Zlatý fond > Diela > Slovenská vlasť


E-mail (povinné):

Stanislav Klíma:
Slovenská vlasť

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jana Jamrišková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov

V. Podtatransko (Liptov, Spiš)

Stará župa liptovská zaujíma 2246 km2. Podľa sčítania roku 1919 má 80.556 obyvateľov, 77.454 Slovákov a 1614 Maďarov. Podľa náboženstva bolo z nich 47.772 rimských katolíkov a 35.169 evanjelikov a. v.

Domov je tu 14.897, z toho múraných 5248, drevených 9225.

Liptov je dolina rieky Váhu, tekúceho od východu na západ a vznikajúceho z dvoch prameňov: Bieleho Váhu, ktorý vyviera pod Kriváňom: a nazýva sa zpočiatku Zlomisko a z Čierneho Váhu, vyvierajúceho pod Kráľovou hoľou. Obidva spojujú sa pri Kráľovej Lehote. Z prítokov Váhu sú najhlavnejšie na pravom brehu: Belá, ktorá tečie z Tichej a Kôprovej doliny oddelujúc Tatry od Liptovských hôľ a vlieva sa pri Hrádku do Váhu a Suchý potok, ktorý oddeluje Liptovskooravské vrchy od Liptovských hôľ a vlieva sa do Váhu pri Sielnici. Na ľavom brehu Váhu je najhlavnejším prítokom Revúca pritekajúca do Váhu pri Ružomberku od juhu od vrchu Ostredku na hranici stolice zvolenskej a turčianskej.

Pohoria. Horami obkolesený je Liptov s dvoch strán: od severu a juhu.

Na severe sú to Liptovskooravské vápencové vrchy, počínajúce pri stoku Váhu a Oravy a končiace dolinou Suchou. Najvyšší vrch je v nich Choč 1613 m. Odtiaľ na východ tiahnu se Liptovské hole. V tých sú najvyššie vrchy na hranici liptovskooravskej: Salatín (2050 m), Baníkov vrch (2178 m), Plačlivô (2126 m) a Volovec (2065 m), od ktorého ide hranica medzi Liptovom a Poľskom, neďaleko ktorej je najvyšší končiar Liptovských hôľ Bystrá (2250 m). Liptovské hole od Tatier oddelené sú hlbokou a dlhou dolinou Kôprovou.

Vysoké Tatry idú po hranici slovensko-poľskej na Svinicu (2306 m), Čubrinu (2378 m) a Rysy (2503 m), odkiaľ ide hranica ďalej na sever cez Sedem Granátov a dolinou Bielovodskou. Čubrina je hraničným bodom stolice liptovskej a spišskej. Odtiaľ vybiehajú na juh Kriváň (2496 m), Solisko (2414 m) a Bašta (2366 m), po ktorej hrebeni ide hranica liptovskospišská.

Vo Spišskej stolici idú Tatry od Rysov ďalej na východ na Vysokú (2565 m), Gerlachovský štít (2663 m), najvyšší končiar Slovenska a Československej republiky, Ľadový štít (2630 m), Lomnický štít (2634 m) a posledný končiar Tatier: Jahňací štít (2231 m). Za Kopským sedlom na sever sú Belanské vápencové Alpy (najvyšší Havran 2151 m), v ktorých nachodí sa krásna Belanská kvapľová jaskyňa.

V dolinách Tatier sú plesá, do ktorých ako do zrkadiel pozerajú sa nebotyčné končiare. Celkom ich je v Tatrách 105. Najväčšie je na slovenskej strane Štrbské pleso vo výške 1351 m, veľké 20 ha, na poľskej strane Rybie pleso, ktoré Poliaci volajú Morským okom, pretože podľa povesti ľudu súvisí s morom.

Zo štítov Tatier najľahšie sú prístupné Kriváň, Osterva, Rysy, Slavkovský štít a Malá Vysoká. Východiskami výletov na Tatry sú v Liptove Štrbské pleso, vo Spiši Tatranská Poľanka, Smokovec a Tatranská Lomnica.

Od Štrbského plesa konajú sa ľahšie vychádzky: 1. deň: Na Kriváň. 2. deň: Do doliny Mlynice, ku vodopádu Skoku, nocľah na Štrbskom plese. 3. deň: Ku popradskému plesu a odtiaľ alebo na Ostervu (1984 m), alebo na Rysy (2503 m). Z Tatranskej Poľanky: 1. deň: Do Sliezskeho domu pri Velickom plese. Tam nocľah. 2. deň. Poľský hrebeň a Malá Vysoká (2429 m). Nocľah v hoteli Studenovodskom. 3. deň: Vodopády Studenovodské a Päť spišských plies. Nocľah v Tatranskej Lomnici.

Český znateľ Tatier, spisovateľ Karel Drož vraví o Tatrách, že „keď prvý raz Tatry zazreme, podivom div nekľakneme. Nad rovinou modrajú sa postriebrené sňahom nesmierne vysoko, do samých nebies bralnaté velehory, načuchrané strmými štítami, vežami a organovitými furkotami ako gigantická hradba, deliaca dva báječné svety.“

Náš slovenský básnik Hviezdoslav prirovnáva Tatry vo svojej básni ku stĺpom siene slávy a pýta sa, či je to možné, aby v tejto zemi slávy vlastný syn jej bol nešťastný? Hviezdoslav pozerá sa na Tatry večer, keď sú zaliate zapadajúcim slnkom a tu mu prichodia ako zlatý oltár, na ktorom dohorieva obeť bohumilá, no upomína ho tiež na nevinne preliatu krv Abelovu. Keď sa Tatry v hmlu zahalia, snáď sa hnevajú, že nepriateľ pustoší ich dom? Prídu blesky a zahrmí hrom pomsty? V tichej noci sú tiež Tatry krásne, keď sa nad nimi trbliece tisíce hviezd. Tu ako by boly pomníkom so zlatým nápisom: „Tu spočíva národ ten…“ Však nie! Na Tatrách vychodí i ranné slnko a dokiaľ Tatry budú stáť, bude žiť i národ slovenský!

Za najvyšší končiar Tatier dlho bol považovaný Lomnický štít. Je tiež len o 30 m nižší ako Gerlachovský štít. Na Lomnický štít prvý raz vystúpil roku 1615 Dávid Fröhlich, chýrny matematik a rektor lycea v Kežmarku. Po ňom bol hore až roku 1793 Angličan Robert Townson a švédsky botanik Juraj Wahlenberg, roku 1805 poľský badateľ Stanislav Staszic, roku 1818 francúzky geolog Beudant. Na Gerlachovský štít prvý raz roku 1874 vystúpil novolesniansky učiteľ Still s professorom Šteinbergom. Najlepší slovenský znateľ Tatier Miloš Janoška, spisovateľ „Sprievodcu po Tatrách“ opisuje výstup na Gerlachovský štít takto: „Prenocujeme v útulni pri Velickom plese (1680 m) a časne ráno dáme sa na pochod. Prvou značnou prekážkou je „Gerlachovská próba“, severný, bralnatý breh žlebu, na ktorý vyliezť pomôžu nám do stien pripevnené mnohé, široké, železné kľamre a dlhá reťaz, bez ktorých by sme len veľmi ťažko mohli vyjsť ponad priepasť s pravej strany na toto vystrčené bralisko. Tak prijdeme na Čertov hrebeň, odkiaľ ďalej krížom cez stráň dosiahneme druhého hrebeňa. Hrbolatým úbočím ďalej onedlho vnikneme do najväčšieho žleba, ktorý od štíta veľmi strmo spadá do Batizovskej doliny. Tu vidíme už hlavný cieľ našej túry pred sebou. I ustatým znovu napružia sa svaly čerstvou silou a my po 4 aj pol hodinovom lezení s pocitom zriedkavej radosti zastaneme si na hrdej hlave najvyššieho obra našej vlasti.“

Na juhu ohraničujú Liptov od Zvolenskej stolice Nízke Tatry, z ktorých najvyššie vypína sa Ďumbier do výšky 2045 m.

Na západe Liptova je na hranici turčianskej stolice Veľká Fatra. Najvyšší končiar je tu Ostredok 1591 m a neďaleko od neho Križná, kde sa stýkajú tri stolice: Liptov, Turec a Zvolen.

Hlavné cesty v liptovskej župe.

Železnica ide Liptovom len jedna od západu na východ pozdĺž Váhu, totiž košicko-bohumínska, ktorá ide z Kráľovian na Ružomberok, Mikuláš do Štrby, kde je najvyšším bod železnice 898 m. Zo Štrby ide „zubačka“ na Štrbské pleso. Okrem toho miestna železnica ide z Ružomberka do kúpeľov Korytnice. Tým istým smerom ako železnica pozdĺž Váhu ide tiež hradská. Do Oravy na sever ide len jedon prechod hradskou z Liptova cez Liptovskooravské vrchy a síce z Ružomberka dolinou Likavskou na Valašskú Dubovú a Jasenovú do Dolného Kubína.

Cez Nízke Tatry na juh do Zvolena vedú dva prechody:

1. Z Ružomberka popri Revúci cez vrch Šturec do Baňskej Bystrice. Najvyšší bod hradskej na Šturci je 1010 m. Celá cesta táto je dlhá 45 km.

2. Z Kráľovej Lehoty cez Bocu a vrch Čertovicu do Mýta a Podbrezovej vo Zvolene. Na Čertovici najvyšší vrch hradskej je 1238 m.

Hospodárstvo v liptovskej župe.

