ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už dva týždne pominuli od svadby Markinej s Práckym. Ženičky a vôbec ľudia našli si už iný predmet k rečiam, keď Remeňka šla „mladých“ vidieť. Nie že by si od tých čias nebola videla dcéru, ale, hľa, túha materinská tiahla ju k nej. Veď od tých čias dom ako by bol vymrel a starý, ako by bol otrávený, len sa tak tmolí. Ona, žena, to ľahšie nesie. Ale on, bohvie, nie je ani chlap, ale len baba! Div, že sa mu niečo nestalo i vtedy, keď sa lúčil s dcérou. Keď sa mu zavesila Marka na krk a hlávku partou pokrytú položila na otcove plece a triasla sa ako osika, slova neprerečúc, keď jej hladkal svojou tvrdou rukou hlavu, takže jej skoro všetku partu pokrkval, plakal usedavo ako malé dieťa, takže svadobníkom už bolo na to ťažko pozerať a mladý zať prestupoval z nohy na nohu od rozpakov, čo tak pozerali naňho všetci. Veď i jej bolo ľúto, i jej zmieralo srdce, ale predsa sa zdržala. Veď i ona zaplakala, keď ju požehnávala. Komuže je ťažšie ak nie materi! Ale zato treba hľadieť i na svet. — A potom, veď sme ju nepochovávali, ale vydávali — a ako! — K tomu tešilo ju to, že mohla ísť do Práckych a vidieť tam všetko to bohatstvo, v ktorom sa jej dcéra prehŕňa, a čo jej tak ľudia závidia. Vie ona dobre, že sa posmievajú z nej a z Marky, že šla za starigáňa, ale vie i to, že to robia z púhej závisti. A tak i teraz, keď sa zišla s Krkoškou, gazdinou, ktorá do týchto čias len tak naoko sa zhovárala s ňou, nuž hneď sa jej sladko usmiala a zastavila ju.

— Kdeže sa tak ponáhľate? — spytuje sa Krkoška.

— Ach, nuž idem si trochu dievku vidieť, — hovorí akoby ustarostene a ustenkavo Remeňka a hlas jej ozaj tak zneje, ako by bohvie akú starosť mala. A tu v srdci cíti radosť nad tým, že teraz môže ukázať hrdej Krkoške, že je viac ako ona, že má právo ta, kde sa Krkoške ani nesnívalo.

Krkoška poznala, že Remeňka sa múdri a len sťažka môže utajiť radosť pred svetom. I chcela ju trocha ochladiť.

— Veď i načim mladých, — povie celkom naivne, ale zato silný dôraz nezabudla položiť na slovo „mladých“.

Remeňke udrela trochu krv do tváre, ale ako by nezbadala posmech v Krkoškinej poznámke, vravela ďalej:

— Čože, ona je mladá, neskúsená, a teraz veru veľká práca a starosť padla na ňu, — vzdychla si. — Len kým tej čeľadi vydá, kým mlieko precedí od toľkých kráv! Kdeže, v takom dome len aby človek všade stačil dozrieť, nie ešte i niečo spraviť! Skúsenej by sa točila hlava, nie ešte Marke! — ,Na‘, myslí si, ,ožlkni od závisti!‘ — Ale sa musím ponáhľať, lebo i doma ma robota čaká. Bohvie, keby vari mala štyri ruky, ani vtedy by nedostačila… Zbohom! — a už sa ponáhľala v tú stranu, kde Prácki bývali.

Len čo vstúpila do dvora, stretla sa s Práckym, ktorý práve vychádzal z magazína.

— Dobré ráno! — klania sa Remeňka. — No, čože robkáte, čo? — a usmieva sa rozpačito; ešte ani teraz nevie, ako ho má volať. Zaťkom by ho mala, ale ako, keď by jej skoro otcom mohol byť. A potom taký boháč!

— Ale, nuž len tak, — odpovedal trochu kyslo Prácky. — Bol som pozrieť v magazíne vosk, či je dobre opatrený. — Potom ako by mu bolo niečo prišlo na um, zakývol na ňu a povedal jej tichšie: — Nože poďte trochu sem, chcem vám niečo povedať.

Remeňka znepokojene vstúpila do magazína, kde veľké kruhy žltého vosku boli postavené jeden na druhom, od podlahy počnúc až po povalu. Príjemný zápach vosku ju zarazil. Bola prekvapená i nad množstvom vosku.

— Bože môj, — myslela si, — koľko to peňazí leží v tomto tovare. — Nikdy toľko vosku nevidela na jednej hromade. — Ach, či ho len máte! Kde ste to len toľko nabrali? Ani by nemyslela, že to všetko naši navybíjajú.

Prácky, ako by nepočul a nevidel jej prekvapenie, pristúpil k nej.

— Čo je to s tou Markou? Taká je dáka, ako by bola smutná, len tak ako by nasilu… Vždy jej plač sedí na nose.

— Ale ste aj vy? — prerečie Remeňka veselo. — Čože vy hútate? Nuž veď to tak býva.

— Tak býva, — šomre Prácky. — Ale už sa len mohla navyknúť, veď jej je tu ani v Abrahámovom lone.

— Verím ja to. Ale viete, ako je: dievča ešte mladé, neskúsené. Hľa, môž’ byť, že plače i za otcom i za materou. Viete, že bola jedináčka, a čo sme boli i chudobní, ale sme jej už len vždy hľadeli vôľu… A potom sa, ono, chúďa, i hanbí trochu i vás. Kdeže by i nie, keď ste, hľa, i starší od nej! Ale to všetko príde do svojho poriadku… len s trpezlivosťou a potom len pekne, lebo ona, chuderka, je i bojazlivá, a potom by hneď… Ale keď sa pekne okolo nej budete mať, tak uvidíte, že si budete pochvaľovať.

