ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Farár trochu sa pretvaroval, ako uvidíme z toho, čo hovoril doma.

Mal pri sebe sestru, ktorá mu viedla celé gazdovstvo. Bola to mlynárska dcéra, teda dievča bez vyššej výchovy, ale farár ju sám vzdelal. Sdelil jej najhlavnejšie a najpotrebnejšie pravdy z deje- a zemepisu, silozpytu, prírodovedy, naučil ju počtovať, pravidelne čítať a písať slovensky, dával jej čítať knižky. Do gazdovstva rozumela sa z domu, ženským prácam ju dal učiť. Bol by z nej mal či poľný hospodár, či remeselník veľmi rozumnú a spôsobnú spoločnicu života, ale nemala šťastie, lebo tvár jej bola zohyzdená sypanicami, rapavá, žltými škvrnami posiata. Pre ňu neženil sa farár. „Budeme,“ hovorieval, „gazdovať spolu do smrti.“

Keď sa preobliekol do županu, ozvala sa sestra: „Martinko! Dlho ešte budem u teba gazdiniť?“

„Odkiaľ tá otázka?“ uškrnul sa farár, nakladajúc si dohán do dymky.

„Nerob žiadne tajnosti,“ narušila ho sestra. „Lucuša.“

„Neprezývaj ju,“ skočil jej brat do reči. „Ona je už nie viac Luca, ale frajla Frndolína von Pribéky.“

„Tým viac sa hodí pre teba,“ zaškúlila sestra. „Je jediná dedička dvoch domov, mnohých lúk a rolí, značných istín. Teba nie darmo poslali po ňu rodičia a s paničkou nazreli ste si snáď do očú, keď ste tak pekne jeden druhému po boku sedeli. Bude veselie? He!“

„Nebude, Marika,“ potriasol farár hlavou. „Dievča to má nesmiernu pýchu, chce za dačo platiť vo svete. Utiahnutý život farársky nie je pre ňu. Nešla by za mňa, a hoci by šla, ja ju nechcem. Ak sa kedy ožením, vyhľadám si ženu a nie paniu. Ani žiť z lásky ženinej nechcem.“

„Múdro,“ pochválila ho uspokojená sestra. „My ženské sme zlé. Máme rohy, keď máme truhlu plnú. Ale múdrosťou sa obrala Frndolína v tých Košiciach?“

„V tej jatke Slovákov?“ hodil farár rukou. „Vysokomyseľná Brühlka učinila ju podobnou sebe, naučila ju všetkému, čo jej netreba. Trochu nemčiny, trochu maďarčiny, trochu francúzštiny, trochu muziky, trochu tanca: ale zatratene mnoho pýchy, odrodilosti, pachtenia po módach a nesmyselných šperkoch, modlárstva obleku. Vecného nenaučila sa nič. Prišla vlastne tak nevedomá, ako pošla, bo i sama Brühlka je prázdny klas. Nemá ani v tých cudzích rečiach náležitej zbehlosti. Ty viac vieš ako ona. Je to lútka v módnom rúchu, nalíčená farbou cudzej vzdelanosti, šepleta, povolaná na to, rozširovať babylonskú smiešaninu jazykov, prevrátené smýšľanie, kaziť v puku mladé pokolenie. Bolo by pre ňu lepšie bývalo len tu doma sa pocvičiť. Žiaľ, že nemáme slovenský dievčenský ústav, kde by sa dcéry zámožnejších slovenských rodičov učily v materčine potrebné veci, sloh, pravopis, uspôsobily na použitie národnej spisby. V tých ungrisch-deutsch a deutsch-ungrisch ústavoch^[8] učia sa, pravda, Nemkyne a Maďarky i užitočné veci, ale naše Slovenky len prázdne cudzie reči. Tie madámy po mestách len kazia, odcudzujú životu dievčatá slovenské, činia ich nespokojnými so svojím stavom, budia v nich šialené túhy, nechuť k svojeti, opičiarstvo, zapieranie seba, takže nie je s nimi na vystátie. Dosť som to trúbil Pribíkovým. On by si dal povedať, ale ona je neústupná v svojej márnomyseľnosti. Uvidia, čoho sa z nej dožijú. Privedie ich svojimi šialenými vrtochmi na mizinu a sama bude nešťastná. Mohol by som dopredu opísať jej život.“