ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Markini rodičia, Remeňovci, boli chudobní ľudia. Mali domček a pár zemičiek. Ale čože, keď boli zadĺžení, ako sa hovorí, až po uši. A tak nie div, že veru pri všetkej usilovnosti nemohli sa vyplatiť. Pred desiatimi rokmi vyhoreli a ako to býva, že jedno nešťastie stihá druhé, tak i Remeňovcov stíhala jedna nehoda za druhou: raz sa im vôl zdul, museli ho zabiť, druhý raz voda odniesla seno, tu zase stará polihovala skoro celý rok. A kde gazdiná nedohliadne, tam veru nepribúda, ale odbúda, akoby zem pohltila. Marka bola vtedy ešte malá a neskúsená, nuž čože mal robiť Remeň, len ísť zavše k bohatému Práckemu, poprosiť ho, aby mu požičal tu na opravenie domu, zas na vola, veď že mu poriadne zaplatí, aby sa nič nebál, keď predá brdá, ktoré v zime narobí, tu zas keď vosk vybije.

Prácky zašomral, zdráhal sa, ale potom predsa len dal na dobrý úrok. Dlžoby rástli, brdá a vosk sotva dostačili na splácanie úrokov. K tomu starý Remeň nemal mnoho šťastia. Vše ho nehoda potkala a preto bol trocha malomyseľný, všetkého sa bál a už vopred pri každom podujatí mal istú predtuchu, že sa mu nezdarí. To ho urobilo zmalátneným a klátivým. K tomu začal myslieť na niečo neobyčajné. Veril, že nejakým zázračným spôsobom bude mu spomožené. On vedel mnoho povestí o zmokoch, o miestach, kde sa presúšajú poklady. Veril pevne, že na Jána o polnoci otvorí sa zem, aby ukázala svoje peniaze. A nedal si nikdy vybiť z hlavy, že by v zrúcaninách drienockého hradu nebol zakopaný poklad. Viac ráz stalo sa najmä v lete, keď spával na dvore pod košatou hruškou, že potíšku sa skĺzol zo svojho lôžka a vykradol sa von. A ako ticho šiel, tak zase tíško vlúdil sa naspäť, že zriedka zbadali jeho tajomný odchod.

Markina matka bola na svoje roky ešte dosť herská osoba. Črty tváre mala pri svojej dobrosrdečnosti dosť rázne. Mnoho košov malín, jahôd, hríbov, čerešieň, kúpených z blízkej dediny Hosťoviec (ktoré boli chýrne na ovocie, na čerešne), potom sliviek atď. odniesla na svojom chrbte do blízkeho mesta, kde na rínku alebo z dediny na dedinu idúc odpredala a vrátila sa domov s dobre zaslúženým grošom, nikdy nezabudnúc pritom doniesť svojmu miláčkovi Marke v ručníku zaobalený dar, už či peknú kvetastú stužku, či paťolat ani sneh biely na oplecko alebo peknú kvetavú látku na sukňu.

— Lebo dievča, — ako vravievala, — treba vždy niečím obnoviť, aby nezovšednelo a potom nemusí i ona ich biedu na sebe ukazovať. Radšej číru zapraženého si zajesť doma ako všetko pustiť dolu gágorom a na posmech svetu sa ukázať i v deň boží v ošumelých, zaplátaných šatách.

A tak už od malička začala ukladať pre dievča do truhly, aby, keď sa vydá, nepovedali, že mala neporiadnu, daromnú mater. Pod jeseň obyčajne za temnej noci prichádzal k nim na noc zo susednej maďarskej dediny Miháľ báči, chlap ozruta, vyše siahy vysoký, kostnatý, chudý. Kto ho nepoznal, veru ľahko sa ho i zľakol. Ale ináče Miháľ báči bol tichý človek, neurobil nikomu nič zlého. Len jednu chybu mal, že rád napriek robil financom, ktorí ho i striehli, ale, môž byť i na ich šťastie, nikdy ho nelapili nesúceho hodné vrece dohánu, dovážaného až od Miškovca skrze Radnóťanov, ktorí celú stolicu zaopatrovali opravdivým panenským, ale tuhým ani paprika.

