ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chýr o exekvovaní Remeňa rozniesol sa ani blesk po celej dedine. To sa rozumie, že neobišiel ani faru. Farár Pavol Dobrinský stál pri písacom stolíku v svojej neveľkej izbičke, letnej to pracovni, ktorej steny boli zaplnené zväčša priepravkami kníh. Na hlave mal čiernu hodvábnu čiapočku s tienidlom, ľavou rukou držal fajočku. Bol pohrúžený do písania. Mal krásne široké a vysoké čelo, sivé oči a orličí nos. Celý výraz tváre bol vážny, zadumaný. Bol málomluvný, ale keď prišiel návštevou niektorý milý priateľ, tu mu tvár oživla, oči dostali lesk a na jemné tenké pery vysadol mu úsmev. V takomto čase milý, duchaplný rozhovor rozprúdil sa na tichej fare. Nehľadal priazeň a spoločnosť vyšších pánov, nehľadal slávu svetskú a hodnosť. On uspokojil sa s prikázaním Pána svojho: „Pasiž beránky mé!“ A on nielen že ich pásol, ale ako dobrý pastier ich i chránil a bránil. Mnoho ráz zachránil majetok zadĺženého cirkevníka svojho od odpredaju. Tu obmäkčil srdce veriteľa a prehovoril ho čakať, tam zase zaopatril lacnejší úver. Najviac práce mal s Práckym. Prácky bol svojej hlavy človek. Nerád cítil oprát druhého na sebe a preto nerád videl kňaza, ktorý mu kedy-tedy prekrižoval plány. Bol mu nepohodlný i preto, že cítil, ako by mu bol Dobrinský pohľadom svojím videl do jeho najhlbších útrob. Áno, obával sa, že mu vyčíta i najtajnejšie myšlienky a úmysly. Zato sa ho Prácky stránil i šomral na neho, ohováral ho a robil mu iné mnohé nepríjemnosti. No pritom všetkom nemohol sa striasť bázne a úcty, ktorú cítil pred ním.

Dvere sa ticho otvorili a temer neslyšným krokom vstúpila nízka, štíhla ženská, pani farárka. Nezbadal ju, tak bol pohrúžený do písania. Ona tíško pritvorila dvere a umným okom pozrela naňho, ako by chcela vybadať najprv rozpoloženie duševné mužovo, bo podľa dávnej skúsenosti vedela, že keď sa zavrie do svojej izby a píše, vtedy neradno ho v práci prerušovať. Ona to i zachovávala a musela byť vážnejšia príčina, keď prestúpila tento obyčaj. I teraz postála trocha nerozhodne, ale sa potom osmelila a tichým, prívetivým hlasom ho oslovila:

— Paľko, vieš, čo sa stalo?

On sa obzrel ako zo sna. Bol nepríjemne dotknutý prítomnosťou ženy.

— Čože je zase?

— Paľko môj, nehnevaj sa, ale ti už len poviem. Pováž si len, ten Prácky dal Remeňa exekvovať.

— Ach, ten Prácky! S ním mám vždy omrzlosti. Čo mu to len zase prišlo na um… Hm, hm! Remeň je babrák, to je pravda, nevie gazdovať, všetko mu letí. Ale predsa ho nemá na mizinu donášať.

— Ja tú Remeňku ľutujem. Koľko sa tá narobí, tých košov na chrbte nanosí, nachodí, a predsa kde nič tu nič, ako by do koša vodu lieval, tak sa všetko prepadúva u nich!

— Hm! To bude zase nepríjemná vec s tým Práckym: nahovoriť ho, aby mu počkal, — a hustý kotúč dymu vypustil z úst. — Nemôžem ho nechať spustnúť; aj to dievča — ako by nadpriadal myšlienky, viac k sebe ako k žene hovoril.

— Ale veď sa toľko netráp pre cudzích. Viac sa o nich trápiš ako o svojich. Či máš zato nejaké uznanie od nich? Hľa, už dvadsať rokov, čo im sýpku, aby mali podporu, zadarmo vedieš, a teraz, keď ti bolo treba na chlapcov do škôl, chcel si za to len dvadsať zlatých ročite, či ti dali? Len si zdravie kazíš a pokoj.

— Pokoj… Pokoja bude dosť, keď budem pri kostole ležať v tôni starého orecha. Teraz nejde o to, či uznajú a či nie, ale o to, aby sme ratovali jednu rodinu. A ty? — usmial sa. — Ktože posiela hneď polievku chorému a odvarky rozličných liečivých rastlín? I Ondra ktože prijal k sebe, keď mu mať i otec umreli?

— Veď ja už viac nepoviem ani slova, — tvári sa, ako by bola urazená. — Rob si, ako vieš. Len potom nebuď doma taký nechutný, — a oči jej pritom vyrážajú súhlas s mužovým konaním.

— Jaj, bože môj, veď som sa ja dožila. No už som sa ja dožila, — bolo počuť bedákanie ešte v pitvore a zatým ani bez duše vletela Remeňová do izby.

— Jaj, ich milosť pán farár, nech nás ratujú, ak sú z boha. O všetko prídeme! Ach, všetko na nás letí. Keby som nerobila, ale robím ako, prepytujem ich poctivú hlavičku, ako hoviadko, a predsa všetko tajde… a ja na staré kolená budem ešte i z môjho vlastného kúta vyhnatá. Ach, kde sa len podieť od hanby! Veď sa toto už dávno u nás nestalo, — vykladala Remeňová spevavým hlasom ani pri pohrebe.

