymus, farár a spisovateľ, redaktor hospodárskeho časopisu „Obzor“.

Čadca, mesto nad Kysucou pri železnici košickobohumínskej, prvé mesto za jablunkovským priesmykom. Má továrňu na súkno, pálenicu borovičky a pílu. Na okolí jeho sú drotárske dediny. Má meštiansku školu, okresný súd, berný úrad a colný úrad. Je tu tiež filiálka Slovenskej banky.

Čierne, dedina v okrese čadčianskom. Je chýrna výrobou šindľov.

Čičmany, dedina v žilinskom okrese v horách na konci rajeckej doliny. Vyniká svojráznymi drevenými stavbami a výšivkami. Dušan Jurkovič, staviteľ kúpeľov Luhačovíc na Morave, študoval tu staviteľský sloh slovenský. Na národopisnej výstave československej v Prahe roku 1895 bolo vystavené čičmanské gazdovstvo. Je otázne, či nie je táto dedina pôvodu nemeckého, baníckeho (Schichtman), ako o tom svedčia niektoré priezviská. Z Čičman chodia do sveta sklenkári.

Divina Veľká, dedina v okrese kysuckonovomestskom neďaleko Žiliny. V 50. rokoch minulého storočia bol tu farárom Štefan Závodník, zakladateľ spolkov miernosti. Roku 1848 podal uhorskému snemu žiadosť, opatrenú 60.000 podpismi, aby bolo zákonom hatené pitie liehovín.

Dlhé Pole, drotárska dedina v okrese bytčianskom. Známa je pieseň „Duhopoľ, duhopoľ, duhopoľská rieka, nejedno dievčatko za tebou šuhajko narieka“. Tu bol farárom Ľudevít Gašpar, ktorý písal pod menom Zaosek do satirického časopisu „Černokňažník“.

Dobrá, dedina pri Váhu v ilavskom okrese. Je rodiskom Jána Fabricia (1635), profesora v Brezne a v Košiciach.

Dohnany, dedina v púchovskom okrese na Bielej vode. Má kostolík sv. Cyrila a Metoda. Pri ňom odpočíva Joz. Bielek, dekán. Zaujímavo je, ako prišiel k národnému povedomiu. S priateľom Maďarom ako klerik prechádzal sa po brehu Dunaja. Priateľ ukázal mu tu umierajúceho pltníka slovami: „Nézd, ott döglik egy tót“ (Pozri, tam chcípa jeden Slovák). Od tej doby stal sa z neho povedomý Slovák. Tu sa narodil Ferdinand Urbánek, jednateľ svätovojtešského spolku v Trnave, spisovateľ divadelných kusov, ktoré prešly všetky ochotnícke spolky slovenské (najznámejší z nich je „Strýdža zpod hája“).

Dubnica, dedina pri Váhu v okrese ilavskom. Vyniká krásnymi výšivkami. Je tu výšivkárska škola spolku „Detva“ z Bratislavy. Tu sa narodil Štefan Dubnicay, jezuita a slávny kazateľ (1650). Iný jezuita Hugo Gavlovič liečil sa tu na salaši a napísal roku 1755 knihu veršov, vychvalujúcich život pastiersky: „Valašská škola — mravov stodola“.

Haluzice, dedina v trenčianskom okrese. Má srúcaniny husítskeho kostola.

Hliník, dedina v okrese bytčianskom. Je pamätná tým, že sa v nej roku 1744 narodil Jozef Malot, slávny numizmatik (znateľ starých peňazí).

Horelica, dedina v okrese čadčianskom. Vyniká výrobou šindľov.

Hričov Dolný a Horný, dediny neďaleko srúcanín hradu rovnakého mena. V Dolnom Hričove účinkoval ako farár národovec Imrich Čajda, zomrelý vo svetovej vojne. Bol prvým z členov Československej jednoty v Prahe. O hrade hričovskom rozpráva sa povesť, že po jeho majiteľovi rytierovi Lahárovi zostala bezdetná vdova. Pán susedného hradu lietavského chcel si ju vziať za manželku snáď preto, aby po nej hrad zdedil. Vdova nabídku jeho neprijala, avšak učinila ho svojím dedicom. Lietavský pán sa tým však neuspokojil a jednej noci zmocnil sa so svojimi ľuďmi hradu hričovského. Pani Laháryčku dal uväzniť v pivnici. O niekoľko dní na to prišiel k zámku akýsi mních a prosil o nocľah. Pán ho dal vyhnať. Tu mních povedal, že vie, aká neprávosť sa v zámku robí a že iste príde aj trest. Pán hradu sa rozľútil a kázal mnícha od hradu odohnať. Ale čo sa stalo ráno? Mních odohnatý stojí pred bránou skamenelý. Pán hradu dal ho kladivami roztĺcť. Lež márne! Na druhý deň ráno stál mních pred bránou opäť. Tu poznal pán hradu svoje previnenie a išiel do pivnice, aby úbohú paniu z väzenia prepustil. Ale našiel ju už mŕtvu. Sluhovia i pán boli následkom toho takou hrôzou prestrašení, že utiekli preč a hrad spustnul.

Chocholná, dedina v okrese trenčianskom. Má továrňu na náradie z ohýbaného dreva.

Ilava, okresné mestečko pri Váhu. Dobyli ho Husíti 18. novembra 1431 pod vodcovstvom Jána Čapka zo Sán, ustupujúc 10 dní od bitky pri Nitre pred vojvodom Ctiborom. Tým vynútili si prechod cez Váh a ústup vlárskym priesmykom na Moravu. V rokoch 1608 — 1684 bola tu stredná škola evanjelická. Dnes je tu meštianska škola a okresný súd, rozsiahla trestnica, pivovar, elektrárňa a továrňa na výrobu okrasných vecí zo dreva.

Kardošova Vieska, dedina v horách okresu považskobystrického. Odtiaľ pochádzajú Kardošovci. Adam, slúžny v Baňskej Bystrici bol členom matičnej deputácie k panovníkovi 10. septembra 1863. Jeho syn pre slovenské smýšľanie bol pozbavený úradu a odišiel na Moravu do Kromeríže. Jeho manželka, Drahotína, rod. Križková, v čas svetovej vojny bola celý rok uväznená. Jediný ich syn ako československý dobrovoľník padol hrdinskou smrťou v Rusku 9. novembra 1916.

Kolárovice, drotárska dedina v okrese bytčianskom. Tu žil ako učiteľ Ján Čajda, spisovateľ „Včelára na Slovensku“, vydaného Slovenskou Maticou. Drotári chodia ztadiaľ najviac do Viedne (300) a do Prahy (400). Farár Karol Procházka na Žižkove pri Prahe napísal o nich knižku „Kolárovičtí dráteníci“.

Kopanice Kykulské pri Drietome sú doposiaľ poddanskou obcou, ač práve poddanstvo bolo už roku 1848 zrušené. Ale občania vtedy nemali peňazí, ktorými by sa z roboty vyplatili a tak ich domky stoja na panskom. Preto musia chodiť „na poriadky“ t. j. pracovať ročne zdarma 60 — 100 dní na panskom.

Kšiná, dedina v okrese bánovskom. Má starý husítsky, teraz katolícky kostol.

Kysucké Nové Mesto vidz Mesto Nové nad Kysucou.

Kysuce vidz Turzovka.

Ľadce, dedina v okrese ilavskom. Má cementárňu.

Lazy, dedina zapadlá v horách okresu púchovského. Rodisko a bydlisko básnika Pavla Kokeša-Kýčerského.

Lednica, dedina v okrese púchovskom. Na homolovitom vrchu nad ňou dvíhajú sa srúcaniny starého hradu. Z najvyššej budovy hradnej vedie v úzkej štrbine skalnej 80 schodov na vrchol, kde sú 4 duby. Tu vládli zbojnícki rytieri Podmanickí. Hrad bol celkom nedobytný. Za Juraja Rákóczyho usadili sa tu Českí bratia. Súdruh Komenského Mikuláš Drabík bol medzi nimi. V Lednici-Rovniach je sklárňa.

Lietava, dedina a hrad v okrese žilinskom. Srúcaniny hradu sú jedny z najrozsiahlejších na Slovensku. Jedinou pamiatkou z hradu je obraz v gótickom kostolíčku pod hradom. Priniesli ho sem vraj Kostkovci z Čiech, z ktorých Mikuláš Kostka držal hrad v 16. storočí ako prívrženec Jána Zápoľského proti Ferdinandovi Habsburskému. Po ňom vládli tu Turzovci, páni oravského zámku. Juraj Turzo sa tu narodil.

Lieskové Moravské, dedina v okrese trenčianskom. Tu bol na počiatku nášho storočia farárom Jozef Hollý, dramatický spisovateľ („Marnotratný syn“ atď.). Kopaničiari na okolí robia drevené lopaty, vidle, brezové metly a sitá.

Mikušovce, dedina v okrese púchovskom. Tu sa tlačí olej z konope.

Medné, dedina v okrese púchovskom. Odtiaľ je rod Mednianskych. Z nich Anton, počiatkom 19. storočia písal obrazy zo Slovenska po nemecky, Martin bol farárom v Beckove a v rokoch 70. napísal knihu veršov pod menom Dušana Savu Pepkina.

Nosice, dedina v okrese púchovskom. Odtiaľ sú Turzovci, z ktorých vynikol Ľudevít, pravotár v Baňskej Bystrici a kandidát poslanectva v sliačskom okrese a jeho syn Ivan, direktor filiálky zvolenskej banky v Baňskej Bystrici.

Nové Mesto nad Kysucou, okresné mestečko na trati Čadca — Žilina. Už v 16. storočí bola tu stredná škola evanjelická. Dnes je obyvateľstvo katolícke. Básnik Dlhomír Poľský bol tu kaplanom.

Olešná, dedina v okrese čadčianskom. Je známa výrobou šindľov, ktorou sa zaoberajú dve tretiny obyvateľstva.

Orlové, dedina pri Váhu v okrese považskobystrickom. Kaštieľ tunajší bol majetkom českého huslistu Jána Kubelíka. Z obyvateľstva 40 rodín dorába košíky.

Oščadnica, dedina v okrese čadčanskom. Tiež chýrna výrobou šindľov.

Ovčiarsko, dedina v okrese považskobystrickom. Nálezisko bronzových predmetov z doby predhistorickej. Tu napísal roku 1850 Mikuláš Dohnány „Historiu povstania slovenského“.

Papradné, dedina v okrese považskobystrickom. Tu robí asi 60 žien krásne výšivky pre bratislavský spolok „Detvu“.

Podhradie Zemanské, dedina v okrese trenčianskom v doline bošáckej. Tu je kaštieľ Ostrolúckych, z ktorých Gustáv bol županom trenčianskym a pri tom dobrým Slovákom. Uňho našiel útulok Ľudevít Štúr roku 1848, vracajúc sa z liptovskosvätomikulášskeho shromaždenia. Temer pol storočia bol tu farárom známy rastlinopisec a znateľ starožitností Jozef Ľudevít Holuby. S ním ako učiteľ účinkoval tu Ľudevít Rízner, spisovateľ Slovenskej bibliografie a redaktor hospodárskeho časopisu „Obzor“. Narodil sa tu tiež Ladislav Paulíny, historik evanjelických Slovákov. V zemanskej kurii Kozicov počína tu dej veľkého Jiráskovho románu „Bratrstvo“ z dôb Jiskrových.