Obyčajne potom Remeňová tiež prevzala aspoň dvadsať funtov dohánu a chodievala predávať po susedných obciach. Ľudia ešte neboli tak veľmi na trafiku naučení. Nuž takíto predavači vždy boli milí už či vo farách a či v iných obyčajných domoch, kde sa dymievalo z fajok.

Marku mali rodičia veľmi radi, bo veď bola jedináčka, odkedy im druhé deti pomreli. Marka tiež ľnula opravdivo k nim, ale predsa ako by bola mala viac citu pre otca, ktorého vždy veľmi ľutovala, keď ho videla skľúčeného po nejakom nezdare. Vtedy obyčajne prišla k nemu, vypočula ho i poplakala si a o chvíľku mu to vybila z hlavy, prehovoriac ho. Tu zase nejaký žart urobila a bola šťastná, keď mohla vylúdiť čo aký malý úsmev na jeho tvári.

Otec obšmietal sa na dvore. Niečo oprával na voze. Mal ísť skálie voziť na cesty, keď zjavil sa Ondro, sluha Práckeho, aby išiel k nim. Remeňa znepokojilo.

— Čo chce so mnou? Načo ma volá? — premýšľal, kým si prehodil kabanicu cez plece.

Ondro, územčistý, nízko urastený, bol už vyše päťdesiatich. Silne šedivasté dlhé vlasy mal začesané v polooblúku ohnutým hrebeňom, ktorý ich držal v poriadku, aby sa mu nerozliezli na všetky strany. Oči sa mu blyšťali spod hustých strapatých obŕv a pod hodne spľašteným nosom trčali mu nakrátko ostrihané fúzy, ako by mal kúsok kožky z ježa prilepený. Obyčajne okolo úst mu pohráva škodoradostný úsmev. No teraz je nahnevaný. Obrvy má stiahnuté tak, že tvoria pod čelom jednu nepretrhnutú čiaru, nozdry sa mu kedy-tedy zachvejú a často si na bok odpľuje, čo je znakom jeho veľkej nevôle, a pritom si šomre pod nos.

Remeň sám mal svojej starosti dosť, nezbadal na Ondrovi, že je napaprčený. Ani nepozrel na neho, len sa tak poberal zo dvora. Ondro sa za ním ponáhľal.

— Čože tak utekáš, ako by ťa niekto hnal? — zadudral naňho. — Či sa vari hanbíš so mnou ísť ako so sluhom, keď ťa volám ku gazdovi? — a zlostný úsmev mu preletel po tvári.

— Ale horkýže! — vzdychol tento. — Čože sa máš posmievať, keď vieš, že nechodím ta na hostiny, ale v druhej robote!

— No len, no, veď sa nehnevaj, — vraví Ondro uspokojený. — Veď ja to tak zle nemyslím. Veď ja hádam tiež viem, že i tebe stúpa na päty. Bodaj by ho porantalo! Nazdáš sa, že mne je inak! — a hlas mu vyrážal ten dôverný, ba spokojný tón, ktorým hovoríme, keď svoje biedy vyprávame osobe zastihnutej tou istou nehodou a pritom cítime akési zadosťučinenie a či ospravedlnenie, že veď, hľa, iní sú tiež tak ako i my.

