ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň Prácky obliekol sa pečlivejšie ako inokedy, i nákrčník si vzal nový, hodvábny. Nezabudol pozrieť ani do zrkadla. Nebol spokojný s výzorom.

— Eh! Čo tam po tvári, len nech je tu, — a buchol si päsťou na vrecko kabáta, kde nosieval peniaze. Vzal palicu a šiel smerom k Remeňovcom. Keď sa približoval, trocha sa okúňal. Myslel si:

— Nie, nebude dobre postrašiť hneď dievča. Treba najprv s otcom rozumne prehovoriť. — Vošiel do dvora, nevidel ani márnej duše. Vstúpil do pitvora: prázdny i izba prázdna. Kde len môže byť? — Tu by mohli pre nich všetko vyrabovať. Pravda, by sa veľmi neobohatili, — doložil v myšlienkach, keď videl skromne zariadenú, no čistú izbu. Práve chcel vykročiť, tu vošiel Remeň. Videl pred sebou cudziu postavu. Sprvu nepoznal Práckeho v šere izbenom, len keď prišiel bližšie k nemu. Krv mu stydla v žilách.

— Čo len chce? On, boháč, u mňa? — Strhol klobúk z hlavy a poníženým, od vnútorného pohnutia trasľavým hlasom vítal Práckeho:

— Vitajte u nás, sadnite si.

Prácky, — div divúci, — sadol si za jeho stôl. Hľa, nezdá sa ani nahnevaný, áno, ešte sa s ním rukoval.

— Čo len chce? — myslí si a rozpaky mu rastú.

— Prišiel som ťa vidieť. Tadeto ma cesta viedla, reku, pozriem i teba, ako sa máš. Kde ti je žena?

— Ale, nuž išla pár groší zarobiť. Čerešne šla predávať do mesta. Včera ich bola naoberať v Hošťovciach. Ešte hen pred týždňom bola dala závdavok na ne, ale nestihla len včera, — rozhovoril sa Remeň a pritom mu vždy vŕtala v hlave myšlienka: — Čo to len vykvitne? Prácky nechodieva bez príčiny.

— A Marka?

— Ach, nuž tá… šla plieť a pokopať do kapustnísk. Viete, to teraz veľmi zarastá. Vždy aby niekto tam prplal.

— Máš hodnú dcéru.

— Chvalabohu, len že je zdravá, — odpovedá skromne a pritom nemôže sa zdržať spokojného úsmevu. Hľa, i boháč si jej všimol.

— Škoda by sa jej bolo za kadejakého vydať.

— A už ako pán boh dá. Ona je chudobná; len podľa seba. Musí sa i ona trápiť, — a pritom otec rástol od radosti nad takou pochvalou.

— No už ja len toľko vravím, že by sa jej svedčilo po gazdovskom dome prechodiť a kľúče od komôr za pásom nosiť. Čo? — a usmial sa sebavedome na Remeňa.

Remeň sa zmiatol. Nemohol si vysvetliť počínanie Práckeho. Je to výsmech a či naozaj?…

— Eh, čo! — myslí si. — Nevidíš, blázon, že sa ti len vysmieva, že sa len ihrá s tebou ako mačka s myšou? — Ach, neposmievajteže sa, gazdíčko, z chudobného dievčaťa.

— Čo vravíš? Ja sa posmievam? — a oči sa mu zablyskli. — Neposmievam sa a ani sa nenazdaj, že kvôli tebe som prišiel. Prišiel som kvôli tvojej dcére Marke. Chcem ju mať za ženu. Rozumieš? Za ženu, — a pozrel na Remeňa, či nevyskočí od radosti nad takým ohromným šťastím.

Remeň sedel ako prikovaný. Žiadosť Práckeho bola taká neočakávaná, áno, ohromujúca, že bol ani omráčený. Vypleštenými očami pozeral naň.

Prácky zasmial sa nad jeho nesnádzou.

Tento smiech ho priviedol k sebe.

— Veď je to posmech. On robí posmech zo mňa, — preblysklo mu hlavou. — Hľa, ako sa smeje, starý pes. — Prešiel si rukou po tvári a spola namrzene, spola pokorne prehovoril: — Neposmechujte sa z chudobného človeka. Povedzte, čo chcete, ale dievča vám nič neurobilo, aby ste si smeli z neho posmech robiť. — Keď dokončil, zľakol sa, ako sa len opovážil toľko povedať. — Teraz sa nahnevá a vyvŕši sa na mne i na nej duplovane.

