ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minul asi rok, keď prišla utrápená Remeňka do fary. Bolo to práve po modlitbách, lebo mala knižku pod pazuchou. Vyčkala na boku pri kostole, kým farár neodišiel domov, potom pomaly, bojazlivo šla za ním. Keď prišla na prstoch do pitvora, poobzerala sa na všetky strany a vkĺzla do kuchyne. Zazrela tam pani farárku vrtieť sa už pri práci — i poklonila sa.

— Vitajte! Čo dobrého vás donieslo k nám? — odpovedá farárka.

— Ach, horká moja dobrota, ich milosť… zle, všetko zle!

— Sadnite si, — a ukázala na lavicu pri stole.

— Ďakujem. Veď som ešte neustala.

— No, len si no, — ponúka priateľsky.

Dvere sa otvorili a vbehol najmladší chlapec farský (ostatní už boli po školách). Mal knižku v ruke. Chudák, turboval sa, bo už prichádzala hodina, keď ho mal otec učiť. Dobrinský si deti učieval sám.

Keď zazrel Remeňku, privítal ju, potom priplichtil sa k matke.

— Čože by si?

— Mama, ja som lačný.

— Netáraj! Ale už? Veď sme len teraz raňajkovali.

— Aha, teraz… veď vy vždy —

— Nuž a čohože ti?

— Poď sem, Lajík, — volá ho Remeňka. — Aha, čo ti dám, — a podávala chlapcovi krásne červené jabĺčko.

— Nemali sme veľa… ale nemá ich kto u nás… Starý, ten nechce — a ja? — pre mňa! Ja od trápenia nemám ani chuti do jedenia, — a ručníkom pekne poskladaným utrela si slzami nabehnuté oči.

— No, ber si, — ponúka ho. — Nehanbi sa. Reku, vezmem, nech si zahryzká.

Ženičky už majú tú obyčaj doniesť niečo, aby sa zavďačili a i tým aby si urobili príslušnú náladu.

Chlapec pozrel na matku, či smie.

Matka sa usmiala.

Prikročil, vzal a nestačil sa dobre ani poďakovať, keď už zuby mal v ňom zaťaté. Hojná šťava vystrekla z jablka.

Remeňka upravila si pravou rukou šatku na hlave a začala:

— Veď som prišla, pani farárka, na poradu k pánu farárovi.

Chlapec sa zaradoval.

— Prišla k otcovi, to sa učenie odtiahne a ja mám času ešte si pobehať, — i vybehol spokojný von.

Zostali len dve v kuchyni.

— Môžete, čože by ste nemohli. Je doma teraz, len čo prišiel z kostola.

Remeňka si vzdychla.

— Máte nejakú starosť? — spytuje sa sústrastne farárka. — Veď som počula, že Prácky nenažíva dáko veľmi dobre s Markou, — pomohla jej, keď videla, že jej ťažko príde vysloviť príčinu príchodu.

Ona vôbec málokedy neuhádla príčinu príchodu na faru cirkevníkov, vzdor okolkovaniu a vytáčaniu, čo sa považuje za istý druh slušnosti u ľudu, bo ona poznala už ich život, domácnosť, chyby i žiadosti.

— Veru mám. Veď sa toho máloktorá mať dožila, — horekuje Remeňka. — Nazdali sme sa, že si dcéru bohvie ako opatríme, a tu, hľa, peklo.

— Veď som ja to hneď myslela, — vraví farárka, — že to nebude dobre.

— Veď my, veď ja som ani nie… ale či on dal pokoja, či neprišiel za ňou k nám? Veď už bolo i odpovedané, a tu on chcel nás vyhádzať, vypredať, veď vedia…

Farárka pokývla hlavou.

— Tak čo? Sama ma poslala, hľa, na deň po Jáne, len čo sme vstali, aby som šla a povedala mu, že už pôjde zaňho… A od tých čias je zo dňa na deň horšie. Ona je už len tôňa. Pravda, takto do tváre sa jej ešte nevidí, bo líce má ani ruža, ale keď slabne. Od Hromníc nedajbože, ani kašeľ neprestáva. A on zo dňa na deň len horšie, nikdy pekného slova jej nepovie, pritom potvára ju s každým. Už ani pozrieť nesmie na nikoho.

