Frndolína

Trpkosť otcova, a z čiastky i matkina, pochádzala odtiaľ, že sa nedostavoval pytač na batári,^[21] ako očakávali. „Čo bude z nej?“ tázali sa jeden druhého s rodičovskou starostlivosťou, keď už frajlička mala dva krížiky na chrbte a imanie stenčilo sa značne. A tú otázku kládla i Frndolína sama sebe. Boli teda veľmi radi všetci, keď sa dostavil pytač na poriadnom maľovanom vozíku, čo malo takýto počiatok i priebeh.

Matka mala brata úradníka a tento sa postaral, aby vnučka prišla, pokiaľ ešte kvitne, pod čepiec. Vyhľadal jej ženícha, mladého kupca, ktorému sa dosť dobre viedlo v Užhorode.

Prišiel s ním neočakávane, bez predbežného oznámenia a bez udania príčiny príchodu. Lebo opatrný Nemec nechcel kupovať mačku vo vreci. Žiadal napred ohliadnuť svoju budúcu a ponechať si slobodu, odstúpiť bez studu, ak by sa mu nezapáčila. To uznal i pán ujček za slušné a žiadal i on nadviazať známosť tak, aby vnučka nemala žiaľ v prípade nezdaru. Preto verne zachoval tajomstvo.

Frndolína a rodičia pokladali návštevu za náhodnú a ak dačo tušili, nebolo to viac, ako sa obyčajne tušieva, keď mladý muž príde do domu, kde je dievča na vydaj.

Ujček pozoroval bedlive, akú asi tvár učinia mladí ľudia v prvých chvíľach stretnutia. A čo videl, to mu dávalo dobrú nádej. Lebo zbadal, že i kupec strieľa unylými zrakmi po panne, i táto že pohliada milostne na mladého muža s rumennými lícami, hnedými bajúzikmi a bielunkými výložkami na šiji.

Keď Frndolína cymbalkovala na cymbalku, obhliadal si ju kupec zozadku, zpredku i zboku s úľubou. A keď kupec žiadal vidieť jej práce, ukazovala mu všetko s najväčšou ochotou.

Pri stole si sedeli mladí ľudia voči a ujček zbadal, že dievča vždy hľadelo na kupca, keď tento nehľadel na ňu, a vždy sklopilo oči, keď on jej blysol do tvári.

Po stolovaní šepkal pán ujček tajne s kupcom vo výklenku okna. Bolo počuť kupca: „Na každý pád prosím ju osloviť.“

Keď teda vstúpila Frndolína s čiernou kávou, ozval sa pán ujček: „Frndolínka, my sme tu nie náhodou. A vieš, načo sme prišli? Tento mladý muž hľadá si tovarišku života. Pôjdeš zaňho? He!“ lapil ju za ruku.

Frndolína to očakávala a predsa vstriekla jej krv do tvári. Vytrhla svoju ruku z ruky ujčekovej, zakryla si oči a odvrátila sa.

„No povedz,“ nástojil ujček, „nestyď sa. Dievča je na to, aby sa vydalo.“

„Jaj, vydať sa!“ lapila sa Frndolína za hlavu a ušla von.

Kupec sa začervenal ako kohútí hrebeň. Ujček a rodičia darmo vyhovárali dievča panenským studom. Kupec vyšiel na dvor, zavolal na kočiša „priahaj“ a poď k Užhorodu.

Mala potom Frndolína čo počúvať. Ujček, otec, matka mydlili jej hlavu; „Ty sprosták, ty trup! Taký móres si sa naučila v Košiciach? Keby si bola rozumná, bola by si alebo hneď privolila, alebo vyžiadala si úctive čas na poradu s rodičmi. Ale tys’ divá koza, sprostá dievka v rúchu panskom.“

A nebolo treba činiť jej väčší žiaľ, ako ho bez toho mala. Bola by si hlavu tĺkla o múr, že sa tak hlúpo a surove zachovala.