— No veď na mne neminie. Ale by ste jej mohli i vy povedať, že by už toho plaču mohlo dosť byť, že je už čas, aby i inú strunu natiahla.

— Veď ja jej to poviem. A kdeže je?

— Tam je vari v izbe. Iďte ju pozrieť.

Marka upratovala niečo v izbe, keď jej mať prišla.

— Dobré ráno, Marka! — pokloní sa mať a skúmavo pozerá na dcéru. Bola bledá, oči červené. Zvážnela. — Čo robíš? — a priblížila sa k nej.

— Upratúvam, — odpovedá Marka a hlas jej znie tak tupo.

— Prišla som ťa vidieť, reku, čo robíš? Ako sa máš? — a pritom nespustí oka z nej.

— Len tak, dobre, — odpovedá.

— Povedz mi, dievka moja, čo ti je? Si chorá?

— Nie!

— Ale ti predsa niečo chybí?

— Nič.

— Netaj predo mnou. Čo más tajiť pred materou? Povedz, bude ti ľahšie, — a samej sa hlas trasie od pohnutia.

— Nemám čo, — šepce zamierajúcim hlasom, všemožne udusujúc plač. Zrazu padla matke okolo hrdla, kŕčovito jej šiju objala a začala jej tvár bozkávať. Pritom tiekli jej slzy a padali na líca materine.

— Ach, mamo! Mamo! — šepce a pritom sa trasie na celom tele.

Tieto slová šeptmo povedané znepokojili Remeňku.

— Čo je to? — myslí si. — Plakať plačú i druhé, ale toto je zcela iné. — Niečo hrozného, netušeného vyrážali tieto slová. Všetok žiaľ, nešťastie, výčitka, vôbec všetko, všetko to bolo v týchto slovách tak jasne vyrazené, čo jej dcéra musela prežiť, precítiť za ten čas.

Pod oblokom bolo počuť ťažké kroky a hlas Práckeho.

— Ide! — zostrašene prehovorí mať. — Poutieraj sa, nech ťa nezbadá, — a sama prešla si zásterkou po tvári a očiach.

Marka odskočila od materi, poutierala sa i stiahla si ručník hlbšie do tváre, aby nič nezbadal. Pritom sa tvárila, ako by pokračovala v práci.

Prácky vstúpil. Pozrel skúmavo na obe. Videl ich rozpaky i vyplakané tváre. Zmraštil sa, zašomral si pod nos, čo malo znamenať ako nadávka na Remeňku. Prešiel pár krokov po izbe, ako by niečo hľadal, a vyšiel von, dosť silne búšiac dvermi za sebou.

— Len sa zdržiavaj, dievka moja, — rýchlo a šepky hovorila si k dcére zostrašená Práckym. Pritom obzrela sa nespokojne, či ju niekto nepočúva. — Len sa premáhaj. Čím väčšmi si k srdcu berieš, tým ti bude horšie. Ale keby si mohla tak pekne, vľúdne okolo neho, vravím ti, okolo prsta by si si ho mohla obtočiť a mohla by si žiť bez všetkej starosti… Veď ti je to, dievka moja, všade všelijak. Nazdáš sa, že i mladí môžu len z lásky vyžiť? Ojej! — rozhovorila sa, bo prichádzala do svojho živlu. — I najväčšia láska sa prije a obyčajne sprvu to večné hrkútanie má za sebou príchuť sýtosti. Nehľaď ty na to, že je on starý, ale na to, že si gazdiná, pani! Koľké ti závidia, keby si len vedela! Hľa, Krkoška, tá hrdaňa, čo na nás len tak z pleca pozerávala, keď ma videla k tebe ísť, div že ju nepuklo od závisti… A ty, hľa, čo robíš!… No a teraz sa dobre maj a príď nás čím skôr vidieť, — vravela odchádzajúca Remeňka. Už bola pri dverách, keď Marka pristúpila k nej, chytila ju za ruku a tisla ju kŕčovito.

— Nejdite, mamo, ešte, zostaňte tu. Ach! Prečo nemôžem byť u vás, pri otcovi!

— Pst! — tíši ju matka. — Čo robíš? Bože môj! Premôž sa, poslúchni ma, nebuď sprostá! Ja nemôžem už ďalej. I tak som sa tu dlho meškala… Neplač, buď veselá a bude ti dobre. Navyknúť sa už musíš, keď si sa zaňho vydala.

Vyšla. Pristúpila k Práckemu.

— Len trpezlivosť. Všetko to prejde. Veď sa ona navykne, veď sa ona priučí, len sa vás teraz bojí. Ale s hurtom to nejde, kdeže by! — To by sa ešte väčšmi bála, — a nepozrúc naňho, aby nezbadal nepokoj, ktorý sa v nej uhostil, ponáhľa sa domov.

Cestou napadla ju clivosť. Ľutovala dcéru. Teraz len videla, že Marku bohatstvo neurobí šťastnou. Začala pochybovať, či to dobre bude, či by nebolo lepšie bývalo všetko tak nechať.

— Ale veď som ja len dobre chcela, — vyhovárala sama sebe. — A veď ona to sama chcela, aby som mu šla povedať, že už pôjde zaňho.

Nemala teraz času prihovoriť sa a zastať s tou lebo onou ženičkou, čo veru i Slivkuľu zbadala, ktorá práve vtedy s tanierom pod pazuchou prešla popri nej a tak sa jej milo usmiala, hoci mala súrnu robotu, lebo mala obed variť, a to mäsový, lebo im pomáhal kmotor na lúke košarinu skladať, a to na celý deň. Nuž a kmotra, toho len treba náležito uctiť. Pritom všetkom by si bola utrhla čo len minútku času, aby si postála s Remeňkou. Ale táto nie, ako by ju ani nevidela, len tak cez zuby ,dobré ráno‘ a už fujazdí popri nej. Urazená teda ide do jatky.

