ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň ešte sa len brieždilo, keď Marka vyšla z komory a prišla k otcovi, ktorý sa už tmolil po dvore.

— Otec, — prehovorila tichým hlasom.

— Čo chceš?

I pristúpila k nemu:

— Choďte k Práckemu.

— Načo? — spytuje sa otec a tázavo pozerá na dcéru.

— Povedzte mu, že už pôjdem zaňho. — Hlas jej pokojne plynie, len tvár, bledá ani smrť, prezrádza veľký duševný boj.

— No a čo sa ti stalo odrazu?

— Len tak. Choďte, prosím vás, a povedzte mu… Ale mu povedzte.

— Otec sa okúňal.

— Ťažko je už, keď si odoprela. Čože taký… hoci je starý, ale keď je boháč, môže si vyberať. Ešte ma vyhodí.

— Len vy choďte, — prosí dcéra, — už ako bude. Ale ja som si už tak rozmyslela.

Medzitým matka tiež vyšla na dvor.

— Čože vy máte medzi sebou? — spytuje sa a blíži sa k nim.

— Ale, nuž, posiela ma Marka k Práckemu, aby som mu vraj šiel povedať, že už pôjde zaň.

— Čo to vravíš? Či naozaj? — radostne pozrela na Marku.

— Naozaj, — odvetila dcéra.

— A kedy si si to rozhútala?

— Dnes v noci, — a tlmený vzdych vydral sa jej z pŕs.

Otec ako by rozumel dcére. Pozrel na ňu.

— Veď zato nemusíš… čo len zato… Veď bude, ako bude.

— Len vy choďte, — hovorila zimnične, ako by sa chcela striasť neistoty, ktorá ju trápila.

— Ako len ísť,… — škrabe sa otec.

— Ale ostaň ty doma, ty beztak nevykonáš nič, — vraví mať. — Pôjdem ja… No vidíš, blázonko, však si si len predsa rozmyslela. Ja som vedela, že ja mám múdru dcéru. Počkaj len, — vravela odchádzajúc, — len teraz si ty budeš žiť. Len keby ten starigáň na druhú myseľ neprišiel. Od neho všetko vystane.

I zobrala sa…

Prácky, keď ju zazrel, zašomral pod nos:

— Čo sa mi tu vlečie? Zaiste žobrať… — Ale keď videl na jej tvári nie tak pokoru ako viac dôverný úsmev, prišlo mu na um: — Aha, už si rozmysleli. Počkaj, teraz je už na mne rad, aby som sa ja múdril a potrestal ju za jej hlavatosť.

— Dobrý deň! A či je ešte len ráno, — začala veselým hlasom. Začalo ju omínať.

Prácky niečo zašomral, čo malo byť pozdravenie.

— Dobre je, — myslí si, — neobkríkol ma.

— Tak sa zdá, že bude pekný čas, až by dobre bolo, keby i pršalo, lebo je už sucho. — Zastala, čo on na to povie. Mlčal. — Ale ako pán boh dá, v jeho moci sme.

Zase nič.

— Onô, tá moja Marka, — stŕpla a pozrela naň, čo on na to. Ale v druhom okamihu už uprela na zem oči. — Bohvie, čo sa jej stalo. Od pár čias ani neje, ani nespí, len sa tak tmolí ani tôňa. — Zase pozrela naň.

Prácky, ako by sa ho netýkalo, pracoval ďalej.

— Onô, tak je to s tými deťmi. Nemajú to za zbla rozumu. A potom, veď to ani nebolo naozaj, lebo dievča mladé, neskúsené to tak ani nehútalo, ako čo vy hneď.

— Ja? Nuž veď váš muž prišiel ko mne, že Marka nechce ísť za mňa.

— No veď ten, — začala veselšie, keď videla, že sa ľad láme. — Čože by ten? Ten, keď ona niečo, tak by hneď i do ohňa skočil. Ten má menej rozumu ako ona. Na neho vy nedajte nič. Hľa, aký je. Dnes mu vraví Marka: „Apo, choďte a povedzte, že —“

Práckemu sa zaiskrili oči.

Zbadala. Počkaj si ešte trocha, myslí si a rýchlo doložila:

— Žeby ste sa nehnevali.