Podvysoká, dedina v okrese čadčianskom. Známa výrobou šindľov.

Predmier, dedina v okrese považskobystrickom, východisko do krásnych pieskovcových skál súľovských. Tu sa robia rámy. Roku 1745 narodil sa tu učenec Ján Hanulík, zomrelý roku 1816 vo Veľkej Károli ako gymnaziálny riaditeľ. Petrohradská vedecká spoločnosť nazvala ho „kráľom žijúcich latinských básnikov“.

Pruské, dedina v okrese púchovskom. Má františkánsky kláštor z roku 1632.

Púchov, okresné mestečko pri Váhu. Na Púchovskej skale bolo pohanské pohrobište, preto sa tu našly bronzové predmety a popolnice, ktoré opatruje dnes martinské muzeum. Chýrna tu bola od dávnych čias výroba súkna, ktorú sem zaviedli Českí bratia. Tí sa tu usadili po bitke belohorskej, keď boli roku 1627 z Čiech a Moravy vypovedaní, na panstve kniežaťa Jura Rákóczyho. Roku 1650 navštívil ich biskup českobratský Ján Amos Komenský a držal tu s nimi synodu (snem). Vtedy tu bolo do 20 českobratských kazateľov. Mali tu aj svoju tlačiarňu (na mieste pivovaru). Roku 1869 tu bol vyvolený za poslanca Slovák Ján Uhliarik, popri Paulíny-Tóthovi vtedy jediný Slovák na sneme uhorskom, ktorý veľmi naliehal na prevedení národnostného zákona z roku 1868. Dnes je tu továrňa na obuv a továrňa na súkno. Farárom je tu básnik Vladimír Roy. Je tu meštianska škola, okresný súd, berný úrad a filiálka Slovenskej banky.

Raková, dedina v čadčianskom okrese. Chýrna výrobou šindľov. Rodisko Jána Palárika (1822 — 1870), redaktora „Cyrila a Metoda“ a „Katolíckych novín“ (1852 — 1856), rečníka na memorandovom shromaždení a pri odhalení pomníku Jánovi Hollému na Dobrej Vode 11. mája 1854.

Rajec, mestečko v okrese žilinskom v doline rajeckej. Už roku 1485 malo mestskú knihu, písanú po československy. V januári roku 1849 tiahli tadiaľ slovenskí dobrovolníci na Gajdel a do Turca. Rodisko Juraja Slotu, profesora v Baňskej Bystrici a redaktora „Školy domácej“, prílohy Radlinského „Priateľa školy a literatúry“ (1858 — 1861). V Rajci sa roku 1832 narodil Franko Šujanský, výborný znateľ slovenčiny, sberateľ porekadiel a farár v Selciach vo Zvolene. Rajec je chýrny svojím rezbárstvom a koženými výrobkami z červenej kože „rajčoviny“. Má továrňu na súkna, meštiansku školu a filiálku Slovenskej banky.

Rovné, drotárska dedina v okrese bytčianskom. Obyvatelia sú rozchodení po celom svete. Roznášajú smetáky, pasce, drótené košíky na pečivo atď. Roku 1900 narátali v okrese bytčianskom 566 drotárov.

Sedličná, dedina v okrese trenčianskom. Tu sa narodil roku 1766 chýrny miestopisec slovenský Ján Lipský. Vydal v Budíne roku 1808 spis „Repertorium locorum in Hungariae occurentium“.

Skalité, dedina v okrese čadčanskom pri železnici z Čadce do Živca v Poľsku. Je chýrna výrobou šindľov.

Skalka, srúcaniny kláštora nad Váhom pri Trenčíne. Tu žil pustovník sv. Zvorad (1018 až 1025), ktorý ztadiaľ odišiel do kláštora na vrch Sobor pri Nitre. Píše sa o ňom v starých zápisoch, že vraj prišiel z Krakovska, a to preto, že vtedy Trenčín prináležal pod správu poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého. Nástupca jeho sv. Benedikt bol zavraždený pohanmi roku 1028. Zachovaná je štvorhranná káplnka sv. Benedikta a pustovnícka jaskyňa. Opodiaľ na brehu Váhu, kde našli zavraždeného sv. Benedikta, dal gróf Turzo roku 1520 postaviť kostol, dnes rovnako srúcaný. Zaujímavo je, že Maďari bránili katolíckym Slovákom robiť púti na tieto miesta. Ako by mohli Slováci oslavovať slovenských svätých? Sv. Zvorad i sv. Benedikt pochovaní sú na Sobore pri Nitre.

Staškov, dedina v okrese čadčianskom na Kysuci. Chýrna výrobou šindľov.

Súľov, dedina v okrese považskobystrickom so srúcaninami hradu, prístupná od Predmieru krásnymi pieskovcovými skalami Súľovskými alebo od Považskej Bystrice priesmykom Manínskym. V katol. kostole za oltárom sú olejomalby Kašpara a Fraňa Syrmienskeho, niekdajších majiteľov zámku Súľova. Na fare súľovskej u svojej sestry sišiel sa Jozef Mil. Hurban 13. mája 1848 na ceste zo shromáždení v Lipt. Sv. Mikuláši so svojím kostolníkom z Hlbokého, ktorý mu doniesol odkaz jeho ženy, aby sa domov nevracal, pretože preňho už bola šibenica pripravená. A len zo súľovskej fary na druhý deň odišiel, už ho tu hľadali maďarskí gardisti.

Teplá Trenčianska, dedina v okrese ilavskom. Pri nej je uzel železničnej trati povážskej Bratislava — Žilina a vlárskej trati Brno — Trenčianska Teplá. Má veľký cukrovar. Elektrická železnica vedie ztadiaľ do Trenčianskych Teplíc.

Teplice Rajecké, kúpele pri rieke Rajčianke v okrese žilinskom. Od severu chránené sú krásnymi pieskovcovými skalami. Minerálny prameň je 33 oC teplý. Ležia 420 m nad morom. Ročne tu býva 3900 hosťov.

Teplice Trenčianske, svetochýrne kúpele v ilavskom okrese v krásnej doline Tepličky neďaleko Trenčína, 255 m nad morom. Od stanice v Trenčianskej Teplej ide sem elektrická železnica. Sú tu 4 sirkové pramene o teplote 36 — 42 oC. Poskytujú úľavy chorým hlavne pri lámke. Kúpeľná budova „Hammam“ v maurskom slohu postavená bola roku 1888 pražským architektom Schmoranzom. Ročne býva tu do 6000 hosťov. Je tu tiež meštianska škola.

Teplička, dedina v žilinskom okrese. Z vlaku vidíme ju v ľavo, keď ideme zo Žiliny do Vrútok. Má starý kaštieľ. V ňom na smrť dobili Janošíkovho otca roku 1711 za to, že neišiel tri dni na robotu, keď mu žena zomierala. V káplnke sv. Kríža prísahali si tu roku 1664 vernosť v boji proti Habsburkom: Nádašdy, Zrinský a Frankopan. Ostatní dvaja horvatskí velmožovia sťatí boli neskoršie pri Viedni. Teplička má sklárňu.

Terchová, dedina v žilinskom okrese na potoku Varínke pri vchodu do utešenej doliny Vrátnej. Rodisko Janošíka, slovenského národného hrdinu. Po čas najkrutejšieho utláčania v rokoch 1711 — 1713 Janošík mstil krivdy, ktoré páchali pánovia na ľude. Bohatým bral a chudobným dával. Básnik Ján Botto napísal o ňom báseň „Smrť Janošíka“. Janošík bol roku 1713 povesený v Mikuláši. V Terchovej sa narodil tiež historik Adam Kollár.

Trenčín, župné mesto trenčianske pri rieke Váhu. Nad ním na vápencovej skale 379 m nad morom malebne sa rozkladajú srúcaniny rozsiahleho zámku. Pôvod jeho je veľmi starý. Založený vraj bol za cisára Marka Aurelia od rimského legionára Terencia (odtiaľ meno: Terencium) na výprave proti Kvádom. Z majiteľov hradu vynikol Matúš Čák Trenčiansky (1275 až 1321), „pán Váhu a Tatier“, ktorý po smrti ostatného Arpádovca Ondreja III. roku 1301 bol odporcom Anžuovca Karla Roberta a prívržencom českého kráľa Václava III., zomrevšieho roku 1306. Matúš Trenčiansky vládol nad Slovenskom ako samostatný kráľ. Od kráľa Karla Roberta bol síce porazený roku 1312 pri Rozhanovciach neďaleko Košíc, lež vládol neobmedzene ďalej. Mal svoje vojsko a dal si raziť svoje peniaze. 24. augusta 1335 podpísaný tu bol pokoj medzi Čechami, Uhrami a Poľskom v prítomnosti českého kráľa Jána Lucemburského a jeho syna Karla, ktorý na pamiatku toho daroval farskému kostolu tunajšiemu krásnu zlatú monštranciu. Roku 1377 zasľúbil sa tu Karlov brat Žigmund s Máriou, dedičkou Uhier a dcérou kráľa Ludvika Veľkého. Žigmund daroval Trenčín roku 1396 vojvodovi Ctiborovi, ktorý bol pánom súsedného zámku Beckova, stal sa dvoranínom Žigmundovým a sprevádzal ho o Vianociach 1414 na cirkevný snem do Kostnice, kde bol neskoršie upálený český majster Ján Hus. Roku 1424 po smrti pána Ctibora daroval ho Žigmund druhej svojej manželke Barbore Celskej, ktorá tu veľmi rada meškala. Roku 1440 prišiel sem najvyšší kapitán českých Husítov Ján Jiskra z Brandýsa, rozšíril zámok a obsadil ho posádkou pod vodcovstvom hejtmana Michálka z Vorly, ktorá tu bola až po rok 1458, keď Jiskra ako všetky druhé hrady slovenské oddal aj Trenčín kráľovi Matejovi. Ten tu prijal 25. mája 1461 svoju nevestu Kunku Katarínu, dcéru českého kráľa Juraja Podebradského. Kráľ Matej dal roku 1475 Trenčín do daru Štefanovi Zápoľskému († 1499). Vtedy bola najskvelejšia doba hradu trenčianskeho. Drahocenné náradie naplňovalo jeho izby. Dcéra Zápoľského Barbora stala sa poľskou kráľovnou, manželkou kráľa Žigmunda. Nádherný sprievod 800 jazdcov sprevádzal ju do Krakova. Syn Zápoľského Ján vyvolený bol roku 1526 za uhorského kráľa. Jeho protivník Ferdinand Habsburský dal sa vojskom svojím dobývať zámok a generál Katzianer roku 1528 naozaj ho dobyl. Z doby Zápoľskovcov je na zámku trenčianskom studňa 144 m hlboká, zvaná studňou milencov. Štefan Zápoľský totiž — podľa povesti — priviezol svojej panej Hedvige zo svojich bojov oproti Turkov krásnu otrokyňu Fatmu. Pod časom prišiel na Trenčín turecký kupec Omar a žiadal Zápoľského, aby mu za výkupné prepustil z otroctva jeho nevestu Fatmu. Zápoľský však jeho prosbu odmietol a vravel: „Z trenčianskej skaly vody a z môjho oka slzy nedobudeš!“ Omar spoľahnul na slovo Zápoľského a chytil sa so svojimi ľuďmi do kopania studne na zámku trenčianskom. Tri plné roky trvala úsilovná ich práca, kým prišli na prameň. Za odmenu potom odviedol si Omar svoju nevestu Fatmu.

