Frndolína

Mala potom za viac rokov nežiadaný pokoj od pytačov. Batár nechodil, remeselník sa bál takej pávy, hoci už mnoho upustila od svojej pochabosti a pýchy. Už nešnurovala tak ústami, ani nenasledovala všetky módy, bo ani nemohla. Koželuhovi už nešlo viac tak, ako za dávnych časov. Už sa i role a lúky predávaly. Nemohly sa teda vyhadzovať tisícky na pochabé módy.

Miesto toho mali rodičia iné nákladky na odkvitajúcu dcéru. Vábili do domu mladých ľudí, dávali hostiny a plesy, aby len pošla dáko od ruky.

Medzi inými častejšie do domu zvanými a hostenými bol i jeden obstarný kasnár. Tento javil k Frndolíne najväčšiu náklonnosť, a ona tiež v ňom skladala najväčšiu nádej, vyznačovala ho pred inými, lichotila mu všemožne, podstrkovala mu i darčeky.

Striehla netrpezlivo na okamženie, kedy vyriekne slovo „milujem“ a bola pevne odhodlaná nedopustiť sa viac tej chyby, ktorá jej prvého pytača odpudila. Na nešťastie upadla do chyby opačnej.

Zavďačila sa kasnárovi pekným mešcom na dohán. Kasnár pobozkal rúčku, čo také pekné veci vie robiť, a Frndolína sa mu ovesila na krk, objala, pobozkala ho.

Následok toho bol, že viac neprišiel. Lebo dievča, zvlášť odkvitajúce, sa zoškliví, náhle sa príliš podáva, a muž vždy prchne, keď ho ženská hľadá.

Frndolína užierala sa nesmierne, keď sa jej sak roztrhol. Nevedela, čo už má ženská osoba robiť. Utekáš, zle; lipneš, nedobre. „Mon Dieu! Tým psím mužom nijako nevyhovieš.“