— No, či ju vidíš, ako zhrdla; už má nahor dierky do nosa. Ani ťa len nevidí! No len no! Veď sa jej to vráti. Takto človeka za nič nemať, ako čo by som ja bohvie aká bola. A tu ešte ani štvrťroka temer neminulo, čo jej všetko mali predať.

Po odchode testinej o krátku chvíľu vrátil sa Prácky do chyže. Nedalo mu pokoja. Chcel vedieť, čo mu robí žena. Rád ju videl a neviem čo by nebol dal, keby bol u nej vzbudil lásku. Ale do týchto čias pocítil on to dobre, že len odpor a strach vzbudil proti sebe. To ho strpčilo i znepokojilo. Tento pocit snažil sa premôcť a utlmiť. Myslel si: Veď sa ona ešte navykne, najmä keď bude vedieť oceniť hojnosť, do ktorej prišla.

— Veď ona sadne na lep, — myslel si, — len malá trpezlivosť. Treba malej dať sa s čím i zabaviť i pohrdiť. — A preto myslel, že uderí na pravú strunu, keď ju rôznym šatstvom obdarí. Po svadbe prvé bolo, že ju voviedol do komory a tam otvoril skrine a truhly, ktoré boli naplnené rozličným plátnom a šatami. Už pred svadbou nakúpil jej, čo len myslel, že jej je potrebné, a čo mu iné ženy poradili: hodvábne ručníky, čepce, stuhy a všetko to, čo budí radosť u mladej ženy. Tak by ju bol rád videl, ako sa fintí, ako sa strojí, ako si vykračuje a do zrkadla nazerá, bo vtedy vedel, že za všetko to by vďačnosť a uznanlivosť pocítila oproti nemu. Ale do týchto čias sa mu to nepošťastilo.

— Marka, prihotov niečo zajesť si. Pôjdeme na lúku pozrieť, či už hrabú košarinu. Tam je v komore krčah s páleným pre hrabáčov, — a pozrel na ňu usmievavo.

Bola rada, že môže ísť do slobodného. Preletel jej tiež úsmev sotva zbadateľný a oči sa jej živo zableskli. Zbadal. Bol vytešený. Myslel si, že ten úsmev jemu patrí, že je to výsledok jeho snahy a i rozhovoru s matkou. Vyšiel von. Dal zapriahnuť do ľahkého vozíka dva bujné pejky, ktoré len odnedávna boli priahané a preto nepokojne žuvali zubadla, pohybovali hlavami a prekladali tenkými nohami. S úľubou pozeral na tieto krásne tvory. Prišiel k sedlovému, potľapkal ho. Nové štverne leskli sa na nich a pekne vybíjané cafrangy pohybovali a hádzali sa na strojných hlavách. Len predné sedadlo dal položiť. Na spodok vozíka hodil hrable a vidly. Vysadol na vozík, vzal liace do ruky, pukol bičom a žrebce zdupkali nohami, začali sa vzpínať, ale mocná a skúsená ruka ich zadržala. Vozík zahrkotal a zastal pred dvermi domu. Marka, mladá gazdiná, vystúpila. V ruke mala dosť hodný kôš, bielym obrúskom zakrytý. Prácky pozrel na ňu, pomkol sa. Položila do vozíka kôš a ako srna ľahko vyskočila na vozík a už sedela pri ňom. Srdce mu okrialo. Ešte sa nestalo, že by dobrovoľne bola sadla k nemu.

— Máš už všetko v poriadku? Nezabudla si si nič? — spytuje sa veselo.

— A krčah s páleným si vzala?

— Vzala som, ako ste mi kázali, — odpovedá ona.

— No, dobre.

Prácky potiahol liace, švihol bičom ponad kone. Žrebce trhli vozíkom, takže Marka len-len že neutratila rovnováhu, vykríkla málo od ľaku, no v druhom okamihu ako by sa hanbila, že sa zľakla, zasmiala sa hlasno.

Prácky bol nesmierne rád, keď počul zvonivý smiech ženin.

— Si sa zľakla? Čo? — A nahol sa k jej tvári, aby videl, či sa ozaj veľmi zľakla.

Kyslastý zápach potu ju ovial. Pozrela naňho už nie tak milo, ale bojazlivo a sklopila pred ním oči.

— Neboj sa! Kone sú mladé, nenaučené, ale budú dobré ťahúne, otcu-materi sú hodné šesťsto zlatých, — a znaleckým okom pozrel na ne.

Za pár okamihov prebehli cez dedinu, ktorá bola ako vymretá, lebo všetko, čo len stačilo a vládalo, bolo na lúkach. Za dedinou i z jednej i z druhej strany rieky rozprestierala sa nie veľmi široká dolina, na ktorej okrajoch sa dvíhali nízke, zavalisté brehy, pokryté strniskom, bo obilie už bolo zožaté a pozvážané. Dolinu neorali, ale nechali na lúky, bo teraz, v letnom spare, plytká, len-len že tečúca riečka z jari i za letných prívalov nielen že zaplní kalnou vodou koryto, ale i vylieva sa na široko-ďaleko. A neraz sa stalo, že riadky už nakoseného sena, áno, i petrence zobrala alebo tak zahlienila, že neboli na upotrebenie. Pred nimi, ako len ďaleko vidieť mohli, černeli sa kopy a petrence a medzi nimi beleli a hmýrili sa na lúkach pracujúci ľudia. Jedni obracali, druhí zhrabávali, tretí kládli petrence alebo i kopy, poniektorí i zvážali. V diaľke ľudia zdali sa ako malé biele pohyblivé body.

