ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na konci neveľkej dediny Drienok väčší priestor okrúžlený je vysokými, starými vŕbami, ktorých korene vlaží malá riečka. Je to takzvané stádlo, kde rožný statok, zohnatý v horúce letné dni z blízkych úhorov a strání Hája, napojí sa a odpočinie si cez poludnie v chládku košatých vŕb.

Ale stádlo neslúži len na tento cieľ. Na ňom schádzava sa i dedinská mládež počnúc od prvého jarného dňa až do pozdnej jesene. Tu sa ozýva večierkom smiech, spev a veselý krik, po tichej dolinke zabiehajúc do dediny, kde na podstienkach stárež v tichom rozhovore rozjíma o denných a hospodárskych udalostiach. Za riečkou, cez ktorú vedie dosť dlhá lavica, rozprestiera sa krásna obecná lúka, nad ňou dvíha sa zavalistý vápenitý vrch Háj, porastený starými, zväčša už zdúpnelými dubmi a cermi. Na úbočí vrchu nízke, zväčša rozváľané múry značia miesto niekdy mocného hradu husitského. Pod Hájom trochu ďalej na úpätí pri kraviarni je záboj, dedinské stavanie na vybíjanie voštín z vosku, zozbieraných zo všetkých končín pilnými voštinármi drienockými. Na druhom konci stádla stál panský mlyn, nad ním na briežku, obsadenom radom starých svrčín, bol horársky dom, ďalej škola. Na najvyššom bode belel sa chrám, obtočený múrom, v úzadí so starobylou husitskou zvonicou. Pri chráme neďaleko je fara, obtočená záhradami, a pod ňou rozprestiera sa so svojimi väčšími i menšími domkami medzi zeleňou ovocných stromov dedina.

Je krásny májový večer. Svieži, čistý vzduch naplnený je príjemnou vôňou po teplom daždi, len za chvíľku trvavšom. Vlaha dažďa sa stratila, operúc len prach z rastlín a z cesty. Mierny vetrík ženie pred sebou chlpy obláčkov, ktoré na chvíľku zatienia plný mesiac, aby hneď zase rozlial po krajine svoje milé svetlo. Dedina zdá sa už do spánku pohrúžená, áno, ani mlyn nehrkoce, hučí len voda, padajúca úpustom nad kolesom ako nejaký malý vodopád.

Na stádle je živo. Dedinská mládež zišla sa, aby sa zabavila. Veselý spev a smiech rozlieha sa po stádle. V rozličných skupinách dievčence hrajú sa na rôzne hry; k tomu zvučným hlasom spievajú si primerané piesne. Mládenci vrtia sa na čertovom kolese, kedy-tedy hlasno sa zasmejú, keď niektorý z nich spadne z neho, lebo sa mu zakrútila hlava. Trocha ďalej zase naháňajú sa a, veru, ktorého dohonia, hodnú buchnátu musí zliznúť, až sa mu tak prehne chrbát. Pravda, nedá znať, že ho to mrzí, ale sa usiluje vrátiť i s úrokom. Poniektorí zase dodievajú do dievok, ktoré tvária sa, ako by sa hnevali, keď ich niektorý šklbne za vrkoč. Ale to len tak naoko, lebo ináče cíti Katka Brnovie, že je to prvý prejav rodiacej sa lásky. Veď Ďuro dnes v kostole z chóru tak uprene pozeral na ňu, keď s druhými pekne v rade stála pred oltárom. Veru, voľky-nevoľky musela — ale len úkradkom — pozrieť v tú stranu, aby už v druhom okamihu zase uprela zrak do knižky, aby druhé nespozorovali, že v kostole po mládencoch jej oči sliedia. Ba hrôza, ten nezbedník hodil jej cyprusovú vetvičku, ktorá práve jej pred nohy padla. Jaj, dobre tam od hanby neskapala; líca jej dobre nezhoreli, tak jej udrela krv do nich. Že ho nešvihol hlásnik brezovcom, keď prechádzal sa pod kázňou v úzadí chóru na prstoch za chrbtom mládencov, aby pozoroval na nich. A teraz, hľa, tu ti dodieva a nedá jej pokoja! Družky nepovedali nič, len popozerali jedna na druhú a usmiali sa. Katka od radosti (lebo ona už dávno zbadala, že Ďuro, hoci je pochábeľ, má pekné čierne oči a i vzrastu je štíhleho; jedným slovom, že je mládenec, ako sa patrí) i od rozpakov zapýrila sa a akoby sa hnevala, polo sa odvrátila a zašomrala:

— Čo mi nedáš pokoja?

