ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Záboj bola budova na konci dediny pri kraviarni. Holé štyri múry boli pokryté vysokou, šindľom pobitou strechou. Vnútri neďaleko dvier vo veľkej peci blkocú celé štiepy dreva. Plameň oblizuje veliký kotol, v ktorom ako nejaká smola frflocú voštiny. Mieša ich veľkou lopatou Paľo Päták, aby neprihoreli o bok kotla. Na prostriedku stoja dva vysoké, veľmi hrubé stĺpy, ktoré na vrchu spojené sú vodorovnou silnou hradbou. Na oboch vyčnievajúcich koncoch hrady pripevnené sú dlhé a veľmi mocné reťaze, na ktorých visia ťažké kláty, zvané baranmi. Medzi týmito stĺpmi stojí ozrutná klada, okresaná na podobu veľkého suda a zvnútra vydlabaná. Do tejto dutiny, vystlanej slamou, lievajú vriace voštiny, ktoré pritom prichlopia takzvaným tanierom, totiž štvoruhlastým, asi na stopu hrubým drevom. Naň preložia hradu, ktorej oba konce vopchajú do dier vydlabaných v stĺpoch. Aby hrada priliehala a tlačila voštiny, vopchajú do medzier kliny, ktoré potom vbíjajú baranmi hlbšie a hlbšie. Na klade sú dva zárezy. Z horného vyteká vosk a po žliabku vedený je do kade, z dolného ide ako čierna káva sfarbená voda.

Remeň sedel pri kadi. Vzal krátku paličku, „merťuk“, namočil ju do studenej vody, aby sa vosk ľahko zošúľal z nej a pichol ju do kade. Podržal za chvíľku, potom ju vytiahol. Koniec jej bol oblepený krásnym žltým voskom. Položil ho na kladu. Vosku bolo viac ako na štyri prsty. Usmial sa. Vosk zošúľal z paličky, hodil do kade a spokojne šiel si sadnúť ku svojim kamarátom, ktorí sedeli pri stene na hrubej lavici.

Martin Šuňavec a Ondrej Konopa, druhovia Remeňovi, pomáhali mu vybíjať voštiny, aby zase druhý raz on bol im na pomoci. Proti nim na klátik sadol si Remeň a počúval, ako si živo rozprávali svoje skúsenosti z poslednej cesty.

— Čože je vám, — skočí im Remeň do reči, — vy si chodíte po rovine ako dlaň z tane na taňu, slaniny a bieleho chleba nikdy nezabažíte, ale ja chodím po vrchoch a dolinách, po skalách. Tu zahviždí vietor, že sa nazdáš, že hneď zmeravieš, a už chujavica je taká, že na desať krokov nevidíš. Veru bože, pretrpí človek veľa, kým nazbiera trochu tých voštín.

— Daj si pokoj, kamarát, — vraví Martin Šuňavec, vysoký, plecnatý chlap. Vlasy má už šedivasté, ale zato tvár mu je zdravá a červená, div že mu nepukne. — Vlani som bol okolo Níreďházu. Blata, bože môj, až po kolená. Za každým krokom som sa nazdal, že mi čižma tam ostane. Pozeráš na tú vežu, ktorá sa ti tak blízko zdá, a tu hodiny a hodiny prejdú, kým sa dotrepeš. Nazdal som sa i s Ondrejom, no, reku, už tu musíme dušu vypustiť. Keď sme prišli do dediny, boli sme cele vyzváraní, mohol z nás vodu žmýkať. Aj opätok som si stratil.

— Ja som, pravda, opätok nestratil, ale zato, bodaj by ho i s Kriváňom, nohy som si tak doráňal, že na to nezabudnem, kým budem žiť.

— Nuž a akože sa to stalo?