— A len preto vás poslala? — spytuje sa sklamane.

Ona, ako by nepočula, pokračuje:

— A či išiel? Bál sa, že vraj ho vyhodíte. Nuž taký vám je ten môj starý. Či sa môže naňho spoľahnúť?

Urobil netrpezlivý pohyb.

— Reku, keď ty nie, tak už musím ja, hoc mi i ťažko príde. Všade sa len ja musím pichnúť. Tak, reku, idem ja, aby som vám povedala, že vám Marka odkazuje, aby ste sa na ňu nehnevali a ak vám je po vôli, aby ste prišli. — Ako by jej kameň bol spadol z hrudi. Vydýchla si, ale pritom napnute pozorovala, čo on na to.

Sebavedomý úsmev poihral Práckemu okolo úst.

— Naozaj?

— Naozaj.

— Dobre, prídem. Ale potom, aby neboli zase komédie, lebo potom bude zle. Dobre si rozmyslite.

— Ach, božechráň! Čo vám to len príde na um. My že by sme takému vážnemu človeku! — a od radosti, že tak dobre vykonala posolstvo, letela domov, len sa tak kúrilo za ňou.

— — —

V ten istý deň pred večerom Prácky prišiel k farárovi.

Dobrinský sa veľmi začudoval, keď ho zazrel.

Prácky bol dobrej vôle, len sa mu tak smiali oči.

— Neboli by ste si pomysleli, pán farár, že prídem už dnes a že vám kvôli urobím — nedám na bubon Remeňa.

Dobrinský nechcel veriť ušiam. Pozrel na Práckeho.

— Tak je, tak. Poslúchol som vašu radu. Ale teraz mám ja prosbu.

— Akú?

— Prišiel som o ohlášky.

— Ohlášky? Komu? Veď mojím vedomím niet, kto by sa mal ženiť u nás.

— Pre mňa, — zasmial sa Prácky.

— Pre vás?

— Áno. Či je to také čudné? Veď som už desať rokov vdovcom.

— A koho? — spytuje sa znepokojene kňaz, šípiac popredku.

— Marku Remeňovú.

— A ste si to dobre rozmysleli?

— Prečo?

— Pre tú príčinu, že vy ste už starec a ona mladica.

— To preto môže dobre byť. U mňa nebude mať núdze v ničom, všetkým bude oplývať.

— To je všetko ešte nie dostatočné ku šťastiu.

— Je pravda, ale ja som sa dosť nalopotil, napracoval, nazhŕňal. A komu? Čím som starší, tým ma väčšmi tiaži myšlienka, komu si pracoval, načo, keď to všetko príde do cudzích rúk.

— Nieže tak. Koľko dobrého by ste mohli urobiť, koľkým pomôcť. Prečo neprijmete jedno alebo i dvoje chudobných detí za svoje? Tie by vás požehnávali a opatrovali na starosť.

— To je nie moja krv. Ja chcem mať svoje. Svoje deti. Svojho potomka a vtedy dostane sa ešte i iným, za ktorých tak veľmi orodujete.

— Ale či môžete vy také mladé dievča šťastným urobiť?

— Prečo nie? Či jej bude u mňa zle? Bude mať v hojnosti, čo si zažiada… A potom už i z vďačnosti oproti mne, že som ich zachránil. Práve takú chcem, ktorá by všetko mne ďakovala.

— Nie je ešte vaša hojnosť všetko, čo človeku treba. Ak lásku neviete vznietiť v nej, tak bude nešťastná a vy s ňou.

— Ja neviem, len prečo vy vždy idete proti mne, pán farár! Že ste včera večer orodovali za Remeňovcov, to rozumiem, ale teraz, keď i ja chcem zažiť trocha šťastia, trocha radosti, keď po lopotných rokoch chcem si založiť domácnosť, vy i tu proti mne! Nedožičíte mi ani toho.

— Dožičiť! Prečo nie, len aby šťastné bolo.

— Je pravda, že všetko je možné. Ale prečo na horšie myslieť, keď môže byť i dobre. A potom, — doložil netrpezlivo, — ja som si to už rozmyslel. A keď som vedel žiť dosiaľ, budem vedieť i odtiaľ, a ak bude zle, mne bude zle a nie druhému. Zbohom!