Z obyvateľov župy zaoberá sa 44.578 osôb roľníctvom a 25.119 priemyslom. Ľudia nemôžu sa tu roľníctvom uživiť, pretože je tu mnoho hôr a málo orácej pôdy a preto chápu sa priemyselnej práce. Gazdovství je tu 12624. Z úhrnnej plochy 221.925 ha je len 36.353 ha orácej pôdy (16 %), 23.366 ha lúk (11 %), 39.725 ha pašienok (18 %) a 111.717 ha lesov (50 %).

Z orácej pôdy bolo osiaté len 229 ha pšenicou, 2.195 ha žitom, 7.176 ha jačmeňom, 8.516 ha ovsom a 10.094 ha zemiakmi. Tu je tedy zemiak hlavnou poľnou rastlinou. Urodilo sa ročne len 2340 q pšenice, 26.161 q žita, 87.392 q jačmeňa, 86.614 q ovsa a 1,174.705 q zemiakov. Lesy boly temer všetky ihličnaté (102.095 ha). Z lesov je 36 % majetkom štátnym. V lesoch žije tu divá zver: medveď, ostrovid, mercúň (hvizdák), borsuk (jazvec), líška, jeleň, srna, divá koza, zajac, orol, sokol, jastrab, jarabica, tetrov, hlucháň. Rastú tu jahody, čučoriedky, brusnice, maliny, černice, huby.

Hovädzieho statku je tu 33.373 kusov, koní 5.220, bravu 13.829, ovcí 41.618, z ktorých mlieka dorába sa tu chýrečná bryndza liptovská.

Priemysel a obchod je hlavne v Mikuláši a Ružomberku. V Mikuláši 10 tovarieň garbiarskych, v Ružomberku 2 celulozky, 1 zapalkárňa a najväčšia textilka v republike.

Vzdelanosť v liptovskej župe.

Čítať a písať znalo tu 57.307, t. j. 79 % všetkých osôb vyše 6 ročných. Ľudových škôl bolo tu roku 1914 97 a to 65 slovenských a 32 maďarských. Liptov jediný zo slovenských žúp mal pred prevratom školy väčšinou slovenské. Dnes, roku 1920, má Liptov 105 ľudových škôl, všetkých slovenských. Meštianske školy sú 4: v Mikuláši štátna chlapčenská a dievčenská, v Ružomberku štátna a katolícka dievčenská. Stredné školy sú 2: realné gymnáziá v Mikuláši a Ružomberku.

*

Borové Veľké dedina v horách Liptovskooravských v okrese ľupčianskom. Obyvatelia zaoberajú sa sklárstvom a ako sklenkári rozchádzajú se odtiaľto po kraji.

Bobrovec, mestečko v mikulášskom okrese. Rodisko Ambra Pietra, redaktora Národných Novín a spisovateľa knižky „Nápor — odpor“ v Turč. sv. Martine.

Boca, mestečko v okrese hrádockom v Nízkych Tatrách, pri hradskej do Zvolena vedúcej. Kedysi boly tu bane na zlato.

Černová, dedina pri Ružomberku na brehu Váhu, pamätná krvavou posviackou kostola 27. októbra 1907. Občania chceli, aby kostol posvätil ich rodák farár Hlinka, ktorý ho vlastným nákladom dal vystavať. Ale ten bol vtedy pre účasť na voľbe Šrobárovej roku 1906 úradu pozbavený a biskup Párvy nariadil posviacku previesť bez neho. Tomu sa občania zopreli, postavili sa pred dedinu a nechceli pánov pustiť ďalej. Na rozkaz pánov žandári strieľali a 15 bolo na mieste zabitých, viac ranených a 55 uväznených.

Demänová pri Mikuláši. Na blízku jej Demänovská jaskyňa ľadová a kvapľová, v ktorej môžeme vyše hodiny pod zemou chodiť a zriedkavej kráse ľadových a vápencových útvarov sa podivovať. Roku 1909 objavil Ondrej Žuffa z Mikuláša novú časť jaskyne.

Hyby, mestečko v hrádockom okrese. Tu sa narodil a zomrel básnik Jakub Greichmann. V matičných dobách tu účinkoval učitel a ovocinár Ľudevít Orfanides. Tunajší ev. farár Ján Šimkovic stal sa po prevrate roku 1919 vládnym radcom evanjelickej cirkve pri ministerstve v Bratislave.

Hrádok, okresné mesto pri rieke Váhu. Pri ňom sú rumy Zámku Nového hradu. Za kráľa Vojtecha IV. bol pánom jeho Serafín brat Bogomíra. Roku 1441 dostal Hrádok župan Ladislav Zubáč Rikolf, no po deviatich rokoch vyhnal ho Peter Komorovský, ktorý ho držal až po rok 1474, kedy oddal všetky svoje hrady kráľovi Matejovi. Potom bol hrad majetkom Jána Korvína, Imricha a Štefana Zápoľského, jeho vdovy Hedvigy a ich syna Jána Zápoľského, pozdejšieho kráľa. Ferdinand Habsburský roku 1528 zvíťazil nad Zápoľským a Hrádok daroval Pacoltovi neskoršie Františkovi Battyánymu. Od roku 1533 do roku 1551 bol pánom hradu Ľudevít Pekry. Štyri roky neskoršie dostali hrad do zálohu Balažovci za 13.500 zlatých. Ti ho predali roku 1601 Mikulášovi Šandorfymu, ktorý zámok roku 1603 opravil. Roku 1623 dal Ferdinand II. Hrádok do zálohu Ostrošičovcom za 52.011 zlatých. Od roku 1709, kedy na blízku pri Vavrišove bola bitka medzi kráľovským a rákocovským vojskom, je v rumoch a patrí eráru spolu so všetkými veľkými lesnými majetkami na okolí. — V zahrade lesníckej školy v Hrádku našlo sa predhistorické pohrobisko so 47 popolnicami. Do roku 1817 bola v mestečku Hrádku kráľovská továrňa na streľné zbrane. Teraz je tu mnoho píl, ktoré režú drevo z okolitých hôr. Tu účinkoval básník Hájomil (Dr. Bohuš Klimo), roku 1920 vyvolený za poslanca do Národného shromaždenia. Hrádok má okresný súd, dvojročnú hájnickú školu a riaditeľstvo štátnych lesov.

Ján Svätý, zemanská dedina v okrese mikulášskom. Na Hrádku našly sa tu staré bronzové predmety, bronzový meč a soška.

Kľačany, dedina v okrese ľupčianskom. Tu sa narodil Gašpar Fejerpataky — Belopotocký, zeman, ktorý počiatkom 19. storočia vydával slovenské kalendáre. Roku 1834 odtlačil v svojom kalendári prvý raz pieseň „Hej Slováci“. Zomrel roku 1870 v Mikuláši.

Korytnica, kúpele 23 km južne od Ružomberka vo výške 847 m s prameňami zemito-salinicko-železitej kyselky, užívanej pri pečenkových a žalúdkových chorobách.

Likava, rumy starého hradu nad dedinou Likavkou pri Ružomberku. Založený bol vraj kniežaťom Mojmírom alebo Svätoplukom. Roku 1312 bol jeho pánom Radomír, posledný prior Červeného kláštora na vrchu Mníchu. Roku 1315 daroval ho kráľ Karol Robert Dončovi Zvolenskému za pomoc v bitke pri Rozhanovciach. Po rode Dončov patril Jurovi Bubekovi, kráľovi Žikmundovi, od roku 1441 Jiskrovi, roku 1449 Petrovi Komorovskému, pánovi hradu oravského. Po ňom bol tu pánom Ondrej Báthory, Ján Krušič a Illéšházovci, po ktorých najslavnejšiu dobu mal zámok za Tökölyovcov. Roku 1670 Emerich Tököly, keď cisárske vojsko obliehalo jeho otca na oravskom zámku, preoblečený za ženu ušiel ztadiaľ a stal sa vodcom povstania proti Habsburkom. Fraňo Rákóczy II. roku 1707 dal Likavu srúcať. Teraz je majetkom eráru. Dejiny hradu napísal Štefan Hýroš, likavský farár v dobách matičných.

Likavka, dedina pri Ružomberku v okrese ružomberskom. Tu je domovina pltníkov. Už 14roční chlapci plavia sa odtiaľ na pltiach dolu Váhom. Z Liptova až do Komárna trvá cesta pri peknom počasí 5 dní.

Lisková, dedina pri Váhu neďaleko Ružomberku. Rodisko lekára a ministra dra V. Šrobára (1868).

Lubochňa, štátne letovisko v horách pri rieke Váhu neďaleko Ružomberka. Na juh ťahá sa 26 km ďaleko krásna Lubochnianska dolina, rovnobežne s Veľkou Fatrou, kade ide tiež elektrická železnica.

Lúčky, kúpele s železitým prameňom pod vrchom Chočom. (Železničná stanica Teplá.) Roku 1907 občania tunajší bojkotovali farára, ktorého im biskup proti ich vôli nanútil, keď im prv obľúbeného farára a dobrého Slováka Moyša odstránil.

Ľupča Nemecká, Nemeckou volá sa prvý raz roku 1397 v listine kráľa Žigmunda, roku 1263. V listine kráľa Vojtecha IV. menuje sa ešte len Ľupča. Je okresné mesto. Malo už v 16. storočí ev. strednú školu. Na počiatku 19. storočia tu bol učiteľom Čech Ján Kadavý, známy sberateľ slovenských piesní. Z priemyslových podnikov je tu bryndziarňa, koželužňa a válcový mlyn. Ženy z okolia predávajú na trhu domáce plátno, pretkávané barevným pamokom. Na povýšenom brehu Váhu, nazvanom Hradisko, kde voľakedy šibenice stávaly, v chotári ľupčianskom, bola pevnôstka sv. Jura, patriaca k hradu Liptovu.