Ferdinand Habsburský dal zámok trenčiansky do daru Alexovi Turzovi, ktorého címer s letopočtom 1540 možno vidieť dosiaľ na obloku vnútorného zámku. Po ňom zdedil ho Imrich Forgáč roku 1588, ktorý mal za manželku vdovu po tešínskom kniežati Václavovi t. r. „čiernu kňažnu“. Vtedy sádzali v záhrade za zámkom, rečenej „Seč“, šefran, ktorého funt predával sa po 8 zlatých.

Roku 1600 dostal sa trenčiansky zámok do majetku Iléšházovcov. Z tých Kašpar bol županom župy trenčianskej a ako evanjelik prijímal ochotne českých vysťahovalcov do Trenčína. V jeho dome (na námestí č. 1.) založili českí vysťahovalci Václav Vokál a Nikodém Čížek roku 1632 tlačiarňu, v ktorej tlačil sa Tranovského spevník „Cithara sanctorum“. Sám Kašpar Iléšházy vydal tu roku 1634 latinský spis, Ján Melcl vydal tu roku 1648 latinské pohrabné verše na oslavu zomrelého Kašpara Iléšházyho, ktorý pochovaný bol vo farskom kostole a má tam i pomník. Posledný spis v tejto tlačiarni vyšlý je z roku 1663. Evanjelická stredná škola bola v Trenčíne v rokoch 1570 — 1700, ako nižšia až po rok 1848 (dom č. 120). Na tej študoval i Palacký. Z českých vysťahovalcov boli po roku 1627 v Trenčíne ešte Ondrej Sivý z Valašského Meziříčí, Martin Boček, hejtman hradu Lipnického, Mag. Jozef Heliades, mestský radca z Českého Brodu, Tobiáš Služinský, Ján Butovský, Juraj Melcl, Ján Krušina. Avšak roku 1645 prišli do Trenčína jezuíti a začali prevádzať protireformáciu. Roku 1663 obliehali trenčiansky zámok Turci, no nepodarilo sa im ho dobyť. Roku 1703 dobýval ho Rákóczy, proti ktorému obránil ho Heister. Ešte roku 1742 dala ho kráľovná Mária Terezia opraviť, ale roku 1790 shorel a od tých čias je v srúcaninách.

Najstarší mestský protokol v Trenčíne je z roku 1476. Je v ňom poznačené plno pravôt s čarodejmi. Najstarší protokol župný je z roku 1571. Podľa starých cechových záznamov zo XVI. storočia, menovite krajčírskych, nesmel nikto v cechovom shromaždení hovoriť „po uhorsky“ pod pokutou 4 denárov. Bolo dovoleno hovoriť len po slovensky alebo po moravsky.

V Trenčíne bolo jezuítské kollégium. Založil ho nitriansky biskup Ján Püsky.

Je zaujímavé, že v Trenčíne nadobudol národné povedomie veľký dejepisec český František Palacký. V auguste roku 1812 cestoval tadeto do Bratislavy, kde chcel pokračovať v štúdiach gymnaziálnych. Navštívil vtedy svojho známeho, mešťana Bakoša (dom č. 49 v Plebánskej ulici, vedúcej ku kostolu) a pre veľkú vodu bol nútený zdržať sa tu niekoľko dní. Krátil si čas čítaním starých kníh a tým sa národne prebudil. Keď roku 1842 slovenskí študenti chceli hrať slovenské divadelné predstavenie, mestský kapitán im to zapovedel a Košut v „Pesti hirlape“ ho za to pochválil. Trenčiansky poslanec Kubica (vari Kuba?) vyslovil roku 1847 na uhorskom sneme ľútosť nad tým, že maďarská reč nie je jeho rečou materinskou. Konečne na konci stoletia deväťnásteho dostúpila maďarizácia vrcholu. Roku 1888 župný výbor nariadil, aby kupci a remeselníci v celej župe mali nápisy iba maďarské a na oslavu millenia roku 1896 pomaďarštené boly mená obcí v celej župe, takže trenčianska župa vyzerala na mape ani okolie Debrecína. Vtedy Sedličná stala sa Vágszallásom, Kálnica Kalánosom, Zárieč Zárosom atď.

Znamenití trenčianskí rodáci sú: jezuita Ján Príleský, ktorého polemické spisy vzbudzovaly senzáciu, piarista Ján Demian (nar. 1710), výtečný rečník a znateľ latinských klasikov, Mikuláš Dohnány (nar. 1826), roku 1869 slovenský kandidát poslanectva, Ján Gočár, v 60. rokoch profesor baňskobystrického gymnázia.

Z priemyselných podnikov sú tu: liehovar, mydlárňa, pálenica borovičky, slivovice a koňaku, výroba octa, výroba drevených rámov a papierových predmetov, továrňa na súkna, kníhtlačiarňa, elektrárňa a „Tatra“, továrňa na zužitkovanie liečivých bylín. V neďalekej Kubre je prameň minerálnej vody. Kláštor piaristov založený bol roku 1776. Meštianska banka má 3 miliony akciového kapitálu.

Z vychovávacích ústavov sú tu: štátne reálne gymnázium Ľudevíta Štúra, pôvodne založené roku 1649, štátna meštianska škola, katolícka dievčenská škola meštianska, štátna ľudová škola a dvojročná škola obchodná.

Z úradov má Trenčín: sedriu (súd 1. inštancie), okresný súd, finančné riaditeľstvo, berný úrad a stavebný úrad pre úpravu Váhu, mestský archív, muzeum trenčianskej muzeálnej spoločnosti, všeobecnú župnú nemocnicu.

Tuchyňa, dedina v okrese púchovskom. Tu tkajú plátno na predaj.

Turo Tridvory, dedina v okrese žilinskom. Tu sa narodil roku 1736 Jozef Fornet, potomok francúzskych hugenotov, farár v Štrbe (zomrel 1809).

Turná, dedina v okrese trenčianskom. V nej narodil sa historik Samuel Timon.

Turzovka, rozsiahla dedina v okrese čadčianskom na rieke Kysuci, chýrna výrobou šindľov. Roku 1912 boly tu objavené pramene petroleja, dosiaľ nepreskúmané. Má epidemickú nemocnicu.

Tunežice, dedina v ilavskom okrese. O tej uvádza Záturecký v „Slovenských prísloviach“ porekadlo: „Uchovej nás, Bože, od Tunežickej Kaluže, od Predmierskeho práva, od Bytčianskych zvonov a od Žilinských panien, až na veky amen.“

Uhrovec, dedina a srúcaniny zámku v bánoveckom okrese pri riečke Radoše. V 40. rokoch minulého storočia bol majiteľom zámku Karol Zay, nepriateľ slovenčiny. Na svoj náklad povolal kaplána Maďara, aby kázňami svojimi slovenský ľud pomaďarštil. V Uhrovci narodil sa 28. októbra 1815 veľký slovenský buditeľ Ľudevít Štúr. Bol v rokoch 1838 — 1844 vychovateľom slovenskej mládeže na evanj. lyceume v Bratislave, od roku 1845 bol redaktorom „Slovenských národných novín“ a „Orla Tatránskeho“ v Bratislave, roku 1847 poslancom za mesto Zvolen na sneme uhorskom a roku 1848 — 1849 vodcom slovenského povstania proti Maďarom. Jeho starší brat Karol bol v Modre farárom a správcom gymnázia. Pri ňom zomrel Ľudevít 12. januára 1856, poraniac sa z pušky na poľovačke. V Uhrovci je paličková továrňa.

Varín, dedina v žilinskom okrese naproti strečnianskemu zámku pri vtoku Varínky do Váhu. Mala už v 16. — 17. storočí strednú školu evanjelickú.

Vršatec, dedina a srúcaniny hradu na skale 926 m vysokej v púchovskom okrese. S hradu je utešený pohľad na Považie. O hrade rozpráva sa mnoho povestí. Jedna z nich vysvetľuje pôvod nemeckého a maďarského pomenovania hradu (Löwenstein, Oroszlánykö, Lví kameň) takto: Tichomír, pán mestečka Pruského, zomrel a jeho manželka Elena tiež. Zostalo po nich dvoje sirôt, Belo a Ilka. Teta, ktorá ich vychovávala, bažila po ich dedictve a preto si umienila, že ich pozbaví života. K tomu cieľu mal jej poslúžiť lev, ktorý opatrovaný bol v záhrade. Tajne prepilovala mrežu jeho klietky, chcejúc, aby lev vrhol sa na úbohé siroty. Avšak lev nič nedal na jej želanie a vyrútil sa na ňu a zadláviac ju, utiekol na skaly vršatecké a stal sa postrachom celého okolia. Belo, keď dorástol, ho zastrelil a na skale vršateckej postavil hrad, ktorý nazval Lvím kameňom. Iná povesť opisuje udalosť z dôb tatárskeho vpádu na Slovensko: keď roku 1241 blížily sa tatárske hordy, kráľ Vojtech IV. vyzval tiež pána vršateckého zámku Imricha, aby sa usiloval s čatami svojimi čím skôr sa dostať ku kráľovskému vojsku, ktoré sa sbieralo do boja proti Tatárom. Imrich s ľútosťou lúčil sa so svojou mladou manželkou. Keď už hrad opúšťal, prosil ho starý jeho sluha Ondrej Budiač, aby ho vzal sebou proti Tatárom. Na mnohé prosby jeho pán napokon privolil. Ale v bitke pri Slanej oba upadli do zajatia tatárskeho. Náhodou boli oba na jednej reťazi za nohy prikovaní. Budiač neprestajne premýšľal, ako by seba a svojho pána mohol oslobodiť. Na útek nebolo možné pomysleť. Až raz ich zavreli do pivnice, kde Budiač našiel sekeru a pokúsil sa s ňou reťaz rozdrviť. Lež to nijakým činom neišlo. Budiač sa dlho nerozmýšľal. Zodvihol sekeru a uťal si vlastnú nohu, ktorá bola k nohe Imrichovej priputnaná. Tak podarilo sa Imrichovi ujsť a dostať sa na Vršatec. Keď sa o tomto šľachetnom skutku Budiačovom dozvedel tatársky vojvoda Kadán, dal ho vyliečiť a prepustil ho na slobodu. Kráľ Vojtech IV. povýšil ho za to do stavu zemanského a dal mu címer s uťatou nohou, reťazou sopiatou. — Jedon z neskorších pánov hradu vršateckého rozhneval sa na svojho sluhu Jula, ktorý si obľúbil jeho dcéru Milku. Poslal ho do kláštora piešťanského s dopisom, v ktorom žiadal predstaveného kláštora, aby dal sluhu utratiť. Predstavený kláštora to však neurobil, ale prepustil ho, napomenúc ho prv, aby sa na vršatecký hrad nevracal. Julo tedy zostal v kláštore a stal sa mníchom. Milka sa trápila a od žiaľu za ztrateným milencom skoro zomrela. Keď sa to Julo dozvedel, išiel zomreť na jej hrob. V dedine Vršatci bola už roku 1690 katolícka stredná škola. V Bohuniciach pri Vršatci narodil sa Anton Sloboda Vršatský, školský inšpektor žilinský, ktorý za maďarskej vlády nemohol byť učiteľom na Slovensku, bol učiteľom na Morave. Je prekladateľ Turgenevových „Zápisiek poľovníka“.

