Zlatý fond > Diela > Slovenská vlasť


E-mail (povinné):

Stanislav Klíma:
Slovenská vlasť

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jana Jamrišková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov

VI. Východné Slovensko (Abauj, Šariš a Zemplín)

Na východnom Slovensku hovorí sa nárečím východoslovenským od spisovnej slovenčiny čiastočne odchýlnym. Podávame tu ukážku tohoto nárečia z jednej šarišskej dediny, z Viesky pri Kostolanoch nad Hornadom pri Obišovciach, (Czambel str. 333.):

„V obci Maloveski pojednal se jeden cigan za nocneho vartaša. Richtar mu dal visvedčeňe ku panu solgabirovi, žebi ho sprisahal za nocneho vartaša. Jak prišol do solgabirovej kancelarii, podal visvedčeňe a povedzel: „Pan veľkomožni, prišol som na prišahu!“ „Dobre. Zkadzi ši?“ „Tu maju pišemko, pan veľkomožni!“ Solgabirov odebral visvedčeňe od cigana: „No, cigan, staň rovno! Polož ruku na šerco!“ Cigan položel ruku na šerco. Solgabirov mu povedzel: „Hutor za mnu!“ Cikan povedzel: „Hutor za mnu!“ Solgabirov s nohu dupnol: „Basomciteremte!“ Cigan: „Basomciteremtete!“ Jak prišol cigan domu, dal mu richtar buben, žebi išol bubnovac, že budze porcia v tim dňu a v tim dňu, a že tam a tam vojaci budu štreľac do šajbi z ostrima kuľami, žebi nichto tam ňešol. Cigan tak bubnoval: „Dava še na znamosc jednemu-každemu, žebi každi porciju nošel, bo še budze do šajbi štreľac…“

Stará abaujská župa zaujíma 1550 km2. (Spolu s maďarskou časťou zaujímala župa abaujská 3223 km2.)

Obyvateľov má 74.730, z čoho je 38.538 Slovákov a 31.371 Maďarov a 3.162 Nemcov, podľa náboženstva 52.008 rimských katolíkov, 6560 gréckych katolíkov, 10.480 evanjelikov reformovaných (Kalvínov), 2845 evanjelikov a. v., 2770 židov.

V Košiciach je podľa sčítania roku 1919 46.178 obyvateľov, z čoho 22.813 Slovákov (roku 1910 len 6547!), 17.470 Maďarov (roku 1910 vraj 33.350!) a 2251 Nemcov, podľa náboženstva 27.863 rimských katolíkov, 3.533 gréckych katolíkov, 3591 evanjelikov reformovaných, 2382 evanjelikov a. v. a 6723 židov.[1]

Meno svoje má župa abaujská od dediny a hradu Abaujváru čiže Abanovohradu pri Hornade teraz na samej hranici už v Maďarsku.

Domov je v župe abaujskej 14.911, z čoho 5256 múraných, 3746 z nepálených tehiel s kamenným základom, 4148 bez kamenného základu a 4573 drevené. V Košiciach sú 2454 domy a to 1893 múrané a 426 z nepálených tehiel s kamenným základom.

Abaujská župa je rovina stredného toku Hornadu pri Košiciach, do ktorého sa vlieva zo Šariša pritekajúca Torysa a Oľšava. Na západ od Košíc patrí k nej severná polovica bývalej župy turnianskej, dolina Bodavy, vznikajúcej pri Štóse, do ktorej zo západu priteká Turňa a z východu Ida.

Na severozápade ohraničujú župu abaujskú od spišského okresu gelnického Košické pohorie: Kloptana (1155 m) a Kojšovská hoľa (1248 m), ktoré ďalej na sever delí Abauj od Šariša, kde vrch Pokrivý dvíha sa nad Obišovcami do výšky 889 m. Na východe ohraničujú Abauj od Zemplína Slanské vrchy od severu na juh sa ťahajúce, z ktorých najvyšší je vrch Mošnik (915 m) nad Rankovcami sa dvíhajúci.

Hlavné cesty abaujskej župy. Železnica košickobohumínska ide dolinou Hornadu z Košíc na sever na Obišovce a ztadiaľ na západ na Margecany. Z Košíc ide na západ železnica do Turne s odbočkou z Moldavy do Medzevu. Z Košíc na východ ide železnica na Legiňa-Michalany v Zemplíne.

Hradská ide z Košíc na severozápad krásnou dolinou na Košické Hamre do Margecan vo Spiši. Z Košíc na sever cez hrebeň, deliaci dolinu Hornadu od doliny Torysy a popri Toryse do Šariša. Z Košíc na východ ide hradská do Sečovcov v Zemplíne. Na juh ide priama hradská do Sene. Na západ na Moldavu, Turňu, Jablonov a Krásnu Horku a Rožňavu v Gemeri. (Z Moldavy odbočka na Jásov, Medzev, Štós a Smolník vo Spiši.)

Politicky delí sa župa abaujská na okres Moldavský (s Turnianskym), Košický a Ždanský.

Hospodárstvo v abaujskej župe.

Z obyvateľstva abaujskej župy zaoberá sa roľníctvom 48.706 ľudí, priemyslom 11.283, v meste Košiciach 16.562. Gazdovství je tu 10.907.

Z úhrnnej plochy 321.520 ha dostalo sa Československu 155.000 ha čiže temer polovica. Z toho je 68.595 ha = 43 % orácej pôdy, 11.712 ha = 7 % lúk, 15.121 ha = 10 % pašienok a 56.381 ha = 35 % lesov.

Z orácej pôdy bolo osiaté 20.746 ha pšenicou, 6.877 ha žitom, 12.288 ha jačmeňom, 6.158 ha ovsom, a 4.941 ha zemiakmi. Hlavnou plodinou poľnou je tu pšenica.

Roku 1914 sa sklidilo: 183.636 q pšenice, 48.308 q žita, 144.287 q jačmeňa, 64.227 q ovsa a 517.820 q zemiakov.

Lesov je 29.233 ha dubových a 24.282 ha bukových.

Hovädzieho statku je v župe 31.519 kusov, koní 7574, bravov 20.664, ovcí 28.697.

Priemysel a obchod sústredňuje sa v Košiciach.

Vzdelanosť. Z obyvateľov župy abaujskej vie čítať a písať 48.466 čiže 73 %, z Košíc 32.777 čiže 84 %.

Ľudových škôl bolo roku 1914 v župe abaujskej 277, v Košiciach 9, všetky maďarské, roku 1920 je tu 131 škôl a to 88 slovenských, 38 maďarských, 3 nemecké a 2 ruské. Meštianske školy sú v Košiciach 4 a to štátna slovenskomaďarská, evanj. dievčenská maďarská a 2 katolícke dievčenské maďarské. Stredné školy sú v Košiciach reálne gymnázium slovenskomaďarské, reálka slovenskomaďarská, dievčenské reálne gymnázium, vyššia priemyselná škola, obchodná akademia, stredná hospodárska škola.

*

Buzita, dedina v okrese moldavskom. Tu boly najdené predmety z bronzovej doby.

Čaňa, dedina v okrese ždanskom. Má veľký parný valcový mlyn.

Hámry Košické, dedina v okrese košickom, v horách neďaleko Hornada pod vrchom Šivcom. Má železárňu.

Horváty, dedina v okrese turňanskom. Tu boly najdené predmety z bronzovej doby.

Ida Veľká, dedina v okrese košickom. Tu bojovali vraj roku 1557 Cigáni s nepriateľom, poneváč im boly sľúbené výhody. Keď nepriateľa zahnali, zakričal jeden cigáň: „Ešte bysme vás boli inakšie honili, ale nemáme prachu.“ To dopočul nepriateľ, obrátil sa zpät a cigáňov do jednoho vybili. Na pamiatku toho složili Cigáni žiaľostnú pieseň „Nagyida nóta“, ktorú neradi hrajú.