Lužná, dedina v ružomberskom okrese v Nízkych Tatrách. Ľudia tu pekne vyšívajú a nosia krásny kroj. Roku 1892 v septembri odviezli ztadiaľ Maďari siroty do Hodmezövasárhelyu, kde si ich ľudia ako hoviadka na trhu rozobrali.

Mara Svätá, dedina v okrese ľupčianskom. Tu bol roku 1391 upálený zlopovestný literát Ján z Madočian za to, že falšoval darovacie listiny zemanské. Preto liptovský župan Imrich Bubek svolal sem 13. septembra 1391 stoličné shromaždenie, na ktorom boly prezrené darovacie listiny všetkých zemanov a urobený soznam všetkých majetkov, nazvaný „liptovské registrum“, ktoré sa dosiaľ nachodí v stoličnom archíve.

Magurka, štátný baňský úrad.

Martinček, dedina v okrese ružomberskom. Je stará osada. Roku 1914 vyorané tu bolo 14 bronzových mečov. Má starý kostol sv. Martina.

Mikuláš Liptovský Svätý, stoličné mesto pri rieke Váhu. Tu bol ev. farárom v rokoch 1631 — 1637 Jur Tranovský, pôvodca kancionálu „Cithara sanctorum“ tlačeného prvý raz v Levoči 1636. Roku 1713 v čas najtuhšieho potlačovania slovenského ľudu bol tu popravený národný hrdina Jur Janošík.

Počiatkom 19. storočia účinkoval tu senior Blaho, veľký milovník kníh. Jeho vzácna knižnica, obohatená seniorom Jánom Mockom opatruje sa na ev. fare. Michal Mil. Hodža bol tu ev. farárom 1837 — 1863. Roku 1845 založil tu literárny spolok „Tatrín“. Roku 1846 na stoličnom výbore niektorí členovia žiadali, aby hlavné predmety pojednávania prednesené boly i po slovensky, no márne, ale 28. marca 1848 stoličný výbor prijal žiadosti národa slovenského, prednesené hýbskym notárom Kleinom. Tie isté žiadosti prijaté boly shromaždením ľudu v Mikuláši 10. mája 1848. Slovensko malo byť zvláštnou zemou. Roku 1861 bolo v Mikuláši prvé slovenské divadelné predstavenie. Roku 1864 bol županom liptovským Ján Francisci. Mikuláš je rodisko básnika Janka Kráľa (1822 — 1876), Ondreja Bellu (1851 — 1903) a Petra Bellu (Horala), štatistika Emila Stodolu, hudobníka Karla Ruppeldta, básníka Martina Rázusa. Tu účinkujú tiež spisovatelia Rehor Uram-Podtatranský, Jonáš Gôth, biskup Jur Janoška, dr. Bohuš Klimo (Hájomil). Továrník Peter Hubka daroval obnovenej Slovenskej Matici 100.000 K. Kníhtlačiarňa Fr. Klimeša, tlačí už od roku 1902 slovenské knihy. Z priemyselných podnikov je tu 10 tovární koželužských (garbiarní), kožušníctvo, továrňa na papierovú drevolátku, píly, bryndziarňa, liehovary, tkalcovňa, barviarňa, chemická továrňa a elektrárňa. Pri ceste od nádraží je krásna, nová budova štátneho reálneho gymnázia Janka Kráľa. Okrem toho je tu štátna meštianska škola chlapčenská a dievčenská. Mikuláš má okresný súd a berný úrad, finančné riaditeľstvo, všeobecnú župnú nemocnicu.

Mních, vrch nad dedinou Liskovou, vysoký 690 m n. m. Na ňom stál okolo roku 1230 kláštor červených mníchov čiže templárov. Templári nosili biele rúcho s osmihranným červeným krížom. Bol to rytiersky rád, založený vo Francúzsku roku 1119 a zrušený roku 1312. Vo vrchu Mníchu je jaskyňa 80 m dlhá, do ktorej prvý raz vnikol v sedemdesiatych rokoch minulého storočia ružomberský mešťan Karol Krčméry. Tým upozornil na ňu liptovského podžupana Vojtecha Majláta, ktorý pri kopaní našiel tu kosti, črepy, kamenné nástroje a bronzové meče, čo svedčí, že jaskyne slúžila ľuďom za útulok v dobe kamennej a bronzovej. To isté shľadal dr. Lóczy, ktorého roku 1876 vyslala prírodovedecká spoločnosť z Pešti preskúmať jaskyňu. Vchod do jaskyne je vo výške 500 m nad m. V jaskyni je stále teplota 7 a 1/2 oC, čo odpovedá priemernej teplote liptovskej.

Okoličné, dedina pri Váhu v okrese mikulášskom. Má františkánsky kláštor z roku 1262 (s 1 mníchom) terajšia fara.

Osada, dedina pri Revúci v okrese ružomberskom pri železnici Ružomberok-Korytnica. Má pílu a je chýrna pekným krojom a výšivkami žien.

Paludza, dedina pri Lipt. sv. Mikuláši má starý drevený kostol. V 16. — 18. storočí mala ev. strednú školu.

Palúdzka, dedina pri Lipt. sv. Mikuláši. Tu sa dorába múčka z kostí a drevená vlna.

Peter Svätý nad Váhom, dedina v okrese hrádockom, je chýrna tým, že obyvatelia jej chodia do sveta za zárobkom, zaoberajúc sa murárstvom po veľkých mestách.

Podturňa, dedinka pri Váhu, v okrese mikulášskom. Nad ňou sú do dnes rumy strážnej veže, turne.

Poruba Liptovská, dedina v okrese mikulášskom je preslulá košikárstvom.

Pribylina, dedina pod Tatrami pri riečke Belej v okrese hrádockom. Na tunajšej ev. fare účinkoval v dobách matičných Daniel Bachát, spisovateľ známy pod menom Miloslav Dumný, ktorý roku 1870 ztadiaľ odišiel do Pešti. Po ňom tu bol Jozef Inštitoris, profesor martinského gymnázia a v našich dobách účinkuje tu slovenský básnik Martin Rázus. Roku 1917 uprostred vojny vydal sbierku svojich básní: Z tichých i búrnych chvíľ, roku 1919 sbierku básní: To je vojna, roku 1920 sbierku: Hoj zem drahá. Prevrat uvítal hymnou slobody na nápev piesne „Hej Slováci“, v ktorej na konci uisťuje nás, že „otrokmi sme boli dosiaľ, viacej nebudeme!“

Revúce Tri (Vyšná, Prostredná a Nižná), dediny v okrese ružomberskom na rieke Revúcej. Tu robia ženy krásne výšivky, tkajú uterky a stolné obrusy, asi 12 rodín zhotovuje barevné čipky.

Ružomberok, priemyslové a okresné mesto pri Váhu s 11.841 obyvateľmi. Ružomberok má meno z nemeckého Rosenberg (ružový vrch), čo utvorili akiste nemeckí básníci, ktorí prišli sem po tatárskom vpáde za Vojtecha IV. a založili tu mesto na mieste bývalej obce slovenskej. Najstaršiu výsadu dostal Ružomberok od župana Donča Zvolenského, pána Likavy roku 1318. Kaštieľ sv. Žofie je dnes budova sedrie a väzenie, patril vždy k hradu Likave. Kráľ Žigmund tu meškal dva razy roku 1397 a 1399. Vtedy tu potvrdil výsady Ľupče a Ružomberka.

Roku 1897 založená tu bola Úverná banka, ktorá bola vždy najväčším finančným ústavom slovenským. Po prevrate premenená bola na Slovenskú banku s kapitálom 50 milionov korún a ústredie jej prenesené bolo do Bratislavy. V Ružomberku zostala len filiálka, podobne ako má filiálky v Baňskej Bystrici, Čadci, Modre, Košiciach, Lučenci, Nitre, Nových Zámkoch, Piešťanoch, Prešove, Púchove, Rajci, Senci, Trstenej, Užhorodu, Žiline. Okrem toho je tu ešte Ľudová banka s kapitálom 2 miliony korún. Najväčšie priemyselné podniky ružomberské sú: dve veľké celulózky, ktorých denná výroba sú 4 vagony, dielňa na papierové výrobky, tri píly, Jančekova zápalkárňa, bryndziarňa Makovických (bryndze sa vyvezie ročne 12000 q), tehelňa, vápenka a octárňa. Najväčší obchod má Fedor Houdek, roku 1919 minister zásobovánia republiky Československej. V blízkom Rybárpoli, ktoré je čiastkou Ružomberka, je textilná továrňa najväčšia v celej republike (má vlastnú nemocnicu), slievárňa a strojárňa. Slovenskú tlačiarňa založil tu roku 1888 Karol Salva, keď bol pozbavený učiteľstva v Klenovci v Gemeri. Vydával učiteľský časopis „Dom a školu“ a týždenník „Slovenské listy“. Keď odišiel do Ameriky, prevzal tlačiarňu Ján Párička a vydával „Páričkovu knižnicu“ (poviedky), časopis „Nové Časy“, „Prúdy“ ako i výborné kalendáre. Párička padol roku 1914 na ruskom fronte, no tlačiarňa jeho jestvuje ďalej. Ružomberok pamätá veľké politické pravoty, ktoré nastaly po voľbách roku 1906, keď vystupoval ako kandidát lekár dr. Šrobár. Za túto smelosť bol dr. Šrobár odsúdený na 1 rok a farár Hlinka na 2 roky do väzenia. Ešte väčšia pravota bola, keď 27. októbra 1907 v neprítomnosti Hlinkovej posvätili ním postavený kostol v Černovej tým, že žandári zastrelili 15 Černovanov. Ružomberok má sedriu (súd 1. inštancie), okresný súd, berný úrad.