— Už som i ja i starý všelijak i prosili, aby nerobil tak s ňou, ale on ešte horšie. Tak, reku, tajdem k pánu farárovi a poproskám ich, aby hľadeli už dákosi poriadok medzi nimi spraviť a Práckemu do duše nahovoriť, lebo sa tá zhryzie z tohoto sveta… Už ani teraz nemá chuti ani do jedenia… Onehdy, hľa — upečiem koláč ani páper ľahký. No tak mi narástol že len, a pritom sa upiekol na červenkavo. No vedia — všetko jedno, ako by len hľadel. Upečiem jej reku a odnesiem. Za dievčenstva takto pri sviatkoch vedela ho tak spratať, ako čo by zmietol. Tak, reku, či by jej nebol na osoh… A či ho chcela? Ich milosť, ani takého si neodkrojila ako toto, — a ukázala na pol dlaň, — len taký kulilinček ani pod jeden zub. A aj to len tak poomáľala v ústach a prežrela, len aby bolo. No, už je to nie dobre! Ach, čo to len bude? Čoho sa ja dožijem… ja hriešna mať! — a zaplakala.

— A na tomto je ešte nie dosť, ale môj starý! Keby ho len videli, čo ten! Už je nie do vydržania s ním. Do týchto čias sme žili, ako pán boh prikázal. No veď vedia… — a pozrela na farárku, či jej prikývne.

— Nikdy sme o vás nič zlého nepočuli.

— Ani nie, ich milosť, nikdy. Čo ako sme sa živili, ale že by môj starý bol na mňa ruku zodvihol, ako sa to stáva u druhých, alebo len zlé slovo — to nikdy! Ale teraz? To všetko ide naopak. Len mi vždy hudie: ,Ty si tomu príčina všetkému, ty si hneď hotová bola, ty si len za bohatstvom…‘

— Ale ja, reku? Či som ju ja nútila? Či som ja hádam jej nedala po vôli?… A tu z reči do reči… len nech si povážia, len keď ma raz udrie poriskom. Ja reku, čo je to? Ani som veriť nechcela! Pozriem naňho a on kričí a nadáva. Ach, ani im nepoviem, aké pľuhavé od výmyslu sveta mená mi navynadával… A ja len čo som mu povedala: ,Čo robíš?‘ A tu on len keď ma začne mlátiť. Ach, keby videli, veď mi je celý chrbát dotlčený ako modré súkno.

— Čo nepoviete? No, no, to je už veru nie dobre.

— Veru nie, a čo to len bude? Ach, prosím ich ponížene, — a skladá ruky pred farárkou, — nechže poradia… pomôžu.

— Veď už urobíme, čo môžme. Ja rozpoviem pánu farárovi a on už urobí, čo za dobré uzná. A vy s vaším mužom sa len usilujte poriadne, v tichosti žiť a nerobte si hriech a posmech vo vlastnom dome.

— Daj, pane bože! — vzdychla zbožne Remeňka.

— — —

Marka sedela v izbe a šila, keď vstúpil popoludní farár Dobrinský.

— Dobrý deň, Marka! — pozdravil ju a pozrel prívetivo na ňu. — Ako sa máš?

Zarumenila sa.

— Ďakujem za opýtanie, ich milosť, len tak pomaly.

Zbadal na nej premenu. Lícne kosti jej vystupovali, líca boli vpadnuté a oči jej horúčkovito žiarili.

— A si zdravá?

— Ešte by som len ta bola, ale som trocha slabá!

— Treba si dať pozor. — Liečiš sa?

— Načo? Nič ma nebolí… Veď to prejde, — a usmiala sa bôľne.

— A muž ti je kde?

— Odišiel ešte ráno do mesta.

— Hm! Chcel som sa trocha s ním pozhovárať.