Bol krásny augustový deň. Nebo bolo jasné a celé akoby pretkané jasnými, prehojnými slnečnými lúčami. Povetrie mihotalo sa od tepla. Všetko, ešte i tie skalky na ceste, ako by žilo, ako by sa pohybovalo v tomto trasľavom vzduchu. Spev dievok, prerývaný výskotom, rozliehal sa po doline a povetrie bolo naplnené tým milým, zvláštnym, omamujúcim zápachom košariny. Neďaleké hory a Háj svojimi vlnistými linajami prechádzali z tmavej do svetlastej farby a ďaleký Bik sa ukázal už len ako sen, zdal sa splývať s modrinou oblohy a len ako tenuľká čiara ukázalo sa jej površie. Kone boli nepokojné, horúčosť, muchy a ovady nedali im pokoja. Ustavične mykali hlavami, šibali chvostom. Lastovičky obletovali a vyprevádzali záprah, chytali letkom muchy nad koňmi. Poniektorá nízko vznášala sa nad koňmi dosť dlho a pritom rýchlo trepotala krídlami, aby sa mohla v tej istej výške udržať. Cestou stretali vysoko košarinou naložené vozy, ktoré pomaly cupkali domov, ťahané ani mlieko bielymi, širokorohými volmi. Gazda pri nich kráča a vše monotónnym hlasom zavolá na ne:

— Hajs, sivoň!

Hore pri pavúze sedí mu žena. Vidno jej len kus oplecka a čepca, spod ktorého vykúka zdravá, ohorená tvár. Prácky takmer nestačil i napravo i naľavo volať ,Pán boh pomáhaj!‘ popri ceste pracujúcim ľuďom. A spokojné, veselé ,Pán boh uslyš!‘ mu je odvetou. Akoby nie, keď je košarina hojná a mäkká ako zamat, zelená ani krušpán a k tomu tá vôňa — ani rozmajrín nemá lepšej. Ej, budeže to za krm!

Za odchodiacim vozíkom postávajú za okamih, aby dve-tri slová prehodili, zväčša o Marke.

— No, či ju vidíš, — vraví jedna, — ako si sedí pri ňom ako na ražni. A ani sa neobzrie, ako čo by bohvie čo bola. A tu, ľa, Mara Remeňová! Dajtimi-bože! Ale tak je to, keď sa niekto z ničoho na dačo vyšinie.

A tu Marka, chuderka, ani zdania nemala, aký dojem urobila, lebo ľuďom skoro ani nepozrela do tváre od tiesne i od hanby.

Blížili sa k veľkej lúke, na ktorej robilo mnoho ľudí. Bola to lúka Práckeho. — Zastal.

— Ako to podávaš! Všetko ti padá, — bolo počuť Ondrov hlas z jednej kopy. Stál na nej. Rukávy mal vyhrnuté vyše lakťa a ramená opálené slncom ani Indián. V rukách držal vidly a nimi urovnával kopu, aby vyzerala, ako čo by ju tokár vytočil.

Klobúk zhodil, vetrík mu previeval a skuštravel vlasy, len na čele ostali mu zlepené od potu. Tvár mu prejavovala radosť a istú dôstojnosť, ani čo by generál z vysokého kopca riadil svoje voje. Tak dozeral a dirigoval on svoju čeľaď.

— Ty, Kata, akože to hrabeš? Aby ťa! Nuž či to tak? Aha! Aký chlp za tebou! Na pestvo jej je dosť, ale —

— Nevaďteže sa, báťa Ondro, nie! Poviem ňane Mare, aby nešla za vás, že ste zlý, dudravý, — žartuje sa Katka, veselé a žartovné dievča.

— Ha-ha-ha! — smejú sa hrabáčky, — ale vám len dala.

Povrávalo sa, že by Ondro bol pýtal ňaňu Maru, vdovu po nebohom hlásnikovi Gašparovi, ale že ho vraj nechcela. Nuž od tých čias ho s ňou prekárali.

— Iď, ty čudo kadejaké! Lebo ak mi prídeš pod ruku, tak ťa hneď ovalím týmito vidlami! — odvráva jej Ondro. Ale z jeho hlasu a výrazu tváre nevybadať nejakého pohoršenia. Hja! Čože je to všetko proti tomu vyznačeniu, čo mu gazda dal, keď mu ešte včera večer hovoril:

— Ondro, vieš, pôjdeš ty na lúku i s ľuďmi. Aby si dobre vykonal.

— Nebojte sa, ako čo by ste sami boli tam, — a oči sa mu zaleskli povedomím.

Vôbec zvláštny, dôverný pomer povstal medzi ním a gazdom odvtedy, ako ho prvý raz počastoval. Nebol to takzvaný priateľský pomer, ani mnoho rečí, len pár slov:

— Ondro, takto lebo takto. — Zase: — Či by sme nemohli toto a toto? — spytoval sa niekedy Ondro. Tieto jednoduché slová nezdajú sa takto mnoho znamenať, ale bývali takým tónom a výrazom vyslovené, že ten hlas vyrážal sympatiu, ktorá skrsla nevedomky a pevnila sa u oboch. Od toho večera, ako mu Prácky prvý raz zveril kľúč od sýpky, Ondro slobodne chodieval po obrok. A táto dôvera ho tak povzniesla, že robil a dozeral mu s chuťou a radosťou. Prácky pocítil už v ten večer, že vzbudil v Ondrovi lásku oproti sebe. Sprvu mu to bol len žart, ale čím ďalej, tým väčšmi navykal naň a i uňho vyvinul sa cit dôvery a i spokojnosť nad tým, že má človeka, ktorý ho rád má opravdivo, bez všetkých zadných myšlienok.