Práckeho tešilo, že Remeň netrúfal si ani len pomyslieť na možnosť toho. Ale chcel už i dokončiť vec, aby nejako ona neprišla. Preto vážnym hlasom prehovoril:

— Nežartujem, ani sa neposmievam. Chcem sa oženiť. Len ma okrádajú… I včera Zuza vliekla pod zásterou masti v hrnci. Vyprášil som ju. Nechcem byť sám. Rád by mať ženu, ktorá by ma opatrila, dozerala a bola mi vďačná. Desať by mohol mať na každý prst: i starú i mladú, ale nechcem ich. Včera som videl tvoju dievku husi pásť pri vode. Zapáčila sa mi. Myslel som si: toto bude ona. Pravda, je mladá, ale si ju vychovám. Bude mi vďačná za to všetko, čo jej dám… A prisám, bude bohatšia, ako sa nazdáte.

Remeň začal chápať, že to ide byť naozaj. Pred ním sedel s otylou, šedinami pokrytou tvárou Prácky. Tento človek chce jeho mladú dcéru. Za tohto by sa mala zahrdúsiť? I cítil pocit hnusu. Nie!… Ale veď on ma môže ako červiaka rozmliaždiť, Marku bez prístrešia na želiarstvo vyhnať a ináče by som mal do smrti svätý pokoj… a ona v masti by sa kúpala a hodvábom odievala… I pozrel bokom nesmelo naň. Starec, vyžitý starec sedel pred ním, ktorý tak ostro hľadel na neho, že sa mu zdalo, ako by sa škľabil. Nová ťarcha mu padla na svedomie. Nevedel, čo má robiť. Či sa tešiť a či sa báť?

Prácky pozeral naňho chvíľu a čakal, kedy už vyskočí od radosti alebo kedy už vypukne v radostný smiech a či plač, keď ho tak veliké šťastie potká jemu byť tesťom. Keď videl, že tento „hlupák“ nemá sa k ničomu, začal on.

— No, čo? Veríš, či neveríš? Nemám času. Povedz tak alebo inak. Ale si dobre rozmysli a vedz, že vtedy chytaj šťastie, keď je tu. Čo som povedal, to je tak a nie inak. Nie som mladý, ale zato som na to dosť bohatý, aby tvoju dcéru urobil šťastnou.

— Veď ja neviem, — začal Remeň. — Čo mu len mám povedať, ako si pomôcť?

— Nevieš?

— Nuž ono — načim by sa bolo i Marky spýtať, čo reku tá na to. Ja z mojej stránky, už ako ja, nemám nič proti tomu. Ale, viete, ona, ako dievča — je… nuž je mladá.

— Veď ja to viem, že je mladá a ako taká by radšej mladého ako — staršieho, — a nešlo mu slovo „starý“ na jazyk. — A ja som to i chcel, aby sme sa my medzi štyrmi očami pozhovárali. Ty si už vo veku. Pravda, nemáš ho nazbyt, ale, predsa vieš si rozložiť vec a vieš, čo vám je všetkým na osoh a šťastie. Ja nejdem sľubovať, ale o tom buď presvedčený, že sa o to postarám, aby rodič mojej ženy nechodil ako žobrák a mať s čerešňami a dohánom na chrbte.

Popod oblok prešiel niekto a v zapätí cvakla kľučka na uličných dverciach.

Prácky vzal klobúk. Priblížil sa až k Remeňovi a rýchlo, udusujúc hlas, povedal:

— Prehovor s Markou. Vysvetli jej múdro, lebo vieš, čo je na vážkach, — a oči mu zablyskli hrozbou. Remeň vycítil z tvrdosti hlasu, že tu ide o životnú otázku a niet nijakej nádeje na nejaký iný východ.

— Veď už urobím, čo budem môcť —

— No veď tak.

Otvorili sa dvere. Marka, nesúc krčah vody, vstúpila. Ešte vo dverách volala:

— Apo, nenapijete sa čerstvej vody?

Zazrela cudzieho človeka, poznala ho. Tvár jej vzbĺkla od studu. Hanbila sa, ani nevedela prečo, a k tomu ju i strach prejal. Zostrašene, zadivene pozerala naňho, ako by sa ho bola spytovala:

— Čo si prišiel, čo nám nedáš pokoja? Stála tak za chvíľku nepohnute.

Prácky tiež cítil stud pred ňou. I jemu udierala krv do tvári. Pred jej zrakom sklopil oči.

— Eh! — myslí si, — starý blázon, ty budeš pred ňou oči klopiť a červenať sa ako nejaké chlapčisko, ktorému ešte na gambách materino mlieko neuschlo! — Usmial sa nad sám sebou.