— Má prísť istotne, a to ešte dnes… Ak by som mu ja mohla povedať…

— Nie, — po malej prestávke hovorí farár, ako by mu iná myšlienka bola prišla na um, — nie, nechaj, — prídem druhý raz.

— Ako im ďaka, ich milosť, — hovorí ona znepokojene.

— Sadni si, Marka! Chcem sa s tebou trocha pozhovárať.

Sadla si a čakala s istým pocitom strachu, čo to bude.

— Neboj sa, dieťa moje, — pozrel na ňu sústrastne a posmeľujúco. Hlas mu znel tak citne, milo.

Vyhŕkli jej slzy. Zakryla si tvár rukami.

— Neplač. Čo sa sužuješ, keď je to márne… Tým si len život roztrpčuješ.

— Ach, ich milosť, už nevydržím, nemožno ďalej — —

— Taký ti je zlý?

— Či zlý? To len sám pán boh vidí.

— Ale či si ty tiež nie príčina?

— Aká? — strhla sa a nepokojne pozrela na farára, či ju on tiež nepotvára.

Porozumel jej. Milo sa usmial.

— Nie. Viem, že si čistá, som o tom presvedčený, že si prísahu vernosti nezrušila — —

S vďakou pozrela naň, tak jej dobre padli láskavé reči farárove.

— A predsa plnila si to, čo si sľúbila pred oltárom svojmu mužovi? Snažila si sa ho milovať?

Sklopila oči, hlboký bôľ zračil sa jej z tváre.

— Však ver’ nie? — Hlas jeho je taký mäkký, nezneje z neho horkosť výčitky.

— Nie, — šepcú jej zbledlé pery, — nemožno. Všetko som mu robila po vôli, bola poslušná, len — —

— Vidíš, to je chyba. Ty, keď si sa zaňho vydala, mala si sa vynasnažiť spríjemniť mu život, rozveseliť ho. Vidíš, on túžil za tým, aby lúč lásky ženinej ohrial, osvietil mu tých pár rokov, čo mu ešte zbudne zo života. Snaž sa byť prívetivou, prítulnou a uvidíš — i sebe i jemu spríjemníš život a nebude hriechu ustavične medzi vami.

— Nemožno.

— Prečo?

— Bojím sa ho veľmi.

Zasmial sa.

— Blázonko! Veď sa on práve na to hnevá, že sa ho bojíš, že utekáš pred ním. Len oprobuj, uvidíš, že bude inakší. Čo sa budete oba trápiť? Keď si ho nemohla vystáť, nemala si zaňho ísť.

— Veď som ja nechcela, ale keď nás chceli rozpredať.

— Taák? Bála si sa hádam núdze? — jeho hlas znel vážne.

— Ja? Nie. Ale čo by bolo bývalo s otcom, s materou? Otec by sa bol zosužoval zo sveta! — ticho, skoro šeptom hovorila.

— Hľa, obeť, — pomyslel si farár — — A ešte sa nájdu panáci, ktorí hlásajú, že ľud nemá citu, že mu je cit nevyvinutý preto, že na šatách, závojoch neukazujú svetu svoj žiaľ a neudierajú na veľký bubon svoje nešťastie…

— Chuderka! — vzdychol si nahlas. — Neboj sa, dievka moja, uspokoj sa. Ešte ti raz vravím, usiluj sa byť prívetivou oproti mužovi. Buď veselá… a uvidíš, všetko dobre bude. Popros boha o silu, aby ti jej udelil. Keď si obeť doniesla rodičom, si vstave i túto obeť doniesť, a ešte, keď to vám obom slúži ku spáse.

— Neboj sa! — a pristúpil k nej sťa otec.

Pocítila kňazovu ruku na hlave.

— Neboj sa, dcéra moja, ja budem bdieť nad tebou. Budem sa s ním zhovárať. Rozpoviem mu. Ale mi sľúb, že sa budeš snažiť tak robiť, ako som ti povedal. No? SľúbiŠ? — Otázka jej znela tak milo, tak láskavo a povzbudzujúco.