Zákopčie, dedina v čadčianskom okrese, známa tým, že pred voľbami roku 1910 kandidát poslanectva Ludvik Lévay začal tu hovoriť po maďarsky, ale ľud žiadal, aby hovoril alebo po slovensky alebo po anglicky. Lévay po slovensky nevedel (hoci si trófal kandidovať v číro čistom slovenskom okrese!), začal tedy hovoriť po anglicky a všetci ľudia mu rozumeli, lebo z dospelých temer všetci boli už v Amerike.

Zárieč, dedina v púchovskom okrese v doline belovodskej. Je chýrna výšivkami a má mliekárňu. V 70. rokoch minulého storočia redigoval tu farár Križan časopis „Koruhev na Sione“, ktorý po ňom ďalej viedol farár Pavel Zoch ako „Stráž na Sione“.

Závodie, dedina v žilinskom okrese. Má drotársku dielňu.

Zliechov, dedina v horách okresu ilavského. O fašiangoch roku 1896 chytili žandári v Harmanci pri Baňskej Bystrici Jozefa Kozlíka, sklenkára zo Zliechova a pokladali ho za ruského agitátora. Sedel 11 dní vo väzení v Bystrici, kým sa dokázalo, že nie je z Ruska, ale zo Zliechova. Zliechovania roznášajú po svete sklenky v košíkoch na hlave.

Zubák, dedina v horách okresu púchovského. Je známa domácou výrobou súkna.

Žilina, priemyselné a okresné mesto pri vtoku Kysuce a Rajčianky do Váhu, dôležitý uzel železničný trati Bohumín — Košice a Žilina — Bratislava. Námestie žilinské má starobylý ráz, poneváč domy jeho majú podsiene. Roku 1610 konala sa tu synoda (snem) slovenských evanjelikov, svolaná Jurajom Turzom, na ktorej vyvolení boli pre 10 slovenských žúp 3 superintendenti a pre neslovenské cirkve 2 inspektori nemeckí a 1 maďarský. Takouto spravedlnosťou voči druhým národom nemôžu sa Maďari nikdy pochváliť! Evanjelici mali tu vtedy tlačiarňu a strednú školu. Jezuítske kollégium založil tu biskup Juraj Szelepscenyi, františkánsky kláštor založený bol roku 1703. 2. januára 1849 vyhnali odtiaľ slovenskí dobrovoľníci, maďarských Košutistov. Roku 1903 konala sa tu hornouhorská výstava. Zpomedzi slavných rodákov žilinských vyniká Eliáš Ladiver, profesor v Prešove, Franko Mráz, ktorý spísal roku 1865 slovenskú mluvnicu. V Žiline pôsobil tiež miestopisec Alexandr Lombardíny, ktorý hojne prispieval do Letopisov Matice slovenskej. V rokoch 90. účinkoval tu ľudomilný lekár dr. Dušan Makovický, který súc maďarskou vládou prenasledovaný, odišiel neskoršie k Tolstému do Ruska. Po ňom presídlil sem z Čadce dr. Ivan Hálek, syn českého básnika Vítezslava Hálka, vládny poradca zdravotníctva pri bratislavskom ministerstve. Po prevrate 15. decembra 1918 prišiel sem minister dr. Šrobár so svojimi poradcami ako slovenská vláda a spravoval odtiaľ Slovensko až do 4. februára 1919, kedy presídlil do Bratislavy.

Z priemyslových závodov sú tu: továrňa na súkna a pokrovce, továrňa na celulozu, elektrárňa, rafineria petroleja, továrňa na umelé hnojivá a kyselinu sírovú, dielňa železničná, okrem toho značný priemysel hrnčiarsky a stolársky.

Školy sú tu: štátna reálka Jána Palárika (založená roku 1776), štátne dievčenské ref. reálné gymnasium, štátna meštianska škola.

Úrady sú tu: okresný súd, berný úrad, colný úrad.

Okrem toho je tu štátna očná nemocnica a filiálka Slovenskej banky a žilinská pomocnica.

Žitná, dedina v okrese bánovskom. Má sklárňu.

*

Stará turčianska župa zaujíma (podľa starého podelenia) 1123 km2. Má 55.703 obyvatelóv, podľa národnosti Slovákov okrem 9290 Nemcov na juhu župy. Podľa náboženstva bolo z nich 25.607 katolíkov, 27.651 evanjelikov a. v. a 1981 židov.

Domov je tu 8889 a to 3746 múraných a 4191 drevených.

Turčianskej župe hovorí sa „turčianska zahrádka“, lebo je zo všetkých strán kol dokola ohraničená horami. Na severe je to Malá Fatra s Kriváňom 1669 m vysokým, na západe Veterné hole s Veľkou lúkou (1477 m) a Kľakom (1353 m) na hranici Trenčína a Nitry a ďalej ide pohorie Ždiar vysoké len 893 m, na východe Veľká Fatra s Ostredkom (1591 m) a Krížnou (1575 m) na hranici Liptova a Zvolena.

Medzi týmito vrchami ide na západ do trenčianskej župy priesmyk strečniansky, kadiaľ tečie rieka Váh a pozdĺž neho ide hradská a železnica trati Bohumín — Košice. Na východ ide priesmyk kráľovanský do Oravy a Liptova, odkiaľ prichádza Váh a s ním tiež hradská a železnica. Na juh ide hradská a železnica cez hory (železnica pri Turčeku je najvyššie totiž 715 m) do Kremnice v župe tekovskej. Na západ ide hradská ešte priesmykom zniovským vo výške 621 m do doliny rieky Nitry ku Gajdelu a do Nemeckého Pravna a Prievidze a konečne na východ ide cesta priesmykom harmaneckým vo výške 891 m do Baňskej Bystrice vo Zvolene.

Hlavná rieka župy turčianskej je Váh, tekúci od východu na západ. V strečnianskom priesmyku neďaleko Starhradu sú známe a pltím nebezpečné skaliská Margita a Besná. Od juhu na sever tečie prítok Váhu rieka Turec, ktorá pri Vrútkach vrúti sa do Váhu. K Veľkej Fatre tiahnu na juhozápad tri dlhé doliny: Belanská, Necpálska a Gaderská (od Blatnice).

Na severe župy pod Malou Fatrou je krásny vodopád pod Kozou skalou neďaleko Šútova.

Srúcaniny hradov sú v Turci tri: Zniovský, Blatnický a Sklabinský.

Šľachtické kaštiele sú tiež tri: Revayovský v Mošovciach a v Štiavničke a Juštovský v Necpaloch.

Turec má dva okresy: martinský a mošovský.

Hospodárstvo

Z obyvateľstva turčianskej župy zaoberá sa 29.396 = 61 % zemedelstvom a 14.362 priemyslom, gazdovství je tu 6978.

Z úhrnnej výmery 112.140 ha bolo 30.954 ha = 28 % orácej pôdy, 9.696 ha = 9 % lúk, 13.779 ha = 13 % pašienok a 53.308 ha = 47 % lesov.

Z orácej pôdy bolo roku 1914 osiaté: 2.284 ha pšenicou, 3.976 ha žitom, 3.519 ha jačmeňom; 8.705 ha ovsom a 5280 ha zemiakmi. Sklidilo sa: 16.965 q pšenice, 25.033 q žita, 26.340 q jačmeňa, 47.236 q ovsa a 436.850 q zemiakov.

Z lesov je 36.359 ha ihličnatých a 19.239 ha bukových.

V lesoch žijú zvieratá: veverica, zajac, srna, jeleň, kuna, tchor, líška, divá mačka, jazvec, diviak a medveď. Z vtákov tetrov a orol, na poliach jarabica a prepelica. V rieke Turci je hojnosť rýb, menovite lipňov a pstruhov, vo Váhu sú šťuky a hlavátky. Na brehoch častá je vydra, na vode divá kačka.

V zahradách rodí sa ovocie: slivky, hrušky a jablká. V horách rastie plno jahôd, čučoriedok, malín, černíc, brusníc a húb.

Hovädzieho statku je v turčianskej župe 20.580, koní 4.034, bravov 10.941 a ovcí 32.309.

Priemysel a obchod. Najviac priemyslových závodov je v Turč. Sv. Martine: celulozka, dielňa na náradie z ohýbaného dreva, pivovar, rafineria petroleja. Tu je tiež najstarší peňažný ústav slovenský: Sporitelňa z roku 1868 s akciovým kapitálom 6 milionov korún a banka „Tatra“ z roku 1886 s akciovým kapitálom 5 milionov korún.

Vzdelanosť

Roku 1910 znalo v Turci čítať a písať 35.722 ľudí, t. j. 77 % všetkých obyvateľov vyše 6 rokov starých.

Škôl ľudových roku 1914 bolo tu všetkých 72, z toho 24 slovenských a 48 maďarských. Roku 1920 je tu 77 škôl a to 67 slovenských a 10 nemeckých. Kde sa ztratili školy maďarské?

Školy meštianske sú v Turč. Sv. Martine a na Vrútkach.

Školy stredné sú v Turč. Sv. Martine: reálne gymnázium, Viliama Paulíny Totha obchodná akademia a vyššia dievčenská škola „Živeny“.

*

Benice, dedina v okrese martinskom pri rieke Turci. Odtiaľ je rod Benických, z ktorých Peter Benický písal československé verše roku 1640.

Blatnica, dedina v okrese martinskom, 7 km od železničnej stanice Príbovcov. Leží na počiatku doliny gaderskej, 5 hodín dlhej. Nad dedinou na vrchu pol hodiny cesty vzdialené sú srúcaniny blatnického zámku. Blatnica je rodiskom Matúša Dulu, predsedu národnej strany slovenskej v Turč. Sv. Martine.

Bystrička, dedina v okrese martinskom, 1/2 hodiny na západ od Martina. Je rodiskom Michala Inštitorisa Mošovského, ev. slov. farára v Bratislave. Tu letoval niekoľko rokov prezident Masaryk so svojou rodinou ešte ako profesor pražskej univerzity. Roku 1897 navštívili ho tu po srpňových poradách slovenskej mládeže dr. Vavro Šrobár a dr. Dušan Makovický a výsledok ich návštevy bolo založenie mesačníku „Hlasu“ vo Skalici, ktorý značí počiatok obrodenia slovenského. Dr. Šrobár opisuje to v „Sborníku slovenskej mládeže“ roku 1909: „Profesor Masaryk zaviedol nás do zahrady a tu s najväčšou ochotou dal sa vykladať vyše dvoch hodín svojím mäkkým, príjemným hlasom a stručným, aforistickým spôsobom. Z reči jeho prekvapovaly nás niektoré názory a rady, na pr. jeho nešovinistický názor o láske k národu (povinní sme milovať svoj národ, ale za to cudzí nemusíme nenávideť).“

Dražkovce, dedina v okrese martinskom, 1/2 hodiny východne od Martina. Je rodiskom dra Jána Vanoviča, poslanca strany národnej a roľníckej v Národnom shromaždení v Prahe.