— Čo neprivítaš? — dohovára otec. — Nazdajú sa, že nevieš.

— Prepáčte, — zašepne a aby ukryla rozpaky, utiera pri stene lavicu zásterkou. — Sadnite si u nás.

— Ďakujem ti, Marka, už idem domov. Ale možno, že si ešte prídem k vám posedieť, ak nebudeš odo mňa utekať ako včera. Či som také strašidlo, že môžem len naľakať? — hovoril žartovne.

Marka od hanby sa len tak pýrila.

— No, neboj sa, — vraví on a blíži sa k nej. — Veď sa my pomeríme, všakver? — Potom ako by si bol rozmyslel, povedal zbohom a vyšiel von. Remeň ho vyprevádzal.

— Apo, čo chcel tu? — spytuje sa Marka, keď Remeň vrátil sa do izby.

— Ale, nuž prišiel o vosk. Vieš, že som teraz vybíjal, nuž prišiel sa zjednať. — Chudák luhal, aby nemusel povedať dcére pravú príčinu. Chcel sa najprv pozhovárať so ženou a tá potom to už vykoná. Darmo je, ženy sú v takých veciach najzbehlejšie.

Marka verila i neverila, ale videla, že otec je nie náchylný k rozhovoru. Nuž nechala tak a šla si po robote.

Práve zvonili na večer, keď Remeňová vrátila sa z mesta. Bola ustatá, ale zato spokojná, lebo dosť dobre popredala. Mohla Marke i na kosičku kúpiť i ešte pár groší čistého osohu doniesť. S úľubou vytiahla z batôžka v ručníčku zaviazanú látku. Naschvál trocha pomalšie rozväzovala, aby Markinu zvedavosť stupňovala a tak dojem zväčšila. S náležitou jemnosťou vybalila z papiera a potom pretiahla na kolene, aby ju Marka videla a ocenila v celej jej kráse. Látka na kosičku bola pestrá, plná zeleného lístia, rozvitými ružami i púčkami obtočeného.

Marka obyčajne mávala veľkú radosť, keď jej matka niečo doniesla. Ale odkedy Janko bol preč, ako by bola utratila záujem, nič ju netešilo. Tak to bolo i teraz. Usmiala sa i pochválila, ale že by sa bola radovala tou detinskou, opravdivou radosťou, toho nebolo.

Matka vycítila, že to len naoko i pozrela na ňu.

— Čože, vari sa ti nepáči?

— Božechráň, čože by sa mi nepáčilo! Ba je veľmi pekná.

— Človek sa i naustáva i ešte nevyhovie, — zašomrala urazená a skladá dovedna, aby odložila do truhly. — Na druhý raz si kúpiš ty.

Keď Marka už odišla do komory, aby si ľahla, prehovoril Remeň ku žene:

— Počuješ, žena, poviem ti novinu.

— Čo za novinu?

— Takú, že čo by si do súdneho dňa hádala, neuhádneš.

— Čože to môže byť?

— Dnes bol tu Prácky. Vieš prečo?

— Zase pýtal peniaze? — spytuje sa úzkostlivo žena.

— Peniaze? Čo len peniaze… Viac, omnoho viacej.

— Nuž čo? Hovor. Čo ma trápiš?

— Marku!

— Marku!? — vykríkla žena v údive.

— Marku!

— Ale naozaj?!

— No, už je to tak a nie inak. Vravel, že ho okrádajú. Zuzu odprášil. Našiel u nej hrniec masti, čo si niesla Anči… Že by on vraj mohol mať i desať na jeden prst, ale že nechce len Marku.

— Ale taký starý a naša dievka! Ih! Aby ťa i so starým capom! — hovorí ona, ale z hlasu nevyznieva jej veľké pohoršenie, ba ako nejaké zadosťučinenie. — Veď ja som dávno vedela, že naša Marka bude mnohým oči klať. Ale že by práve Prácky, to mi predsa nejde do umu.

— Veď i mne je čudné. Ešte včera bol v záboji napaprčený. Zazrel na mňa, ako čo by ma chcel zjesť… Videl ju vraj pri potoku husi pásť, tak že sa mu zapáčila… Teda? Čo myslíš?

— Veď ja neviem, — múdri sa žena.

— Žeby sme si dobre rozmysleli. Že matka jeho ženy by nesmela čerešne ani dohán viac na chrbte nosiť.

— Čo som i nosila, ale zato z cudzích mozoľov som nežila.