Od kraviarne počuť hlas harmoniky, ktorý sa voľne blíži, vždy hlasnejšie a hlasnejšie zvučí a v mesačnom svetle vidno prichádzať mužskú postavu.

Mládež za okamih zatíchla, aby v druhom vypukla v jasot.

— Budeme tancovať! — ozývalo sa medzi nimi. — Ide Janko Dúbrava, zahrá nám do skoku.

A vskutku, Janko Dúbrava, syn starého kraviara, blížil sa voľne a z harmoniky vyludzoval zádumčivé tóny.

— Zahraj nám, Janko, nejakú pod pätu! — vravel Ďurko a pozrel na Katku. Katka sa usmiala.

Pekná tvár Jankova, ktorá predtým taká veselá bývala, teraz bola vážna a smutná. Pozrel na Marku. Stála pri Katke. Bola tichá, smutná, a keď sa jej oči stretli s Jankovými, nabehli jej slzami.

— Čo ti je? — spytuje sa Katka.

Jankova tvár sa skrivila a ako by chcel niečo odohnať, dupol nohou a silným hlasom zvolal:

— No, ta sa do tanca! — A už zuneli veselo tóny harmoniky.

— Zatancujte si ešte raz! — zavolal a hral, prihnúc si hlavu k nástroju. A mládenci dupkali, kreskali podkovkami a dievčatá, oprúc okrúhle ramená mládencom o plecia, že sa im len tak oplecká natriasali, strojne tančili. Ďurko obvinul Katku okolo drieku a zavýskol, až sa hen skalský bok Hája nad zábojom ozval. Katka prešla si tvár ručníkom, ako by sa hanbila, lež úsmev neschádzal jej z úst a oči sa jej blyšťali ako dve iskry.

Marka netancovala. Oprela sa o hrubý peň vŕby, pozrela vše po tancujúcich, vše na Janka, ktorý, ako by nebadal nikoho, uprene pozeral na jeden bod.

Ťažké myšlienky ho trápili. Má odísť, zanechať rodnú dedinku, rodičov i Marku. Zodvihol hlavu a obrátil sa k nej. Stála v tôni starej vŕby, nad hlavou viseli jej šedivé, mesiačkom postriebrené vetvičky.

— Taká samotná, opustená, — prelietlo mu hlavou. — Čo bude len z nej; či ma dočká, keď nebudem tu? — pomyslel si. Odhodil harmoniku, vyskočil, v druhom okamihu už držal Marku v náručí, už sa vrtel s ňou, pevne privinúc ju k sebe. Ona ako vo sne poddáva sa jeho ramenu, ktoré sťa obruč vinie sa okolo jej drieku. Ostatní prestali tancovať. Dievky zhŕkli sa do jednej skupiny, mládenci tiež a zadivene pozerali na Janka a Marku.

— Pusť ma! — šepce Jankovi zadychčaná Marka a jej horúci dych oveje jeho šiju. On nahne sa k jej uchu, zašepce jej niečo a, privinúc ju ešte raz k sebe, pustil ju.

Ako vo snách zastala si zase medzi družky. Janko viac nehral. Vzal harmoniku pod pazuchu, obzrel sa po kamarátoch a dievčatách, povedal zbohom a šiel smerom ku kraviarni.

Ako by bol niekto presekol, tak odrazu stratila sa veselosť. Mlčky, len pár slov, i to polohlasne, prehovorili medzi sebou a pomaly roztratili sa, takže onedlho stádlo ostalo pusté so svojimi šedivými vŕbami. Zavládla tichosť, pretrhovaná len hukotom padajúcej vody z úpustu. Od fary bolo počuť tichý čistý spev, ktorý sa rozliehal ponad dedinu a rozplynul sa po stádle sťa šelest, aby sa spojil s šumením po štrkovitom riečišti tečúcej vody.