Ivanka, dedina v okrese martinskom, neďaleko Martina. Odtiaľ sú Ivankovci, z ktorých dr. Milan Ivanka, roku 1907 poslanec za okres pezinský na sneme uhorskom, narodil sa roku 1876 v Turč. Sv. Martine.

Jeseno, dedina v okrese martinskom, 1 hodinu na juhovýchod od Martina. Je domovom rodiny Jesenských, z ktorých vynikli: Pavel Jesenský, českobratský biskup a prekladateľ králickej biblie v rokoch 1579 — 1593, dr. Ján Jesenský, profesor lekárstva na pražskej univerzite, ktorý prvý z lekárov prevádzal pitvu mrtvôl a 21. červňa 1621 na Staromestskom námestí medzi 27 najslavnejšími českými pánami z rozkazu zločinného Ferdinanda Habsburka rukou katovou zahynul, dr. Ján Jesenský, narodený roku 1874 v Turč. Sv. Martine, advokát v Bánovciach a básnik. V ruskom zajatí napísal sbierku básní „Zo zajatia“. Po návrate roku 1919 stal sa županom gemerským.

Kláštor pod Zniovom, mestečko v mošovskom okrese na hradskej, vedúcej z Turca do Nitry. Nad ním sú srúcaniny zámku Zniova. Jeho majiteľom bol po roku 1526 Ján Zápoľský. V rokoch 1248 — 1541 bol tu kláštor premonštrátsky, v rokoch 1586 — 1772 bol tu veľký jezuítsky kláštor, v ktorom žil i Peter Pazmán, neskorší arcibiskup a protireformátor. Kláštor i s okolím volal sa vtedy „Dŕžavím“. V kláštore bola chýrečná lekárňa, v ktorej miestni obyvatelia pod časom podučili sa umeniu lekárskemu, menovite vyrábaniu rôznych olejčekov z liečivých rastlín. Boly to olejčeky terpentínový, kamenný, borievkový, rozmajrínový, rascový, bobkový, kosodrevinový, horčičný atď. Tými liečili chorých ľudí. Chýr o „slovenských doktoroch“, v časoch, keď lekárne a ozajstní lekári bývali len po veľkých mestách, rozniesol sa po celom svete a menovite v Rusku. Nosili na chrbte „pudlo“, v ktorom mali olejčeky a korenie (šefran), neskoršie po roku 1820 i tovar módny a galanterný. Ženy ich na Slovensku predávali ruský čaj. Olejkári a šefraníci pred vojnou posielali domov prostredníctvom banky „Tatry“ v Martine na 100.000 rublov ročne. V Rusku a Rumunsku sa z niektorých stali pod časom bohatí obchodníci. Tak povstaly obchodné domy Országhov vo Varšave, Koraušov a Polónyho v Bukurešti. Z tých Gabriel Polóny venoval 100.000 K na podporu slovenských študentov.

O olejkároch napísal knihu Matúš Filo „Slovenský obchodník v ruskom kraji“ a Joz. M. Hurban román „Olejkár“. Roku 1869 — 1874 bolo v Kláštore pod riaditeľstvom Martina Čulena slovenské nižšie gymnázium, ktoré maďarská vláda roku 1874 zatvorila a premenila na maďarský učiteľský ústav, na ktorom študovali medzi inými slovenskí spisovatelia: Martin Kukučin, Anton Bielek, Anton Svoboda Vršatský a Jozef Gregor Tajovský.

Košúty, dedina v martinskom okrese, 1/2 hodiny na sever od Martina. Tu sa narodil otec odrodilca Ludvika Kossutha. Jeho strýko Jur Košút bol roduverným Slovákom. Joz. M. Hurban venoval mu prvú knihu, ktorá bola tlačená spisovnou slovenčinou: II. sväzok ročenky „Nitry“ roku 1844.

Martin Turčiansky Svätý, župné mesto s 4113 obyvateľmi, na pravom brehu Turca, pri hradskej z Vrútok do Príbovcov na juh vedúcej. Pred prevratom bolo duševným strediskom slovenským. Tu bol ev. farárom Ondrej Plachý, ktorý v Baňskej Bystrici v rokoch 1785 — 1786 vydával časopis „Staré noviny“. Prvé slovenské divadelné predstavenie bolo tu roku 1839. Dňa 6. a 7. červňa 1861 konalo sa tu pamätné slovenské národné shromaždenie, na ktorom bolo usnesené podať kráľovi a snemu „memorandum“, vypracované Jánom Franciscim, redaktorom „Pešťbudínskych vedomostí“, a Štefanom M. Daxnerom, žiadajúce, aby bolo sriadené samostatné „slovenské okolie“ s vlastným snemom. Miesto toho povolený bol len literárny spolok „Slovenská matica“, ktorej prvé valné shromaždenie konalo sa tu roku 1863. Predsedom jej vyvolený bol baňskobystrický biskup Štefan Moyzes, podpredsedom ev. superintendent dr. Karol Kuzmány. Slovenská matica vydávala „Letopisy matice slovenskej“, roku 1875 však bola zrušená a jej majetok 200.000 K i so sbierkami muzeálnymi bol shabaný. Slovenská matica mala roku 1867 1112 členov, najviac z Turca, t. j. 203, zo Zvolena 198, z Nitry 139, z Liptova 98, z Trenčína 97. Majetok Slovenskej matice v prípade zrušenia spolku mal podľa stanov pripadnúť slovenskému národu, ale na interpeláciu, podanou na snemu v tejto veci, odpovedal minister Tisza, že „niet slovenského národa“. Podľa národnostného zákona z roku 1868 bol totiž v Uhrách len „maďarský národ“ a Slováci neboli národom, ale len „národnosťou“. Majetok Slovenskej matice bol daný maďarskému vzdelávajúcemu spolku, ktorý za ne v Pešti vydával maďarónske časopisy „Vlasť a svet“ a „Slovenské noviny“. Doba Slovenskej matice je pre Martin dobou najkrajšieho rozkvetu. Roku 1867 bolo založené nižšie evanj. gymnázium, roku 1868 sporitelňa, ktorá má dnes 6 milionov akciového kapitálu, roku 1870 kníhtlačiarňa. Toho istého roku preniesol sem i Francisci svoje „Pešťbudínske vedomosti“ pod menom „Národnie noviny“ a začal vychádzať zábavnepoučný časopis „Orol“, „Národný hlásnik“ a založený bol ženský spolok „Živena“. Roku 1874 zatvorené bolo maďarskou vládou gymnázium ešte pred zatvorením Matice.

Po tomto útisku zotavoval sa slovenský národný život v Martine len veľmi pomaly. Roku 1881 Vajanský založil tu mesačník „Slovenské pohľady“, roku 1886 založená bola banka „Tatra“, ktorá má dnes 5 milionov akciového kapitálu, roku 1889 vystavený bol národný dom. Roku 1895 vznikla Slovenská muzeálna spoločnosť. Predsedom jej vyvolený bol farár, archeolog a botanik Andrej Kmeť. Roku 1907 vystavená bola nová budova Slovenského muzea. V bohatých sbierkach svojich opatruje i kostru mamuta, vykopanú v Beši v tekovskej župe, vec, ktorou sa nemôže pochváliť ani mnohé muzeum veľkomestské.

Slovenská matica obnovená bola 4. srpňa 1920. Jej správcami sú Jozef Škultéty a Jaroslav Vlček. Martinský kníhtlačiarsky spolok vydal Sobrané spisy Hviezdoslava, Vajanského a Kukučina. O ich rozpredaj stará sa čulé kníhkupectvo Gašparíkovo. Od prevratu popri denníku „Národných novinách“ vychodí tu i „Slovenský týždenník“, ktorý vychádzal pred tým v Pešti. Spolok „Lipa“ predáva ľudové výšivky slovenské a iné veci ľudového priemyslu. V ostatnej dobe vznikly tu i početné priemyselné závody, a to: továrňa na náradie z ohýbaného dreva, pivovar, továrňa na celulozu z roku 1902 a rafineria petroleja. Meštianstvo martinské vždy bolo smýšľania slovenského, za čo bolo i prenasledované. Tak 24. červňa 1898 za to, že na nádraží privítať prišli z väzenia sa vracajúceho redaktora Ambra Pietra, boli odsúdení 23 mešťania do väzenia na 3 1/2 roku. Pri srpňových slávnostiach Živeny a Slovenskej muzeálnej spoločnosti shromažďovali sa tu inteligenti zo všetkých strán Slovenska. Na martinskom cintoríne sú pohrobení: Karol Kuzmány (1806 — 1866), Ján Kalinčák (1822 — 1871), Viliam Paulíny-Tóth (1826 — 1877), Mikuláš Ferienčík (1825 — 1882), Ján Kadavý (1810 — 1883), Ján Jesenský († 1889), Ján Francisci († 1903), dr Miloš Štefanovič († 1906), Ambro Pietor († 1907), Andrej Kmeť († 1908), Andrej Halaša († 1912), Pavel Mudroň († 1913), dr. Ján Petrikovič († 1914), Jozef Kohút († 1914), Jozef Capko († 1914), Hurban Vajanský († 1916). Zo slovenských spisovateľov narodili sa v Martine: Ján Jesenský 1874, dr. Milan Ivanka 1876, Ján Halla 1886, Peter Kompiš 1886, Hana Gregorová 1886.

Martinské predmestie Jahodníky má prameň minerálnej vody „medokýš“.

Turč. Sv. Martin má okresný súd, berný úrad, štátne reformné reálne gymnázium Viliama Paulíny-Tótha, vyššiu dievčenskú školu „Živeny“, obchodnú akademiu a štátnu meštiansku školu. Tiež je tu všeobecná župná nemocnica.

Michal Svätý, dedina v okrese mošovskom na ceste zo Štubňanských Teplíc do Mošovcov. V nej sa narodil básnik Izidor Žiak-Somolický.

Mošovce, okresné mestečko, 1 hodinu na sever vzdialené od Štubňanských Teplíc. V ňom sa narodil 29. červenca 1793 Ján Kollár, slávny spevec „Slávy dcéry“. V tejto básni vo znelke „Co z nás Slávů bude o sto roků“ predpovedal dnešné naše oslobodenie: „Slávský život na vzor potopy zaplaví vše moře věků.“ Už v rokoch 1580 — 1705 bola tu evanj. stredná škola. Za našich čias bol tu učiteľom Pavel Petr Zgúth, terajší školský inšpektor v Martine, ktorý písal básne pod menom Vrbický. Tu sa narodil tiež Michal Ursíny, profesor techniky v Brne. V Revayovskom kaštieli sú pekné muzeálne sbierky.