Školstvo ružomberské kvitne už od starých čias. Už v 16. storočí bola tu ev. škola stredná. Roku 1729 založené bolo katolícke gymnázium pri kláštore piaristickom, ktoré je dnes v slovenské a štátne premenené. Okrem toho je tu štátna škola meštianska a dievčenská škola meštianska katolícka.

V Ružomberku na starej fare umiestené je liptovské muzeum, ktoré založili bratia Kürtovci a roku 1904 prepustili mestu a roku 1911 družstvu liptovského muzea.

Sielnica, dedina v okrese nemeckoľupčianskom. Tu účinkoval básnik Samo Hroboň a v najnovších časoch hospodársky spisovateľ Jur Babka, roku 1920 za poslanca do Národného shromáždenia vyvolený. Na vrchu Sielnickom Hrádku bola predhistorická osada. Tu sa našly črepy, ohniská a žarnovy. Tu bol neskoršie i Veľký hrad Liptov čiže Starhrad, ktorý bol v 14. stor. v majetku Donča, v 15. stor. v majetku Pankráca z Mikuláša a Petra Komorovského a roku 1474 na rozkaz krajiny bol srúcaný.

Sliače (Nižný, Prostredný a Vyšný), dediny v ružomberskom okrese. Majú tehelňu a minerálne pramene. Chlapi pletú v zime vlnené zápästky a papuče.

Smrečany, dedina v okrese mikulášskom. Tu účinkoval Vladimír Čobrda, redaktor Ev. posla zpod Tatier a roku 1919 poslanec v Národnom shromáždení v Prahe, teraz farár v Ružomberku.

Sokolče, dedina v okrese ľupčianskom. Sokolči podľa Zátureckého „Slovenských prísloví“ smejú sa, že tam bryndzu sejú a rozsievača na rebríku štyria nosia, aby nepošlápal.

Stankovany, dedina v okrese ružomberskom pri Váhu. Jej obyvatelia zaoberajú sa košikárstvom.

Štrba, dedina v okrese hrádockom. Stanica Štrba 3/4 hodiny od dediny vzdaliená je 901 m nad morom, najvyšší bod košickobohumínskej železnice. V Štrbe ženy krásne vyšívajú. Je tu dielňa na barvy, oštiepky, výroba palíc pre turistov a píla.

Štrbské pleso, nádherné letovisko tatranské, so stanicou Štrbou spojené zubačkou. Je 1350 m nad morom. Pleso je 20 ha veľké a až 36 m hlboké. Nádherný pohľad je od hotela na vrchy Solisko a Baštu, ktoré sa nad plesom dvíhajú. Štrbské pleso je východiskom na Tatry.

Teplá Liptovská, dedina v okrese nemeckoľupčianskom, železničná stanica pre kúpele Lúčky. Má koželužňu.

Teplička, dedina v okrese hrádockom v horách pod Kráľovou hoľou, erárnymi horami obkolesená. Ženy v nej pekne vyšívajú obrusy a zástery.

Trnovec Liptovský, dedina v okrese mikulášskom. Tu bol farárom dr. Metod Bella, roku 1906 vyvolený za poslanca do uhorského parlamentu za okres hornoliptovský, od roku 1919 župan bratislavský.

Turík, stará dedina v okrese ružomberskom. Na vrchu pol hodiny vzdialenom zrejme vidieť stopy predhistorickej osady, kde sa našly črepy, popolnice, misky, žarnov a bronzový meč.

Važec, dedina pri Bielom Váhu v okrese hrádockom. Ženy v nej tkajú presteradlá na postele a obrusy na stoly.

Vlkolinec, dedina patriaca k mestu Ružomberku ako skalné hniezdo prilepené ku svahu Sidorova. Ľudia sú tu pracovití a spokojní, lebo v dedine niet židovskej krčmy.

Vrbica, veľká dedina s Liptovským Sv. Mikulášom dovedna spojená. Z nej pochádza mnoho pltníkov, ktorí plavia drevo na pltiach z Liptova až do Komárna. Roku 1888 sa tu narodil básnik Martin Rázus.

Východná, dedina pri železnici v okrese hrádockom. Chlapi tkajú tu vlnené zápästky a papuče, ženy vyšívajú obrusy a zástery.

Vavrišov, dedina v okrese hrádockom. Pri ňom roku 1709 upevnilo kráľovské vojsko pravý breh riečky Belej šiancami od Hrádku cez Sv. Peter, Vavrišov a Pribylinu až k Tatrám. Najpevnejšia bašta bola pri Vavrišove. Tu strhla sa veľká bitka 4. augusta 1709 medzi rákovcovským vojvodcom Čákom a kráľovským Tholetom. Kráľovské vojsko bolo päť dní veľmi stiesnené, Vavrišov vypálený. Ale keď 9. augusta blížila sa kráľovským pomoc, Čák ustúpil do Spiša.

*

Stará spišská župa zaujíma 3459 km2. Pred tým mala 3654 km2, ale rozhodnutím konferencie veľvyslancov odtržené bolo od nej 195 km2 a pripojené k Poľsku. Obyvateľov má teraz 164.120 (bez 8.747, ktorí pripadli Poľsku). Podľa národnosti je z nich 105.896 Slovákov, 41.036 Nemcov a 12.327 Rusov. Podľa náboženstva je 108.750 rimských katolíkov, 19.638 gréckych katolíkov, 26.459 evanjelikov a. v. a 7475 židov. Domov je tu 30.393 a to múraných 16.120, drevených 12.811.

Rieky. Spišská župa je dolina dvoch riek Popradu a Hornadu. Poprad vzniká na Tatrách v Popradskom plese v doline Mengusovskej, pri meste Poprade obracia sa na severovýchod a po krátkej okľuke do župy šarišskej vracia sa zpät na hranice spišské a severným smerom dostihne Dunajec, ktorý prichádza z poľských Tatier od Zakopaného a tečie po hraniciach Spiša. Poprad spolu s Dunajcom vlieva sa do Visly a s Vislou do Baltického mora. Druhou riekou Spiša je Hornad. Vzniká v Nízkych Tatrách a tečie smerom východným do Šariša a Abauja. Do Popradu tečú všetky potoky z Tatier, medzi ktorými spomenutia zaslúži Studená voda tvoriaca v doline Studenovodskej prekrásne vodopády, Belá a na pravom brehu Ľubica. Hlavným prítokom Dunajca je pohraničná Bialka. Do Hornadu vlieva sa s ľavej strany pri Novej Vsi Levoča a pri Margecanoch s pravej strany Hnilec, tvoriaci časť hraníc spišskogemerských.

Pohoria. Rozvodie týchto riek tvorí niekoľko pohorí. Rozvodie medzi Popradom a Dunajcom tvorí Spišská Magura, najvyšší vrch Repisko (1267m). Na severu spišskej župy Dunajec prediera sa cez skaly Pienin. Rozvodie medzi Popradom a Hornadom tvorí Levočsko ľubovenské pohorie, najvyšší vrch Ihla (1284 m).

Mezi Hornadom a prameňom Torysy v Šariši tvorí rozvodie na hranici šarišskej Branisko (1172 m), Južne od Hornada je z Gemera do Spiša sa ťahajúce Slovenské Rudohorie (najvyšší Zlatý stol pri Smolníku 1318 m). Hornad tvorí pri Hrabušiciach ťažko prístupné, ale krásne rokle. Najvyšším pohorím spišským sú Vysoké Tatry s najvyšším končiarom Gerlachovským štítom (2663 m). O Tatrách viac viz hore pri Liptove.

Hlavné cesty vo Spiši idú pozdĺž riek Hornada a Popradu. Popri Hornade ide z Liptova košickobohumínska železnica, ktorá pri Margecanoch vstupuje do krátkej sútesky Margecanskej. K nej pripojujú sa odbočky: z Popradu do Tatranskej Lomnice, z Novej Vsi do Levoče, z Vlachov do Spišského Podhradia a z Margecan do Smolníckej Huty, ktorá akiste bude v krátkom čase predĺžená do Rožňavy. Pozdĺž Popradu ide odbočka z Popradu do Podolínca, ktorá iste tiež bude predĺžená do Orlova v Šariši.

Hlavná hradská ide z Liptova zo Štrby na Poprad, odkiaľ na severovýchod ide pozdĺž Popradu na Kežmarok, Podolínec, Lubovňu a Lubotin v Šariši ku hradskej, vedúcej na Lipiany a Sabinov do Prešova. Od tejto hradskej odbočuje zo Spišskej Belej na západ do Belanských kúpeľov a dolinou Belej do Ždiaru, na sever cez Maguru do Starej Vsi, Z Gňazdov ide hradská na severozápad do Lechnice pri Dunajci, z Ľubovne na sever do Pivničnej na Poprade už za hranicou v Poľsku. Z Kežmarku ide hradská na Ľubicu, Ruskinovce do Levoče alebo na Ľubicu, Vrbové a Štvrtok do Novej Vsi. Z Popradu ide hradská na Štvrtok a odtiaľ alebo do Levoče alebo do Novej Vsi. Z Levoče ide hradská na juh do Novej Vsi, na východ do Spišského Podhradia a ztadiaľ na juh do Vlachov a pozdĺž Hornadu do Krompachu a Margecan.

