Z povinnosti

Už svätojánske ohne vyhasli na úbočí Hája. Umĺkol spev dievčeniec a veselý krik samopašných mládencov, ktorí preskakovali vatru… Zavládla krásna letná noc. Remeň ustlal si na dvore. Ľahko sedliakovi spraviť posteľ: položí si pod hrušku otep slamy, prestrie na ňu plachtu, pod hlavu vankúš alebo kožúšok, prikryje sa širicou alebo bundou, aby ju vraj mole nezjedli, a spí sa na nej lepšie než v baldachýnových posteliach a hodvábnych perinách.

Remeň nemohol zaspať. Posledné udalosti hlodali ho neprestajne. Ťažké vzdychy vydierajú sa mu z pŕs. Sadne si na lôžko, oprie hlavu o dlaň a myslí, myslí. Čím viac myslí, tým nižšie kloní hlavu. Zrazu prejde rukou tvár a ako by sa mu lúč nádeje uhostil na nej, mesiacom osvetlenej. Prišlo mu na um, že sa mu včera v noci snívalo, a to nad ránom, že našiel mnoho, mnoho peňazí. Tak ich držal v ruke, až ho bolela. A hľa, keď sa zobudil, nemal nič v dlani. To musí niečo znamenať. Dnes je práve Jána. O polnoci sa poklady práve tejto noci ukazujú. Prišlo mu na um, že ľud si povráva, že v starom hrade sú zakopané veľké poklady. Akoby i nie, veď tí páni museli mať veľa peňazí, keď mohli ponad dolinu remenný most postaviť. I vstal potíšku, šiel ku komore. Pri stene stála motyka a graca. Vzal obe. Ako ich bral, štrkli, vydajúc zo seba hlas. Remeň zastal, či nezbadala žena alebo dcéra. Tak sa mu zdalo, ako by bol počul šuchot v komore. Postál trochu. Bolo ticho. Ako zlodej kradol sa von, hľadajúc tôňu, aby ho nik nezbadal.

Marka tiež nespala. Hlava sa jej mala puknúť, tak ju bolela, a srdce ako by jej bolo nejakou obručou stiahnuté. Počula štrkot motyky, pozrela oknom komory i videla otca poberať sa na záhumnie.

— Čo len chce, bože môj! — Vzala ručník, prehodila ho na seba a potichu nasledovala z diaľky. Ako vyšiel na záhumnie, ponáhľal sa, ako by ho niekto hnal. Prešiel cez most a už bol na obecnej lúke. Marka len-len že ho z očú nestratila. Aby ju nezbadal, bežala popri rieke, kde ju kryla tôňa jelšín a vŕb. Zašustlo niečo pred ňou, skočila, ako by na hada stupila a zase bežala, uprene pozerajúc na otca, ktorý pred ňou po chodníku kráčal. Koniec motyky vše sa zablysol v mesačnom svetle. Na lúke tisíce svrčkov cvrkalo, žabí koncert sa tiež hlásil. Lipkavé listy jelší leskli sa a v tráve ako iskierky tichým svetlom svietili svätojánske mušky.

Marka nepozorovala na nič, len uprene hľadela na otca.

— Čo len chce! — myslela si a hrôza ju prejímala.

Bol u päty zrúcanín. Rýchlo vyšiel k nim. Zo starých múrov len kde-tu černel sa kus. Hja, veď od století stade vozievali skalný materiál dedinci na svoje domky a iné stavby. Na prostriedku bol väčší priestor. Tam zastal. Už blížilo sa k polnoci. Remeň sa poobzeral, trocha rozmýšľal. Bol v rozpakoch, kde začať. Vtom preletela svätojánska muška pred ním a sadla si do trávy. Remeň držal to za znak, že tam má kopať. Rýchle urobil kruh okolo seba a už kopal. Ako tak kope, počul, že neďaleko zosušila sa skalka. Pozrel v tú stranu a tam vidí bielu ženskú postavu stáť. Div neskríkol od strachu. Zamrmlal rýchle:

— Chváľ každý duch Hospodina! — a spýtal sa potom: — Kto si?

— Ale ma nepoznáte? Veď som to ja, Marka.

— Ty? A čo tu hľadáš?

— Prišla som za vami.

— Čo špehuješ za mnou? Čo teba do toho, kde ja idem. Pakuj sa domov!

Z dediny bolo počuť trúbiť. Tú, tú, tú — Načítal dvanásť.

— Nešťastnica, čo si to urobila! Hľa, i ostatná nádeja nám skapala. Chcel som hľadať poklad. Už je pozde! Dvanásta odbila, poklady sa zase prepadli. A ty, ty si tomu príčina svojou všetečnosťou. — A ako keď struna pukne a vydá zvuk, tak i v ňom prepukli ťažké dojmy a trápenie. — Zaplakal.

Pristúpila k nemu. Obvinula ruku okolo jeho šije. Hladkala zvraštené líce druhou a prehovorila tíško:

— Nechajte, netrápte sa. Našli ste poklad. To vám sľubujem… Ale cena —, a tu ako by nebola vstave ďalej hovoriť, zastala, — to bude drahá.

Otec mlčal, ako by nebol rozumel. Marka ho vzala za ruku a viedla domov.