— Ale, viete, chodím vám už po tom Liptove zo tridsať rokov a kedykoľvek idem ta a kdekoľvek sa len obrátim, všade vidím jeho krivý nos. Len keď ho oblaky zastrú, vtedy ti zmizne z očú. Už som si dávno myslel, že keď je taký vysoký, či ozaj nebolo by vidieť z neho i našu dedinu. Veď som počul, že do Miškovca a až po Krakov vidno z neho. Tak, reku, vybehnem naň a poobzerám sa, aby som mal nejakú pamiatku. No, veď som ju i mal. Prišiel som do Važca, najmem si tam jedného Važťana, aby ma vyviedol na Kriváň. Zjednali sme sa na dve zlatky. Musel mi čert pošepnúť, aby som šiel bosý. Reku, čižmy chrániť načim na cestu, lebo to je najhlavnejšie, dobré čižmy. Ideme, ideme po skaliskách, kosodrevinách, potom zas len skala na skale, a to skaly tvrdé, ostré, tak mi nohy doráňali, že som sa ledva vyštveral hore. Keď sme už hore boli, nesadne ti oblak na nás? Takže sme plávali v ňom. Začne ti tu popŕchať, durkotať, hučať ako tisíc striel. Reku, nikdy sa ty nevrátiš sťato, ani viac nebudeš voštiny skupovať. Len-len že sme sa vrátili naspäť. Nohy som mal dokrvavené a opuchnuté ako stupky. Vtedy som sa zaveril, že čo by bol hneď z vosku celý, už viac nikdy moja noha nevstúpi naň. Do týždňa som si nemohol obuť čižmy.

Len čo dovŕšil, tu Päták skríkne:

— Otvorte kladu!

Ihneď vyskočili, odbili kliny, tanier vzali a začali vyberať na koláč stlačenú slamu, naplnenú nepotrebnou látkou voštín. Položili potom novú slamu a už velikou medenou varechou nalieval Päták novú dávku vriacich voštín. Priložil tanier a kladu; kliny sprvu len trocha vbili, ale o nejakú chvíľku, keď už menej tieklo z klady, chytil jeden jedného, druhý druhého barana za rukoväte a sprvu len pomaly rozkynáčili, potom rozbehli sa celou silou tak, že ich baran naddvihol, že sa sotva dotýkali zeme koncom palca. A vtedy dodajúc ešte strk, pustili ich tak silne, že až zadunelo a celý záboj sa otriasol.

Remeň medzitým varechou vyberal z vrchu kade čistý roztopený vosk a lieval do väčších a menších šaflíkov, zvlažených vodou, aby sa neprilepil, ale tam stvrdol a prijal podobu nádoby.

Dvere sa otvorili a vstúpil Prácky. Ani ho nezbadali, keď vošiel.

— Pán boh pomáhaj! — skríkol nad Remeňom, ktorý práve vylieval vosk do šafľa. Zľakol sa tak, že mu mala varecha vypadnúť z ruky.

— No, čo si sa tak zľakol? Či som mátoha a či čo? Azda práve teraz miešaš smolu do vosku?

— Ale ja? — jachce Remeň. — Nech sa tu nepohnem, ak len takô som vložil ako za necheť… No, to už nie! — rozhovoril sa. — To je vosk ani zlato. Voštiny boli dobré, nie splesnené ani zmoľavené, bude príma.

— Veď ja to dávno viem, že vy inšie ani neviete, len vychvaľovať tovar. Ale keď ho odveziem do Pešti, mám sa ja tam napočúvať. A ja vám ho platím tak, ako sa patrí. Koľko ho budeš mať?

— Bude ho asi cent.

— Cent, hm, cent… Nebude z teba nikdy nič! Požičia si na cestu, príde modlikať. Gazdíčko, ak daj, tak daj, a keď mu pomôžeš, či sa ti usiluje? Donesie cent. Keď mi vyplatíš trovu, nuž málo ti ostane na interes.

Remeň stál pred ním ako starý hriešnik.

— A čo to máte v tom krčiažku?

— Ale trocha toho páleného som dal doniesť kamarátom. Či sa vám bude páčiť? — a už zodvihol krčiažok i sklenku. — Dobrá terkelica, — až tak hreje, — a žmurkal nesmelo na Práckeho, aby mu urobil chuť. — Nepohrdnite, — a podával mu.

— Nebudem. Ja som už jedol. Len si nahaj. Mám ja dosť, keď chcem, — a odišiel bez pozdravenia.

Prácky bol celý deň namrzený. Ráno, ako vstal, šiel prejsť sa po dvore, aby videl, čo sa robí. Náhodou vstal o pol hodinky skôr. Vidí Zuzu, gazdinú, rýchlym krokom dolu dvorom do dediny kráčať.

— Kde ideš? — spytuje sa jej.

Zuza, ako by nepočula, kráča ďalej.

— Či si hluchá?

Zuza nezastala, ale len idúcky odpovedala:

— Idem trochu k Anči. — Hlas jej znel neisto a pritom bolo zbadať, že nesie niečo pod zásterou.