Pozrela naňho. Oči sa jej zaleskli vôľou plniť a pery jej zašeptali:

— Áno. — I zohla sa k ruke farárovej a pobozkala mu ju vďačne.

— Boh ti daj sily, dievka moja, a vytrvanlivosti. Uvidíš, že všetko dobre bude. A teraz zbohom! Ja budem hovoriť s ním. Nezabúdaj, len milo, len prívetivo, a keď hneď i nie, nuž len trpezlivosť… Zbohom!

Ako išiel cez dvor, videl Ondreja pod oblokom kresať niečo sekerou. Bol zohnutý až k zemi. Nezbadal farára.

Prišiel k nemu.

— Pán boh pomáhaj!

Ondro sa strhol, keď počul známy mu hlas. Pozrel, videl farára nad sebou stáť. Vstal zmätene, strhol klobúk a privítal ho. Marka sa usmiala, keď videla jeho nesnádze.

— Čo robíte?

— Ale nuž len takô ledačo, teraz nemám takej roboty, tak, reku, idem si tento kolík zakresať. Tam, hľa, máme do plota dieru a stade vše nám či kačice, či iný hyd vybehne na ulicu. Tak, reku, dobre bude to niečím zapchať, aby nemohli von. Lebo, prosím ich dvojctihodnosť, veru sa i stratia alebo i voz ich môže zadláviť. Tak, reku, idem, — rozhovoril sa náš Ondro a pritom si prihladkal skuštravené vlasy.

Farár s úsmevom počúval obšírne reči Ondrove.

— No len pracujte, Ondrejko, veď ja viem, že nemôžete byť bez roboty, vždy si musíte niečo nájsť.

Ondro až tak rástol od radosti, že ho pán farár pochválili.

— Hľa, myslí si, i pán farár vedia o mne, že som nie hocikto, — a preto s pokojným úsmevom prehovoril:

— Jaj, prosím ich milosť, — a poobzeral sa po priestranstve, — veď u nás čo by človek mal sto rúk a sto očú a ešte ani vtedy by nedostačil. Veru u nás nemôž’ si voľkať, keď všade ako by kričalo na teba, ešte toto a ešte tamto… a potom, ich milosť, len keď sme zdraví a keď nám ten otec nebeský tamhore pomáha… Nuž už my sa len do jeho vôle oddávať musíme, ako on ráči,… zamudroval Ondro, aby videl farár, že vie, s kým hovorí, že je nie sprostý, ale že sa i do Písma rozumie.

— Veru tak, Ondrejko! — rečie veselo farár. — Len tak, len o neho sa opierať, v neho dúfať, u neho pomoc hľadať, — a pozrel na Marku.

Marka porozumela. Pokývla ľahko hlavou na znak súhlasu a spokojný úsmev poihral jej okolo úst.

— A pán farár čože robkali? Prišli nás vidieť? — spytuje sa dôverne Ondro.

— Prišiel som. Už som dávno nebol, tak sa mi zachcelo vidieť vás. Škoda, že gazdu niet doma.

— Jaj, ich milosť! — poškrabal sa za uchom Ondro. — A ver’ škoda, že je nie gazda doma, že sa nemohli s ním pozhovárať, lebo by bolo dobre, keby, — pozrel ustarostene na farára a potom na Marku s výrazom tajomným, ako by chcel riecť: ,Mal by som veľa čo rozprávať, ale pred touto nemôžem.‘

Porozumel mu.

— Za to nič, veď ja prídem čím skôr, keď bude doma. Pozdravte ho…

Nebo bolo zaoblačené. I pocítil kvapku dažďa na líci. Pozrel hore.

— Bude pršať. Musím sa ponáhľať domov. Zbohom, Marka, i vy, Ondrej, a len veselo!… — a pozrel významne na Marku. — Všetko dobre bude.

Odišiel.

Po nebi sa valili tmavé oblaky, začalo sa stmievať a popŕchať.

— Thú! Tisíc hrmených! No, to sa mi ešte nestalo, — vykríkol odrazu Ondro a náhle oprel sekeru o múr k obloku.