Ida Zlatá (Aranidka), dedina v okrese košickom. Má bane na striebro, antimonit, štátny baňský a hutný úrad a baňskú nemocnicu.

Jásov, dedina v okrese moldavskom. Má veľkú budovu premonštrátskeho kláštora založeného roku 1255 s barokovým dvojvežatým kostolom. Pred vojnou roku 1912 maďarská vláda založila tu nižšie gymnázium, ktoré prevratom zaniklo.

Košice, najväčšie mesto východného Slovenska. Má podľa sčítania ľudu roku 1919 46.178 obyvateľov: 22.813 Slovákov, 17.470 Maďarov a 2251 Nemcov. Z historických pamiatok vyniká dóm, najkrajšia gótická stavba na Slovensku. Stojí uprostred Hlavnej ulice. Z nádražia dojdeme k nemu priamou cestou cez Sokolský sad a Mlynskú ulicu. Košický dóm bol vystavaný v rokoch 1382 — 1417 a obnovený v rokoch 1877 — 1896. Stavba jeho spadá tedy hlavne do doby kráľa Žigmunda. Vo výzdobe jeho striedajú sa však znaky Anjouovcov (zlatá ľalija) so znakmi Huňadovcov (čierny havran), z čoho vidíme, že na stavbu jeho prispela kráľovná Alžbeta, manželka Ludvika Veľkého, ktorá často cestovala cez Košice na návštevu svojej dcéry Hedvigy, vydatej za litevského kniežaťa Jagajla a ked po smrti kráľa Mateja v bojoch medzi kráľom Vladislavom Jagajlovským a jeho bratom Jánom Albertom poškodený bol košický dóm, dala to napraviť vdova po kráľovi Matejovi Beatrix. Plány ku stavbe košického dómu robil francúzsky staviteľ Vilard de Homecourt, ktorý staval tiež podobný kostol v Braine vo Francii. Kostol zasvätený bol pamiatke svätej Alžbety, ktorá se ako druhá dcéra kráľa Ondreja II. narodila v Košiciach roku 1208. Staré fresky v kostole predstavujú obrazy z jej života. Meštania košickí boli vtedy Nemci, čoho pamiatkou je hlavný trojdielový oltár, ozdobený 24 obrazmi nemeckých majstrov školy dürerovskej. Keď sa oltár v pôste zatvorí, objavia sa na ňom obrazy z utrpenia Spasiteľovho. Oltár tento je darom mesta Bardiova, ktoré vtedy bolo tiež nemecké. Najúčinnejšia vec v celom kostole je 16 m vysoké, kamenné tabernakulum, umelecky spracované v čistom gótickom slohu nákladom kráľa Mateja. Zaujímave je tiež tak rečené schodište milencov, hore ktorým môžu ísť dve osoby naraz, bez toho, že by sa videly. Vedľa tohto schodišťa je pamätná doska, nad vnútornou stranou južnej brány, ktorá hlása, ako košickí mešťania roku 1440 pôsobením Jiskrovým prijali Ladislava za svojho kráľa. Oproti tomu nad vnútornou stranou severnej brány je obraz Dudičov, predstavujúci Fraňa Rákócyho II. vo vyhnanstve ako ho prijíma k sebe turecký sultán. Vpravo pod týmto obrazom sú uložené pozostatky Rákócyho, ktoré boly sem prevezené z Carihradu roku 1906. Košický dóm má vežu, vysokú 59 m. Zvony však na nej nevisia. Na severnej strane kostola je osobitná renesančná zvonica Urbanova z roku 1628. Na južnej strane kostola stojí osve románskogótická káplnka sv. Michala z roku 1260, vzácna pamiatka stavebného umenia. Košický dóm prináleží košickým biskupom. Z tých Imrich Palugyay roku 1834 podporoval Hamuljákov Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. Za to biskup Bubics vyznamenal sa ako nepriateľ Slovákov. Roku 1892 vydal obežník, v ktorom vyslovuje boľasť nad tým, že v jeho diecézi žijú ešte nemaďarskí veriaci. Preto nariaďuje vo všetkých kostoloch maďarské kázne. Katolíci pod vodcovstvom Jána Straku obrátili sa do Ríma v rokoch 1897 — 1899, následkom čoho musil Bubics nariadenie svoje odvolať. Po prevrate roku 1918 jediný z päť katolíckych biskupov na Slovensku zostal tu biskup Fischer, poneváč vie aj po slovensky. Okrem dómu majú Košice ešte 7 kostolov. Na hlavnej ulici kostol premonštrátov, založený roku 1682 ako jezuítsky, pri ktorom bolo katolícke gymnázium od roku 1657, teraz štátne reálne gymnázium slovenské s maďarskými pobočkami, potom kostol františkánsky (kláštor tu bol 1668 — 1787), pri ktorom je katolícky kňazský seminár a konvikt. Jezuítsky kláštor tu bol od roku 1654 do roku 1773. V západnej čiastke mesta je kostol dominikánsky s kláštorom z roku 1232, uršulský s kláštorom z roku 1698 a gréckokatolícky, v Mlynskej ulici evanjelický a. v. a v Hrnčiarskej ulici kalvínsky, pred ktorým sú dva staré domy: bývalé mestské väzenie. Na Hlavnej ulici je okrem už spomenutých budov ešte uprostred mestské divadlo a v rade domov proti divadlu mestský dom (s archívom), proti káplnke sv. Michala župný dom. Košice bývaly mestom ohradeným. Stopy hradieb ešte teraz patrné sú na pláne mesta, menovite na južnom konci Hlavnej ulice, tam, kde prestáva park. Na západ odtiaľ ide oblukom Hradbová ulica pozdĺž bývalých hradieb, ku ktorým sú domčeky pristavané a na východ ulica Zvonárska a Hrnčiarska. Jediný pozostatok hradieb je okrúhla, nízka bašta na uhle ulíc Mäsiarskej a Zbrojníckej.

Pamiatky Košíc opatruje Východnoslovenské muzeum, stojace na Husítskom námestí naproti budove vojenského veliteľstva. Je tu bohatá knižnica a sbierky umeleckohistorické menovite kamenina z košickej továrne (z rokov 1805 — 1840).

Z dejín Košíc, okrem toho, čo bolo spomenuté už pri košickom dóme, treba vyzdvihnúť Jiskrovo víťazstvo nad Vladislavom Poľským pri Košiciach roku 1441 (Jiskrovo leženie pred Košicami z roku 1440 objavil riaditeľ košického muzea dr. Polák na hradisku cintorína vaľkovského). Roku 1610 sriadil Ján Fischer v Košiciach prvú tlačiarňu. Roku 1620 po bitke bielohorskej dostal Košice od Gabriela Bethlena vodca českého povstania Matiáš Thurn. Účinkoval tu tiež evanjelický superintendent Michal Liefmann (narodený v Haberswerde v Nemecku), mravný pôvodca formule Concordiae a svolavateľ Košickej synody roku 1668. Okolo roku 1700 boly tu boje rákócovské. 28. februára 1849 pritiahli sem slovenskí dobrovoľníci na čele s Hurbanom. Štúr stretol sa vtedy na katolíckej fare s kaplánom Jonášom Záborským. Starý ev. farár Ševčík, u ktorého našli Maďari „Žiadosti slovenského národa od 10. mája 1848“, bol z väzenia prepustený. V 60. rokoch bol tu škôldozorcom Pavel Tomášik, pred tým profesor v Levoči, brat pôvodcu hymny „Hej Slováci“. Pred vojnou založil v Košiciach slovenské kníhkupectvo Ján Kustra. Vychodí tu slovenský denník „Slovenský Východ“ a maďarské denníky „Kassai napló“ Kassai hirlap, Kassai munkás a „Esti ujság“. Československá spoločnosť schádza sa v Československom dome na Kasárnickom námestí.