Ondro ani nezbadal, kedy zastal vozík. Prácky, keď počul, ako vykrikuje, zasmial sa spokojne. Marka zoskočila z vozíka. On ostal za chvíľku sedieť i skríkol:

— Pán boh pomáhaj! A sa vám dobre darí robota?

Ondro, keď počul gazdov hlas, obrátil sa v tú stranu, uškrnul sa na jeden bok, čo malo značiť úsmev. Spustil jeden rukáv a utrúc si pot z čela, zakričal, spúšťajúc sa z kopy:

— Ťhú, ani som vás nepočul, a tu, hľa! Ja reku, že ani neprídete, — a pribehnúc začal odpínať kone. Pritom nezabudol potľapkať ani jedného, hrivu napraviť a šticu natiahnuť trocha. — Ako ste sa vyhriali, — vraví ku nim láskavo, — ledačiny jedny! No, čože sa toľko mykoceš, veď ťa hádam nezjedia, — prihovára sa k náručnému, ktorý si chcel papuľou odohnať od boku sajúcu muchu. Priviazal ich za ohlávky o rebriny vozíka, hodil im za náručie voňavej košariny. — Nate, chrumkajte si! — ponúkal ich. A kone ako čo by ho rozumeli, zarehtali ticho a oddali sa s chuťou do žrania. Keď prechádzal popri nich, prešiel rukou po chrbte jedného i druhého a potľapkal po slabine, potom išiel za gazdom, aby mu rozpovedal, čo sa urobilo.

Medzitým Marka už mala hrable v rukách, postavila sa do radu s druhými hrabáčkami, hnala svoj rad zručne. Pridružila sa ku Katke, svojej bývalej kamarátke. Usmiala sa na ňu. Katka bola oproti nej trocha ostýchavá. Ako by i nie, pri toľkej premene! Hľa, teraz jej ona nadnicou robí! Nie div, že nevedela ako začať.

— Si zdravá, Katka? — prihovára sa jej.

— Chvalabohu, len som ešte ta. A — — zasekla sa, nevedela, či jej má ešte tykať a či vykať.

— Čo si taká? Dáko si inakšia oproti mne. Som ti niečo urobila?

— Ale čoby? Nič… Len, reku, keď si sa vydala, či si sa ty nepremenila.

— Ja? Čože by som sa ja. Ja nemám príčiny! — a vzdychla si.

Katka pozrela na ňu. Marka hľadela tiež na ňu a v tvári zračil sa jej smútok.

— No, ty tiež nevyzeráš dákosi veselo, — myslí si.

— Katka!

— Čo by si chcela?

— Ja by som tak rada bola, keby sme boli tak, ako sme bývali. Také kamarátky — Chceš? — a reč zneje jej tak prosebne, ako čo by ju prosila za odpustenie pre nejaké previnenie. — Ja som ťa tak rada mala.

— Ja nedbám, — rečie Katka. — Len či ti dostačím, keď si —

— Nehovor tak! — skočí jej náruživo do reči, — tak bude medzi nami, ako bývalo.

— Ja ťa rada mám, aj si mi chýbala.

— A ty? Keby si len vedela — ach! Ako je horúco. Zhodím zo seba kabátik. — Zhodila nielen kabátik, ale i ručník náhrdelný. Ostala len v oplecku. Pozrela na Katku. Táto bola bosá a trocha vykasaná! Zobula sa i ona a, vrchnú sukňu si trocha podkašúc, chytila hrable a dala sa do práce. Hrabala s chuťou. Široké, klepcované čipky, prišité na obalci rukávcovom, zatriasli sa pri každom ťahu.

— Či ju vidíš! — pošepkávajú si medzi sebou hrabáčky.

— Ako sa ponáhľa!

— Vari sa chce tomu svojmu starigáňovi zapáčiť, — a zasmiali sa do dlane.

Prácky tiež robil. Vzal vidly a oprával kopy. Vše pozrel na Marku, čo ona robí. S úľubou videl jej peknú postavu, ako strojne a pružne sa pohybovala.

— Tak už i teba ohlášali? — prihovára sa Marka ku Katke. — Kedyže vám bude sobáš?

— Neviem ešte, — vraví Katka a oči sa jej len tak smejú od šťastia. — Pre mňa by nemuselo ešte byť, ale Ďurko, ten nedá pokoja. Nedbal by, aby to už bolo. Dosť mu vravím, že sa to len tak sfúknuť nedá! — a pritom špúlila si vážne ústa, ale zato nemohla udusiť výraz šelmovstva. A ten veru prezrádzal, že sa nehnevá na Ďurkovu netrpezlivosť.

— Aká je šťastná! — myslí si Marka. — Ako jej ťažko tlmiť pred svetom šťastie, ktoré cíti. A ja? — Bôľna upomienka na Janka ju prešla. — I ja som mohla s ním byť taká šťastná. Sto ráz šťastnejšia, čo by s ním len suchý chlieb bola jedla. Prečo len odišiel, ju nechal! — Div, že nezaplakala.

— Čo ti je? — spytuje sa Katka. Zbadala, že sa jej niečo stalo.

— Nič, len tak. Nie mi je dobre. Ale to prejde… Hľa, už mi je lepšie, — a pokúsila sa usmiať na Katku. — Vieš, keď sme sa vodievali či na stádlo, či do kostola, vždy sme vedno chodili, — zahovára Marka.

— Akože by som nevedela! Ja sa pamätám na všetko. Ešte i na to, keď sme do školy chodili. Či sa pamätáš, ako nám Ďurko, keď sme nevedeli, vrkoče poviazal a Jano zrazu z jednej strany na teba, Ďuro zase z druhej strany na mňa skríkol a my sme sa mykli jedna na jednu, druhá na druhú stranu a dobre sme sa ukvákali, takže nám hneď slzy vyskočili, — a pri tejto rozpomienke Katka rozosmiala sa hlasno.