— Veď ty dobre vieš, — pokračoval Ondro, — že i ja som mal svoj kútik. Už aký bol, taký bol, ale bol môj. Veď tiež vieš dobre, že mi nedal pokoja, kým ho nedostal. Teraz, hľa, tam má vystavený hrdý magazín, a ja sa potĺkam každý deň popri ňom a spávam v lete i v zime v jeho stajni, čakajúc, kedy ma vypráši i stade, keď mu nebudem môcť hrdlačiť. Či sa nazdáš, že hádam od toľkých rokov, čo slúžim, som si dačo zúbožil? Ľahko by to bolo jeden večer prehajdákať. Reku, aspoň na staré dni… aby človek nemusel po ľuďoch prosiť. A tu, hľa, bodaj by mu psi na kare trúbili! Vieš, išiel som úhor preorať. Úhor porastený bodľačím, lemeš starý, len keď ti zaškripí do skaly a chrup, už bol napoly. Eh! — odpľul si, — orať nemôžeš, musíš sa vrátiť. A vari mu sám jazerný pošepol. Práve keď ja idem do dvora, on ti tam snorí po všetkých kútoch. Inokedy vie sa trepať či po záboji, či po iných ľuďoch, a teraz — práve teraz musel vidieť. Keby si len vedel, akú ti ten lapáliu narobil pre ten lemeš. Ih! Nazdal som sa, že sa hneď tam prepadne, tak klial. Že či ho ja budem okrádať?! Že nedám pozor, že viac škody… Ale kto by to i vedel všetko. A to ti je ešte všetko nič. Ale čo myslíš — mal boha pri sebe? Nestiahol ti mi za to staré železo tri zlatky z platu? No, reku, nech ti je na klince! — a pozrel zadychčaný a rozochvený na Remeňa, čo na to povie.

Remeň mlčal. Hlboký vzdych vydral sa mu z pŕs a hlava sa mu hlbšie sklonila. Ondro, keď ho videl takto ustarosteného, len sa podrmal, zahmkal a šli mlčky popri sebe.

Tak prišli k Práckemu. Prácky bol veľký boháč. Ľudia vraveli o starej biblii, ktorú mal vždy zatvorenú v almare, že za každou stranou má novú novučičkú stovku položenú. Čo je pravda, čo je nie, nevedno, ale že sa často prevracal v nej, najmä keď niekto potreboval požičať si, to je istá vec. Celá dolina chodila si k nemu vypožičiavať. Mal v rukách celý obchod s voskom, lebo on prekúpil celú zásobu vosku od voštiniarov. Býval v jednoduchom, pravda, škridlou pokrytom dome, ktorý nelíšil sa od druhých iným, len že bol trocha priestrannejší. K domu bolo pristavené viac menších a väčších budov, veľké magazíny, komory, stodoly, staje a chlievy, ktoré navonok neukazovali mnoho, ale zato boli nabité najrozličnejším tovarom, takže všetko zdalo sa úzkym a malým. Sám Prácky bol zavalistý, otylý, viac naliaty než zdravo tučný chlap, asi šesťdesiatročný. Jeho oblek bol cele gazdovský, nič sa nepanštil. Na oblek nedal mnoho a obyčajne na kupecké cesty chodil ošumelo, možno z opatrnosti. Stalo sa, že v Pešti mu dali grajciar v sklepe ako žobrákovi, hoci mal vo vrecku vyše desaťtisíc. Triasol sa za majetkom. Kde záujem hmoty vyžadoval, tam nemal milosrdenstva. A čo si raz zaumienil, to vykonal so železnou vôľou. Ľud ho nemal rád už i preto, že vyšinul sa majetkom vyššie od neho, ale i pre jeho krutosť, ktorou sužoval často svojich dlžníkov, najmä tých, ktorí neprospievali, už či svojou vinou alebo nie, to mu bolo všetko jedno, bo držal ich obyčajne za darebákov, ktorí nevedia si vážiť jeho peňazí a preto sú ani nie hodní, aby ich podporoval a jeho peniaze aby prepadli u nich. Obyčajne bol málovravný, ba nevrlý. Doma zriedka kedy prestúpil hranicu striedmosti. Ale keď prišiel do mesta, obyčajne zhŕkla sa okolo neho „tá háveď stoličná“, ako pomenoval pisárov a rozličných úradníkov, ktorí ho čakali, aby sa mohli zadarmo dobre napiť. On ich napojil. Niekedy i tri dni zabával sa s nimi. Tieklo víno, hrali cigáni, až tak vrelo, lietali peniaze. On obyčajne nadal do vôle každému, kto sa s ním zabával. Pajtáši sa len smiali na ňom, obrátili všetko na smiech a žart, bo veď im tak dobre bolo ako rybe vo vode. Bol bezdetným vdovcom už asi desať rokov. Zlé jazyky povrávali o ňom rozličné ľúbostné pletky, ale on sa tváril, ako by ani nepočul, ani nevedel. Žil si podľa svojej vôle, nepozerajúc ani napravo ani naľavo.