— A čo to máš?

— Ale nič… len trocha — —

— Nič, ako nič, len ukáž. Však ver zase odnášaš ako zmok tej tvojej hlavnej dievke! — a priblížil sa k nej, chytil ju za ruku.

— Joj, dajteže mi pokoj! Akí ste vy! — bránila sa Zuza, červená i od hanby i od jedu.

— No len ukáž, čo je to! — skríkol. — Á, to si mi ty za gazdiná! — keď videl, že má dosť hodný hrnček naplnený masťou. — Pekná gazdiná, môžem povedať, čo vynáša z domu, aby svoje fagany kŕmila z ukradnutého. Na, tu máš! A choď, kde ti ďaka, — a tresk, hodil jej hrniec do chrbta. — Nebudeš ty viacej odnášať z môjho dvora!

Zuza plačúc šla. Mala na chrbte ako dve dlane fľak od masti.

Práckeho skoro prešiel hnev. Obed mu nijako nechutil. Darmo je, Dora, slúžka, nevie mu tak ulahodiť ako Zuza. Hneval sa i na ňu i na sám seba. Vzal palicu a šiel sa vyvŕšiť do záboja.

— To nič nestojí, — mrmlal si popod nos, keď vychádzal zo záboja. — Musí to ináč byť. Nemôžem takto osamote. Či chcem, či nechcem, musím si niekoho na krk zavesiť. Len koho? — usmial sa povedome. — Len by chcel — hocktorá by sa rada prechodila po mojom dvore a veľmi rada mala by kľúče za pásom. Hm! Staré ohreblo si vziať, to by mi bolo načim, aby mi stenalo a dudralo! Mladé? Eh, daj si pokoj, starý blázon. Už ti mohlo dosť byť hlúposti. To by sa len pucovalo, fintilo, len do zrkadla hľadelo a môž byť že ešte i za chrbtom — — Eh! — šomre si ďalej. — Všetko je nič. Ešte tá Zuza by aspoň navariť vedela a i v poriadku drží, ale odvláča, odvláča… A nemáš nikoho, kto by ti dozrel, dohliadol tak ako sebe. Darmo je, ja nemôžem všade… — Vtom zastal.

Bol teplý júnový deň. V tej dobe, keď je všetko v úplnom vývine, tráva na dedinskej lúke už bola bujne vyrastená. Stĺpiky zo šťavy už začínali tvrdnúť. Čo deti veľmi dobre pocítili, keď ich išli trhať, aby sa ich kyslastou chuťou občerstvili. Červená i biela ďatelinka bola v kvete a na blízkej Krnovke bujné obilie vlnilo sa v svetlozelenkavej farbe. Pestrý motýľ oblietol Práckeho a sadol si na pár krokov pred neho, voľne pohybujúc krídlami. Asi na dvadsať krokov od neho tiekla riečka, ktorej brehy boli porastené tmavým jelším a šedivou vrbinou. Pod stromami sa zelenala bujná trávička, kde-tu širokolistým lopúchom a malebným čertovým rebrom prerastená. Tam bolo vidieť starú hus s húsatami, ktorým už krídelká obelievali, skubať trávu a spod jelší počuť bolo čistý dievčí spev, tak bôľny a citný, že Prácky ani sám nevedel, prečo zastal na chvíľu. I blížil sa chodníkom k tomu miestu a krok tíšil, aby nepretrhol speváčku. Prišiel cele k brehu rieky. Zastal. Neďaleko od neho sedela dievčina v tráve. V lone držala šitie. Nešila, ale, ako by jej myseľ ďaleko lietala, pozerala pred seba do rieky, ktorá pod jej nohami metala svoje drobné vlnky a ticho šumela. Bola ozaj krásnym zjavom. Prácky zatajil dych, aby nepomýlil speváčku svojou prítomnosťou. Jej krásna tvár vyrážala zármutok a veľké oči, podobné modrine nezábudky, ktorá lemovala povrch riečky, tak že spodné lístky zmáčali sa do čistej vody, — vyrážali takú nehu, že Práckemu počalo srdce silnejšie biť. Spod bieleho oplecka vykúkalo plné, slnkom ešte neopálené, ale len akoby ružovým nádychom pretiahnuté rameno, aby sa zase stratilo v lone pod bielym plátnom, prihotoveným na šitie. Foremné biele nohy, lemované červenou sukienkou, ležali na mäkkej tráve a odrážali sa vo vode.