Medzitým deň sa chýlil k večeru. Slnce už zapadlo za horu a pozlátilo obláčky. Práca bola zvŕšená a hrabáči vracali sa do dediny. Prácky s Markou viezli sa domov. Za ich chrbtom čupel vo vozíku Ondro. Skoro prebehli hrabáčov. Marka videla medzi nimi i Katku, ako si vykračuje pri Ďurkovi.

— Ako im je len dobre! — vzdychla si. Práve pri dedine stretli sa s čriedou kráv, ponáhľajúcou sa domov. Museli zastať a čakať, kým prejdú. Starý Dúbrava, kraviar, prešiel popri nich. Poklonil sa, pozrel na nich a išiel za kravami.

— Ja neviem, čo je len tomu kraviarovi. Ale tak sa mi zdá, že ten nebude dlho vyháňať statok, — hovorí Prácky Ondrovi.

— A veď sa i mne tak zdá, že je dáko v zlej koži a ako by bol zhrbený.

— Čo sa mu len mohlo stať?

— A ver ja neviem. Len toť pred pár dňami sa mi žalovala jeho žena, že odkedy mu syn Jano šiel do tej Ameriky, od tých čias vraj nemá nijakej chuti do jedla. Nuž a keď sa nenaješ, veru nenaberieš, ale len stratíš. Bohvie, prečo si len tak ku srdcu berie. Veď i druhým syn odišiel.

Keď prišli domov, Prácky mal vonku ešte mnoho práce. Poobzerať, či vo dvore, či po stavaní. Marka vošla dnu, mala priprávať ešte večeru. Keď bola sama, tak sa otupne cítila. Dora, slúžka, ešte sa netmolila po kuchyni, bo veď mala ešte dojiť. Tie dojmy dnešné, najmä šťastie, ktoré sa zrkadlilo na obličaji Katkinom, jej tanuli na ume. Nemohla sa zbaviť rozpomienky na krásne časy a večery, ktoré strávila v spoločnosti Janovej. A teraz? — On tam ďaleko za morom. Boh zná, čo robí, či žije, či mrie. Ona tu, pravda, všetkého má dosýta, ale za čím túži, za čím jej srdce zmiera? Za odrobinkou lásky, opravdivej lásky, — toho nemá a nebude mať. Zvonka teplý vetrík zavial do chyže a ona pocítila neodolateľnú túhu po láske. Žíznila po nej, po vrelej, celú bytnosť prenikajúcej láske.

— Tak! — Len raz, len jediný raz objať ho, k sebe privinúť a poľúbiť na jeho čerstvé, jemným chmýrom pokryté pery. — I zatriasla sa pod týmto dojmom.

Prišla Dora, doniesla plné šechtáre mlieka. Marka ako vo sne len trhane odpovedala na reči Dorine a preciedzala mlieko. Ruky sa jej triasli od pohnutia, i vylialo sa jej pomimo.

— Čo vám je? — spytuje sa Dora, keď vidí gazdinú, že je dákosi premenená.

— Nič, len tak… Čo sa starieš do všetkého? — vybuchlo z nej.

— Ale ja? Čo som vám urobila?

— Nič. Daj mi pokoj.

Dora urazená vzala kupu a chcela ísť po vodu.

— Čože, vari sa hneváš? — spytuje sa Marka.

— Ale ja? Čože by sa hnevala? Len mi je ťažko, že hneď — — Čože, veď ja nemusím, ak ste nie spokojní.

— Ale nehovorže tak, Dorka, nie. Čože by som nebola spokojná? Ale, bože môj, keď som taká, — zaplakala. — Nikomu nemôžem vyhovieť.

— Čo vám je? — spytuje sa sústrastne. Ona už vybadala, že mladej gazdinej niečo chýba.

— Nič, len tak. Prišlo mi ľúto za otcom a materou, — a slzy jej kanuli po tvári ako hrachy.

— Čo len to, či je to voľačo? Keby to na druhej dedine, ale keď sa tu v našej, to je nič. Môžete ich ísť vidieť, kedy chcete.

— Ej, Dorka, ty to nevieš. Počkaj, keď sa vydáš.

— Ja? Čože ja! Ja som i teraz na cudzom chlebe, v službe. Kedyže ja môžem k materi. Len tak v nedeľu popoludní. Ja som už na to navyknutá.

— A máš už svojho?

— Ale ste aj vy! Takô sa spýtať… — usmieva sa Dora.

— Naozaj, máš už niekoho? — spytuje sa Marka a to tak vážne, ako by jej na tom veľmi záležalo.

— Nuž keď chcete vedieť, tak vám len poviem. Pravdaže mám.

— A koho?

— Čo vám z toho príde, keď vám aj poviem?

— A ho rada máš?

Dora pozrela na ňu, či sa len žartuje a či čo. Marka stála proti nej a vážne hľadela na ňu.

— Čo ja viem.

— Čože by si nevedela!

— Nuž veď viete, že sa to nehovorí.

— Mne môžeš povedať.

— Keď už tak chcete, môžem vám povedať, že ho chcem.

— No keď ho chceš, takže choď zaňho, aleže sa vydaj zaňho!

— Či je večera hotová, žena? — spytuje sa veselo Prácky, — lebo sme my lační. — Vzťahoval to i na Ondreja, ktorý práve vstupoval za ním a oprášal sa.

— Hneď bude, — vraví ona a rýchlo obrátila sa ku sporáku, aby nezbadal pohnutia.

Pozrel na ňu, ako sa vrtí, ako vylieva do veľkej misy pariace sa jedlo.

— Bude z nej gazdiná, — myslí si. Potom obrátil sa k Ondrovi:

— Dobre by bolo, keby sme mohli pozvážať všetku košarinu. Nebude dlho bez dažďa a škoda by jej bolo zmoknúť. Dávno sme jej toľko a takej dobrej nemali.

