ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo takto súdil a veštil o dievčati farár, ona mala nemilú návštevu. Jej dôverná tovariška z detských liet, mäsiarovie Zuzička, nečakala na prvú návštevu s jej strany, lež náhle začula o príchode svojej dobrej Lucuše, hneď pobehla do Pribíkových.

Frndolína vykladala práve z kufra svoje rozmanité šperky, keď Zuzička vbehla uradovaná.

„Vitaj, drahá moja Lucuška, v Krivošanoch, vitaj. Ó ako som ťa postrádala za tri roky! Ako sa mi cnelo bez teba! To bola pre mňa celá večnosť. Každú hodinu som ťa spomínala, každú noc sa mi snívalo s tebou.“ S tým jej letela do náručia. Ale Frndolína učinila mrzkú tvár a odtiahla sa. Bola vcele faché, že taká šťúpla gemeines Mensch^[9] jej ešte tyká a opovažuje sa bežať do bozkávania.

Do Zuzičky, ako by strelil. Srdce jej zlupotalo, krv vstriekla do tvári. „To už nie tá,“ myslela si, „čo predtým. Ona už nie je mi roveň. Premenila sa na pyšnú kišasonku.“

Obe sa cítily hlboko urazenými, Zuzička pýchou, Frndolína dotieravosťou. Hovorily potom len preto, aby sa nerozišly ako osvedčené nepriateľky.

Vysoká frajla bola predsa tak blahosklonná, že ponúkla Zuzičke stoličku a zaviedla reč na miestne novinky, ktorá sa vydala, ktorý oženil, kto sa narodil, kto umrel.

Zuzička si dovolila poznamenať, že kišasonka reč veľmi premenila, miešajúc do slovenčiny slová, ba celé priepovede cudzie, ktorým ona nerozumie.

Frndolína sa uškrnula s poľutovaním: „To hovoria i papá i fraumutra,^[10] bo neznajú vyšší svet. To len sprostáci hovoria čisto slovensky, vornehm ľudia^[11] miešajú tri, štyri reči. A ja som už i zabudla tú sprostú slovenčinu, bodaj by som ju nebola nikdy poznala.“

Rozhovor netrval dlho, keď i jedna i druhá bola ako na tŕní. Vznešená frajla chcela sa čím skôr zbaviť gemeinmenču a gemeines Mensch pomeškala trochu len zato, aby odišla s menšou hanbou.

Pri odchode riekla Frndolína: „A vieš čo, Zuzička? Ja som si meno premenila. To je tak gemein, Luca, ako dáka Kuchelmensch.^[12] Nazývaj ma odteraz Pribéky Frndolínou.“

„A môžeme si aj dvojiť,“ dodala Zuzča a pošla, aby viac nikdy neprišla.

„Mon Dieu!“^[13] ťažobila si, po jej odchode frajla, „čo to musí vystáť eine Person von Bildung^[14] s takými sprostými slovenskými vrkočmi.“

Zuzička rozprávala tovariškám, ako ju prijala Lucuša, teraz už Frndolína, a bolo z toho mnoho smiechu po Krivošanoch.