Zaujímavosťou košickou sú týždenné trhy, konané vždy v stredu dopoludnia na Legionárskom námestí (na južnom konci mesta). Tu predávajú sa nové i staré veci a predavači majú ako v stredoveku svoje vykázané miesta.

Z priemyslových podnikov košických treba spomenúť: továrňu na hlinený, keramický a kachliarsky tovar, tehelňu, strojárňu, plynárňu, dohánovú továrňu, továrňu na cigóriu, továrňu na náradie z ohýbaného dreva, pílu, parketárňu, tkalcovňu, pletárňu, barviarňu, chemickú čistírňu, valcové mlyny, pivovar, výrobu galanterného tovaru remenného, udenárstvo, mliekárňu, továrňu na spracovanie hodvábu, tlačiarne atď.

Z úradov je tu: súdna tabuľa (súd II. inštancie), sedria (súd I. inštancie), okresný súd, finančné riaditeľstvo, colný úrad, inšpektorát nového merania, archív máp katastrálnych, berný úrad, poštové a železničné riaditeľstvo, štátny lesný inšpektorát, hospodársko-chemická výskumná stanica, liehovarská stanica a semenársko-kontrolná stanica, kultúrno-technický úrad, komisariát pre revíziu parných kotlov. Okrem toho je tu štátna všeobecná nemocnica, štátna pôrodnica, mestská nemocnica epidemická a detská nemocnica.

Školy sú tu: štátna meštianska škola chlapčenská slovenská, maďarské meštianske školy dievčenské: evanjelická, katolícka Uršuliek, katolícka Dominikánek, štátne reálne gymnázium slovenské s maďarskými pobočkami, štátna reálka slovenská s maďarskými pobočkami, štátne reformné reálne gymnázium dievčenské, obchodná akademia, vyššia štátna priemyselná škola, štátna stredná hospodárska škola a Komenského ústav (polepšovňa pre mladistvých previnilcov so vzorne zariadenými dielňami remeselníckymi).

Pri Košiciach sú Opatovce (Siplak), kde bol kláštor benediktínsky v rokoch 1114 — 1561. V Košiciach je slovenská roľnícka banka, filiálka Slovenské banky a filiálky českých peňažných ústavov: Živnostenská banka, agrární banka, pražská uvěrní banka, moravská agrární a průmyslová banka, rolnická vzájemná pojišťovna.

Nádošč, dedina v okrese ždanskom. Má katolícky gótický kostol z roku 1478.

Medzev Nižný a Vyšný, nemecké dediny v okrese moldavskom. V Nižnom Medzeve je barokový kostol z roku 1735. Sú tu bane na železo, železárňa a dielne na výrobu píl, kôs, motýk a lopát.

Moldava, okresné mestečko. Má berný úrad, okresný súd a starý kostol gótický zo XIV. stor.

Myslava, dedina v košickom okrese. Ľudia tu perú bielizeň pre Košičanov.

Rankovce (Herlany), dedina v okrese ždanskom a štátny kúpeľ, vzdialený 32 km od Košíc, 392 m nad morom. Významnosťou kúpeľov je chýrny geyzir, ktorý vyviera zo 404 m hlbokej artéskej studne. Strieka v periodách 8 — 20 hodín do výšky 18 m. Teplota vody před vybúšením činí 16 °C, počas striekania vystúpi na 21 °C. Striekanie nie je zapríčinené teplotou, ale expanzívnosťou kyseliny uhličitej. Voda upotrebúva sa na pitie a kúpanie. Ročne býva tu 500 hosťov. Po vojne sú však budovy zpustošené.

Rozhanovce, dedina v okrese košickom. Tu bol kedysi hrad. Pri nej bola roku 1312 bitka medzi kráľom Karlom Robertom, ktorému pomáhal Donč Zvolenský a medzi Matúšom Trenčianskym. Matúš bol porazený, no ako pán Váhu a Tatier tým škody neutrpel. Vládol nenarušene ďalej.

Salánc Veľký (Veľká Slaná), dedina v okrese ždanskom. Je tu krásny park Forgáčovský, nad ktorým vypínajú sa srúcaniny starého hradu.

Seňa, dedina v okrese košickom. Má liehovar a mlyn.

Svinica, dedina v okrese ždanskom. Má starý kostol s masívnou, kamennou, vysokou vežou. V kostole je krstiteľnica z XII. storočia.

Šemša, dedina v okrese košickom. Má pekný kaštiel s parkom.

Štós, dedina a kúpeľ v okrese moldavskom. Má továrňu na výrobu nožov. Vodoliečebný ústav je vzdialený 3 km od železničnej stanice Smolníckej Huty, 632 m nad morom. Máva 800 hosťov ročne.

Turňa, okresné mestečko, bývalé sídlo župy turňanskej. Má okresný súd a berný úrad. Nad ním na vrchu dvíhajú sa rumy starého hradu.

Vaľkovce, dedina v okrese košickom pri hradskej z Košíc do Prešova. V miestach dneskajšieho cintorína, ktorý je na staroslovanskom hradišti, rozprestieral sa roku 1440 tábor Jiskrovho vojska husítskeho.

Ves Nová Košická, dedina v okrese košickom. Je chýrna chovom bravov.

Zadiel, dedina v okrese turňanskom, 1 hodinu peší od Turne vzdialená, pri ktorej sa rozkladá chýrna vápencová dolina zadielská. S dvoch strán vypínajú sa tu vysoké, príkre múry vápenných skál, medzi ktorými tečie potok Blatnica. Za pol hodiny prijde sa k „Cukrovej homoli“, ďalej ku „Kráľovej studni“, z ktorej vraj pil kráľ Vojtech IV.

Ždaná, dedina, sídlo okresu ždanského.

*

Stará župa šarišská zaujíma 3652 km2 a počítuje podľa sčítania roku 1919 168.512 obyvateľov a to 148.424 Slovákov, 9.202 Rusov, 6.309 Maďarov (?) a 2.401 Nemcov. Rusi sú najviac v okrese svídnickom. Meno svoje má župa šarišská od močaristej pôdy, lebo „šar“ značí v slovanských rečiach mokrinu (Šar planina v Srbsku, Šarluhy v tekovskej župe, Mokroluhy v šarišskej župe, šarina = ostrica, tráva rastúca na mokrých lúkách). Od toho dostal meno hrad Šariš a od neho prezvaná bola i župa. Podľa náboženstva je v Šariši 94.223 rimských katolíkov, 52.938 gréckych katolíkov, 14.224 evanjelikov a. v. a 12.323 židov. V Šariši je 30.828 domov a to 8.717 múraných a 18.515 drevených.

Vody. Šarišská župa je dolina rieky Torysy a horného toku rieky Toply. Rieka Torysa vzniká v spišskej župe pri dedine Toryske pod vrchom Javorinským a tečie na sever do Šariša, kde sa obracia na východ na Brezovicu, Lipiany, Sabinov, Veľký Šariš a Prešov, kde prijíma Sekčov a tečie na juh do župy abaujskej a pod Košicami vteká do Hornadu. Rieka Topla vzniká na severnom úbočí vrchu Minčola, tečie na východ na Bardiov, odkiaľ smerom juhovýchodným na Giraltovce a do Zemplína, kde pri Tušiciach spojuje sa s Ondavou, ktorá vzniká v šarišskej župe pod Beskydami na hranici poľskej pri dedine Ondavke a preteká svídnickým okresom šarišskej župy. Okrem týchto riek tečie ešte potok Sviňa zpod Braniska a vlieva sa pri Obišovciach do Hornadu. Na severozápade župy veľkú okľuku do Šariša tvorí rieka Poprad zo Spiša.