Prechody zo Spišskej župy okrem už spomenutých: na západ do Štrby v Liptove a na východ pozdĺž Popradu do Ľubotyne v Šariši vedú ešte do Šariša zo Spišského Podhradia na sever do Brezovice a Lipian a na východ cez priesmyk Branisko (758 m vysoký) do Prešova. Z Margecan ide hradská na severovýchod tiež do Prešova. Z Margecan na juhovýchod ide hradská na Košické Hámre v abaujskej župe a do Košíc, na juhozápad dolinou Hnilca do Gelnice, Mníšku, (z Mníšku cez Švedliar na Vondrišel) a Smolníku, zkadiaľ môžeme prejsť alebo na juhovýchod na Štós, Medzev do Moldavy v abaujskej župe alebo na juhozápad na Krásnu Horku do Rožňavy v gemerskej župe.

Do Gemeru ide hradská ešte z Novej Vsi na juh cez Hnilec na Polomu do Rožňavy a z Popradu na Hranovnicu a cez Popovu hoľu na Vernár a Pusté pole do Dobšinskej jaskyne alebo cez Telgárt do Dobšinej alebo z Telgártu do Červenej skaly.

Hospodárstvo v spišskej župe:

Z obyvateľov župy zaoberá sa roľníctvom 81.796, priemyslom 40.348 a horníctvom a hutníctvom 40.348. Tu stojí priemysel a baníctvo na vysokom stupni.

Hospodárstev je 27.446.

Z úhrnnej plochy 364.179 ha je 120.280 orácej pôdy (33 %), 37.139 ha lúk (10 %), 30.985 ha pašienok (9 %) a 153.684 ha lesov (43 %).

Z orácej pôdy bolo osiaté len 269 ha pšenicou, 9.967 ha žitom, 25.251 ha jačmeňom, 24.894 ha ovsom a 26.002 ha zemiakmi.

Urodilo sa ročne len 2.272 q pšenice, 93.310 q žita, 275.907 q jačmeňa, 262.514 q ovsa a 2,396.897 q zemiakov.

Z lesov je 137.724 ha ihličnatých a 18.606 ha bukových.

Hovädzieho statku je 69.648 kusov, koní 13.397, bravu 34.948 a ovcí 79.282 kusov.

Priemysel a obchod. Na juhu župy, v Slovenskom Rudohorí sú bane na železo, ktoré sa roztápa v 13 hutách. V Krompachu sú veľké železárne. V Kežmarku sú tkalcovne plátna.

Vzdelanosť.

Z obyvateľstva spišskej župy vie čítať a písať 100.692, t. j. 70 % všetkých vyše 6 ročných. Ľudových škôl bolo tu roku 1914 236 a to 28 slovenských, 7 ruských, 19 nemeckých a 182 maďarských. Pre koho boly tieto školy maďarské, keď v Spiši nieto maďarského usedlého obyvateľstva? Dnes roku 1920 je tu 241 škôl a to 164 slovenských, 60 nemeckých a 17 ruských. Meštianske školy sú v Gelnici (mestská nemecká) v Kežmarku (chlap, slovenskonemecká a dievč. evanj. nemecká), v Krompachoch, v Levoči (chlapčenská a dievč. katolícka), v Novej Vsi (chlap. slov., kat. dievč. nem. a evanj. dievč. nem.), v Spišskom Podhradí, v Spišskej Sobote (kat. dievč.) spolu 11 meštianských škôl, z ktorých je 6 slovenských, 1 slovenskonemecká a 4 nemecké. Stredné školy sú štátne slovenské reálne gymnázium v Levoči, štátna nem. reálka v Levoči, ev. nem. gymnazium v Kežmarku a ev. slovenskonemecké gymnazium v Novej Vsi. Štátny učitelský ústav je v Novej Vsi, katolícky v Spišskom Podhradí. Dvojročná obchodná škola je v Kežmarku. Odborné školy sú drevárska v Novej Vsi a kovorobná v Gelnici.

*

Baldovce, kúpele v okrese podhradskom, 3 km od Spišského Podhradia, 10 km od železničnej stanice Vlachy. Kúpele sú vo výške 443 m nad morom, 500 krokov od obce toho istého mena na úpätí vrchu Budšovka. Majú pramene alkalicko-zemitej kyselky, „Deákov“, prameň sa pije, „Luci“ a „Angi“ slúžia na kúpanie. Ročne býva tu 360 osôb.

Belá Spišská, mesto na sever od Kežmarku. 10 km od mesta sú Belanské kúpele, 763 m nad morom s vodoliečbou, neďaleko ktorých je chýrna Belanská kvapľová jaskyňa. V meste sú priemyslové podniky: pivovar, liehovar, škrobárňa, továrňa na dohán, tehelňa a koželužňa. Pri meste sú pramene sirkovej vody.

Betlenovce, dedina v okrese novovesskom. Má starý Turzov kaštieľ.

Bijacovce, dedina v podhradskom okrese pri hradskej, vedúcej na Branisko. Má zámok s románskym kostolom, v ktorom je oltárny obraz od chýrneho nemeckého maliara Albrechta Dürera.

Bint pri Hnilci má bane na železo a baňskú nemocnicu.

Bušovce, dedina v kežmarskom okrese. Má liehovar a obyvatelia zaoberajú sa tkáčstvom.

Černohorské kúpele, 2 km od mestečka Vondrišla, 2 hodiny vozmo vzdialené od stanice Novej Vsi na juh. Ležia vo výške 632 m nad morom a sú temer najstaršie kúpele na Slovensku. Býva tu 500 hosťov. Vodoliečba ako v Gräfenberku. Sú dobré menovite pri chorých na pľúca.

Dúbrava Spišská, dedina v podhradskom okrese. Má pramene železitej kyselky.

Farkašovce-Leskovce, dedina v okrese levočskom. Má v kostole mariánsky gótický oltár z XV. storočia.

Folkmar Velký, dedina v okrese gelnickom. Má veľkú železárňu a ocelárňu.

Fridman, dedina v okrese staroveskom. Má starý kaštieľ a kostol s renesančnou věžou.

Gánovce, kúpele v okrese sobotskom, juhovýchodne od Popradu, 635 m nad morom. Majú prameň kyselky teplej 29 °C. Býva tu ročne 500 hostí.

Gelnica, najstaršie banské mesto spišské. Pripomína sa už roku 1266. Farský gótický kostol má krásny gótický svätostánok. Nad ňou dvíhajú sa srúcaniny hradu Turzovho. Má bane na železnú, medenú a striebornú rudu a rtuť (rumelka). Obyvatelia zaoberajú sa okrem baníctva aj stolárstvom. Má okresný súd, berný úrad, meštianskú školu nemeckú (vydržuje mesto), štátnu priemyselnú školu kovorobnú, baňský komisariát, epidemickú nemocnicu. V Mária hute je baňská nemocnica.

Granč a Petrovce, dediny v okrese podhradskom. Majú kostol s renesančnou vežou.

Hágy Vyšné, letovisko východne od Štrbského plesa vo výške 1072 m. Stanica elektrickej železnice, idúcej zo Štrbského plesa do Tatranskej Lomnice. Býva tu 300 hostí ročne.

Haligovce, dedina v okrese staroveskom. Neďaleko nej je jaskyňa Aksamítka, prezvaná podľa českého husítskeho vodca Petra Aksamíta. V Haligovciach účinkoval ako kňaz Ladislav Moyš pre národné svoje smýšľanie z Lúček v Liptove od maďarského biskupa Párvyho odstránený.

Harhov, dedina v okrese levočskom. Má kostol s renesančnou vežou.

Harihovce, dedina 1 km severne od Novej Vsi. Bola jedným zo 24 spišských miest.

Hodkovce, kaštieľ Čákovcov pri Spišskom Podhradí, obsahujúci sbierku starožitností zo Spišského hradu.

Hnilec, dedina v chotári mesta Spišskej Novej Vsi ležiaci na hranici župy gemerskej. Obyvatelia robia drevený riad kuchyňský menovite lyžice. Tu účinkoval ako kňaz Štefan Mišík, predseda Slovenskej muzeálnej spoločnosti, sberateľ piesní a ľudových povestí, zomrelý roku 1919.

Hrabušice, dedina v novoveskom okrese. Od Hrabušíc až po Smižany je krásna dolina Hornadu, ktorý je tu stesnaný medzi vápencové skaly. 1 hodinu ztadiaľ je vzdialené Kláštorisko (Lapis refugii), srúcaniny kláštora. Sem utiekli sa Spišiaci za vpádu tatárskeho roku 1241. 60 rokov neskoršie postavili tu kartuziáni kostol a kláštor na pamiatku oslobodenia od Tatárov (trval 1299 — 1543). Kláštor bol niekoľkoráz od Husítov vyplenený, roku 1834 spišskou stolicou zrušený. Zvony boly odvezené do Letanoviec, drevorezby do kostola vo Štiavniku.

Hranovnica, dedina v sobotskom okrese. Má bane na železnú rudu a výrobu drevenej vlny.

Huta Smolnícka, mestečko v okrese gelnickom. Má bane na železo, meď a síru a železnú hutu.

Jaklovce, dedina v okrese gelnickom. Má gótický kostol s rovnou, drevenou povaľou.

Jamník, dedina v okrese podhradskom. Má kostol s renesančnou vežou.

Chrasť, dedina na Hornade v okrese novovesskom. V nej žil slovenský maliar Ján Hanula.