Remeň vstúpil veľmi ticho a ponížene do izby. Klobúk, ako sa patrí, sňal si, poklonil sa úctivo, zastal neďaleko dvier a čakal, kým sa Prácky obráti proti nemu. Tento bol práve za stolom a prehŕňal sa v almárke, ktorá stála v kúte. Neobzrel sa, ako by ani nepočul, ale prezeral a vyberal rozličné písma a skladal ich zase na hŕbku. Tak to trvalo drahne, až odrazu bez všetkého prechodu pozrel ostro na Remeňa.

Remeň hľadel naň úzkostlivo.

— Práve dnes som pozeral, — začal Prácky, — písma. I vidím, že už máš prebrané. Skoro ani tvoj majetok je nie toľko hoden, čo som ti už dal. Už mesiac prešiel, čo mi nedonášaš ani úroky ani z drieku nič.

— Veď, pán gazda, ja som už i chcel.

— Chcel, vždy chcel… Čo ja mám z toho, že si chcel, keď nič nedonesieš. Dal som ťa zavolať, či chceš platiť, a či nie? Peniaze potrebujem. Hľa, kúpil som majetok v Poňatej, nuž ti hovorím, aby si si našiel a mňa vyplatil.

— Len, prosím vás, pozhovejte, pán gazda, — modliká sa prestrašený Remeň. — Kde ja teraz nájdem, keď mi nik nedá a predať by nechcel. Veď sa už len dáko postarám, aby som ten úrok i niečo z drieka mohol zaplatiť.

— Eh, čo! To ty hovoríš už koľko ráz, a nikdy nič nespravíš. Už ti neverím. Ale aby si sa mal čoho držať a aby si sa nenazdal, že ti nedám času zaopatriť si, tak si zapamätaj, že od dnes na pol roka donesieš mi všetok dlh i s úrokami, lebo ináče ťa dám na bubon.

Remeň stál omráčený, ako by ho niekto polenom bol udrel po hlave. Ani nevedel, ako vyšiel von, len keď sa zišiel na dvore s Ondrom, ktorý, keď ho zazrel, ako by náhodou prešiel popri ňom a pozrúc naňho, zašeptal:

— No, čo? Dáky si nie veselý! Ih! Kto by sťato išiel veselo?!

Remeň len mávol rukou, hrdlo mu niečo stislo, takže nemohol ani prehovoriť a slzy mu nabehli do očú.

— No len, no, — vraví Ondro, — veď všetko do času. Veď ešte ani on nepreskočil, — a pozrel bokom do obloka.

Prácky vyšiel na dvor. Pozrel na oboch. Strhli sa, ako by ich pri nejakom hriechu dopadol. Odskočili od seba. Zamračil sa.

— Čo snoríš za druhými! — okríkol sa na Ondra. — Nemáš čo robiť, len vyzvedať a do všetkého nos pchať?

Ondro niečo pohundral, čo malo byť vyhováraním a potichu stratil sa na dvore.

Remeň, keď prišiel domov, nepovedal nič, len zhodil zo seba kabanicu a vyšiel zase na dvor. Žena mu nebola doma, len Marka. Keď ho zazrela takého utrápeného, vyšla za ním a vzala metlu do ruky, ako by chcela smeti zamiesť. Priplichtila sa k nemu a pozrela mu milo do očú.