Vrchy. Šariš od spišskej župy oddeluje Branisko (Vysoká hoľa, 1172 m), pod ktorým priesmykom 758 m vysokým ide hradská z Levoče a Spišského Podhradia do Prešova a Levočsko-ľubovenské vrchy (Jankovec 1170 m, Kuligura 1252 m). Na severu župy sú hranicou oproti Poľsku Beskydy, vysoké len 600 — 800 m. Na východe sú hranicou oproti Zemplínu Slanské vrchy, z ktorých najvyššia je Šimonka (1092 m), pod ktorou sú opálové bane v Červenici. Uprostred župy tvorí rozvodie medzi Torysou a Toplou vrch Minčol (1157 m), ktorého lesnaté pohorie zaľudnené je osadami ruskými.

Hlavné cesty šarišskej župy. Železnica ide z Košíc do Obišoviec a prejdúc do doliny Torysy na Prešov, Sabinov, Lipiany, Orlov, kde sa pripojuje ku trati poľskej, vedúcej dolinou Popradu na Tarnov. Od tejto trati odbočuje v Prešove odbočka na Bardiov. Hlavná hradská ide z Prešova tým istým smerom na Sabinov, Lipiany a Lubotyň (pred Orlovom), odkiaľ ide na západ popri Popradu do Starej Ľubovne vo Spiši. Z Lipian odbočuje hradská na Brezovicu a do Spišského Podhradia, kam sa dostaneme tiež hradskou cez priesmyk Branisko priamo z Prešova. Z Prešova na východ ide hradská pozdĺž Sekčova na Kapušany, Raslavicu do Bardiova a Zborova na hranice poľské. Z Bardiova ide po Tople na Kurimu, Giraltovce a pri Hanušovciach do Zemplína. Zo Zborova prejde hradská k Ondave a po nej ide na Svídnik a Stropkov do Zemplína.

Politicky je rozdelená šarišská župa na 7 okresov: Bardiov, Giraltovce, Lemešany, Lipiany, Prešov, Sabinov a Svídnik. Mestá sú: Prešov, Bardiov a Sabinov. Prešov má 18.405 obyvateľov (Slovákov 13.509, Maďarov 3676).

Vzdelanosť. Z obyvateľstva župy šarišskej vie čítať a písať 84.847, t. j. len 59 %. Ľudových škôl bolo roku 1914 276, z ktorých v tejto čisto slovenskej župe ani jediná slovenská ale okrem 3 ruských všetky maďarské! Roku 1920 sú tu 293 školy a to 255 slovenských a 38 ruských. Meštianske školy sú 4: v Bardiove, Prešove 2 (štátna a gréckokatolícka) a v Sabinove. Prešov je starým strediskom vzdelanosti. Tu je evanjelické gymnázium už od roku 1534, okrem toho i štátne reálne gymnázium, 3 učiteľské ústavy (štátny, evanjelický a gréckokatolícky) a odborná škola staviteľská.

Hospodárstvo v župe šarišskej.

Z obyvateľov župy zaoberá sa 118.165 roľníctvom a 20.689 priemyslom. Gazdovství je 24.868.

Z úhrnnej plochy 363.111 ha je 147.668 ha orácej pôdy (41 %), 18.431 ha lúk (5 %), 46.883 ha pašienok (13 %) a 126.539 ha lesov (35 %).

Z orácej pôdy bolo osiaté 9.741 ha pšenicou, 15.350 ha žitom, 23.400 ha jačmeňom, 31.771 ha ovsom a 28.087 ha zemiakmi. Z toho sa sklidilo 92.582 q pšenice, 146.716 q žita, 284.093 q jačmeňa, 357.067 q ovsa a 2,686.373 q zemiakov. Z obilia tedy najviac ovos sa pestuje, okrem toho aj zemiaky. Z lesov je najviac bukových totiž 91.107 ha, potom ihličnatých 23.720 ha a napokon dubových 12.926 ha.

Hovädzieho statku je 31.519 kusov, koní 7.574, bravov 20.664, ovcí 28.697.

Priemysel a obchod. V Solivare varí sa soľ, v Červenici nachodí sa opál.

*

Bardiov, staré mesto v stolici šarišskej, konečná stanica železničnej trati Prešov — Bardiov. Založené bolo akiste Nemcami v 13. storočí a bolo ohradené. Zbytky hradieb, jedna bašta a Zborovská brána sú zachované dosiaľ. Najstaršou pamiatkou mesta je gótický kostol sv. Egidia na hlavnom námestí. Pochodí z 13. storočia. Založený bol mníchami rádu cistercitského roku 1247. Má desať oltárov s veľmi krásnymi rezbami z XV. stor. Opravovaný bol roku 1879 až 1898. Sanctuarium je z roku 1466. Okrem toho je na námestí gótický mestský dom z 15. storočia, v ktorom je župné muzeum šarišské, naplnené starožitnosťami. Sú tu sbierky zbraní, náradia, knižnica a archív. V archíve sú tu dva listy husítske, z ktorých jedon je slovenský, písaný z kartúzskeho Červeného kláštora pri Lechnici vo Spiši a druhý je nemecký od samého vodcu Husítov Petra Aksamíta asi z roku 1453. Námestie má starobylý ráz dosiaľ napriek tomu, že roku 1877 celá východná strana vyhorela. V Bardiove je ešte františkánsky kláštor z roku 1670 a evanjelický a gréckokatolický kostol. V Bardiove vznikla prvá tlačiarňa na Slovensku. Založil ju David Gutgesell roku 1578. V 16. storočí tu bola chýrna ev. stredná škola. Na nej účinkoval znamenitý učenec Stöckelius, prezvaný „praeceptor Hungariae“. Ako nižšie gymnázium trvala až do roku 1915. Nad mestom pri nádraží dvíha sa „Kalvária“, odkiaľ je pekný rozhľad. Za svetovej vojny Rusi dvarazy obsadili Bardiov. Z priemyslových podnikov sú tu: píla, továrňa na hračky, drevené krabice a na pilky. Bardiov má štátnu meštiansku školu a všeobecnú mestskú nemocnicu, okresný súd, berný úrad.

Bardiovské kúpele sú 1/2 hodiny od mesta Bardiova v rozsiahlych jedlových horách 318 m nad morom. Sú tu 4 pramene alkalicko-železitých kyseliek. Znamenite sa tu liečia nemoci dýchacie a žalúdkové. Vo svetovej vojne boly veľmi poškodené.

Brezovica nad Torysou, dedina v okrese lipianskom. Má kaštiel zemanského rodu Berzeviczych. Roku 1817 Gregor Berzeviczy písal, že by bolo treba uvážiť, či by za úradnú reč nemala byť prijatá slovenčina. O sto rokov neskoršie iný člen rodiny Berzeviczych bol ministrom výučby a jedným z najsurovejších maďarizátorov. Brána kostola je renesančné dielo Vinc. Raguzaja z počiatku XVI. storočia. V XV. storočí bol tu husítsky hrad.

Cigolka, dedina v okrese bardiovskom. Má pramene alkalickej kyselky.

Červenica, dedina v okrese lemešanskom. Tu pri osade Dubniku sú bane na opál vo vrchu zvanom Šimonka. Nachodí sa tu najvzácnejší druh, ktorý je mliekove biely, ale mení červenú barvu do zelena alebo do belasa.