— I ja tak myslím. Okolo mesiaca je dvor. I kohút na smetisku kikiríkal, nevyletel na plot. Lastovičky tiež nízko lietali. Ono dobre bude, keď sa pousilujeme.

— Na našich záprahoch zajtra nezvezieme.

— Veru nie. Bolo by ešte zo dva vozy zaopatriť, aby sme zvozili zajtra.

— Vieš čo? Pôjdeš po večeri do Šuľanov a k Remeňovcom, že či by nemohli prísť.

— K otcovi by som ja rada trochu išla, — ozvala sa Marka a prosebne pozrela na muža. — Mohla by som sa ho ja spýtať.

— Čo pôjdeš teraz, už je noc. Môžeš ísť inokedy. Hľa, dosť si sa narobila a treba si oddýchnuť.

Tak sa jej teraz zatúžilo vidieť otca, čo robí, hlas jeho počuť.

— Veď by sa ja hneď vrátila, len by som za minútku bola doma, kým sa navečeriate.

— A ty nebudeš?

— Nie, dáko sa mi nechce.

— Keď už tak chceš, tak môžeš. Ale aby si zaveľa nebola doma. Načim ísť ľahnúť si.

— Hneď som tu, — a len čo nastolila jedlo a šatku si zviazala na hlavu, už bola von.

Ondro medzitým pozrel vše na gazdinú, vše na gazdu. Poškrabal sa za uchom a zašomral. Nepáčil sa mu ich pomer. Hneval sa na Maru, že bočí od Práckeho.

— Či ju vidíš, čo vystrája zase? Keď sa nesoplí alebo nevzdychá ako kováčske mechy, tak uteká, a to len preto, aby nemusela pri ňom byť. A mohla by pánu bohu na holých kolenách ďakovať, že si ju vzal. Ono je starý, ale je chlap, ako sa patrí. Len túto hlúposť keby nebol urobil. Druhá, skúsenejšia, tá by sa okolo neho… ale táto sopľa? — To je žena? Treba jej takého muža? Papek! A dobre ju ním popreháňať po dvore, veď by ona nechala tak tie svoje mrndy.

Prácky si už dávno nabral i začal jesť, keď Ondro bol ešte do svojich myšlienok pohrúžený.

— Prečo neješ? Čo? Ani ty nechceš?

— Ih! Božechráň! Len tak som sa dákosi zahútal, že čo a ako, — a ako by chcel dohnať chvíľu, rýchlo nabral si na tanier jedla. Ale mu pritom vždy v hlave vrtelo.

— Či ti to má vďaky? On by ju na rukách nosil. Má koho! Dal by ja jej mazny! — —

Keď Marka prišla k rodičom, otec bol len sám doma.

— Prišla si, — zvolal veselo. — No len keď si nás prišla vidieť.

— Len som tak pribehla na chvíľku. Je mať doma?

— Nie je. Šla ku kmotre. Počula, že je chorá, nuž ju šla vidieť; ale je už drahný čas, ako odišla. Už sa mohla veru i vrátiť. Sadni si. Hľa, tu na podstienku ako predtým.

Sadli si jeden ku druhému. Marka pritúlila sa k otcovi.

— Ako sa ti vodí?

— Do-obre, — a pritom si myslí: — Nesmiem povedať, čo mi je. Načo ho zarmútiť a i jemu daromné trápenie robiť. Beztak je už všetkému koniec.

— Nie si dáko veselá.

— Prečo? Nič mi nechýba, len vy. Keby som vás mohla častejšie vidieť.

— I mne chýbaš, dieťa moje. Ale musíme už navykať na premenu. Nemôžeš vždy utekať od muža. A ti je dobrý?

— Dobrý, — vzdychla si.

— Naozaj? Povedz pravdu, netaj, veď som ti otec.

— Pravdu, čistú pravdu hovorím, že mi je dobrý.

— Ešte ťa nehrešil?

— Nie.

— No, to je dobre.

— Dobre… — Keby ste vedeli, otec môj, — myslí si, — čo mám na srdci, tak by ste nevraveli, že je dobre.

— Hľa, bola by i zabudla. Poslal ma, že či by ste mu nemohli ísť so záprahom košarinu zvážať zajtra.

— Mal by, pravda, robotu, ale pôjdem. Ideš už? — spytuje sa, keď vidí, že Marka vstala.

— Už je čas. Nemôžem ďalej ostať. Tak príďte.

— Prídem.

Už sa pohla, keď zase zastala.

— Apo!

— Čo, dievka moja?

— Ale ste videli starého kraviara?

— Čože by som ho nevidel. Veď i dnes vyháňal vedľa nás. Prečo?

— Ľudia vravia, že je chorý.

— Veru sa zdá dáky zostarený. Ani žarty už tak nevystrája ako predtým.

— Čo mu len môže byť?

— A boh vie, dievka moja. Človek je ako tráva, — — zacitoval. — Či my môžeme vedieť, kedy a kde nás prikvačí hodinka?

— Že vraj sa ťažko zozbiera.

— A kto by to vedel. Môž’ byť, že aj, môž’ byť, že nie.

— Čo si len počne jeho žena?

— Čože môže. Len tak ako druhé. Musí sa vytrápiť, ako bude vedieť. A veď i Jano pomôže, keď príde. — I prišlo mu na um, či azda jej je i teraz Jano nie na ume. Pozrel skúmavo na ňu. — Prečo sa ma to všetko spytuješ? Ešte i teraz myslíš naňho?

— Nie, — luhala ona.

— Tak je i dobre, — vraví uspokojený. — Daromné myšlienky si vyhoď z hlavy a ži s mužom, ako pán boh prikázal.