— Čože sa vám stalo? — spytuje sa Marka.

— Ale nuž gazda mi naručil, aby som pochodil po domoch, či by nám nemohli ísť zajtra po drevo… a ja starý… som zabudol. — A nepovediac viac ani slova, šiel do konice po kabanicu a onedlho bol už na ulici.

Marka ostala sama doma, bo Dora ešte hneď odpoludnia vypýtala sa, aby mohla si ísť opatriť matku, ktorá dávnejšie chorievala a teraz už leží. Ľahko sa jej bolo vypýtať od Marky, keď nebolo gazdu doma.

Zažala svetlo, potom začala priprávať večeru. Bolo jej clivo samotnej.

— Prečo len už nejde domov? — myslí si, — Zaiste zase zaostal s pánmi. Ach, tí páni! — vzdychla si, rozpomenúc sa na to, čo musela pretrpieť od tých čias.

Vonku sa úplne stmilo. Bola tma taká, že ju mohol krájať, ako sa hovorí. Po ulici bolo počuť blížiť sa kroky. Svetlo, lejúce sa z oblokov dedinských domkov, kedy-tedy osvietilo čiernu postavu muža, idúceho hore dedinou. Z Práckeho domu padali na ulicu jasné lúče obtočené širšou vrstvou, ako slabšie osvetlenou hmlou, ako to býva v čas vačšej pŕšky, keď je povetrie preplnené vlahou.

Zastal.

— Teda tu, — myslí si. — Ozaj, čo robí tá nevernica?…

Chcel urobiť ešte krok a prejsť, keď zostal stáť v pruhu svetla, valiaceho sa z nezahaleného obloka. Akási nevedomá sila tiahla ho k nemu. Pristúpil. Nazrel do obloka. I videl ženskú postavu. Bola chrbtom obrátená k nemu.

— To je ona, — poznal ju po postave. Teraz sa obrátila. Hľa, díva sa mu takmer do očú. Áno, tak sa mu zdalo, že ho vidí, keď náhodou pozrela do okna.

— Samotná je, — myslí si. — Kde môže byť ten jej starigáň, čo sa mu zapredala? — Vtom vzbudila sa uňho neodolateľná túha postaviť sa pred ňu, povedať jej prvej všetko to, čo zažil pri rozpomienke na ňu v cudzine. Áno, vysloviť jej isté bôle a horkosť, čo cítil, keď sa dopočul o jej nevere. — Tak, nech by vedela!… Ozaj, keby ho teraz tak videla? Čo by povedala?… Tak len raz jej riecť, že opovrhuje ňou, a ukázať jej, že zarobil, že má z čoho vychovať si ženu… Eh! Načo! Už je beztak márno… Nechaj všetko, čo sa budeš — ako by hovorilo niečo vnútri.

Marka zbadala, že je okno nie zastreté. I pristúpila k nemu, aby ho zastrela.

— Keby vedela, že len múr ju delí odo mňa, — pomyslel si a vzdychol si a trhane od vzrušených citov.

Pozrela von do tmy cez oblok. Zdalo sa jej, že vidí vonku v tme stáť mužskú postavu. Vykríkla od ľaku a rýchlo zakryla oblok.

— Zazrela ma, poznala ma! — prelietlo mu hlavou. — Len slovo jej povedať, aby vedela a cítila, čo všetko som ja prežil. A potom už ako boh dá… i vstúpil rýchlym, no tichým krokom do dvora. Nahmatal pritvorené dvere, boli otvorené. Vpravo zasvietila sa mu kľúčová dierka. Striasol sa, zastal za okamih, ako by sa klátil, čo má urobiť. Potom akoby mechanicky vztiahol ruku ku kľučke, pritlačil ju — a dvere sa otvorili. Vstúpil do osvetlenej izby.

Na štrkot kľučky Marka sa obrátila ku dverám a videla vstúpiť v čiernom odetého chlapa. Nepoznala ho v prvý okamih. Bol premoknutý a zablatený. Nazdala sa, že je zlodej. Chcela vykríknuť, ale od ľaku nevládala sa ani pohnúť. Musela sa chytiť o roh stola, aby nespadla.