Fričovce, dedina v okrese sabinovskom. Má starý renesančný zámok z roku 1623.

Giraltovce, mestečko pri rieke Toplej a sídlo okresu. Roku 1906 kandidoval tu za poslanca Ivan Pivko, Slovák z Oravy, ale bol za to od úradu na 10 rokov vypovedaný zo Šariša. Po ňom tu kandidoval dr. Ľudevít Medvecký zo Zvolena, no nezvíťazil, ačpráve v giraltovskom okrese boli šarišskí Slováci najprebudenejší účinkom t. zv. Amerikánov, t. j. tých, ktorí sa vrátili z Ameriky. Tí zakupovali si zemanské majetky tak, že dnes majú tu roľníci viacej majetkov kuriálnych ako urbariálnych. Giraltovce majú okresný súd, berný úrad.

Hanigovce, dedina v okrese sabinovskom. Nad ňou na vrchu (790 m) rumy starého hradu.

Hervartov, dedina v okrese bardiovskom. Má sklárňu a drevený kostol ohradený z roku 1500.

Huta Ľvovská, dedina v okrese bardiovskom. Má sklárňu.

Kamenica, dedina v okrese lipianskom. Nad ňou na vrchu (501 m) dvíhajú sa rumy hradu.

Kurima, dedina v okrese giraltovskom. Roku 1906 ako kandidát poslanectva hovoril tu Dr. Ľudevít Medvecký a pre reč tú bol obžalovaný, že vraj búril národ proti Maďarom. Záturecký vo svojich „Slovenských prísloviach“ uvádza porekadlo: „Zachovaj nás, Pane, od Kurimskej hodiny, od Stropkovskej noviny a od Bardiovskej spravedlivosti.“

Lemešany, dedina pri rieke Toryse neďaleko Obišoviec, sídlo okresu.

Lipiany, mestečko na rieke Toryse, sídlo okresu. Má gótický kostol z roku 1513 — 1526. Renesančný svätostánok je práca Vincenca Raguzaja z roku 1513.

Lipovec, dedina v okrese sabinovskom. Tu vyviera znamenitý prameň „Salvátor“, obsahujúci lithium. Užíva sa s výtečným úspechom proti cukrovej chorobe a ako obľúbený nápoj príjemnej chuti.

Lúka Dlhá, dedina v okrese bardiovskom. Pri nej je káplnka z r. 1566, vystavená na pamiatku Gašpara Šeredyho.

Marhaň, dedina v okrese giraltovskom. Tu čítal Michal Mil. Hodža prvý raz poľskú knižku. Píše o tom: „Pane môj, ako mi bolo, keď som čítať začal a rozumel.“

Ňaršany, dedina v okrese sabinovskom. Má gótický kostol z roku 1510 s barokovým vnútrajškom.

Obišovce, dedina v okrese lemešanskom, železničný uzel trati Bohumín — Košice a Obišovce — Orlov. Je to prebudená dedinka, známa z farárskej voľby roku 1911 svojím protestom proti natískaniu maďaronského farára.

Orlov, dedina v okrese lipianskom na rieke Poprade. Je to konečná a pohraničná stanica trati Obišovce — Orlov. Odtiaľ ide železnica do Poľska na Tarnov. Vo svetovej vojne zúrily tu velké boje v zime roku 1914 — 1915. Tu je aj colný úrad.

Ostrovany, dedina v okrese sabinovskom. Nálezisko bronzových predmetov.

Ploské, dedina v okrese lemešanskom. Má gótický kostol s barokovým vnútrajškom.

Prešov, župné mesto nad stokom Sekčova a Torysy. Má pestrú minulosť. Roku 1530 vznikla tu evanjelická cirkev. Roku 1534 zriadila si svoju strednú školu, ktorá roku 1667 za rektorstva dra. Pomariusa premenená bola na vysokú školu tak rečené kollégium, ktoré malo okrem gymnázia aj teologickú a právnickú akademiu. Kvitnúce toto školstvo bolo roku 1687 zkazené. Cisársky generál Karaffa po potlačení povstania Tökölyho dal tu popraviť 22 pánov slovenských. Bolo to na námestí tam, kde je teraz socha mariánska. Na rohu kollégia postavený je pomník popravených pánov, bohužiaľ ešte aj teraz len s maďarským nápisom. Lež roku 1693 konané tu boly opäť evanjelické služby Božie, roku 1704 zmocnil sa mesta Fraňo Rákóczy II., keď ho dobylo potom nazpät cisárske vojsko, evanjelický kostol a kollégium zase boly dané jezuítom a teprve roku 1784 dostali evanjelici svobodu od cisára Jozefa II. Roku 1814 narodil sa tu odrodilec František Pulszky, správca národného muzea v Pešti a roku 1843 vyšetrujúci sudca proti Ľudevítovi Štúrovi. Roku 1849 obsadili Prešov slovenskí dobrovoľníci. Dobrým Slovákom tu bol Ján Hlaváč, v šesťdesiatich rokoch tunajší prokurátor a vojenský kňaz Ružiak, priateľ Jonáša Záborského. Na prešovských školách študovali znamenití Slováci: Štefan M. Daxner, Ján Francisci, Hviezdoslav, Andrej Halaša, Julius Botto. Roku 1882 vytvorili z prešovských škôl 7 slovenských študentov pre slovenčinu, roku 1900 vyhodili 7 slovenských teologov preto, že sa dali spoločne odfotografovať. Katolícky gótický kostol sv. Mikuláša z XV. storočia na Masarykovej ulici má vežu 60 m vysokú. Na nej sú hodiny, ktoré nebijú ale zvonia.

Dnešný stav prešovského školstva je tento: Je tu štátne slovenské reálne gymnázium, štátny ženský učiteľský ústav a štátna škola meštianska, evanjelické gymnázium (1. a 2. trieda slovenská, druhé maďarské) a evanjelický mužský učiteľský ústav, gréckokatolícky mužský učiteľský ústav a gréckokatolícky teologický seminár. Okrem toho štátna odborná škola staviteľská a obchodná škola dvojročná. Z priemyselných podnikov sú tu: továrňa na kachle, rafineria liehu, tkalcovňa a elektrárňa. V blízkom vidieku nachodí sa mnoho minerálnych prameňov: Cemiata (v ihličnatých horách 385 m nad morom, 1 hodinu od Prešova prameň železitej kyselky), Kvašná voda, Vinná studňa (Borkút), Kadlubek, Popik, Uhlisko. Prešov má sedriu (súd 1. inštancie), okresný súd, finančné riaditeľstvo, berný úrad, všeobecnú mestskú nemocnicu, kollegiálnu knižnicu (Szirmayovskú) s 35.000 sväzkami kníh, mestský archív Kláštor františkánsky je z roku 1691.

Sabinov, menšie mesto na Toryse pri železnici z Prešova do Orlova. Malo v 16. storočí ev. strednú školu, od roku 1740 katolícke nižšie gymnázium piaristické, ktoré po prevrate bolo zrušené. Tu pôsobil a pochovaný je spisovateľ Bohuslav Nosák-Nezabudov, roku 1848 tajomník slovenskej národnej rady. Dnes je tu koželužňa, papierňa a štátna slovenská meštianska škola, okresný súd, berný úrad a dvojročná škola roľnícka. Na námestí je gótický kostol zo XIV. stor. s renesančnou kazateľnou z XV. storočia. Hlavný oltár bol odvezený do priemyselného muzeuma v Pešti. Južná brána je renesančné dielo Vinc. Raguzaja. Tu je tiež gótická krstiteľnica.