To zaiste farskí chlapci prišli z blízkeho mesta, kde chodia do gymnázia, a teraz sedia na výklenku fary. Zaiste je tam i učiteľova sestra a mladý učiteľ. To tí tak spievajú.

Na nižnom konci ozve sa dutý hlas hlásnikovej trúby, do toho zamieša sa brechot psov a zase zavládne tichosť. Len z blízkeho Hája rozlieha sa tlkot slávika a v diaľke z močidiel počuť škrekot a brekotanie žiab.

Marka, keď prišla domov, tíško vkĺzla do komôrky, zhodila zo seba sviatočné háby, prehodila si čistý každodenný oblek a vyšla opatrne, aby si rodičov nezobudila, na podstienku. Sadla si a lakte oprúc o kolená, zakryla si tvár dlaňami. Sedela takto chvíľu nepohnute. Myslel by človek, že spí, keby nebolo počuť kedy-tedy hlbokého vzdychu, ktorý sa jej vydral z hrude. Ľahké kroky ozvali sa z ulice a na rohu domu ukázala sa vysoká mužská postava. Rýchlo blížil sa k Marke, ktorá, počujúc ho, urobila pohyb, ako by chcela vstať mu v ústrety. No sadla si naspäť, ako by nevládala sa pohnúť, len rukou ukázala mu miesto pri sebe. Janko sadol si k nej. Stiahol jej ruku z tváre a pozrel jej do očú. Videl, že sú na červeno vyplakané.

— Neplač! — vraví jej a samému trasie sa hlas pohnutím. — Veď čo len ten rok alebo dva, to sa minie akoby nie a potom budeme svoji naveky.

— Boh zná, či ťa ešte vidím, — šepce Marka.

— Ale neboj sa, blázonko, veď Amerika nie je ešte druhý svet. Daj ti mi bože, trocha tej vody… — chlapí sa. — A potom, veď je i tam pán boh, a ak sa má človeku niečo stať, nuž sa i doma pridá.

— Potešoval ju tichým, pohnutým hlasom a obvinul jej driek. — Pozri, Marka, tu nás len bieda očakáva. Tvoj otec je zadĺžený a ja nemám ani na piaď zeme; zárobkov niet, nuž a tam… hľa, i Mišo Surový doniesol tisícku a bol len za pätnásť mesiacov. Keď si človek neprehajdáka a keď pán boh požehná, donesiem i ja čo len pár sto zlatých. Dlžobu otcovu vyplatíme, zoberieme sa a budeme potom žiť do vôle božej… Či mi budeš do tých čias verná?

— Ako sa len takô môžeš spytovať? — a pozerá naňho s nemou výčitkou. — Veď vieš, ako ťa rada mám.

Janko vrúcne pobozkal dievča k nemu sa túliace.

Už polnoc odtrúbil hlásnik, keď Janko rozlúčil sa s Markou. Ráno však dlhá, z čerešňovej kôry stočená trúba pri výhone statku triasla sa v rukách starého kraviara. Nevydávala zvuky veselé, na ktoré každé ráno oživla dedina, — boli trasľavé, úryvisté. Hja, musí mať starý nejakú veľkú starosť. Ľaľa, i slzy mu tečú po zbrázdenej, ohorenej tvári.

— Čo mu je len? — spytuje sa veľké, malé. Starý len vzdychne, utrie si zamasteným rukávom tvár a ženie mlčky stádo na stádlo a stade hore do Hája, kde bude mať dosť času dumať o svojom žiali. Neozvú sa skaliny Hája dnes na hlas trúby. Áno, i polienka hrabové a klenové budú odpočívať, nebude z nich vyrezávať a vydlabávať lyžky a varešky. Stará tiež darmo donesie obed. Len čo omočí lyžku v jedle. Hrnček plný odnesie; hlasne nariekajúc a vykladajúc za svojím synom vráti sa domov.

Dedina len o týždeň dozvie sa, keď je už syn na šírom mori, že Janko kraviarov odplavil sa do Ameriky na zárobky.