Necpaly, dedina v martinskom okrese pod Veľkou Fatrou na počiatku doliny Necpalskej. V katolíckom kostole tunajšom sú fresky zo XIV. storočia. Ev. škola stredná bola tu v rokoch 1600 — 1791. Je tu kaštieľ Juštovcov, z ktorých Fraňo ozval sa roku 1832 na uhorskom sneme, aby slovenčina bola úradnou rečou na Slovensku, za čo dali mu posmešný názov „tót király“. Neskoršie sa rodina Juštovcov pomaďarštila. Z priemyselných závodov je tu papierňa a zaniklý pivovar.

Pravno Slovenské, mestečko v mošovskom okrese. Odtiaľ sú Prónayovci nepriatelia slovenského národa. Tu sa narodil Viliam Paulíny, direktor banky a redaktor „Slovenského peňažníka“ vo Zvolene. Roku 1585 sa tu narodil superintendent Ján Hodikius. Obyvateľstvo zaoberá sa hrnčiarstvom.

Rakša, dedina v mošovskom okrese pri Štubňanských Tepliciach. V nej narodil sa 22. septembra 1811 slovenský buditeľ Michal Miloslav Hodža, vodca slovenského povstania roku 1848 a farár v Lipt. sv. Mikuláši. Zomrel vo vyhnanstve v Tešíne 26. marca 1870.

Sklabinský zámok. Srúcaniny jeho sú nad dedinou Podzámkom južne od Sučian a Štiavničky.

Slovany a Socovce, dediny v močovskom okrese neďaleko Kláštora pod Zniovom, prvá na ľavom, druhá na pravom brehu rieky Turca. Obidve majú po filiálke martinskej továrne na náradie z ohýbaného dreva.

Sučany, mestečko v okrese martinskom na ľavom brehu Váhu. Tu sa narodil spisovateľ Daniel Horčička-Sinapius, ktorý vo svojom spise „Neoforum latino-slovenicum“ (Nový trh latinsko-slovenský), vydanom v Lešne v Poľsku roku 1678 chváli bohatosť reči slovenskej. Ev. farárom bol tu Pavel Doležal, rodom zo Skalice, ktorý roku 1740 v Bratislave vydal mluvnicu „Grammatica slavico-bohemica“ s predmluvou Mateja Béla. V novšej dobe narodil sa tu dr. Milan Hodža, poslanec za okres kulpínsky v Báčke na sneme uhorskom, redaktor „Slovenského týždeníka“ a roku 1920 minister československej republiky. Z priemyselných podnikov je tu píla, tehelňa, cementárňa a bryndziarstvo.

Štiavnička, dedina v okrese martinskom, pol hodiny od Sučian. Má kaštiel Revayovcov, odrodilých zemanov.

Teplice Štubňanské, kúpele v okrese mošovskom pri železnici neďaleko dediny Dolnej Štubne. Majú pramen alkalickosalinickej vody teplej 46 °C. Tiež je tu učiteľský ústav a okresný súd.

Turany, mestečko v okrese martinskom na pravom brehu Váhu. Majú mlyn a pílu. Neďaleko v šútovskej doline je vodopád pod Kozou skalou, vysoký 20 m.

Turček, nemecká dedina na juhu turčianskej župy pri prameňoch rieky Turca. Odtiaľ vedie sa vodovod 20 km dlhý do Kremnice. Mestu Kremnici patrí tiež veľká píla v Hornom Turčeku.

Valča, dedina v okrese mošovskom neďaleko Príboviec. Má filiálku martinskej továrne na náradie z ohýbaného dreva. Na cintoríne je tu pochovaný Matej Čvíkota, obchodník z Ruska, ktorý všetek svoj majetok 100.000 K odkázal slovenskému národu pre študentov, avšak maďarské súdy záveť jeho neuznaly, pretože vraj „slovenský národ“ nejestvuje a peniaze presúdily.

Vrútky, mesto pri vtoku Turca do Váhu. Má veľkú železničnú stanicu, kde sa križuje trať z Bohumína do Košíc s traťou z Vrútok do Lučenca. Sú tu rozsiahle železničné dielne. Z nádražia je utešený pohľad na pohorie Malú Fatru s Kriváňom, vysokým 1669 m. Vrútky majú štátnu meštiansku školu pre chlapcov a dievčence.

Záborie, dedina v okrese martinskom na úpätí hôr východne od Martina. Tu sa narodil roku 1812 Jonáš Záborský, katolický farár v Župčanoch v Šariši, spisovateľ početných dramatických kusov, menovite z doby veľkomoravskej.

Záturčie, dedina neďaleko Vrútok v okrese martinskom. Odtiaľ je rodina Zátureckých, z ktorých vynikol Adolf Peter Záturecký ako sberatel slovenských porekadiel, ktoré pod menom „Slovenská přísloví“ v počtu 15.000 vydala Česká Akademia v Prahe. 10. augusta 1822 narodil sa tu Janko Kalinčák, slovenský spisovateľ. Jeho rozprávka „Reštaurácia“ podáva výborný obraz zemanských volieb stoličných z doby pred rokom 1848, rozprávka „Svätý duch“ opisuje boje Rákocovské. Od neho je pieseň „Koníček môj bystrý, vraný…“

*

Stará oravská župa zaujímala 2019 km2. Rozhodnutím najvyššej rady parížskej zo dňa 28. červenca 1920 pripojené však bolo z toho 388 km2 k Poľsku so 16.133 obyvateľmi (časť okresu trstenského), takže československá časť oravskej župy počituje teraz 1631 km2 so 62.612 obyvateľmi slovenskými.

Orava volá sa podľa rieky Oravy, ktorá ju pretieka. Je to jedna z najhornatejších žúp slovenských. Pohoriami je kol dokola otočená a nimi tiež vo vnútri prestúpená.

Na severu veľkým oblukom ohraničujú ju Západné Beskydy s Babiou Gorou, vysokou 1725. Na juhozápade prichádza sem Malá Fatra, tvoriaca hranicu medzi turčianskou a trenčianskou župou. Rozsutec (1606 m) a Stoh (1608 m) stoja tu na stráži. Za priesmykom Zázrivky ide ďalej to isté pohorie ako Oravská Magura na severovýchod. Najvyšší vrch v nej je Kubínska hoľa (1345 m).

A na juhu delia Oravu od Liptova Liptovskooravské vrchy a Liptovské hole, oddelené od seba dolinou Suchou v Liptove. Zpomedzi prvých najvyšší je Choč (1613 m), zpomedzi druhých Baníkov vrch (2178 m). Všetka pôda oravská je vyššia ako 443 m, čo značí nadmorskú výšku rieky Oravy pred jej vtokom do Váhu pri Kraľovanoch.

Vodu z celej župy (i z tej časti, čo bola teraz pridelená k Poľsku) odvádza rieka Orava na juh do Váhu. Skladá sa z dvoch prameňov totiž Bielej Oravy, ktorá tečie od západu od dedin Erdudky a z Černej Oravy, ktorá tečie od východu z okolí Podvilku pri Jablonici v Poľskej Orave. Obidve spojujú sa pri dedine Ústí. Biela Orava, posilená prítokom Polhoranky a Slanice je väčšia, ako Čierna Orava. Z ostatných prítokov dôležitá je Oravica, ktorá tečie od východu z Tatier a pri Tvrdošíne vlieva sa do Oravy a Studený potok, ktorý sa pramení pod Volovcom (2065 m) na rozhraní Liptova, Oravy a Poľska neďaleko prameňov Oravice a pri Podbielu vlieva sa do Oravy. Na pravom brehu prijíma Orava Zázrivku, ktorá sa prediera od severu medzi Malou Fatrou a Oravskou Magurou a pri Párnici vlieva sa do Oravy. Pred vtokom svojím do Váhu tečie Orava cez úzku, lesnatými vrchami stiesnenú dolinu kráľovanskú.

Kráľovanskou dolinou vedie tiež železnica a hradská cez Dolný Kubín do Tvrdošína, Trstenej na Suchú Horu v poľskej Orave, Czarny Dunajec a Nowy Targ v Poľsku. Z Trstenej odbočuje hradská pozdĺž Oravy do Ústia a Slanice a odtiaľ alebo na západ do Námestova, alebo na sever pozdĺž Polhoranky do Polhory. Z Oravského Podzámku ide hradská na sever priesmykom v Oravskej Magure (812 m) do Hruštína a do Námestova. Cez Liptovské vrchy ide hradská na juh z Dolného Kubína priesmykom Likavským (611 m) do Ružomberka v Liptove.

Oravská župa skladá sa zo 4 okresov: Dolný Kubín, Tvrdošín, Trstená a Námestovo.

Hospodárstvo. Z obyvateľov oravskej župy zaoberá sa temer všetko zemedelstvom, t. j. 82 %. Hospodárstev je tu 16.660.

Z úhrnnej výmery 200.677 ha je 81.705 ha = 41 % orácej pôdy, 19.682 ha = 10 % lúk, 26.343 ha = 13 % pašienok a 65.427 ha = 33 % lesov.

Z orácej pôdy bolo roku 1914 osiaté: 1039 ha žitom, 6.538 ha jačmeňom, 26.813 ha ovsom a 14.780 ha zemiakmi. Podnebie Oravy je totiž studené a preto pšenica se tu nedarí (len na 113 ha v dolnej Orave).

Tiež ovocia je tu málo. Sklidilo sa: 1057 q pšenice, 8.899 q žita, 51.165 q jačmeňa, 189.908 q ovsa a 1,146.139 q zemiakov.

Z lesov je v oravskej župe 61.234 ha ihličnatých a len 4.376 bukových.

Hovädzieho statku sa tu chová 46.379 kusov, koní 9229, bravov 10.858 a ovcí 26.788, z ktorých mlieka dorába sa chýrny syr „oštiepok“.

V lesoch žijú zajace, veverice, medvede, rysi, jazveci (borsuky), líšky, divé kozy, diviaky, srny, pri vodách vydry, z vtákov orly, tetrovy, lysky, sluky a jarabice. V lesoch rastie množstvo jahôd, malín, černíc, čučoriedok a húb.

Priemysel a obchod. Je slabý. Na okolí Námestova sa pestuje tkáčstvo plátna. Pri Ústí a Liesku sú ložiská uhlia. V Polhore sú jódové pramene.

Vzdelanosť. Z obyvateľstva roku 1910 znalo čítať a písať 45.432, t. j. 68 % všetkých obyvateľov vyše 6 rokov starých. Škôl roku 1914 tu bolo 111 a to 51 slovenských a 60 maďarských (v čiste slovenskej župe!!). Roku 1920 je tu 116 škôl napospol slovenských.

Meštianske školy sú v Dolnom Kubíne, v Tvrdošíne a v Námestove.

Stredné školy sú v Dolnom Kubíne reálne gymnázium Hviezdoslavovo, obchodná škola a v Trstenej nižšie gymnázium.

*

Bysterec Veľký, dedina v okrese kubínskom pri Dolnom Kubíne. Má továrňu na hospodárske nástroje.