Solivar, mestečko v okrese prešovskom. Tu sú soľné bane, ale zaliate vodou tak, že soľ treba odparovaním vody dobývať. Sú tu dve studne so slanou vodou, jedna hlboká 150 m a druhá 94 m. Z obidvoch vyvarí sa denne 170 q, tedy asi 612 vagónov ročne. K odparovaniu soli upotrebuje sa dreva z hôr. Tu je aj soľný úrad. V kostole je náhrobok Mg. Šimona Šóša zo Šováru z roku 1413.

Sulín, dedina v okrese lipianskom, 408 m nad morom. Má pramene železitolithiovej kyselky.

Sviňa, dedina v okrese prešovskom. Má gótický kostol s renesančnou vežou.

Svídnik Vyšný, dedina nad Ondavou a sídlo okresu. Má okresný súd.

Štiavnik, dedina a kúpeľ v okrese giraltovskom. Má pramene sirkové.

Šariš Veľký, mestečko v okrese prešovskom. Nad ním na vysokom vrchu (582 m) rumy chýrneho niekedy hradu šarišského. Pod zámkom kaštieľ, v ktorom bol chytený Fraňo Rákóczy II. rakúskymi vojakmi.

Šebeš Nižný, dedina v okrese prešovskom. Má soľné pramene, okrem toho aj sirkové v kúpeli Išle. Františkánsky kláštor je z roku 1635.

Šingliar, dedina v okrese sabinovskom. Pri nej sú svetoznáme pramene minerálnej vody „Sultán“ a „Salvátor“, ktorou sa denne napĺňa 30.000 skleníc.

Zborov, dedina v okrese bardiovskom so srúceninami hradu Rákócovského s povestnými 100 lipami pred ním, pod ktorými datoval Rákócy svoje listy. Má dvojvežový renesančný kostol z roku 1641 s krásnym renesančným hlavným oltárom. Sem vnikli Rusi vo svetovej vojne v zime a na jar roku 1915.

Žegňa, dedina v okrese lemešanskom. Má gótický kostol z XV. stor.

*

Stará zemplínska župa zaujíma 4506 km2 (bývalá župa zemplínska celá 6282 km2). Obyvateľstva počituje 209.763 a to 101.135 Slovákov, 38.959 Rusov a 53.372 Maďarov, podľa náboženstva 78.946 rimských katolíkov, 85.714 gréckych katolíkov, 21.623 reformovaných evanjelikov, 5167 evanjelikov a. v. a 18.240 židov. Meno Zemplín má župa od zámku zemplínskeho pri rieke Bodrogu. V Zemplíne je 44.127 domov a to 13.152 múraných, 8.556 z nepálených tehiel s kameným základom, 6.222 bez kameného základu a 16.812 drevených.

Slovenská časť župy užhorodskej (okres Sobrance a Napušany) zaujíma 1749 km2 (celá bývalá župa užhorodská mala 3337 km2) a počituje 89.173 obyvateľov a to 43.953 Slovákov, 21.148 Rusov a 18.401 Maďarov. Podľa náboženstva je tu 24.378 rimských katolíkov, 41.377 gréckych katolíkov, 15.351 evanjelikov reformovaných a 7757 židov. Užhorodskou menuje sa župa podľa mesta Užhorodu, ktoré ale patrí ku Podkarpatskej Rusi a meno dostalo od rieky Uže. Domov je tu 13.711 a to najviac drevenných 7837 a z nepálených tehiel s kamenným základom 3000.

Zemplínska župa je dolina niekoľko riek s úbočia Karpát stekajúcich. Je to predovšetkým dolina rieky Toply s jej prítokom Ondavou, ktoré prichádzajú zo Šariša, potom dolina hlavnej rieky zemplínskej Laborca s jeho prítokom Cirokou a potom rieka , ktorá dnes tvorí hranicu medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou, a pri Drahňove spojuje sa s Laborcom a ďalej s Latoricou, ktorá sem prichádza od Mukačeva z Podkarpatskej Rusi a pod společným menom Bodrogu vlievajú sa v Maďarsku pri Tokaji do Tisy.

Na sever ohraničujú Zemplín a Užhorod od Poľska Beskydy, z ktorých najvyšší vrch je Kremenoš (1214 m), na hranici šarišskej župy Slanské vrchy s najvyšším vrchom Šimonkou (1092 m), oproti Podkarpatské Rusi je hranicou rieka Už. Zemplín a Užhorod medzi sebou delí pohorie Vyhorlat (1074 m) a čiastočne i rieka Laborec. Proti Maďarsku na juhu nie sú vrchy, ale rovina.

Hlavné cesty zemplínskej a užhorodskej župy. Hlavná železnica ide z Košíc na Legiňa Michaľany, Slovenské Nové Mesto, Čop (ďalej v Podkarpatskej Rusi na Batu, Beregsasy, Marmarošskú Sihoť až do Jasiny).

K tomu sú odbočky z Michaľan na Trebišov, Michaľovce, Humenné a Medzi Laborce, kde je pripojenie do Poľska na Premyšl. Z Humenného ide odbočka pozdĺž Cirokej do Stakčína, z Trebišova na Sečovce a Vranov. Z Čopu ide trať na Užhorod a popri Uži do Užoku a Sianok, kde je pripojenie do Poľska na Ľvov. Z Užhorodu je odbočka do Vajan. Z Michaľoviec ide hradská na západ na Sečovce do Košíc, na východ na Sobrance do Užhorodu, odkiaľ proti Uži ide do Užoku a do Poľska. Z Michaloviec na sever ide hradská proti Laborci na Humenné a do Medzi Laboriec alebo na Vranov a proti Tople do Hanušoviec v Šariši alebo proti Ondave na Stropkov. Z Humenného ide hradská proti Cirokej do Sniny.

Politické rozdelenie. Zemplín delí sa na 8 okresov: Humenné, Lastovce, Kráľovský Chlumec, Medzi Laborce, Michaľovce, Sečovce, Snina, Stropkov, Vranov. Slovenská časť Užhorodu má 2 okresy: Sobrance a Kapušany.

Hospodárstvo v zemplínskej župe (so slovenskou čiastkou Užhorodu). Z obyvateľstva župy zemplínskej zaoberá sa roľníctvom 151.884, 23.430 priemyslom, zo župy užhorodskej 65.563 roľníctvom a 9866 priemyslom. Gazdovství je v Zemplíne 32.790, v Užhorode 14.281. Z úhrnnej plochy Zemplína 625.685 ha pripadlo Slovensku 450.600 ha, t. j. 73 %, z plochy Užhorodu 323.481 ha pripadlo Slovensku 174.900 ha, t. j. 54 %. V Zemplíne je 182.514 ha orácej pôdy (40 %), 45.669 ha lúk (10 %), 75.204 ha pašienok (17 %) a 130.482 ha lesov (29 %). V slovenskom Užhorode 43.565 ha orácej pôdy (25 %), 16.492 ha lúk (9 %), 17.619 ha pašienok (10 %) a 75.248 ha lesov (44 %). Užhorod je tedy o veľa lesnatejší ako Zemplín. Za to má menej orácej pôdy. Z orácej pôdy bolo v Zemplíne osiaté 45.567 ha pšenicou, 18.718 ha žitom, 23.424 ha jačmeňom, 18.000 ha ovsom, 12.909 ha kukuricou a 16.145 ha zemiakmi. V Užhorode 9.398 ha pšenicou, 4.171 ha žitom, 2.363 ha jačmeňom, 4.621 ha ovsom, 3.402 ha kukuricou a 5.509 ha zemiakmi. Pšenica tedy prevládala tu i tam.