— Čo vám je? — spýtala sa ho.

Otec, aby nemusel hľadieť na ňu, odišiel od nej preč.

— Ako jej len povedať, že už nebude dlho v rodičovskom dome, že — — eh! Nie, len ešte teraz nie, veď pol roka je dlhý čas, veď môže sa ešte všetko ináč obrátiť, — a to ho trocha uspokojilo. A aby Marka viac doň nedodievala, odvrkol: — Čo chceš len vždy? Daj mi pokoj s tvojou zvedavosťou. Staraj sa, aby v dome bol poriadok, a nie do všetkého strkať nos.

Marke bolo divne počuť tak hovoriť otca, ktorý jej nikdy neublížil a ktorý sa jej obyčajne so všetkým zdôveril. — A tu, hľa, teraz čo je to? — myslela si a prišlo jej ľúto, že ju otec tak kruto odbil. I odišla tíško do domu, ale vše pozrela oknom na dvor, čo robí otec. Nemohla sa dlho uspokojiť, čo bola za príčina, že ju otec odbil.

Otca to mrzelo trocha i bolelo, že Marka taká zahanbená a zarmútená vošla do domu, ale z druhej strany i bol rád, že sa jej sprostil, aby mohol byť samotný so svojou starosťou a myšlienkami.

Už bol večer, keď žena prišla domov z kapustniska, kde priesadu presádzala. Len čo podojila Rysuľu, Marka už bola nachovala za ten čas i husi i prasce, ešte i volkom hodila za náručie senca. Sadli za stôl, aby požili skromnú večeru. Mať bola hovorná, rozprávala, čo skúsila, kde čo nového, ako vyzerá na kapustnisku. Ani nezbadala, že muž a Marka mlčia.

Marka, keď už ostatnú lyžicu poumývala a poutierala, ticho vyšla z chyže a utiahla sa do komôrky. Zhodila zo seba vrchné šaty a ľahla si. Tak jej bolo otupno, tak sa cítila samotná. Z diaľky ozýva sa spev kamarátok. Zaiste sa ihrajú ešte pri mesačnom svetle. Ona netúži za tým. I hlas píšťalky počuť. To iste šuhaj ide ku dievčine na posiedku. — A ona nemá nikoho! Jej Janko bohvie kde je, či žije, či zahynul. Nevie, len cíti pustotu okolo seba. Otec je tiež dnes taký znepokojený. Húta si, čo to zas len bude. Nával žiaľu ju opanoval, zaryla tvár do podušky a prúd sĺz jej vyhŕkol z očú.

V izbe otec nemohol zaspať. Trápila ho dnešná udalosť. Obracal sa z boka na bok a pritom často vzdychal. Žena to zbadala.

— Čo ti je, že nespíš?

Robil sa, ako by nepočul. Chcel nasilu zaspať, ale spánok mu neprichádzal na viečka, a čím ďalej, tým bol nespokojnejší. Nevidel pred sebou nijakú budúcnosť. Už sa videl, ako vychádzajú on a žena s batôžkom zo svojej chalupy.

— Ako to len bude? — myslel si. — Od hanby skapem. A Marka? Čo len s tou? — Nemohol vydržať, obrátil sa zase a vzdychol: — Bože môj, zmiluj sa nad nami!

— Čo ti je? — spytuje sa prestrašená žena a posadila sa na posteli.

— Daj mi pokoj! Dosť, keď ja viem, čo mám. Ešte i teba trápiť? Veď ešte dosť času máš na to, aby si sa dozvedela.

Žena sa nedala odbiť, kým jej muž nepovedal všetko. Zaplakala.

— Prečo len všetko na nás letí! — hovorila. — Prečo nie i na druhých? Hospodine! Či sme už len my najhorší, že nás takto tresceš?

— Žena! Nerúhaj sa proti bohu, — vraví muž a sám ako by dostával sily. — Ani nezvieš, akým náčinom nám bude spomoženo. Poručeno pánu bohu!