Jurgov, dedina v okrese starovesskom, dnes v poľskej časti Spiša. Má starobylý drevený kostol.

Kamionka, dedina severne od Gňazdov v okrese ľubovenskom. Z nej chodia do sveta spišskí drotári (Rusi).

Kežmarok, popri Levoči najväčšie mesto župy spišskej. Je dosiaľ opatrený múrami, priekopami a baštami. Husíty bol dvarazy dobytý. Roku 1709 dobyl ho habsburský generál Heister na Rákóczym a dal 3 mestských radcov popraviť. Evanjelické gymnázium tunajšie je jedno z najstarších na Slovensku: vzniklo roku 1533. Na počiatku 19. storočia účinkoval na ňom slovenský národovec Ján Benedikty, ktorý sbieral piesne a roku 1817 soznámil Šafárika s Palackým. Dnes je gymnázium nemecké. Katolícky gótický kostol je z roku 1486. Má renesančnú vežu a vedľa nej renesančnú zvonicu. Na hlavnom oltári jeho je krásna drevorezba: Kristus na kríži. Bronzová krstiteľnica je z roku 1472. Tiež vyniká stolica pre senátorov a mramorový náhrobok z roku 1520. Evanjelický drevený kostol pochádza z roku 1717 a má tvar štvorhranného kríža. Povaľa jeho podopretá je 4 stĺpami a je podobne ako steny pomaľovaná. Kazateľňa je v slohu renesančnom. Kamenná krstiteľnica má medený vrchnák. Zámok Tökölyho má 5 bášt a dvojnásobné múry s cimburím a sgrafitami. Nad vchodom je címer Tökölyho. Zámocká kapľa je zo XVII. storočia. Emerich Tököly bol roku 1682 slovenským kniežaťom.

Z priemyslových podnikov sú v Kežmarku: veľká tkalcovňa plátna, pivovar, liehovar, mlyn na jačné krúpy, škrobárňa, bryndziarňa, elektrárňa, slievárňa, továrňa na železné záclony, rafineria petroleja. Pre priemysel tkáčsky je tu štátna odborná škola tkáčska. Okrem toho je tu štátna meštianska škola pre chlapcov slovenská a nemecká a pre dievčence evanjelická nemecká. Kežmarok má tiež mestskú nemocnicu. Má okresný súd, berný úrad, dvojročnú obchodnú školu. Bohatá je knižnica evanj. gymnázia a mestský archív.

Kláštor Červený je pri rieke Dunajci neďaleko Lechnice. Kláštor ten založený bol od kartuziánov roku 1319. Od Husítov bol dobytý roku 1431 a 1433. Jirásek o ňom píše v Bratrstve, ako ztadiaľ Husíti písali list Bardiovským, keď dvoch Husítov popravili. Po 20 rokoch bol obnovený a až po rok 1563 bývali tu kartuziáni. Potom bol majetkom spišskej kapituly a rôznych iných pánov, až ho kúpil nitriansky biskup Matiašovský, rodák spišský, ktorý ho dal Kamaldulenskému rádu, ktorý ho 82 rokov obýval. Roku 1756 bol celkom obnovený, no za cisára Jozefa II. roku 1781 zrušený. Od roku 1820 je majetkom gréckokatolického biskupa v Prešove. Refektár je v slohu gótickom. Hradebné múry sú z roku 1630. Raz do roka konajú sa tu služby božie. Na niektorých múroch je nápis E C M C (Ermus Conventus Montis Coronae — Pustovnícky rád hory korunnej). V treťom dvore sú gótické cely mníchov, z ktorých každá mala svoju osobitnú zahrádku, kde si každý mních vlastný hrob vykopal. Na dvoch celách je nápis „silentium“ (mlčanie). Na múroch kláštora vyobrazené sú kroje vtedajších mníchov. Z Červeného kláštora podnikajú turisti plavbu do poľských kúpeľov v Szczawnici na člnkoch po Dunajci, ktorý je tu so všetkých strán sovretý Pieninami. Nazpät ide sa peší po hradskej za 2 a pol hodiny. Na Korunniu horu, ktorá je tiež už v Poľskej, vystúpiť možno za 1 a pol hodiny. Je vysoká 982 m a poskytuje krásny rozhľad.

Kláštorisko vidz Hrabušice.

Kluknava, dedina v okrese gelnickom. Tu bol farárom Ignác Kojda, neskoršie farár v Erdúdke v Orave, ktorý písal do Sborníku slov. muzeálnej spoločnosti cenné články.

Koterbach, dedina v okrese novovesskom. Má jednu z najväčších železných hút vo Spiši, lebo tu sú bane na železo najbohatšie. Ako vedľajší výrobok pri pražení železnej rúdy je rtuť. Tu je baňská nemocnica.

Krig, dedina v okrese kežmarskom. Má starobylý kostol s drevenou zvonicou.

Krompachy, mestečko v okrese podhradskom. Má bane na železo, železárne a huty, kde sa železná rúda zpracuje na oceľ, a ktoré zamestnávajú 2500 robotníkov. Majú štátnu meštiansku školu slovenskú, továrnu a epidemickú nemocnicu.

Kvetnica, letovisko 4 km južne od Popradu, 775 m nad morom. Má krásny výhľad na Tatry.

Lendak, dedina neďaleko Belanských kúpeľov. V rokoch 1313 — 1593 bol v nej kláštor krížovníkov sv. hrobu.

Levoča, stoličné, starobylé mesto spišské, spojené 13 km dlhou odbočkou železnice so stanicou Nová Ves na trati košickobohumínskej. Bola vraj postavená roku 1245 po tatárskom vpáde. Roku 1285 bola kráľovským svobodným mestom a mala pečať: Pečať levočskej republiky. Okolo Levoče posiaľ sú hradby a hlboká priekopa, zarastená teraz ovocnými stromami. Najkrajšia umelecká pamiatka mesta je kostol sv. Jakuba, jedon z najväčších na Slovensku. Je to gótický kostol o troch lodiach. Sakristia a kapľa sv. Jurgaje zo XIV. storočia. Krásny je južný portál kostola a vo vnútri tabernakulum. Tiež náhrobky sú diela umelecké. Hlavný oltár je 19 m vysoký a je rezbárskym dielom majstra Pavla. Poprava sv. Jakuba na postrannej čiastke hlavného oltára je drevorezba zo XVI. storočia. Na zadných stranách oltárnych krýdel sú obrazy nemeckého majstra Lukáša Kranacha. Oltár Panny Marie Sňažnej je ozdobený címerom mesta a Poľska na znak, že Levoča patrila v minulosti k ríši Poľskej. Oltár Ukrižovaného dal zrobiť roku 1474 Matej kráľ. Na stenách kostola sú fresky zo XIV. storočia. Predstavujú hlavné cnosti a hriechy. Kazateľňa je renesančná a tiež veľmi krásna. Krstiteľnica je zo XIV. storočia. Sú tu náhrobky spišských županov: Jána Turzu z r. 1558, Alexa Turzu z r. 1594, Krištofa Turzu z r. 1614 a Stan. Turzu z r. 1625. V kapli sv. Juraja je náhrobok staviteľa kaple Ulebacha z roku 1392. Organ je z roku 1626. Druhým umeleckým pamätníkom Levoče je mestský dom. Je ve slohu renesančnom so zbytkami gótického slohu. Obnovený bol po ohni roku 1550. Krásna je predsieňa a sklepenie prvého poschodia. V sieni pre zasadnutia mestskej rady je krásna kryšťálová lampa zo XVI. storočia, dar republiky Benátskej. Tu je umiestnené i mestské muzeum a mestský archív. V archíve je rukopis kroniky mesta Prostejova na Morave. Niektoré domy na námestí majú podsiene a krásne fasády gótické alebo renesančné. Zpomedzi nich vyniká dom Turzov a Čákov. Jezuítsky kostol je tiež gótický o troch lodiach a pochádza z XV. storočia. V kláštore pri ňom je krásna krížová chodba. V Probstnerovom dome pri vežovej bráne na dveriach altánu zobrazená je „biela pani“, ktorá roku 1710 zradila mesto, obsadené Rákocovským vojskom cisárskemu vojsku. Neďaleko od mesta sú Levočské kúpele a Levočský hrad, kde sa nachodia predhistorické predmety. — Z dejín Levoče treba pripomenúť ešte, že kráľ Žigmund dal ju roku 1412 do zálohu poľskému kráľovi Vladislavovi spolu so 12 druhými mestami, ktoré pri Poľsku zostaly až do prvého delenia Poľska roku 1772. V Levoči bola jedna z prvých tlačiarní na Slovensku. Zariadil ju roku 1617 Daniel Schultz. Roku 1803 narodil sa tu slovenský maliar krajinár Karol Marko. Roku 1814 vydal tu Pavel Jozef Šafárik svoje básne „Tatranská muza s lýrou slovanskou“. Roku 1844 6. brezňa prešli na tunajšie evanjelické lyceum študenti z lycea bratislavského, keď bol tamojší profesor Ľudevít Štúr od Maďarov pozbavený úradu. Na tejto ceste složil Ján Matúška slovenskú hymnu „Nad Tatrou sa blýska“. Tu bol potom profesorom reči československej Michal Hlaváček a zástupcom jeho Ján Francisci. Študovali tu vtedy Pavel Dobšinský, Ján Botto, Mikuláš Dohnány. Hurban píše o tomto historickom prechode Slovákov z Bratislavy do Levoče: „Bola tuhá zima, sňahy, fujaky, metelice zúrily po Tatrách. Mládež vidiac, že ozaj nemá byť vyučovaná viac z ohľadu túžob svojich horúcich, menovite, že naskrze jej nemá byť dovolené počúvať toho a učiť sa od toho, v kom všetku svoju duchovnú rozkoš nachádzala, zanechala tam štipendia, alumnea, konvikty, pedagogie, sľuby, prosby a vo fujakoch a v zime odišla z Bratislavy do Levoče.“ Levočské ev. lyceum bolo už pred tým v národnom ohľade chýrne. Roku 1836 tu vyšla kniha „Gitřenka. Výbornejší práce učenců ev. a. v. levočských.“ Roku 1848 boly v Levoči vytlačené „Žiadosti slovenského národa od 10. mája 1848“, za čo tlačiar Werthmüller bol prenasledovaný ako pansláv, hoci bol Nemec. Vo februári roku 1849 obsadili Levoču slovenskí dobrovoľníci. Od roku 1860 vyučoval na ev. gymnáziume národovec Ľudevít Mičátek, neskoršie Gustáv Kordoš, spisovateľ Počtovedy a niektorých prác prírodovedeckých. Katolícke vyššie gymnázium bolo založené roku 1672. Na ňom bol v rokoch 1867 — 1869 správcom Martin Čulen, ztadiaľ povolaný za správcu gymnázia v Kláštore pod Zniovom. Roku 1886, pred maturitou bol z tohto gymnázia pre svoje slovenské smýšľanie vytvorený Vavro Šrobár, po prevrate minister zdravotníctva. Teraz je to štátne reálne gymnázium dra Šrobára. Okrem toho je tu štátna nemecká reálka, štátna meštianska škola chlapčenská a katolícka dievčenská. Z priemyselných podnikov sú tu: pivovar, liehovar, tehelňa, parná píla, elektrárňa, tkáčstvo a koželužstvo. Levoča má sedriu (súd I. inštancie), okresný súd, finančné riaditeľstvo, berný úrad, všeobecnú nemocnicu Gustava Hermana a epidemickú nemocnicu, spišské župné muzeum, biskupskú knižnicu a knižnicu evanjelickej cirkvi, mestský archív. Minoritský kláštor je z roku 1679 (s 1. mníchom vedúcim duchovnú správu). Jezuítsky kláštor tu bol v rokoch 1673 — 1777.