Urodilo sa z toho v Zemplíne: pšenice 337.752 q, žita 112.827 q, jačmeňa 209.679 q, ovsa 136.428 q, kukurice 166.428 q, zemiakov 1,682.805 q. V Užhorode 66.308 q pšenice, 39.412 q žita, 18.200 q jačmeňa, 35.267 q ovsa, 44.490 q kukurice a 318.328 q zemiakov. Z lesov je najviac bukových: v Zemplíne 97.197 ha, dubových 30.708 ha, v Užhorode bukových 56.830 ha, dubových 9.824 ha a ihličnatých 5.220 ha.

Hovädzieho statku je v Zemplíne 100.153 kusov, koní 28.101, bravov 48.678, ovcí 44.784; v Užhorode 44.050 hovädzieho statku, 11.086 koní, 22.744 bravov a 13.016 ovcí.

Priemysel a obchod je tu slabý.

Vzdelanosť. Z obyvateľstva župy zemplínskej znalo čítať a písať 132.210 = 62 %, zo slovenskej časti župy užhorodskej 53 %. Tu je vzdelanosť na najnižšom stupni na Slovensku. Ľudových škôl bolo roku 1914 v Zemplíne 477 a to všetky maďarské, v celom Užhorode 241 tiež len maďarské, Slováci a Rusi nepotrebovali škôl! Roku 1920 je tu spolu 320 škôl a to 199 slovenských, 63 ruské a 58 maďarských.

Meštianska škola je len jedna: v Humennom, kde je tiež odborná škola drevárska a dvojročná škola obchodná, tedy stredisko vzdelanosti, ač práve najväčšie mesto sú Michaľovce.

*

Brekov, dedina v okrese humenskom. Nad ňou sú srúcaniny zámku.

Borša, dedina v okrese lastoveckom. Má starý kaštieľ s pamätnou tabuľou Fráňa Rákóczyho II.

Bodrogsenteš, dedina v okrese chlumeckom. Má starobylý kostol s románskou bránou a osobitnou zvonicou.

Bodrogserdahel, dedina v okrese lastoveckom. Má starý kaštieľ.

Brod Krásny, dedina v okrese medzilaboreckom. Má baziliánsky kláštor a pramene petrolejové, ktoré sa tu čistia v rafinerii.

Bukovec Veľký, dedina v okrese stropkovskom. Má baziliánsky kláštor z roku 1742.

Čertiažné, dedina v okrese medzilaboreckom. Tam žil a pochovaný bol Rus Adolf Iv. Dobriansky, vyslanec za šarišský okres makovický (svídnický) v rokoch 70., ktorý ujal sa na sneme Slovákov, keď boli roku 1875 prenasledovaní.

Čičava, dedina v okrese vranovskom. Nad ňou sú srúcaniny starého zámku.

Humenné, okresné mesto nad riekou Laborcom. Má veľký Andrašovský kaštieľ so sbierkou zbraní a knižnicou. Roku 1613 nákladom Juraja Drugetha sriadené tu bolo jezuítske kollégium, trvalo však len do roku 1640. Neskoršie boli tu Františkáni (1656 — 1786. Teraz je z toho fara). Je tu tehelňa, píla, parný mlyn, liehovar a elektrárňa. Humenné má okresný súd, berný úrad. Je tu meštianska škola (jediná v celom Zemplíne!), dvojročná obchodná škola a učebná dielňa pre spracovanie dreva. Tiež je tu všeobecná župná nemocnica.

Chlumec Kráľovský, okresné mestečko na juhu župy. Nad ním sú srúcaniny starého zámku. Má berný úrad.

Choča, dedina v okrese stropkovskom. Má katolícky drevený kostol z roku 1639.

Imreg, dedina v okrese lastovskom. Má minoritský kláštor z roku 1752 (s 1 mníchom).

Jesenov, dedina v okrese humenskom. Nad ňou vypínajú sa srúcaniny starého zámku.

Kazmír Veľký, dedina v okrese lastoveckom. Má srúcaniny starého kostola.

Kevežd Veľký, dedina v okrese chlumeckom pri samej hranici maďarskej. Pri ňom sú srúcaniny starého zámku. Hrad Veľký Kevežd vystaval vraj roku 1247 Loránt, predok rodiny Loránfiovcov. Poneváč potom povstal proti kráľovi Ladislavovi IV., bojoval proti nemu na rozkaz kráľov bán Mic, ktorý Loránta premohol a zámku sa tak zmocnil. Roku 1358 boli pánmi Keveždu Szerdahelyovci. Roku 1451 obsadili ho českí Husíti, ktorých vypudil kráľ Matej roku 1458 a dal zámok bratom Jurovi a Mikulášovi Šóšovi. Roku 1526 mal ho Ladislav Szerdahely, roku 1556 František Németh, roku 1560 Benedikt Šeredy, roku 1572 Gergel Bočkaj, roku 1575 Gašpar Šeredy, roku 1609 Mikuláš Bočkaj, roku 1672 Jur Šóš, ako prívrženec Vešelényho povstania bol odtiaľ vypudený a roku 1673 cisárske vojsko hrad rozrúcalo.

Kožkovce, dedina v okrese humenskom. Czambel o nej rozpráva túto anekdotu: V tých časoch, keď železnice ani hradské neboly, furmanov, ktorí vozili víno z Podhoria do Poľska, napadol príval. I museli postať v Kožkovciach. Z bečiek natočili šaflík vína a nechali ho pod vozom. Kôň Dereš bol smädný, odviazal sa a víno za šaflíka vypil. Ráno ho furmani priahajú, kôň Dereš sa nerúša. Čo zrobiť? Odreli ho a kožu židovi predali. Ale ako boli furmani na koncu dediny, Dereš vytriezvel a za furmanami rehotajúc išiel — bez kože. Z toho povstalo porekadlo o Kožkovčanoch. Keď sa dakto opýta: „Zkadzi ši, bratu?“ a povie „Z Koškovec“ — tak mu povedia: „Aha, ta to ztamadz, dze Dereša odarli!“

Ľadmovce, dedina v okrese lastoveckom. Tu sa dorába vápno a hlinený tovar.

Lastovce, dedina neďaleko železničnej stanice Legiňa-Michaľany, sídlo okresu.

Leles, dedina v okrese chlumeckom. Má premonštrátsky gótický kostol s barokovými oltármi. Je sídlom katolíckej kapituly.

Medzilaborce, okresné mestečko nad Laborcom. Tu je pohraničná železničná stanica trati na Przemyšl do Poľska. Roku 1914 — 15 boly na okolí kruté boje medzi vojskami ruskými a rakúsko-uhorskými. Je tu colný úrad.

Michaľovce, župné a najväčšie zemplínske mesto nad Laborcom. Má veľký mlyn a pivovar, okresný súd, berný úrad, všeobecnú župnú nemocnicu a československú poľnohospodársku banku s akc. kapitálom 5 milionov korún. Na „Hrádku“ je káplnka, cele podobná košickej káplnke sv. Michala s hrobkou rodiny Sztárayovcov.

Ozorovce Malé, dedina v okrese sečoveckom. Má Andrášovský gótický kaštieľ s pekným parkom a nový gótický kostol.

Plechovčice, dedina v okrese sečoveckom. Tu sa dorába tehlový syr.

Radvaň Nižná, dedina v okrese medzilaboreckom. Má petrolejové pramene.

Remety Vyšné, dedina v okrese sobraneckom. Má pílu a železárňu.

Sečovce, okresné mestečko na železničnej trati z Trebišova do Vranova. Majú okresný súd, berný úrad.

Snina, okresné mestečko na riečke Cirokej. Má kaštieľ Beňovských s pekným parkom.