— Ľahko sa to hovorí, — myslí si ona sklamaná, že jej ani otec neporozumel. Teraz videla, aspoň sa jej tak zdalo, že pomer k rodičom je už cele iný. Zväzky súvislosti popustené. I matka i otec ako by boli cele iní. Zdalo sa jej, že ochladli, áno, odlúčili sa od nej. Chuderka nepochopila, že rodičovská láska je k nej tá istá, ale premena života zapríčinila túto zdanlivú odcudzenosť. Takým pustým sa jej zdal svet a ona v ňom takou opustenou.

— A by ste banovali, keby som tak umrela? — spytovala sa neočakávane.

— Dievča! Čo to hovoríš? — vraví zostrašene otec. — Boj sa boha a nepokušiavaj!

Z hlasu jeho vycítila tú opravdivú lásku k sebe. Tento pocit ju trocha rozveselil.

— Ako ste sa zľakli, — vraví trocha veselšie. — Veď ešte nejdem. Ale viete, že sa i to môže stať, keď sme smrteľní ľudia.

— Si mne ty za nevesta! Takéto reči! Kto to len videl!

— Len sa už nehnevajte, otecko! Ale ak by som umrela, však ver, mi zatlačíte oči? Tak, — a ako by chcela ukázať ako, prikročila k nemu a pobozkala mu obe očné jamky.

— Marka! Marka! Čože ja starý, tebe mladej — čo to za reči? Veď prosím boha ja, aby si nám ty dakedy zatlačila. Čo by to bol za život? — — —

Dedina už začala tíchnuť. Len zďaleka bolo počuť ešte hrkot zaostalého voza. Súmrak začal zahaľovať predmety do svojho šedivého rúcha. Ľudia po dennej práci oddávali sa už na odpočinok. Len na stádle bol ruch medzi mládežou. Stade zarážal spev a smiech. Vzdychla si. Kto by to len bol myslel po zažitých veselých letách, že by takú samotu a opustenosť cítila ako teraz, keď sa vracala naspäť k mužovi. Šla práve popri Katkinom dome, keď začula polohlasný rozhovor. Pozrela do dvora i videla pri komore na podstienke dve postavy. Poznala Ďurka i Katku.

— Či im je len dobre! — vzdychla si. Hľa, títo necítia únavu dennej práce, keď ich mocný cit lásky zviedol dovedna, aby si rozpovedali už mnoho ráz povedané, ale pre nich vždy nové a veľavážne veci, a aby snovali plány do budúcnosti. — Šťastní ľudia! — vzdychla si. Oni žijú v šťastí, a ona o ňom ani len snívať už nesmie. Keď ich videla v pološere tak blízko jeden druhého stáť, zase pocítila túhu, neodolateľnú túhu za láskou, vrelou, opravdivou láskou. I pritlačila si ruky ku srdcu, bo sa bála, že jej vyskočí. Tak jej silno bilo a rýchlym krokom, viac behom pádila domov.

Doma izba bola prázdna. Muž jej zaiste mal nejakú robotu v magazíne. Nečakala ho, kým príde, ale pozhadzovala zo seba šaty a ľahla si do postele. Ruky položila si pod hlavu a tak ležala nehybne. Zdalo sa, že tak leží bez myšlienky akoby v polosne.

O chvíľu vstúpil Prácky. Zažal. Poobzeral sa. Videl ženine šaty na stolci, pozrel na posteľ, kde ona spávala, i zabelelo sa mu rameno Markino. Pristúpil na prstoch, aby ju nezobudil, ku posteli. Videl ju, ako ticho leží. Dlhé riasy tienili jej oči, čerstvé pery boli trocha otvorené a pod nimi len ako tenká čiara zabeleli sa zuby. Nadhol sa nad ňu a bozkal ju na ústa. Strhla sa. Silným pohybom ruky odsotila ho a druhou rukou utrela si ústa od bozku zvlažené. Všetko toto urobila viac nevedomky ako povedome.

Prácky sa cítil týmto zrejmým odporom hrozne urazeným. On už odkedy premáha sám seba, po vôli jej robí, ako len môže, a tu ho odsotí a ešte si i ústa utiera za jeho bozkom. To je posmech, hotový posmech si strojí z neho, zo svojho muža. I vypukol z neho hnev a v prvej chvíli návalu jedu zodvihol ruku a celou silou udrel ju do tváre. Vykríkla od bolesti, vyskočila z postele, ako by ju nejaká silná struna bola vyhodila, a držiac si dlaňou boľavé miesto, utekala ako bez zmyslu ku dverám.

Zastal jej cestu.

— Naspäť!

Triasla sa pred ním ako osika.

— Nuž či sa to tak robí? Či som ti ja nie muž? Nemám práva? A ty tak? Hnusím sa ti? — kričal trhane. Bol hrozný v hneve. — Dobre. Keď ty nechceš žiť so mnou podobrotky, budeš pozlotky. Ale si so mnou nebude zahrávať ešte taký papľuh. Či ju vidíš! Pani veľkomožná! — kričal už posmešne. — Nevďačnica! Druhá by si za šťastie pokladala, a táto, čo nemá ani švíka svojho, to ti vystrája parády ani dáka princezná!

Od tejto udalosti prestal pokoj u Práckych. Ona po tomto, pre ňu tak hroznom výstupe, sa ho nevýslovne bála. Predstavil sa jej v svojom hneve krutým a strašným. On bol tým ešte väčšmi popudený. Rád ju mal. Bol by dal čokoľvek za to, keby sa mu bola usmiala, objala a vybozkávala na obe líca, ale sa to nestalo. A práve preto považoval ju za nevďačnicu, za hlavatú, za nehodnú toho blaha, bohatstva, do ktorého ju on posadil.