— Zle je to všetko, — začal zase Remeň, ako by chcel nadpriadať.

— Čo je zle? Že ju pýta?

— Áno. Ak ju dáme, tak s ňou čo bude pri takom, starom? Ak ju nedáme, vypomstí sa on na nás.

Nastala tichosť. Mlčali obaja, ako by rozmýšľali.

— Hovoril si s Markou? — ozvala sa ona.

— Nie. Čakal som na teba, ty to lepšie vieš.

— Dobre! Ona je chudobná, on bohatý a starý. Pretrpí pár rokov a bude potom, keď on umrie, paňou nad všetkým. Nech sa potom vydá, za koho chce.

— Čertovská baba! — pomyslel si Remeň. — Ako len tak môže… hneď všetko… Mne sa tiež hmýrilo a ona ti hneď trafí klinec po hlave.

— Len či ona bude chcieť?

— Ja nepôjdem zaň a čo hneď čo sa stane! — ozve sa Markin hlas pri dverách. Nemohla v komore usnúť, vyšla do pitvora napiť sa vody z krčiažka, keď ju zarazil rozhovor rodičov. Vypočula všetko.

Strhli sa obidvaja, ako keby ich bol niekto pri krádeži zastihol.

— Prečo nespíš? — povie po chvíli matka.

— Nemôžem, — a hlas sa jej drhne od rozčúlenia.

— Remeňovi, keď počul, že plače, zmäklo srdce a potom súcitným hlasom prihovoril sa jej:

— Čo plačeš?

— Keď mi je ľúto, že ma chcete predať za toho starigáňa. A veď vy viete, že ja už — — Čo bude s Jankom? — vyhŕklo z nej.

— S Jankom? — chytá sa matka ani trávy novej myšlienky. — Keby ťa bol chcel, nebol by odišiel. Bohvie, čo sa môže stať. Alebo nešťastie, alebo druhá príhoda, ba ešte i tam môže sa spliesť s inou a teba zabudnúť.

— Čo len takô hovoríte a mne len žiaľ robíte? Vy Janka nepoznáte. On mňa nenechá a ja jeho tiež nie.

— A takto by si bola pani a aká pani. Celá dolina by ti závidela.

— Ja nechcem! Radšej sa do studne hodím alebo sa inak zmárnim, ako by som sa mala zahrdúsiť a Jankovi daný sľub zrušiť. — Vypukla v hlasitý plač. — Vy mňa nechcete, vy mňa chcete od seba odohnať a predať, aby ste sa ma sprostili a zaživa pochovali.

Otec vyskočil z postele, objal si dcéru a posadil na posteľ.

Marka pritlačila si tvár na otcove prsia a on hladkal jej vlasy a tešil ju ako dakedy, kým ešte bola malá.

— Neplač, veď to nemusí byť. Veď ak sa ti nezdá, nuž nepôjdeš.

Matka bola praktickejšia nežli citná a už mala vyrátané všetko, ako by to dobre bolo. Hnevala sa na starého i okríkla ho:

— Nemaznaj sa, ty starý blázon. Aspoň ty maj trocha rozumu, keď ona nemá… A čo bude z nej, keď nás Prácky vyženie, keď budeme bez prístrešia a pôjdeme sťato holí ako prst. Čo potom?

— Budeme robiť. Ja vám budem pomáhať vo všetkom.

— Ľahko sa to hovorí. Aj Jano, keď príde a uvidí, že nemáš nič, myslíš, že si ťa vezme?

— Janka ja poznám. On je nie taký, — ale pritom Markino srdce zamieralo pod dojmom, že by ju mohol nechať.

— Keď ma chcete zaživa zahrabať, tak ma len dajte; ale ja vám hovorím, že ho ja nechcem.

Marka ostala stála. Ani hrozby ani prosby nič neosožili. Rodičia sa konečne ustálili, že ju nebudú nútiť, že veď majú len tú jednu, nuž nech si robí, ako chce; ale nech si sebe pripíše, keď neposlúcha múdrejších rady.

O pár dní odpovedali Práckemu.

Práckeho zachvátil hnev, keď počul, že nechce ísť za neho. Jemu sa to opovážili urobiť?! Žobráci! Opovrhnúť ho, takú hanbu mu urobiť za jeho dobré! K tomu ťažko bolo mu opúšťať už myšlienku, do ktorej sa vžil, ktorá ho oblažovala. Remeňa v sprievode nadávok vyhodil z izby. Dal zapriahnuť, sadol do vozíka a letel do mesta.