Bziny, dedina v kubínskom okrese. Je chýrna kameníctvom. Krešú tu brusy, kamene na dlažbu a náhrobky. Spolu s Bielym Potokom a Medzihradným vyrobia ročne 17.000 kameňov.

Dubová (Sedliacka), dedina v okrese tvrdošínskom. Má pekný, obnovený kostol.

Dubová Valašská, dedina v okrese kubínskom. Chlapi odtiaľ sú známi ako obratní robotníci pri telegrafoch a telefonoch.

Erdudka, dedina v okrese námestovskom, založená roku 1704 Jurajom Erdödym na mieste lesov k oravskému panstvu prináležajúcich.

Chlebnice, dedina v okrese tvrdošínskom. Je chýrna výrobou šindlov. Obyvatelia sú tiež sklári.

Chyžné, dedina v okrese trstenskom teraz v Poľsku. Odtiaľ pochádzal horlivý kňaz a národovec Tomáš Červen.

Istebné, dedina v okrese kubínskom. Má pamätný drevený kostol artikulárny.

Jasenica, dedina 1 hodinu západne od Námestova v okrese námestovskom. V nej narodil sa roku 1789 Martin Hamuljak, kráľovský úradník a zakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej roku 1832 v Pešti. Zomrel roku 1859 v Námestove.

Jablonka, najväčšia obec v Orave v okrese trstenskom, teraz v Poľsku.

Jasenová, dedina v okrese kubínskom, 1 hodinu na juh od Dolného Kubína. Tu sa narodil 28. února 1728 Jozef Bencúr, rektor v Kežmarku, profesor dejepisu v Bratislave a archivár v Budíne (zomrel 1785). Z tej istej rodiny je slavný novelista slovenský Matej Bencúr, známy svojím spisovateľským menom Martin Kukučin, narodený roku 1860, v rokoch 1879 — 1884 učiteľ vo svojom rodisku, od roku 1893 lekár v Selciach na ostrove Braču v Dalmácii, od roku 1908 v Puntas Arenas v južnej Amerike. V Jasenovej bol ev. farárom Ctiboh Zoch, ktorý sa narodil 15. brezňa 1815 ako syn učiteľa v neďalekej Veľkej Vsi. Od 18. mája do 25. srpňa 1848 bol v maďarskom zajatí, vláčený po väzeniach temer celých Uhier. Rodákom jasenovským je tiež Vavro Čaplovič, ktorý sa narodil 5. srpňa 1778 a zomrel 25. prosinca 1853 v Bratislave, odkázavši svojej rodnej župe knižnicu s 35.000 sväzkami kníh, teraz v Dolnom Kubíne umiestenú. Teraz tu účinkuje ako ev. farár vodca slov. abstinentov a poslanec prvého Národného shromaždenia v Prahe 1918 — 1920 Andrej Devečka, ktorý pred vojnou vydával v Ružomberku mesačník „Nové časy“. Jeho manželka je dr. Elena Turcerová, spisovateľka francúzskeho spisu o Ľudevítovi Štúrovi. V Jasenovej robia znamenité oštiepky. Ovce majú výbornú pašu na Choči.

Kubín Dolný, župné mesto na ľavom brehu Oravy. I v tejto číročistej župe slovenskej zúrila maďarizácia. Roku 1876 usniesol sa súd, že nebude prijímať žalôb, písaných po slovensky. V matičnej dobe bol tu ev. farárom národovec Samuel Novák. Katolícky farár Jozef Kohút sbieral vtedy materiál ku vlastivede Oravy. V majetku župy je Čaplovičovská knižnica, založená roku 1839, obsahujúca 35.000 sväzkov, medzi nimi i prvotisky. Správcom jej je dr. Ján Smetanay (známy spisovateľským menom Ondrej Kalina). Tu sa narodil roku 1817 Ondrej Radlinský, ktorý ako redaktor „Slov. novín“ roku 1850 vo Viedni napísal „Pravopis slovenský s krátkou mluvnicí“, kde slovenčina mu je „nešťastné rozkolníctvo, trvavšie od roku 1787 do roku 1849“, ale hneď dva roky neskoršie, roku 1852 podpísal krátkou mluvnicu slovenskú, vydanú Hattalom v Bratislave. Do]ný Kubín má finančné riaditeľstvo, berný úrad a okresný súd, štátne reálne gymnázium Hviezdoslavovo, dvojročnú obchodnú školu, meštiansku školu. Okrem toho je tu všeobecná župná nemocnica a filiálka banky „Tatry“.

Kubín Vyšný, zemanská dedina v kubínskom okrese, 1/2 hodiny na juh od Dolného Kubína. Nad vyšnokubínskymi skalami bola za dávnych čias predhistorická osada. Vo Vyšnom Kubíne sa narodil 2. februára 1849 najväčší básnik slovenský Pavel Országh Hviezdoslav. Vo svojich epických básniach opisuje menovite zemanský život na dedine (Ežo a Gábor Vlkolinský). V Hájnikovej žene opisuje šťastie rodinné a krásu slovenských hôr. Svojimi lyrickými letorostami ospevoval Tatry, obracal sa k bratom Čechom, že nie je možné, aby nás niekoľko hlások od seba rozdelilo, povzbudzoval rodných bratov, že pravdu síce možno zohaviť, umoriť i pochovať kroz liché zákony, no len na čas. „Pravda svätá — slnka zjav velebný a tichý — trón zaujme, uchopí vládu moci, práva v spravedlivé dlane!“ Sám o sebe skromne vraví, že na strnisku z kvietkov uvil kytku a nevie, komu ju má poslať?

„Kam upraviť dar? Rek tu i tam mnohý, a kytka preds’ len jedna vystala z požatvy skúpej, jedna, biedna: nuž komu — jednému mám ju prislať? Neviem, neviem — žiaľ? Nie, Bože, lež radosť a sláva hlučná! — Viem: Oravienko, ty ju vem! a Váhom nes ju, snes ju, slož k bohatiera nohám kdekoľvek!“

Leštiny, dedina v okrese kubínskom. Má pamätný drevený artikulárny kostol.

Liesek, dedina v okrese trstenskom. Má ložisko kamenného uhlia.

Lipnica Dolná a Horná, dedina v trstenskom okrese, teraz príslušná do Poľskej. Chýrna výrobou bednárskeho riadu.

Lokca, dedina v námestovskom okrese, chýrna liatím zvončekov.

Medzihradné, dedina v kubínskom okrese. Je chýrna výrobou brusov a pomníkov.

Námestovo, okresné mestečko na Bielej Orave. Je domovinou oravských pláteníkov. V okolí tkajú plátno na 500 krosnách. Tiež tu vyrábajú vozy. Ako advokáti účinkovali tu dr. Michal Mudroň, Svetozár Hurban Vajanský, Hviezdoslav, dr. Aug. Ráth. Roku 1888 narodil sa tu slovenský básnik Ignác Grebáč-Orlov. Námestovo má okresný súd a meštiansku školu a ľudovú banku.

Orávka, dedina v okrese trstenskom, teraz v Poľsku. Má starobylý, drevený kostol.

Oravský zámok vypína sa na strmej skale nad riekou Oravou 110 m vysoko. Skladá sa z troch častí: z horného hradu postaveného Františkom Turzom roku 1561, z ktorého je krásny výhľad do doliny oravskej, zo stredného hradu, najstaršieho, gótického, a z dolného hradu, renesančného. Nad bránou dolného hradu je letopočet 1543 a začiatočné písmená vtedajšieho majiteľa hradu Jána z Dubovej. V tejto časti hradu je prírodopisné muzeum a archív opatrujúci dopisy Juraja Turzu a kostolík, vystavený roku 1611 Jurajom Turzom, ktorý je zároveň hrobkou jeho, syna jeho Imricha a manželky jeho Alžbety. Roku 1776 zasvätený bol Sv. Michalovi. Pri kostole je kuchyňa, do ktorej viedla sa voda z doliny Račovej najprv cínovými, neskoršie drevenými rúrami. Ďalej je niekoľko komnát, zariadených pôvodným náradím. Z nádvoria po schodoch prijdeme do hradu stredného. Tu v ľavo je Turzovo obydlie, teraz obrazárňa. Sú tu obrazy správcov oravského zámku, počnúc Jurajom Turzom až po dnes: Štefana Tökölyho, Mikuláša Draškoviča, Iléšházovcov, Mikuláša Eszterházyho, Erdödyho, Zichyho. Obrazy tieto visely kedysi na stenách jedálne kaštieľu vo Veľkej Vsi, odkiaľ boly sem prenesené. Vo vedľajšej sieni sú obrazy Juraja Turzu a jeho manželky Alžběty v rakviach. V nádvorí stredného hradu je studňa, hlboká vraj 96 m, ktorú dal vykopať František Turzo. Jej kopanie trvalo plné dva roky. Napravo od studne je jaskyňa, v ktorej vraj roku 1484 väznený bol kaločský arcibiskup Peter Várday. Budovou stredného hradu vystúpime po schodoch až do najvyššej veže hradu horného.

