ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Frndolína žila potom veľmi utiahnute a bohabojne. Nehľadela viac na šialené módy, bo už mala toľko rozumu, že nahliadla ich márnosť. Sama sa priznávala k dvadsiatim piatim rokom, čo pri nevydatých ženských dačo znamená. Nechodila nikam, medzi žiadne klebetnice, lež vysedávala v chráme ako Anna prorokyňa, až sa svet čudoval. Predtým veľmi nerada chodievala do chrámu, bo sa jej to videlo sprostým a sedliackym. Teraz nielen v nedeľu nikdy nechýbala medzi nábožnými, lež i vo všedný deň vždy tam bola na modlitbách. Jedným slovom, zo svetáckej mladej paničky stala sa bigotná stará panna.

Každý deň ju bolo vidno, náhle zazvonili, putovať so spevníkom v ruke do božieho domu, kde už mala svoje miestečko tak vyvolené, že ju farár musel vidieť. Vo všedný deň neraz len sama jediná sedela v lavici, spievala s rechtorom, modlila sa za farárom. Po modlitbách rada čakávala pred kostolom na farára, aby si s ním francúzsky pohovorila. Zvala ho úsilne do domu na malý obedík, on ale ponuku nikdy neprijal.

Svet sa smial z jej bigoterie, ale panna Frndolína bola figliarka. Vystierala ruky po Bohu, aby chytila farára, ktorý stále žil v bezženstve i so svojou rapavou sestrou.

V lepších časoch bola by mu istotne dala košík; teraz sa mu sama chcela zavesiť na krk. Preto tak pilne chodila na služby božie, stavala sa farárovi pred oči, hľadala jeho obcovanie, vábila ho, pochlebovala mu zvlášť nadšeným vychvaľovaním jeho kázní.

V pondelok obyčajne už počul pán farár po modlitbách, ako sa veľmi vzdelala panna Frndolína jeho včerajšou prenikavou kázňou, ktorá by zaslúžila vytlačiť ju zlatými písmenami. Ba i za Slovenku počala sa niesť pred farárom, pretože zbadala, že razí za panslávom.

Farár dobre vedel, čo panna Frndolína myslí a hľadá, ale sa len usmieval, čo záletnica považovala za dobrý znak. Zdalo sa jej, že raz zbadala i milostné mihnutie. Očakávala teda, že farár sa na pytačky dostaví.

Ale čas šiel za časom a farár nič. Frndolína vykladala si to tak, že je nesmelý, že sa bojí ženskej a umienila si prísť na pomoc jeho ostýchavosti.

Smelosti jej nechýbalo, pretože na ňu mohla sa už vztiahnuť táto grécka inotaj:^[23] Zeus, keď stvoril človeka, všetky iné vlastnosti vložil do neho, len stydlivosť vložiť zabudol. Velil jej vtisnúť sa nasilu cez zástup. Stydlivosť zpočiatku odporovala, potom sa tomu podrobila, ale pod výnimkou. „Vojdem síce,“ hovorila, „lež Láska nech nechodí. Náhle vojde Láska, ja v tom okamžení utečiem.“ Frndolína otvorila dávno svoje srdce Láske nečistej, preto prchla z neho Stydlivosť.

Obliekla sa jedného dňa čo možno najkrajšie, pošla do kostola a z kostola za farárom do chyže.

„Ach, pán farár,“ rečie, „oni sú taký nesmelý. Musím im sama prísť v ústrety na pol cesty.“

„V čom?“ táže sa zarazený farár.

„Veď oni dobre vedia.“

„Ba neviem.“

„Vedia, čo je medzi nami.“

„Čo?“ táže sa zase farár, prekvapený nestydatosťou ženštiny.

„Nuž tie oddávky.“

„Čo za oddávky?“

„Naše,“ pozrela s núteným úsmevom na neho Frndolína. „Nech píšu ohlášky.“

„To je nedorozumenie,“ vetí farár, „a konečne neviem, čím som zavdal na to príležitosť.“

„Prosím, prosím, preč s tou kňazskou ostýchavosťou,“ nástojí Frndolína. „V nedeľu môžu byť prvé ohlášky. Ja neodporujem.“

„Ale čo sa im robí?“ teká po chyži farár. „Sľúbil ja im dakedy manželstvo?“

„Prečže, preč s tým okúňaním,“ súri pytačka. „Ja znám túžbu ich šľachetného srdca a stále sa boja s tým hervortretovať.^[24] Načo to? Mon Dieu! Veď sám Boh povedá, že nie je dobre človeku samotnému. Pridáme sa jeden druhému. Oni potrebujú pomocnicu, ja pomocníka. Nám obidvom sa spomôže. Nech píšu ohlášky. Večer môžeme sa srukovať.“

„Táto bezočivica,“ pomyslel si farár, „chce ma strachom donútiť k ženitbe. Musím sa teda zabezpečiť, aby mi nenarobila ostudu.“

„Poďte,“ otvoril dvere na bočnej chyži, kde meškala jeho sestra, „budete mi za svedkov, že táto poctivá panna prišla ma pýtať za muža.“

Sestra a jej dve priateľky vošly, Frndolína prchla ako oparená.

Nebolo ju potom viac vídať v kostole, nielen vo všedný deň, lež ani v nedeľu.

Matka neprežila dlho túto hanbu a Frndolína dogazdovala. Skoro predala i druhý dom.