ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulo niekoľko týždňov. Tuhá zima sa pomaly zmierňovala. Sneh sa pomaly topil, voda odtekala. Krásné senické pole už skopnelo a sneh bolo pozorovať už len na ďalších vŕškoch. Prichádza jaro. Jeho poslovia sú už tu. Bliska, mlynárčik a konipások sa už vrátili do našich krajov, veselo poletujúc a všade sa spytujúc: „živlis? živlis?“ a po plotoch a hatiach zase iné vtáča pokrikuje: „v päte tŕň — čiči tŕň“.

Bol pekný deň. Kto len mohol, poberal sa von. Koho dnes krása dňa nevyvábila z chyžky, ten musel byť veľmi zaneprázdnený, alebo snáď chorý. Medzi poslednejšími nachodil sa i Hamiš, ktorý ležal ťažko chorý od posledného bálu.

Lekári mu vypovedali, ale jemu sa ťažilo sťahovať sa z tohoto sveta. A keď videl, že choroba jeho sa veru rozmáha a on čo deň hynie, skúsil šťastie i u nového doktora. Dal si ho teda volať; ale malo sa to stať len potajomky, aby sa svet nedozvedel o tom, lebo ináčej by bolo po jeho vlasteneckej sláve.

Práve vnišla posluhovačka do jeho chyže, prichodiac od doktora a oznamujúc chorému, čo vykonala:

„Pán doktor odkazujú službu,“ hovorila; „že oni nemajú príčinu pred nikým ukrývať sa, ani potajomky pána veľkomožného navštevovať, — ale jestli si to pán veľkomožný žiada, aby ich navštívili, že vtedy musia byť i ostatní páni doktori prítomní, ináčej že neprídu.“

Hamiša ani čo by bol studenou vodou oblial, tak učinkoval naňho doktorov odkaz. Hej! keby bol býval zdravým, bol by sa postavil na nohy, ale strach pred smrťou ho pokoril a on sa podrobil vôli doktorovej.

„Choď, povedz pánu doktorovi, aby sa mu páčilo prísť a zavolaj aj predošlých pánov, aby ma navštívili; ale nehovor, že si bola aj u nového doktora.“

Posluhovačka odišla, aby zavolala lekárov. I netrvalo dlho, čo prišli napred dvaja starí a za nimi i tretí znovu volaný mladý doktor, ktorého oba predošlí, vedomí svojich mnoholetých skúseností, privítali s ľahkým ironickým úsmevom. Nový doktor to pozoroval, ale nedal sa mýliť.

Porada lekárov sa začala. Náhľady o stave nemocného sa vymieňaly. Výsledok porady bol ten, že sa obaja starší lekári zriekli ďalšieho liečenia, ponechajúc nemocného novému doktorovi, poneváč mali nemocného za strateného. Oni sa už vopred tešili fiasku mladého doktora a smiali sa mu, keď dal horúceho vlastenca obložiť studeným ľadom.

„Však ho ty vyliečiš,“ pomysleli si oba doktori a boli radi, že v prípade nezdaru ponesie vinu nový pán lekár. Ale komu Pán Boh, tomu všetci svätí. Ľadové liečenie účinkovalo a chorý Hamiš sa začal zotavovať. Sotva minulo štrnásť dní a už ho vidíme sedeť pri pisacom stolíku.

Keby sme nahliadli do jeho písma, videli by sme, že pán Hamiš podáva zprávu zo stolice o nebezpečných panslávskych pohyboch v Senici a na okolí. Meštianska zábava nesmela vystať; opísaná bola tými najkrikľavejšími barvami a vlastenectvo Janka Tomašových zradou biľagované. Služný, čo málo energický a slabý predstavený, mal by byť nahradený novým. Nebol ušanovaný ani nový doktor, lebo bol opísaný, čo nebezpečný pansláv, ktorý vie dobre liečiť choroby.

Hamiš bol práve túto zprávu dokončil a ihneď ju poslal na poštu, keď tu bolo počuť klopanie na dvere, ktoré sa ešte prv otvorily, než by bol mohol Hamiš zvolať: „voľno“.

„Vedia, čo nového?!“ hovoril vo dverách cele naplašený Paľko Turaj, bez toho, že by bol Hamiša pozdravil.

„Nechodím ešte nikam, nemôžem teda ani vedeť.“

„Tomašových sa zastrelil.“

„O jednoho pansláva menej,“ prehodil lakonicky Hamiš.

„Ale našli pri ňom ten list, čo sme písali Miline, ba i tú čiernu guľku, čo si bol na plese vytiahnul.“

„Blázon! veď aj moja bola čierna a mal som sa preto zastreliť? Ostatne, však o tom, okrem nás, nevie nikto nič. My budeme mlčať.“

„Ja sa ale preca bojím, že to dajak príde najavo,“ rečie Turaj; „kto zná, či Milina nemá podozrenie a tú neprinútime k mlčaniu.“

Hamiš rozmýšľal, ale potom riekol:

„Kým tá vec príde najavo, to potrvá čas. Ale bude dobre, keď sa oba utiahneme. Ja na radu lekára odídem bezodkladne do Smokovca a oni, keby šípili niečo, že by ich chceli predvolať, nech sa tiež vzdialia. Následkom toho sa vec pretiahne a stratí zo svojej ostrosti. Ale pri vyšetrovaní rozumie sa, že ani oni, ani ja, nebudeme o ničom vedeť.“

Turaj mlčal, ale bol veľmi nespokojný, keď odchodil od Hamiša.

Smrť Tomašových dojala, ba hrôzou naplnila každého. Kto ho poznal, každý ho ľutoval, Hamiš bol snáď jediným, ktorý si nič z toho nerobil. Nik to nemohol pochopiť, ba ani nezvedel príčinu, čo pohlo mladého muža, požívajúceho vážnosť a úctu meštianstva, že siahol na svoj život.

Pochovali ho, na pohrebe plakalo všetko, len úbohá Milina nemohla plakať, ale tým väčší žiaľ svieral jej srdiečko.

Nie menšie muky pocítil i Turaj, ktorému sa zdalo, že mu ustavične niekto privoláva:

„Tys ho zavraždil; ty si príčina jeho smrti. Keby nie teba, mohol žiť.“

On každú chvíľu očakával predvolanie pred súd a to ho natoľko trápilo, že sa rozhodol posluchnúť radu Hamišovu a vzdialiť sa z domu. Ponechajme ho; veď i tak mu nemôžeme pomôcť, uľaviť jeho mukám, ktoré sa čím ďalej tým viac množia. Popri osobe Tomašových hrozí mu ešte i bledá postava Vilmina. I táto sa mu odrazu, jako biely duch zjavila, upomínajúc ho na dané, ale zrušené slovo.