Smutne pozeral Dobrinský za Práckym. Nazrel mu do duše a videl:

— Ajhľa, človek!

I tento, oplývajúci bohatstvom človek, hľadá šťastie tak ako i najúbohejší tvor. I tento má svoje starosti, trápenie, žeravú túžbu, ktorá mu nedá pokoja. A i tento si myslí, že jedným činom zvalí zo seba všetku ťarchu duševného nepokoja, ktorý sťa sadza nalepil sa mu do všetkých útrob, neprichádza ani teraz k poznaniu, že tu jediná spása kynie v preporodení a v nastúpení nového života.

Keď Prácky prišiel domov, už bolo na mrkaní. Len čo sa poobzeral okolo gazdovstva, zatúžil vidieť Marku a povedať jej, že ohlášky sú už opovedané. Vzal kľúč od komory a šiel. Bol dobrej vôle.

— Eh, čo, — myslí si, teraz sa len začne život! — Cestou stretol sa s Ondrom. — Čo robíš? — spytuje sa ho milo.

Ondro zadivene pozrel na Práckeho. Toho hlasu ešte nikdy nepočul od neho.

— Ale nuž idem koňom po obrok, aby ste mi vymerali, — a sám nevediac prečo, usmial sa na gazdu.

Prácky sa tiež usmial.

— Poď!

Keď prišli do komory, Prácky zosňal tekvičku, pristúpil k malému súdku, vytiahol z neho nápoj a pustil do sklenice.

— No, Ondro, smrkni si, to je desaťročná. Ani vicišpán nemá takej, — vraví a podáva Ondrovi sklenicu.

Ondro otvoril oči ani plánky. No, toto sa mu ešte nestalo.

— Či vidíš, — myslí si, — predsa je ten Prácky nie taký, akým ho svet robí.

— Prečo neberieš, keď ti dávam? — smeje sa Prácky na Ondrových rozpakoch.

— Najprv vy, gazdíčko…

— No nech ti je po vôli. Na stále zdravie!

— Pán boh uslyš! — vzdychol Ondro.

— A teraz ty pripi na mladú gazdinú.

— Nech bude šťastné, čo ste započali! — zdravká Ondro a urobí hodný glg. Keď odtrhol od úst, trochu oddŕhal, potom uveličený podával fľašu. — Na môj hriešnu… ani môj starý otec, pánbožko ich osláv, nepili takej.

— No, ešte si raz!

Ondro sa nedal núkať. Potiahol ešte raz.

Blažený pocit rozlial sa mu po tvári. Podal gazdovi naspäť sklenicu a potom dôverne sa usmial a rozpačite prehovoril:

— Gazdíčko, ja by som vám chcel niečo povedať.

— Povedz slobodne, čo chceš.

— Ale naozaj nenahneváte sa?

— Nenahnevám.

— Aký len viete byť dobrý!

Práckemu srdce okrialo nad týmto vyznaním.

— No len povedz. Vidím, že ti niečo leží na srdci. Chceš niečo?

— Ale nuž, — škrabe sa Ondro po hlave, — len mi tak prišlo v mojej sprostej hlave do umu, že či to dobre bude?

— Čo?

— Nuž ono… nuž to vaše ženenie.

— Čo teba do toho? — okríkol ho Prácky a stará surovosť vyrazila z neho.

Ondro sa trhol. Ako starý hriešnik stál pred ním.

— Veď ja nič, nechže pre mňa… Veď ja by všetko len dobre… — jachtal.

Prácky sa utíšil.

— Na kľúč od obilia, vezmi obroku, koľko treba, a kľúč odnes do izby.

Ondro vzal kľúč. Urobil krok napred, potom sa obrátil.

— A vy nejdete vidieť?

— Nie!

— No, to sa mi ešte nestalo, — myslí cestou Ondro. — Hľa, šomreme naň, a tu taký — i ponúkne ťa, i ti kľúč zverí od sýpky, a nebojí sa, že ho okradnem, — a hrdo kráčal do sýpky, povedomý gazdovej dôvery.

Prácky vybral zopár najkrajších červených jabĺčok, pichol ich do vrecka a zatvoriac komoru, išiel k Remeňovcom.