ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na svojom rúchu a na šperkoch mala vždy čo opravovať, podľa vrtochov neprestajne plynúcej a všetko pretvorujúcej módy. Ničomu sa netešila dlho. Po čom najviac túžila, čo s detinskou nezbednosťou vymáhala, to skoro odvrhla, pretože to vyšlo z módy. Nosila to potom obyčajne matka. Ale stálo to veliké peniaze. Bo ešte i zlaté veci a drahocennosti zamieňala, pochabá, so stratou. Otec jej hovorieval, že musí byť sestrou mesiaca, pretože sa mení každodenne ako on.

Najnápadnejšia premena stala sa s ňou, keď počula, že už krinolíny vyšly z módy a videla židovky v uzučkých vyrezávaných šatách. Tu hneď zavolala i ona krajčíra a dala mu všetky svoje širočizné šaty na úzke prerobiť. To bol skok od jednej pochabej výstrednosti k druhej. Ktorá len toť vyzerala ako sedliacka pec, tá odrazu sa scvrkla na hladkú hlístu.

A to aspoň dalo sa urobiť bez velikých nákladkov, ale potom prišla móda, že sa šaty viac prerobiť nemohly, musely sa vcele odvrhnúť, kupovať nové.

Navrátila sa totiž z ústavu lekárnikova dcéra, v šatách síce úzkych, ale s tak dlhočizným chvostom, že sa vliekol za ňou na dva kroky, celkom zablatený a zasmetený. Bo nadvihnúť ho, to nie je v móde. Pretože si ho Parížanky nedvíhajú na hladkej a čistej dlažbe, nesmú ho dvíhať ani Krivošanky na smetiach a v blate, takže šaty treba každodenne prať a hladiť.

Frndolína bola celkom bez seba, keď uzrela mladšiu spolužiačku, a keď jej táto nahovorila, že je už i jej „kopfpuc“^[20] rococo, žltá farba nie je v móde, stužky že sa teraz nosia lillá, čipky úzke a podobné hlúpstva. Za to sa hanbila ako za zločin, že zaostala za svetom. „Tak to,“ horekovala, „v takomto Kocúrkove nemôžeš nikdy držať krok so svetom. Až vtedy sa dozvieš, aká je najnovšia móda, keď už zostarla.“ Ponáhľala sa však chybu napraviť.

S odobrením matkiným šla hneď do sklepu, nakúpila „moderných štofov“ a dala si našiť šiat s chvostom. Nakúpila i iných módnych šperkov, medzi nimi pávie pero, ktoré potom nosila na ulici v ruke ako vojak ručnicu.

Otec, ktorý už dávno hľadel na tie flance a tú ničomnú márnotratnosť krivým okom, vzplanul, keď videl ten zázrak. „Čo? Ty kráľovná? Čakaj, budem ti držať nohsledku, ktorá nič iného nebude robiť, ako dvíhať tvoj chvost a nosiť ho za tebou.“

A ešte väčšmi sa nasrdil, keď kupec, krajčír a mašamódka poslali svoje účty. „Ký pekelný diabol,“ dupotal, „už lomcuje vami, vy čudá sveta? Ľutujem, že som ti nedal vrkoč nosiť. Ty dokážeš premárniť všetko, čo sme my s matkou nadobudli. Blázon, kto sa teraz žení. Nič vám nestačí. Nehodíte sa na iné ako za rozkošnice. Keby som bol mladý, teraz by som sa neženil. To terajšie streštené, módami opilé pokolenie nepridá sa k počestnému stavu manželskému.“

„Veru, veru, zlý je svet,“ prisvedčila so vzdychom matka. „Ja som nosila čepiec a sukňu ešte po starej babke. Teraz sú tie najdrahšie veci na mesiac, na dva. Kto vystačí na svoju fiflenu a svoje zvetrelé dcéry, ak sto poddaných nepracuje na neho?“

„Ten francúzsky diabol módy,“ horlil ďalej otec, „posadol vás všetky. Ak príde na myseľ dákej huhňavej Parížanke postaviť si rohy, amen, všetky budete nosiť rohy.“

Frndolína plakala. „Či ona má byť horšia ako druhé?“ Robila rodičom výčitky, že ju poslali do vyššieho sveta a teraz jej nedajú podľa neho žiť.

Matka čitkala otca: „Už len daj pokoj, mužu, veď jej tie šialenstvá prejdú.“

Čoskoro prišly do módy vlásenky, a to tak veliké, že to vyzeralo, ako by tie frajle a panie nosily noše na hlavách. Frizéri odrezávali mŕtvym rad radom vlasy, aby z nich hotovili ohavnú ženskú okrasu, ktorú ešte rozmnožili konskou srsťou a zrebmi. Frndolína si to tiež zaopatrila. Ale náhle sa zjavila pred otcom s chocholom, strhol jej ho a porúbal na kláte. Bol z toho veliký plač. Frajluša nevyšla za celý mesiac z domu.