Jano Dúbrava, lebo on bol, za minútku mĺčky pozeral na ňu. Pocítil v sebe slasť pomsty. Hľa, ako sa trasie pred ním! Predsa je len vinovatá…

Marka s úžasom pozerala naň. A hľa, tie črty tváre vzdor neznámemu obleku i tá postava zrazu sa jej zdali známymi.

— To on, — prelietlo jej dušou a ona v prvom návale citov podvihla akoby k nemu ruky a vykríkla jeho meno.

— Janko!

Pri počutí zvuku jemu tak známeho, ktorý mu toľko ráz prišiel na um v cudzine, a koľko ráz, keď bol samotný, usiloval si ho akoby vylúdiť, predstaviť, — pocítil bôľ i hnev.

— Áno, ja som to, — povedal ticho, ale hrdo. Každé slovo príkro vyslovuje. — Však ver’ by si si nebola pomyslela, že ma ešte dnes uvidíš — a ešte takto! — a podvihol jednu nohu cele zablatenú.

Jeho slová ako nôž krájali jej srdce. Zakryla si tvár.

— Zakrývaš si tvár, aby si ma nevidela? Boli časy, keď si nezakrývala… Eh, ani vtedy nebolo to naozaj!

— Bolo! — vykĺzlo sa jej nevedomky.

— Čože? To je cigánstvo. Ešte i teraz lužeš, ako si luhala, keď som sa na podstienke od teba lúčil. Nie je pravda?

— Nie, — zašeptala.

— Keby nebolo tak, veď by si nebola tu… A ja, nešťastník, som jej veril, za celý ten čas som len na ňu myslel. Či vstával, či líhal, vždy som len o tom hútal, ako čím viac si nadobudnúť, zarobiť, aby sme ako-tak bezstarostne mohli žiť. A tu keď mi konečne boh pomohol, že som si vyrobil v takých krajoch, kde som bol v každodennom nebezpečenstve, že ma olúpia, ba azda i zabijú, kde som odkladal pilne groš za grošom a skrýval pre teba… Tu? — Lačná si bola však ver’ za bohatstvom? Predala si sa tomu starigáňovi! Ale vedz teraz, že ani u mňa by si nebola na suchej kôrke, na! — najedz sa!… a vytiahol z vrecka za hrsť blystiacich sa peňazí…

Zakryla si oči.

— Čo ma trápiš?… Všetci —

— Ja že ťa trápim? A ty? Čo si so mnou urobila? Vytrhla si mi nemilosrdne všetky nádeje, čo som si utvoril. Prečo, prečo si len nedočkala?

— Nemohla som.

— Keď si nechcela, — odpovedal uštipačne.

— A či som si mala rodičov nechať na žobrácku palicu doniesť? Mala som ich nechať vyhnať z domu, aby sa potĺkali po cudzích kútoch? To by oni neboli preniesli, najmä otec… O tebe samé zlé chýry bolo počuť a potom ešte navraveli mi i to, že ma nebudeš chcieť, keď ma vidíš cele chudobnú. Tvoja mať, keď som bežala k nej o potechu, tiež na mňa len tak, ako čo by som ja bola všetkému vina, že si ty odišiel. Že veď si sa ty mohol i lepšie oženiť… No, povedz, povedz… či som mohla inak? Prečo si len šiel?! Prečo si nás opustil……!? Hľa, i tvoj otec už leží… Ty ma viníš… Pozri len na mňa, pozri, čo sa stalo so mnou od tých čias.

Len teraz zbadal hroznú premenu na nej. I pocítil útrpnosť s ňou, keď ju videl vychudnutú a zúboženú.

— Ja som nevedel o ničom, len po otcovej smrti som dostal chýr, čo sa stalo. Keby si vedela, čo som prestál vtedy… To len sám milostivý Hospodin vie… Tak i mať?… A som im prikazoval… — a čím ďalej, tým mäkší mu bol hlas a i tvrdosť z obličaja mu mizla. Pocítil ľútosť nad ňou, keď ju videl takú zúboženú.