Medzitým u Remeňov zavládol smútok. Ticho boli všetci traja. Stránili sa jeden druhého. Otec pred dcérou a dcéra pred otcom klopili oči, ako by boli niečo urobili. Matka kedy-tedy s výčitkou pozrela na Marku a vzdychla si zhlboka. Marke bolo na nevydržanie. Začal sa v nej ten duševný boj, ktorý jej nedal ani za okamih pokoja.

Nevidela nijakého východu. Jano len teraz odišiel, bohvie, kde je, a matkou hodená pochybnosť, či ju vezme, keď bude bez prístrešia, bez roličky, hlodala jej v srdci. Videla rodičov utrápených, na starosť pozbavených majetku. Hľa, ako sa odpláca! Bežala do kraviarne, aby sa aspoň tam potešila, ale miesto potechy i tam len zármutok. List dostali, pravda, od Jana i pozdravenie pre Marku, ale sa v ňom žaloval, že nemôže dostať ešte roboty, že je v núdzi, ale že nepríde, kým nezarobí na cestu i na dlh, aby mohol vyplatiť. Stará Dúbravová ju neprijala tak láskavo, ako očakávala. Ona v duchu vinila Marku, že odišiel Jano. Či sa musel do nej zblaznieť? On bol, pravda, chudobný, ale parobok taký, čo mu páru načim hľadať. Dobre ona videla — čože by mať nevidela — že inakšie dievky, nie len také, „čo pýcha na ulici…“, pozerali za ním.

Marka miesto potechy doniesla domov novú ťarchu.

O pár dní zatým, práve na Jána, zastal pred richtárovým domom koč. Malý hrbatý pán zišiel z neho. V ruke mal čiernu podlhovastú remennú kapseľu. Vošiel do richtárovho domu. Stade onedlho v sprievode dvoch boženíkov poberal sa rovno do Remeňov. Kade išiel po ulici, ľudia vychádzali z izieb a nakúkali za ním, koho to ide „oblažiť“. Remeň, keď ho zazrel, zbledol na smrť. Žena začala bedákať, rukami zalamovať. Marka stála nehybne ako stĺp, nepovedala ani slova, len ruku mala pritisnutú k srdcu. Exekútor sadol si za stôl. Vytiahol písma z kapsele a s tvárou spokojnou, ako by robil najľahostajnejšiu vec, prezeral ich, potom vytiahol ručník, utrel si nos a takto pripravený pozrel v tú stranu, kde stál Remeň. Mal niečo, čo upomínalo na dravého vtáka, alebo lepšie, keď pozrel človek na jeho veľké, nahor končité uši, na nos dlhý, v ľavú stranu ohnutý, ktorý ku koncu sa šíril, aby odrazu zahol sa do končitosti, vtedy vyzeral práve tak ako satyr. Len rožky a kopýtka mu chýbali.

— Ste vy Ondrej Remeň? — spytuje sa ospanlivým hlasom, div nezívne.

— Ja, prosím ponížene.

— Ste dlžen Ďurovi Práckemu tisíc dvesto zlatých?

— Áno.

— Môžete mu zaplatiť?

— Ja, prosím pána veľkomožného, — zajaká sa Remeň, — teraz nemám, ale sa budem usilovať zaplatiť.

— Tu je nie o tom reč, či chcete, či nechcete, ale či máte?

— Nuž veru teraz nemám.

— Keď nemáte, tak v mene zákona popíšem vám… a ak nesplatíte do termínu, na verejnej licitácii sa vám odpredá majetok.

A písal, kým nepopísal všetko, čo bolo. Nezabudol na nič, ani na periny. Ako počula Remeňová, že jej i periny popisujú, kričala ani z rozumu pohnutá.

— Píšte, len píšte, popíšte všetko! Prečo nepíšete — boh by vás skáral! — i mňa i dcéru i všetko!

Pozrel na ňu mdle exekútor ako vo sne. Potom prehovoril:

— Načože by ste vy nám boli? Vás nepotrebujeme. Ale dcéru, to už môžem, — a zasmial sa spokojne. A vytiahol zlaté hodinky, otvoril ich, pozrel na ne a vopchajúc ich naspäť, poihral sa s takou istou retiazkou. Ľavou rukou prešiel si nakrátko ostrihané fúzy. Na malíčku zablesklo sa očko vsadené do hrubého prsteňa. Potom zobral svoje písomnosti, usmial sa na Marku, Remeňovi kývol hlavou a spokojne, ako po dobre zavŕšenej práci, odišiel, vyprevádzaný boženíkmi.