Sobrance, okresné mestečko a kúpeľ v bývalej župe užhorodskej. Má rozsiahly park (130 jutár) a je 130 m nad morom. Pramení sa tu sirkovoslaná kyselka, ktorá sa užíva na pitie a kúpanie pri nemociach žalúdkových. Ročne tu býva 800 hosťov. Sobrance majú tiež liehovar.

Strabské, dedina v okrese vranovskom. Tu sa dorába cement.

Strajňany, dedina v okrese sobraneckom pri samých Michalovciach. Má výborné ložisko bielej hliny, súcej na porcelánové nádoby.

Stražské, dedina v okrese michaloveckom. Má petrolejové pramene, rafineriu a cementárňu.

Stropkov, okresné mestečko pri Ondave. Jediným pozostatkom starého zámku je tu starý dom. Má gótický kostol a františkánsky kláštor. Stropkov má okresný súd. Czambel rozpráva o Stropkove tieto udalosti zo starých čias: V Stropkove dakedy na veži bol hlásnik a vykrikoval hodiny s vrchu veže. Kričal každú hodinu: „Vidím ťa, vidím, za múrom, prebijem ťa s kostúrom (veľkým nožom)!“ Jeden zlodej ukradol raz kozu a išiel s ňou cez ulicu v noci a počul hlas s veže: „Vidím ťa, vidím, za múrom, prebijem ťa s kostúrom!“ Ako zlodej počul toto vykrikovanie, pustil kozu a utiekol, lebo myslel, že hlásnik ho vidí a naňho kričí. — Vtedy v Stropkove ešte bubna nemali. Rozkazy tak oznamovali, že najmladší prísažný stal si na bečku a ztamodtiaľ kričal: „Schodzce še shuri i sdoli, budzem vam daco hutoric! Vtedy i vtedy budze u Stropkovoch jurmark.“ Potom dvaja ľudia vzali bečku a preniesli ďalej a prísažný zas vyšiel na bečku hore a zas vykričal rozkazy rychtárske.

Sukov, dedina v okrese medzilaboreckom. Má petrolejové pramene.

Trebišov, mestečko na trati Legiňa — Medzilaborce. Má gótický katolícky kostol s Krakkerovými freskami z roku 1770, zobrazujúcimi život sv. Pavla. Je tu náhrobok Jána Perényiho z roku 1458 a náhrobok Imricha Perényiho z červeného mramoru z roku 1519. Pekný je Andrášovský zámok s parkom. Je tu tiež cukrovar.

Veľaty, dedina v okrese lastoveckom. Má Andrášovský kaštieľ a pramene alkalicko-sodnatej vody.

Vranov, okresné mestečko, konečná stanica železničnej trati Trebišov — Vranov. Má barokový farný kostol a Forgáčovský kaštieľ. Pri meste nachodia sa ložiska kamenného uhlia a rtuti. Vranov má okresný súd a berný úrad.

O Vranove rozpráva Czambel túto anekdotu: Roku 1856 vranovský nemecký slúžny dal pred seba zavolať jednoho gazdu, ktorý škodu zrobil na lúkach a tak mu povedal: „Ľuby bratu, vy sce škodu zrobili na lukoch a budzece karany na šejsc palic.“ Gazda sa vyhováral, že von tutej škody nie je príčina, nech ho tak nekára. „Tota vec inakši nemože buc, bo zakon tak uridzuje, a kedz neverice, ta kukajce tu!“ Gazda prosil slúžneho, aby mu pokutu odpustil: „Ja kukac nebudzem, bo u nas lem dzeci kukaju!“ „Tu je zakon, kukajce tu!“ odpovedal slúžny. A tak gazda sa schýlil nad zákon a začal kukať: Kukuk… kukuk… kukuk…

Zemplín, dedina v okrese lastoveckom. Tu bolo staroslovanské hradište, zo zeme urobené, od čoho pochodí aj meno Zemlín, ktoré bolo v podobe Zemplín rozšírené na celú stolicu; Valy hradište sú posiaľ patrné a z diaľky robí Zemplín so svojimi dvoma kostolmi dojem tvŕdze. Pôdorys hradište je elipsa v obvode asi 500 m a zaujíma plochu asi 20 a. Do hradiska boly dva vchody: od severu a od juhu. Múr južného vchodu je asi 5 m široký, múr severného vchodu je o niečo tenší a cez neho vchádzalo sa najskôr na most cez rieku Bodrog. Falošná je mienka, že hradisko zemplínske je pôvodu maďarského, pretože ho žena Gabriela Bethlena v jednom liste „Szemlény“ menuje, čo by znamenalo „výhľadné miesto“. V historickej dobe bol zámok zemplínsky v majetku rôznych šľachticov, ale jeho význam spadá samozrejme do slovanskej doby predhistorickej. Roku 1261 bol jeho pánom jágerský biskup, roku 1321 dedicovia bána Mica, ktorí ho za iný majetok vymenili s kráľom. Kráľ dal potom Zemplín roku 1331 Mikulášovi Drugethovi. V XV. storočí bolo vraj jeho majiteľom mesto Košice. Roku 1557 dobyl ho Gabriel Perényi, neskoršie Imrich Telekešy. Roku 1572 povolil kráľ Maxmilian Drugethom jarmoky v Zemplíne, ktoré štyri razy do roka vydržiavaly sa tu až do roku 1875, kedy rieka Bodrog miesto pre jarmoky zaliala. Roku 1576 boli majiteľmi hradských kurií Tomáš Charnel a Baláž Jó, roku 1582 Mojzes Gavlovič. Roku 1685 zaujal zámok Jur Rákóczy a za ním Drugethovci, Čákovci, Van Dermath, Almášy, neskoršie rodina Kazincy a Péczely, Szapáry a Andrášy, teraz patrí cirkvi reformovanej a gréckokatolíckej. Jediným pozostatkom hradu je dnes budova reformovanej fary. Z múrov zámku vystavené boly oba kostoly. Kostol kalvínsky dal vystaviť udajne Gábriel Bethlen roku 1628. V ňom je pochovaný jeho župan František Fene. Kostolnú vežu vystavili roku 1872 z veže hradu. Gréckokatolícky kostol je z roku 1804. V kostele sú v kántorskej stolici staré slavianske, cyrilkou písané knihy, ktorých sa ale teraz už nepoužíva, pretože ľud je maďarský. Obidva kostoly sú 20 m od seba, medzi nimi je spoločný cmiter. Pri kopaní hrobov nachádzajú sa mnohé starožitnosti. Do roku 1666 vydržiavaly sa tu stoličné výbory, Zemplín bol stoličným sídlom. Zo starého stoličného domu je teraz sypáreň Andrášyho. Pod ním je starý stoličný žalár. Pri zámku je dolina Tábor, kde vraj maly turecké vojska svoje šiatre rozostavené. Iné doliny majú názvy maďarské: Rivó (údolie plaču), Szentvér (svätá krv), Fegyvervölgy (dolina zbrane).

Žipov Uhorský, dedina v okrese sečoveckom. Tu sa narodil roku 1762 senior Samuel Liszkai, ktorý preložil do slovenčiny kalvínsky spevník.



[1] V Košiciach podľa Fenyesa bolo roku 1851 13.034 duší a to 4.738 Slovákov, 2.904 Maďarov a 2.592 Nemcov, podľa maďarského sčítania roku 1880 bolo tu 26.097 obyvateľov a to 10.311 Slovákov, 10.007 Maďarov a 4.218 Nemcov.




Stanislav Klíma

— spisovateľ, priekopník slovanskej vzájomnosti, publicista a pedagóg, autor sprievodcov po Slovensku, učebníc slovenského jazyka a vlastivedných príručiek Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.