— Vieš čo? — zrazu jej povedal tichým, nežným hlasom a pristúpil k nej. — Poď so mnou, opusť toho starigáňa. Poď so mnou ta, kde nás nik nenájde. Poď so mnou do Ameriky.

— Čo-ó? Čo to vravíš? — opytuje sa ho zdesená a cúva pred ním.

— Či je to také hrozné? No, čo si tu zažila? Len samé trápenie… Usužuješ sa. A ja? Neboj sa, vychovám ťa. Poď, zabudneme na všetko a bude, ako malo byť… — a obvinul rukou jej pás a nahnúc sa jej k uchu, začal jej šeptom hovoriť.

Keď pocítila Jankovu ruku a jeho teplý dych, div nespadla z nôh, taký cit ju ovládal. Rumenec polial jej tvár a istá strnulosť zavládla jej údmi. Pocítila nevýslovnú slasť, že on je tu, že jej odpúšťa, že zase počuje ten istý túžobný šepot, čo dakedy. Ale v druhom okamihu utkvel jej obraz kňaza, prišli jej na um jeho reči. Zdalo sa jej, ako by jeho vážne, prívetivé oči hľadeli na ňu s výčitkou… I vytrhla sa mu z objatia a vzdialila sa od neho.

— Choď, odíď, pre boha ťa prosím! Môžu nás ešte zbadať a potom mi je beda, — prosí ho zostrašená. — Ja nemôžem už… už je všetkému koniec… zabudni… Veď ty budeš ešte šťastný. Môžeš sa oženiť po vôli… Oj, môžeš!… Mňa nechaj na pokoji, — hovorila trhane.

— Poď, — a zase sa blížil k nej. — Čo máš tu hynúť, keď budeš mať u mňa nový život?…

— Netráp ma, nemôžem. Odíď… Maj milosrdenstvo… Hľa…

Bolo počuť hrkot kolies na dvore.

— Bože môj, čo teraz? Čo to len bude?… Uteč, bo nám bude beda! — vraví mu ako bez seba a behá, zalamujúc rukami.

Janko potíšku otvoril oblok a už bol vonku.

Marka, celá sa trasúc, zatvorila za ním okno.

Ešte ho ani dobre nezatvorila, keď vstúpil Prácky. Bol červený ani rak. Poznať bolo na ňom, že mnoho pil. Ale pritom poobzeral sa hneď nedôverčivo po izbe.

— Prečo si zatvárala okno? Ha? — spytuje sa hrozivým hlasom.

— Dym sa valil do izby, nuž som vetrala.

— A toto je čo? — ukázal na blatnavé stopy na podlahe.

Pozrela ta i videla, že na dlážke bolo poznať stopy Janove.

Zmeravela od strachu.

— Ja neviem, ja som nevinná! — šeptala temer bez seba.

— Ešte tajíš? Opovážiš sa?!… A toto je čo? — a zase ukazoval na dlážku. — Mlčíš? Veď ja tebe hneď otvorím ústa. Budeš ty vyznávať! — a začal ju biť, kde len začiahol.

Jano, keď vyskočil oblokom, neutekal, ale zastal a počúval, čo sa bude diať. Počul všetko. Údery, stony a plač Markin, nadávky a hrešenie Práckeho ako by ho prikuli. Za každým úderom zaťal zuby do gámb, takže mu vystrekla krv z nich. Päste kŕčovito stisol. Celý sa triasol rozčúlením.

— Zabije ju ten oplan, — prebehlo mu mysľou, — pre mňa ju zabije! Ach, keby ho tak…

Vtom bolo počuť temný buchot, ako keď niečo ťažkého padne.

— Zabil ju… Nie, nevydržím… — i chcel vbehnúť do domu, keď sa dvere otvorili. Počul blížiť sa ťažké kroky. Zuby mu až drkotali od rozčúlenia.