Oravský zámok bol vraj už roku 1010 vystavaný. V listinách prvý raz spomína sa roku 1267, podľa čoho vieme, že bol vtedy vlastníctvom Petra Balašu, župana hontianského. Peter Balaša bol synom Detricha, župana zvolenského, ktorý akiste roku 1229 dostal Oravu od kráľa Ondreja II. Kráľ Vojtech IV. vymenil ho však zpät od Balašovcov a náhradou dal im Teplice, Varín a Žilinu (hrady: Lietavu, Strečno a Budatín). Roku 1298 bol pánom Oravy Matúš Trenčiansky. Ale po vymretí Arpádovcov bol jeho pánom Donč, župan zvolenský, ktorý bojoval proti Matúšovi Trenčianskému s kráľom Karlom Robertom v bitke pri Rozhanovciach roku 1312. Snáď po tejto bitke zmocnil sa Oravy. Roku 1320 vymenil kráľ Karol Robert Oravu od Donča za dva hrady iné a ustanovil tu roku 1322 županom Lamberta, neskoršie 1335 Hypolita, grófa kremnického. Za kráľa Ludvika Veľkého (1342 — 1382) boli županmi oravskými Štefan Katy 1355, Detrich Bebek 1379, Vladislav a Ján Kakaš 1380 a gróf Mikuláš 1382. Kráľ Ludvik Veľký bol tu častým hosťom, lebo tu schádzal sa so strýkom svojím Kazimierom, kráľom poľským, po ktorom roku 1370 poľskú korunu zdedil a vtedy často tadiaľ cestoval do Poľska. Roku 1398 dostal Oravu od kráľa Žigmunda Ctibor, pán Beckova a iných zámkov povážskych. Po jeho smrti roku 1424 dal ju Žigmund do zálohu Mikulášovi a Ondrejovi Baluckým, proti ktorým Katarína, dcéra Ctiborova roku 1434 márne hlásila sa o dedictvo po svojom otcovi. Baluckovci boli odporci Husítov. Preto roku 1440 dobyl oravský zámok kapitán Slovenska Ján Jiskra z Brandýsa. Jeho menom väznil tu roku 1442 oravský župan Jakub Čuder ruského vojvodu Petra Odrofúsa, ktorého Talafús zajal vo Spiši. Roku 1449 stal sa oravským županom Peter Komorovský, ktorý popri Orave držal i hrad Likavu a ešte 5 iných hradov liptovských (Ružomberok, Liptovský Starhrad nad Sielnicou, Sv. Mikuláš, Hrádok a Sv. Jur nad Váhom pri Ľupči). Jeho brat Mikuláš bol správcom spišskej župy v mene Zbyhneva Olešnického, biskupa krakovského. Peter Komorovský hostil tu roku 1471 a 1472 poľského králevica Kazimiera, ktorý sa domáhal uhorskej koruny proti kráľovi Matejovi Korvínovi. Kráľ Matej odňal za to Komorovskému všetky hrady okrem Oravy, ktorú nemohol dobyť. Ale roku 1474 Komorovský Oravu Matejovi za 8000 dukátov dobrovoľne odstúpil a zomrel v Živci v Poľsku roku 1476. Vojsko Komorovského nazvané bolo „čiernym plukom“ a vstúpilo do služieb Matejových. Po Matejovi vládol na Orave jeho syn Ján, ktorý spojil sa sňatkom s rodinou Zápoľských, na ktorú prešla po ňom Orava roku 1505. V mene Jána Zápoľského hájil Oravu roku 1526 český šľachtic Peter Kostka zo Sedlec tak pevne, že ju Katzianer, vodca Ferdinandovho vojska dobyť nemôhol. Za to dostal od Zápoľského roku 1529 spolu s bratom svojím Mikulášom dva hrady Lietavu a Strečno. Ferdinand Habsburský, vidiac, že proti nim nič nezmôže, pojednal sa s nimi pokojne a potvrdil im majetok Lietavy a Strečna a vnukovi ich sestry Jánovi z Dubovej dal Oravu roku 1534. Ján z Dubovej vystaval celý stredný hrad a bránu dolného hradu oravského. Správou hradu poveril dvoch českých pánov zo Sliezska Václava Sedlnického a Václava Zmeškala. Dvanásť rokov sídlil na Orave Ján z Dubovej až do svojej smrti roku 1545. Poneváč zomrel bez potomkov, odkázal zámok Václavovi Sedlnickému s podmienkou, že môžu ho Kostkovci vyplatiť za 9000 dukátov. Tie mu bol patrne dlžen za vnútorné zariadenie zámku. Mikuláš Kostka bol by sa rád ujal Oravy, no nemal toľko peňazí. Na šťastie obľúbil si jeho dcéru Barboru František Turzo, biskup nitriansky, stal se evanjelikom a oženil sa s ňou roku 1556. Ten splatil požiadavky Sedlnického a stal se tak pánom oravského zámku. Vystaval dolný zámok a v strednom vykopať dal hlbokú studňu (96 m, ešte 9 m nižšie ako riečište Oravy). Izby zámku zariadil prepychove a okolie zámku vysádzal ovocným stromovím. Desať rokov tešil sa tu šťastiu so svojou manželkou, ktorá mu zomrela roku 1566 a ktorá mu nedala žiadnych detí. Turzo pojal potom za druhú manželku Katarínu Zrínsku, dcéru slavného obhájcu Sigetu proti Turkom. Z manželstva toho narodily sa mu 4 dcéry a 2 synovia Juraj a František. Turzo zomrel roku 1576 a učinil staršieho svojho syna, vtedy devätročného, svojím dedicom. Matka jeho vydala sa však v druhom roku po smrti svojho manžela za Emericha Forgáča, ktorý bol Jurajovi Turzovi dobrým otcom. Juraj Turzo za mladi svojej vynikol ako odvážný Turkobijca. Roku 1590 na čele 400 jazdcov bojoval s Turkami pri Parkáni, bol však nepriateľom obkľúčený, takže sotva sám životom vyviazol. Manželka jeho Žofia Forgáčová, keď to počula, od žiaľu zomrela. Posol, ktorý jej mal zvestovať šťastlivé zachránenie jej muža, nezastal ju už pri živote. Turzo pomstil sa za to Turkom roku 1591, keď im niekoľko zástav a mnoho statku odňal. K vôli malému dieťatku, ktoré mu zomrelá manželka zanechala, oženil sa druhý raz s Alžbetou Coborovou roku 1592. Vojna s Turkami odvolala ho hneď nasledujúceho roku zase do pole, kde zostal potom ako kapitán jazdy a od roku 1600 ako veliteľ Nových Zámkov až do roku 1604. Z doby tej pochádza niekoľko sto jeho dopisov v archíve oravskom, ktoré posielal domov svojej manželke. Dva razy bol Juraj Turzo v Prahe. Prvý raz roku 1607, keď cisárovi Rudolfovi II. podával zprávu o smluve s Bočkajom v Košiciach uzavretej a žiadal o svolanie snemu do Bratislavy, a roku 1608, keď na čele 300 jazdcov odvážal z Prahy uhorskú korunu pre Rudolfovho brata Mateja. Roku 1609 bol vyvolený za palatína uhorského. Ako palatín svolal Turzo synodu slovenských evanjelikov na 28. — 30. marca 1610 do Žiliny, kde položený bol základ ku organizácii slovenskej cirkve evanjelickej a pre 10 západoslovenských stolíc vyvolení boli 3 superintendenti (Eliáš Lány z Bytče pre Oravu, Liptov a Trenčín, Samuel Melík z Brezna pre Turec, Zvolen, Novohrad a Hont a Izák Abrahamides z Bojníc pre Bratislavu, Nitru a Tekov. Pre nemecké cirkve ustanovení boli 2 seniori a pre maďarské 1). Roku 1611 súdil Turzo ukrutnú pani Čachtickú Alžbetu Bátoryčku, a zomrel 24. prosinca 1616 vo svojom zámku Bytči vo veku 49 rokov. Chýrne boly svatobné hostiny, ktoré Turzo svojim dcéram na bytčianskom zámku vystrájal. Na svatbe najstaršej z nich Zuzany minulo sa 36 volov, 118 teliec, 103 barany, 58 baránkov, 119 bravov, 33 sŕn, 185 zajacov, 381 kapúň, 785 sliepok, 420 husí, 5333 vajec a 1600 pstruhov. Jediný syn Turzov Imrich zomrel bez potomkov v Mikulove na Morave roku 1621 pri jednaní o pokoj medzi Ferdinandom Habsburským a Gabrielom Bethlenom. Pánstvo oravské je od tých čias majetkom jeho dedicov, totiž príbuzných, ktorí si volia vždy jednoho zpomedzi seba za direktora. Prvým direktorom bol Kašpar Iléšházy, manžel Heleny, jednej zo 7 dcér Turzových, od r. 1652 bol direktorom Štefan Tököly, muž Kataríny Turzovej, ktorý sa roku 1670 účastnil povstania Vešelínovho. Cisárske vojsko vtedy márne obliehalo Oravu a posádka vzdala sa iba vtedy len, keď Štefan Tököly zomrel. Syn jeho Emerich unikol z neďalekého hradu Likavy preoblečený za ženu a stal sa potom náčelníkom nového povstania a 1678 znovu dobyl Oravy, lež nie na dlho, keď Turci boli roku 1683 pri Viedni porazení, nastal i vtedajšej slovenskej samostatnosti konec. Rákóczy držal potom Oravu v rokoch 1703 — 1709, kedy bol oravský zámok ostatný ráz dobývaný od cisárskeho vojska. Konečne zámok 18. mája 1800 vyhorel. Že neupadol v srúcaniny, tomu na príčine bolo jedine to, že po požiari ho zase opatrili krytom.

Párnica, dedina v okrese kubínskom. Tu vyrábajú vretená a kolovraty. Tiež chýrne oštiepky sú ztadiaľ.

Podbiel, dedina v tvrdošínskom okrese pri rieke Orave na počiatku Studenej doliny. Má pivovar, parnú pílu a pozostatky železných hámrov.

Podzámok Oravský, dedina v okrese tvrdošínskom pri rieke Orave pod Oravským zámkom. V Širokej pri Podzámku je roľnícka škola. Široká je chýrna svojimi oštiepkami.

Pokryváč, dedina v okrese kubínskom. Tu pestujú zeleninu, menovite mrkvu.

Polhora, dedina a kúpele v námestovskom okrese. Pramene minerálnej vody tunajšej obsahujú jodové soli. Z Polhory za 4 hodiny možno vystúpiť na Babiu goru, vysokú 1725 m na hranici Poľska.

Potok Biely, dedina v tvrdošínskom okrese v Studenej doline. Je chýrna výrobou brusov a pomníkov z pieskovca.

Pribiš, dedina v okrese kubínskom. I tu pestujú zeleninu a predávajú po okolí.

Púcov, dedina v kubínskom okrese. Má prameň sirkovej vody. Obyvatelia pestujú mrkvu.

Rabčica, dedina v okrese námestovskom. Je chýrna výrobou vozov a vozových kolies.

Slanica, dedina v okrese námestovskom. Tu sa narodil 7. októbra 1762 Anton Bernolák, ktorý roku 1787 knihou „Dissertatio filologico-critica“ dal podnet ku spisovnej slovenčine. Zomrel ako farár v Nových Zámkoch 15. ľadňa 1813. Obyvatelia zaoberajú sa pláteníctvom.

Trstená, okresné mestečko pri Oravici. Má rafineriu petroleja, veľké trhy menovite s hrnčiarskym riadom. Hrnčiarstvom zaoberá sa tu 30 rodín; ročne vyrobia 196.000 kusov. Tu je filiálka Slovenskej banky. V okolí zaoberajú sa tkaním kobercov z handár. V Trstenej je okresný súd, a štátne nižšie gymnázium, ktoré tu založili františkáni pri svojom kláštore roku 1776.

Tvrdošín, okresné mestečko pri vtoku Oravice do Oravy. Má barviarňu, pláteníctvo, koželužne a továrňu na gombíky. Je tu berný úrad a meštianska škola.

Ústie, dedina v trstenskom okrese pri stoku Bielej a Čiernej Oravy. Je chýrna tkaním plátna.

Veľká Ves (Veličná), mestečko pri rieke Orave v kubínskom okrese. Bývalo stoličným mestom pre župu oravskú. Je chýrne výrobou oštiepkov (udených syrov ovčích). V kaštieli oravského panstva je škola pre gazdiné.

Zábrež, dedina v okrese kubínskom. Má starobylý drevený kostol.

Zakamenné — Klín, dedina v námestovskom okrese. Je chýrna tkaním plátna.

Záskalie, dedina pri rieke Orave v kubínskom okrese. V nej narodil sa Andrej Halaša (1852 — 1912), vynikajúci národný pracovník v Turč. Sv. Martine.

Zaškov, dedina v okrese kubínskom. Obyvatelia dorábajú drevený riad, kolovraty, korytá.

Zázrivá, dedina v kubínskom okrese v zázrivskej doline. Má lejárňu zvoncov. Zvončeky ľejú tiež v Lokci. Zázrivá je okrem toho chýrna oštiepkami.




Stanislav Klíma

— spisovateľ, priekopník slovanskej vzájomnosti, publicista a pedagóg, autor sprievodcov po Slovensku, učebníc slovenského jazyka a vlastivedných príručiek Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.