— Kto je len? — húta Prácky. — Že ju nepoznám… že som si jej nevšimol!

Húsence okolo nej skubkali trávu a jedno, zľaknúc sa žabky, ktorá pred ním skočila do vody, spisklo a natiahnuc si dlhý krk vodorovne napred, s džavotom blížilo sa k nej, ako by sa jej chcelo požalovať. Marka nezbadala húsa a ono, aby obrátilo pozornosť na seba, skublo ju zobáčikom do nohy. Akoby zo sna vyrušená strhla sa. Pozrela na štebotajúce húsa. Vzala ho do rúk a jeho jemným páperím pokryté tielko pritlačila k lícu. Húsa strepotalo nôžkami a zapišťalo. Stará bežala k nemu, zrazu zastala a zasipela. Marka pozrela v tú stranu a tu zazrela Práckeho, ako nehybne naširoko otvorenými očami pozeral na ňu. Ako nejaký prízrak sa jej zdal. Vykríkla od ľaku.

— Hádam si sa ma zľakla? — prihováral sa jej a pomaly sa blížil. Na tvári mu pohrával úsmev. Marka skočila na nohy, urobila pokus o útek, no jeho hlas ako by ju prikoval. Krv hnala sa jej do tvári od hanby, že ju Prácky prekvapil pri citoch, ktoré skrývala pred svetom. Tvár jej planula a tu v rozpakoch stojaca, nevediaca, čo má urobiť, bola sto ráz milšia a krajšia.

— Nehanbi sa, dievka moja! — Ale zastal, takým neprirodzeným sa mu zdalo osloviť ju „dievkou svojou“. — Či som taký strašný, že by si sa ma mala báť?

— Ja sa vás nebojím, ale — — a tu sa zamlčala, ako by sa bola hanbila, že pravdu nehovorí. A pritom prútikom zháňala húsatá pred seba, aby ich odohnala domov.

— A ako sa voláš? Čia si?

— Remeňová, — odpovedá dievčina idúcky a poberá sa pred ním. Stará hus pred ňou napredku nespokojne gagoce, obracia hlavu vše napravo, vše naľavo a pritom cupká drobnými krokmi napred. Vidno, nerada je, že ju ženú z paše. Marka sa neobzrela, len rýchlym krokom ženie husi domov, ako by ju niekto naháňal.

Prácky pozerá s úľubou za strojným dievčaťom.

— Hm! Remeňová… Ani by človek nepomyslel, že taký babrák má také dievča. No, či ho vidíš! — a pohol sa domov.

Keď prišiel domov, len čo sa poobzeral, už sa zase namrzel. Izba sa mu zdala otupnou, štyri kúty len tak hľadeli naňho. Tá tichosť mu bola teraz taká odporná. Nepočuje ani šúchajúce kroky Zuzine. V kuchyni niečo zahrkotalo. Iste sa mačka ťahá medzi riadom, aby mohla niečo polakovať. Nepočuje ani hlasné a zdĺhavé „šiíc“ a k tomu zvyčajný prídavok nadáviek, bo veď kuchyňa je prázdna. Zuza sa durdí, plače a žaluje sa u Anče, a Dora, tá teraz šla kravám odžať. Nie, to je nie na vydržanie! A ešte keď nastal večer a Zuza neprišla, ani mu uvariť niečo, ba ani posteľ mu postlať nevedeli. Celú noc sa prehadzoval. Tam ho tlačilo, tu zase jama, a kto by to všetko i vypočítať vedel. Medzitým vše mu tanul na mysli obraz Markin.

— Hm! — myslel si, — ako spieva ani slávik v klietke… Čo len klietku, to by jej dal i zlatú… Ako sa zapálila, keď ma zazrela! Kde sa len vzala? No, či ho vidíš, dievča ani lusk! Keby bol len o desať rokov mladší… A či by si tá vykračovala, najmä keby ju strojnejšie obliekol! A tak posadiť do vozíka a letieť s ňou do mesta a ukázať tej hávedi. Eh! Či by mi ju závideli! Nie, to neurobím… — A keby ešte tak hodný, buclatý chlapec sa šúchal po dlážke a rúčky vzťahoval k nemu! — Potomok, ach, potomok! — myslel si a vzdychol. — Čo bude zo všetkého môjho bohatstva, keď umriem? Rozchycú ho ani krkavce a nezostane po mne nič, len —

Len nad ránom usnul.