Prácky prechodil popri ňom. Už prešiel, keď pohol rukou, a, hľa, udrel ňou o porisko sekery. Ani sám nevedel, ako ju zodvihol. Pohol sa za ním. V druhom okamihu počuť bolo temný úder, za tým výkrik a pád ľudského tela…

Jano vrátil sa a ako bez zmyslov vbehol do izby. Marka ležala na podlahe. Stenala.

— Vstávaj! Rýchlo vstávaj! — vraví jej. — Poď, zabil som ho, sekerou som ho zabil, už ťa nebude viac biť. Poď — utečieme…

Ona sprvu pozerala naň s tupým výrazom, ako by nerozumela. Potom vykríkla a vyskočila ako uštipnutá.

— Čo-ó?

— Zabil som bo!

— Koho?

— Tvojho muža.

— Nešťastník! — zalomila rukami. — Utekaj, zachráň sa! — a tisla ho von. — Skoro, skoro, aby ťa nikto nevidel.

— A ty?

— Ja? Netráp sa o mňa, ja beztak… čo len ja… Len utekaj, pre Kristove rany, len chytro…

— Poď, — zavolal jej z dvier.

— Nie, načo, — zakryla si tvár.

Stál na prahu, zrazu sa obrátil, hodil sa k nej:

— Odpusť!

Dvere sa ticho otvorili a v nich bolo vidno v sprievode viacerých chlapov Ondra.

— Sem sa! Chyťte ho! — skríkol a ukázal rukou na Jana.

Jano sa obrátil tvárou k nim:

— Ja som ho zabil… ja sám, ona je nie vinná.

Chlapi za okamih váhali. Potom sa vrhli na neho. Po krátkej borbe Jano ležal poviazaný.

Marka zmeravene pozerala, čo sa deje. Bola bledá ani smrť. Zrazu siahla rukou k srdcu a strašne vykríkla. Prúd červenej krvi lial sa jej z úst. Bola by padla, keby nie Ondra, ktorý ju ulapil v páde. Len čo dostačili rodičia dobehnúť, keď dušu vypustila…

— — —

Ondro, keď sa vracal z dediny, potkol sa do niečoho. Zdalo sa mu to byť niečo neobyčajné. I zažal sirku a poznal pri jej svetle Práckeho telo. Na hlave mal hlbokú ranu, z ktorej vymokala krv a pri ňom ležala sekera. Poznal ju. Zľakol sa. Čo teraz?

— Budú myslieť, že som to ja…

Chytil sekeru v prvej sekunde a zo strachu pichol ju medzi rážďa. Potom sa priplichtil k oknu. Počul rozhovor. Rýchlo zavolal susedov a s tými vtrhol do Práckeho domu…

— — —

Kto opíše žiaľ Markiných rodičov, zamdlievanie kraviarky, keď si videla syna sputnaného, ako ho vedú žandári? Kto opíše zhon, reči a šumot, ktoré spôsobila strašná udalosť v tichej ináč dedinke. Podobala sa úľu vzbúrených včiel. Tak to všetko behalo, zalamovalo rukami, postávalo a rozprávalo si jedno druhému.

Práckeho a jeho ženu pekne pochovali. Ondro si nariekal za gazdom ako malé dieťa a dusil sa a presviedčal každého, že nebolo lepšieho človeka nad Práckeho… Jana odsúdili na mnohoročný žalár. Tam má dosť času rozmýšľať o minulosti — o Marke — o všetkom. Neraz si bude trhať vlasy v zúfalstve, neraz pozrie na vysoký oblok, ktorým kmitá mu kedy-tedy tenký lúč svetla. Ak prežije, bude len tôňa človeka. Veď žalár neživí. Bude sa vláčiť ešte pár rokov medzi ľuďmi, ktorí naňho budú potajme ukazovať ako na vraha… Môže byť, že nevráti sa do rodiska… Ku komu? K matke? Tá už dávno hnije! Niet tam už nič, čo by ho tiahlo. Len v cmiteri sú tri zapálené, trávou porastené kopčeky, nad ktorými šumí už lístie košatej lipy. Môž’ byť, ta príde porosiť slzou zo zapadlého oka vyprahlý rov Markin.