Dobrinský stiahol obočie.

— Dosť už. Viem, čo chcete. Urobím, čo môžem.

— Ach, nechže ich pán boh požehná na stotisíckrát, dvojctihodná milosť pán farár. Ach, veď ja som hneď… reku, ku komuže sa obrátiť, vyžalovať, poradiť? Ach, reku, idem k nášmu dobrému pánu farárovi, veď oni vedia i poradiť i pomôcť.

— No, dobre, dobre, — hovoril netrpezlivo, — len choďte domov a už čo boh dá, — a vypratal Remeňku von. O chvíľku, keď odišla, vzal klobúk a palicu. Fajku položil do obloka do kúta a poberal sa do dediny. Žena vyprevadila ho až ku dvorným dverciam a ešte i potom starostlivo pozerala za ním, kým len ho videla.

Ľudia, stojaci na ulici, keď videli farára prejsť popri nich bez prihovorenia, len čo sa poklonil, šeptali si:

— Má nejakú starosť, keď sa nám ani neprihovoril, ani nezastavil sa pri nás na pár slov.

Keď vstúpil farár do izby Práckeho, zazrel tam za stolom pri hodnej fľaši vína sedieť exekútora a Práckeho. Chyža už bola naplnená dymom a sčervenené tváre oboch ukazovali, že nie jeden pohár vína stratil sa v útrobách oboch. Nemilo prekvapene pozreli na vstupujúceho farára. Prácky, aby ukryl rozpaky, v prvom okamihu zohnul hlavu, potom vstal a privítal ho.

— Vitajte u nás, pán farár. Nech sa páči s nami. Hľa, trocha meškáme.

— Ďakujem, pán Prácky. Nie mi je na posedenie. Prišiel som k vám s prosbou.

— Čo by ste také? — spytuje sa znechutený a pozrel na exekútora.

Ten sa usmial na znamenie, že porozumel.

— Ohľadom Remeňa. Počujem, že ste ho dali zobrať.

— Áno. A potom? — tvrdým hlasom spytuje sa Prácky.

— Nerobte to, — odpovedá kňaz ticho, pokojne.

— A prečo by som nerobil? Nech zaplatí, čo je dlžen a potom bude mať svätý pokoj. Ale do tých čias ja mám právo s mojím, — na toto silný dôraz dal, — urobiť, čo chcem.

— Máte pravdu, ale zato neničte celú rodinu. Počkajte. Boh pomôže, že sa splatia. Veď sa nepotrebujete báť, keď ich máte v rukách.

— Čakať? — a uškľabil sa. — Ja takému darebákovi čakať a jeho hrdej fiflene? — Tvár mu sčervenela pri myšlienke, že ho Marka nechce… — Dosť som sa načakal! — a udrel päsťou o stôl.

— A boh nám koľko čaká? — a farár pozrel vážne a s výčitkou na Práckeho.

Prácky skrivil ústa. Už chcel prehovoriť, keď sa mu pohľad stretol s kňazovým. Sklopil.

— Ale, pán farár, škoda sa vám všade miešať a páliť, — ozval sa exekútor. — Najlepšie, keď kňaz si len svoje vykoná v kostole. Vtedy nemusí sa obávať, že sa mu niečo nepríjemného prihodí, — a usmial sa. — Zákon je zákon. Prácky má právo. Nuž čo by neurobil? Zato má svedomie čisté. Len svoje si chráni.

— Tak je, — odpovedá Prácky posmelený. — Ja len svoje chránim. Nazdáte sa, že mne všetko samo od seba prichodí. Koľko sa natrápim, kým niečo zúbožím.

— Farizej, — myslí si kňaz. — Len nehrešte proti bohu. Vzdajte mu chválu a vďaku, že vás požehnáva.

— Robím, čo môžem. Ľaľa, či i na turíčne sviatky som nedal sviečky také, že ich ledva vládal položiť kostolník na oltár? — a usmial sa pritom sebavedome.

— Čo ste dali, k božej sláve ste dali. Ale verte mi, keby ste preukázali milosrdenstvo oproti tým nešťastníkom, že by sa to bohu lepšie ľúbilo ako tisíc sviec. Nebuďte ako nemilosrdný služobník, ktorý sto peňazí nechcel počkať svojmu spoluslužobníkovi, kdežto jemu pán odpustil desaťtisíc hrivien.

— Ale, pán farár, čo nám tu máte kázať? Radšej si sadnite k nám a pozhovárame sa o veselších veciach.

— Ja sa do vás nestariem. Vy ste nástroj.

— Oho! To si vyprosím.

Farár mu neodpovedal. Postava sa mu vzpriamila. Pozrel opovržlivo na exekútora, ktorý ešte niečo zašomral a potom obrátil sa k Práckemu.

— Nevyhoviete mojej prosbe?

— Nie.

Dobrinský sklonil hlavu.

— Zbohom, — a poberal sa k dverám. Zármutok sa mu uhostil na tvári. Už držal kľučku v rukách, keď sa ešte raz obrátil k Práckemu. Exekútorovi žiarili oči škodoradosťou.

— Pamätajte na svoju dušu, — vraví ticho, bez hnevu a smutno pozeral naňho. — Nevieme, kedy budeme počet klásť zo skutkov svojich, — a odišiel.