Lomnica, dedina pri Poprade v okrese kežmarskom. Má tehelňu a cementárňu s výrobou majoliky a kachieľ.

Lomnica Tatranská, nádherné letovisko tatranské vo výške 840 m. Železnicou spojené je s Popradom a električkou so Smokovcom a Štrbským plesom. Je majetkom štátnym. Nádherný hotel Praha a menšie hotely Lomnica, Slovenský dom a množstvo menších víl, majú dovedna 250 izieb, všetko ukryté v rozsiahlych ihličnatých lesoch. Ročne tu býva 4000 hostí. Lomnica je východiskom výletov na Tatry menovite na Studenovodské vodopády.

Ľubica, mesto. Má gótický kostol s barokovým vnútrajškom.

Ľubické kúpele, východne od mesta Ľubice, 8 km od Kežmarku, 754 m nad morom. Majú sirkové pramene, v ktorých sa ľudia kúpajú. Hosťov tu býva 150. Účinkom vyrovnávajú sa Trenčianským Tepliciam.

Ľubovňa Stará, okresné mestečko nad Popradom. Severne 2 km od mesta je Zlatná hora so zámkom Ľubovenským. Tu sídlili poľští miestodržitelia v čase, keď Spiš bola v zálohe Poľska (1412 — 1772). Dvarazy bol dobytý od Husítov, no roku 1553 bol obnovený. K rozkvetu ho priviedla rodina Ľubomírských (1596 — 1745). Teraz je majetkom Zamojských. Má niekoľko dvorov, kapľu, studňu, arkýre, vežu, sbierky obrazov a zbraní.

Ľubovenské kúpele sú 3/4 hodiny vzdialené od mesta Ľubovne a 1 a pol hodiny vozmo od najbližšej železničnej stanice Ľubotín na trati Prešov — Orlov v Šariši. Ležia 556 m nad morom a majú 4 pramene zemito-železitej kyselky a krásny park.

Lučivná, dedina v okrese sobotskom a kúpele toho istého mena na železnici medzi Štrbou a Popradom. Ležia pri rieke Popradu 767 m nad morom. Hosťov býva tu ročne na 100.

Markušovce, dedina v okrese novovesskom. Má gótický kostol s barokovým vnútrajškom.

Matejovce, dedina, bývalé mestečko v sobotskom okrese, obyvatelia jeho zaoberajú sa výrobou plechového riadu. V kostole je drevorezba Krista z XV. storočia.

Matliare, letovisko, 2 km severne od Tatranskej Lomnice, 900 m nad morom. Máva hostí okolo 1500 ročne.

Milbach, dedina v okrese sobotskom. Má v kostole hlavný oltár zo XVI. storočia.

Mníšek, mestečko v gelnickom okrese. Má epidemickú nemocnicu.

Nedecký zámok nad riekou Dunajcom, 2 km od obce Nedece v okrese starovesskom, teraz v poľskej časti Spiša. Má umelecko-historické sbierky. Oproti nemu na druhom brehu Dunajca dvíhajú sa srúcaniny Czorsztynu.

Novovesské kúpele ležia v chotári mesta Spišskej Novej Vsi uprostred rozsiahlych lesov, 580 m nad morom. Hosťov tu býva na 800.

Ondrej Svätý, dedina v okrese sobotskom pri zastávke Štiavniku. Má pramene železitej kyselky.

Podhradie Spišské, okresné mesto, spojené 10 km dlhou odbočkou železnice so stanicou Vlachy na trati košicko-bohumínskej. Má kláštor milosrdných bratov, založený roku 1650 grófom Ľubomirským. Nad mestom dvíha sa Spišská kapitula, múrom obohnaná s gótickou katedrálou, z roku 1462 — 1478, ku ktorej bola roku 1498 v krásnom, gótickom slohu pristavaná kapľa s náhrobkom palatína Emericha Zápoľského, zomrelého roku 1487 a Štefana Zápoľského z roku 1499. V katedrále sú fresky z roku 1317 znázorňujúce korunovanie kráľa Karla Roberta. Oltár nanebavzatia P. Márie je drevorezba z XV. storočia. Na druhom boku na skale 180 m vysokej (mesto má 453 m, tento vrch 634 m) dvíha sa Spišský zámok, ktorý bol najmocnejším zámkom spišskej župy. Mal 5 dvorov a 135 izieb. Ešte dnes je rozsiahly. Sú v ňom zbytky gótickej káplnky a arkádovej chodby.

V Spišskom Podhradí narodil sa roku 1526 Kašpar Pilcius, rektor škôl bardiovských. Z biskupov spišských zaslúži spomenutia Jozef Bielik, ktorý roku 1834 podporoval Martinom Hamuljakom založený spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. Biskup Ladislav Zábojský na vyzvanie báňskobystrického biskupa Štefana Moyzesa nariadil roku 1863 sláviť pamiatku svätých Cyrila a Metoda. Jeho nástupca Csázka, ako už meno svedčí, Maďar od koreňa uvádzal maďarské bohoslužby i do takých číročistých slovenských miest ako je Lipt. Sv. Mikuláš a po ňom Alexander Párvy zúril proti slovenským kňazom Hlinkovi, Moyšovi a druhým s pohanskou ukrutnosťou. Z kanonikov preslávil sa Jozef Hradský svojimi historickými prácami. Na neďalekom vrchu Branisku bola 5. februára 1849 bitka medzi maďarskými honvédy, ktorí boli najviac z Detvy a medzi slovenskými dobrovoľníkmi. Slováci ustúpili potom do Prešova. Z priemyselných podníkov vyniká pivovar. Pol hodiny na západ od Podhradia je malé kúpeľné miesto Sivá Brada s prameňom železitej kyselky. Spišské Podhradie má okresný súd, štátnu meštiansku školu slovenskú, epidemickú nemocnicu, biskupský archív, kláštor milosrdných bratov je z roku 1560.

Nová ves, najväčšie mesto vo Spiši na železnici košicko-bohumínskej. V listinách pripomína sa roku 1271. Husíti dobyli ju roku 1453. Roku 1849 maďarský generál Guyon s 8000 chlapmi pritiahol do nej cez hory od juhu od Hnilca. Veliteľ cisárskeho vojska major Kiesewetter mal len 2 stotiny vojska v Levoči a s tými strieľal na kostol a potom ustupoval do Šariša. Na Branisku sviedli bitku 5. februára 1849. Katolícky gótický kostol má vežu 86 m vysokú. Vo vnútri opatruje sa monštrancia 117 cm vysoká a stredoveký, zo dreva rezaný kríž vzácnej ceny umeleckej. Mestský dom má starobylé arkády. Nová Ves bola v rokoch 1772 — 1876 hlavným sídlom 16 spišských miest (Bela, Gnezda, Ľubica, Ľubovňa, Matejovce, Podhradie, Podolínec, Poprad, Ruskinovce, Sobota, Stráža, Tvarožná, Veľká Ves Nová, Vlachy, Vrbová). Z priemyselných podnikov sú tu bane na železo, pec na pálenie sádry, parná píla, tkalcovňa, pletárňa, valcový mlyn, škrobárňa, liehovar a elektrárňa. Nová Ves má okresný súd, berný úrad. Má slovenské ev. gymnázium s nemeckými bočnými triedami, štátnu meštiansku školu slovenskú pre chlapcov, katolícku meštiansku školu slovenskú pre dievčence a evanjelickú meštiansku školu nemeckú pre dievčence a štátny mužský učiteľský ústav, štátnu odbornú školu pre spracovanie dreva, baňský kapitanát, epidemickú nemocnicu.

Spišský zámok nad mestečkom Spišským podhradím. Bol najmocnejším zámkom celej spišskej župy. Jirásek opisuje ho v III. diele svojho románu „Bratrstvo“: „Širá krajina před nimi, a nad ní na pravo, k východu, na holém, rudě zelenavém kopci, v jehož bocích holé skaly tu tam horlivě vyrážely, mohutný, velký hrad, celá skoro pevnost, s rozlehlým předhradím, jež samo bylo silným, hradem. Z vlastního hradu tlustých zdí a přečetných bašt, výše nad předhradím, v jedno však s ním pevně spojeným, strměla nad spoustu cihlových i šindelových střech, nad pasy chmurných bašt, nad potemnělá podsebití a divné výstupky, vysoká, kulatá věž, střed a jádro zděné té síly, zbudované v dvanáctém století a ještě zpevněné před nějakým rokem za Jiskry českými mistry v hradebnictví. To byl Spišský hrad.“

Stál vraj už roku 1120, kedy bol jeho majiteľom Boris, brat kráľa Štefana II. Roku 1241 ho zpustošili Tatári, roku 1288 tu býval kráľ Ladislav IV., vojsko českého kráľa Václava III. zmocnilo sa ho na počiatku XIV. storočia, ale bolo Karlom Robertom zapudené. Ján Jiskra z Brandýsa dobyl Spišského zámku roku 1443 a teprv roku 1453 dobyl ho Ján Huňad na Petru Aksamítovi. Roku 1487 narodil sa tu Ján Zápoľský. Bočkay, Bethlen a Tököly darmo sa namáhali ho dobyť, iba Rákóczymu sa to roku 1703 podarilo a držal ho potom až po rok 1710. Roku 1780 vyhorel a od tých čias je v rumoch. Patril trom slávnym rodinám: Zápoľským (1465 — 1528), Turzovcom (1528 — 1636) a Čákovcom, ktorým až dosiaľ patrí.

Podolinec, mestečko v okrese ľubovenskom, konečná stanica železnice Poprad — Podolinec. Má gótický kostol z roku 1298 so vzácnym oltárnym obrazom v káplnke sv. Kunhuty a s renesančnou zvonicou. Z priemyselných podnikov má parnú pílu a dielňu na výšivky. Piaristický kláštor založený tu bol roku 1642.

Poľanka Tatranská (Vesterovo) je tatranské letovisko pri ceste Slobody, 3 km od Smokovca. Leží 1107 m nad morom. Býva tu ročne 1000 hosťov. Najlepšie východisko je ztadiaľ na Velické pleso a na Gerlach.

Poprad, mesto a dôležité železničné stredisko na trati košicko-bohumínskej. Leží 675 m nad morom. Má katolický gótický kostol so vzácnymi maľbami na múroch a kalichom sv. Egidia z XV. storočia. Popri kostole stojí stará zvonica. Karpatské muzeum z roku 1885 obsahuje nerasty, zkameneliny, mince, národopisné veci a starožitnosti. Je tu pekný Husov park pre turistov. Z priemyselných podnikov vyniká pivovar, sladovňa, škrobárňa, parný mlyn, papierňa, tehelňa, píla a elektrárňa. Má epidemickú nemocnicu.

Poráč, dedina v okrese novovesskom. Má bane na železo a železárňu. Sú vo výške 778 m. Čarokrásna je cesta dolinou poráčskou k dedine Slovinke, z oboch strán malebnými vápencovými skalami obklopená.

Prakovce, dedina v okrese gelnickom. Má železárne a oceľárne, kde sa vyrába jemná oceľ.

Rakúsy, dedina v okrese kežmarskom. Má železitú kyselku.

Ružbachy Vyšné, dedina a kúpele v okrese ľubovenskom. Majú pramene uhličitej kyselky. Ležia 617 m nad morom.

Slatvín, dedina v podhradskom okrese neďaleko Vlachov. V kostole je drevorezba Madonny z XV. storočia. Má prameň minerálnej vody železitej kyselky.

Slovenská Ves, dedina v okrese kežmarskom. Má pramene železitej kyselky.

Smierdžonka, kúpele 2 km od Červeného kláštora. Majú sirkový prameň, a sú majetkom štátnym.

Smokovec Nový, letovisko v Tatrách, 1005 m nad morom, spojené elektrickou železnicou s Popradom, so Štrbským plesom a s Tatranskou Lomnicou. Zpomedzi budov vyniká sanatórium dra Sontágha pre chorých na pľúca a nové sanatórium, ktoré stavia mikulášsky továrnik Hubka nákladom 25 milionov korún. Hosťov býva tu ročne 2000. Na Tatry sa odtiaľ vychádza ku Studenovodským vodopádom.

Smokovec Nižný leží vo výške 940 m. Má štátne sanatórium dra Šrobára pre deti tuberkulózne.

Smokovec Starý, letovisko v Tatrách, 15 minút od Nižného Smokovca, s Novým Smokovcom temer súvisí a je vo výške 1014 m nad morom.

Smolník, mestečko v okrese gelnickom. Je jedným z najstarších baňských miest na Slovensku. Má vysokú kostolnú vežu, meďou krytú. Má bane na železo, meď a síru. Hlavne sa tu dobýva pyrit, ktorým sa zásobí celá republika. Mesačne 700 vagonov dostávajú odtiaľ chemické továrne, dynamitky a papierne. Tiež je tu píla a dohánová továrňa, baňská a epidemická nemocnica.

Sobota Spišská, okresné mestečko, jedno zo 16 spišských miest, 1 km od Popradu na sever. Tu sa narodil 23. júna 1652 Ján Brokov, slávny sochár, ktorý účinkoval v Prahe. V kostole je hlavný oltár, drevorezba sv. Jur zo XVI. storočia, skládací oltár P. Márie z XV. stor. a oltár Mikulášsky zo XVI. stor. Pri Spišskej Sobote je Grébov park s ízbami pre turistov. Spišská Sobota má okresný súd, berný úrad, katolícku meštiansku školu pre dievčence, všeobecnú nemocnicu „Tatry“.

Stará ves, mestečko na severe Spiša 2 km od Dunajca. Má okresný súd a berný úrad.

Strážka, dedina v okrese kežmarskom pri Spišskej Belej. Má gótický kostol s renesančnou zvonicou a renesančný zámok. V kostole je drevorezba Madonny z XV. storočia.

Štiavnik, dedina v okrese spišskosobotskom. V rokoch 1216 — 1692 bol tu cistercitský kláštor. Má starý kaštieľ.

Štvrtok nad Hornadom, dedina v okrese levočskom od stanice Hrabušíc 4 km vzdialená. Má krásnu gótickú stavbu stredovekú, kapľu Zápoľských, prvotriedne dielo umelecké, vystavané roku 1510 od Hedvigy, manželky Štefana Zápoľského, pána trenčianskeho zámku. Je pristavané ku starej kapli zo XIV. storočia, s ktorou tvorí dovedna vlastne 2 kaple nad sebou. V dolnej je krásne sklepenie a stĺporadie, v hornej sú bohate zdobené obloky. Okrem toho je tu minoritský kláštor z roku 1672. Štvrtok bol pôvodne jedným zo 24 spišských miest. Z neho pochádza rodina sliezskych Hencklov z Donnersmarku.

Toporec, dedina v okrese kežmarskom. V nej narodil sa roku 1689 Eliáš Fischer, evanjelický superintendent a chýrny rečník, zvaný „nemecký Cicero“.

Tribš, dedina v okrese starovesskom, dnes v poľskej časti Spiša. Má starobylý drevený kostol.

Veľká, mestečko 2 km od Popradu na severozápad. Má gótický kostol zo XIII. storočia, s krstiteľnicou z XV. storočia a monštranciou, vysokou 100 cm. Muzeum „Tatra“ má sbierky prírodopisné a národopisné. Obyvatelia pestujú domáci rezbársky priemysel. Z priemyselných podnikov je tu mlyn a píla.

Vlachy, mesto pri Hornade na železnici košicko-bohumínskej (s odbočkou do Podhradia). Má starý gótický kostol s barokovým vnútrajškom. V meste vyniká starobylý mestský dom, tak zvané pretorium s vežou, na ktorej je pavlač pod cibuľovitým vrškom.

Vondrišel, mestečko v okrese novovesskom. Má bane na železo a meď, hutu, topírňu a výrobu kôs.

Vrbov, mestečko v okrese kežmarskom. Má gótický kostol s barokovým vnútrajškom a pri kostole renesančnú zvonicu.

Výborná, dedina v okrese kežmarskom. Má kostol s kasetovanou povaľou, podoprenou 2 barokovými stĺpami točenými.

Zakarovce, dedina v okrese gelnickom. Má jednu z najväčších železných hút v spišskej župe.

Žegra, dedina v podhradskom okrese. Má gótický kostol s cibuľovitou vežou, múrom obohnaný, postavaný roku 1247 Jánom Zygrom. Vo vnútri je kamenná krstiteľnica a fresky zo XIII. storočia.




Stanislav Klíma

— spisovateľ, priekopník slovanskej vzájomnosti, publicista a pedagóg, autor sprievodcov po Slovensku, učebníc slovenského jazyka a vlastivedných príručiek Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.