ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už chvíľa, čo poludnie odzvonili. Do panského hostinca sa schodia hostia k obedu. Mnohí z nich sú už po obede. Je dosť humoru i vtipkovania, práve tak ako i chuti.

Pán služný dal si už druhý raz syrovej štrudle.

„Ale tá štrudla, to je fein Mehlspeis,“ hovoril posmešne Hamiš, pozerajúc pri tom na Janka Tomašových. „Tým Slovákom sa nedá upreť bohatosť reči. Štrúdla fein Mehlspeis. Čochvíľa znelo by to ako po nemecky.“

Spoločnosť sa smiala, a najviac Hamiš nad svojím vtipom.

„No, však je to dobre po slovensky povedané,“ hovorí Hamiš. „Ty, Jánoš, si slovenská autorita: či Slováci majú na to slovenskejší výraz?“

„Povedz mi to dobre po maďarsky, potom ti to ja poviem po slovensky.“

„Myslím, že to tak dobre vieš, jako ja, poneváč sa vydávaš za tak dobrého vlastenca, ba ešte lepšieho ako som ja.“

„To áno,“ poznamenal Tomašových, „len že finom, dľa môjho domnenia, nie je tak maďarské slovo, jako fein slovenské. Ak ho ale chceš vedeť po slovensky, nuž ti poviem, že finom je jemný. Tészta (cesto, múčnik) je tiež nie maďarské, ale slovenské slovo. A štrudla nie je nemecké, ale slovenské slovo a malo by sa písať vlastne skrútľa, zo slova skrútiť. Také skrútené koláče obecávali Slováci svojim bohom, prv ešte než sem Maďari prišli. Tak ich menujú ešte i dnes v Dolnej Orave.“

„Nech mi potom niekto povie, že si nie pansláv,“ zareve Hamiš, udrúc päsťou o stôl.

„Tak jako tá maďarská kázeň!“ zavolá vo dverách Ivan Halaš, ktorý bol práve prišiel. „Pán služný ju z čistého vlastenectva ani počúvať nemohol, nás tam nechal a sám odišiel. Najprv si ju žiada a potom zuteká.“

„Obdivujem tvoj humor,“ rečie namrzený služný. „Ozaj, jako sa môžeš niečomu takému tak chutne smiať, ba divím sa vám všetkým, že ste z kostola neodišli, boli by sme aspoň demonštrovali…“

„Máme ešte času na to,“ pretrhol ho Hamiš. „Ten pansláv na sucho neobíde, to vám ja za to pevne stojím. Teraz ale mohli ste sa presvedčiť o tom, čo ja tvrdím, že pansláv, nech hovorí maďarsky, alebo slovensky, alebo ktoroukoľvek rečou na svete, vždy bude panslávom.“

„Teda aj tá kázeň bola panslávska?“ smial sa plným hrdlom Ivan.

„Pravda, že takou bola,“ prisviedčal Hamiš. „Ba či si mu ju ty nediktoval?“

„Keby som ťa neznal ináče, nuž by som povedal, že s tým kňažúrom do jedného vreca dúchaš,“ poznamenal služný.

„A ja hovorím len toľko, že čo ste nechceli počuť po slovensky, to ste počuli po maďarsky,“ hovoril Ivan so smiechom. „Tá kázeň nám neuškodila, bárs sa nás i týkala, lebo bola čerpaná z nášho života. Prečo by som sa mal na tom hnevať? Na zdar budúcej maďarskej kázni, aby sa nás ešte lepšie dotkla!“

„Prestaň, amice!“ rečie služný a bolo mu poznať na tvári, že sa hnevá. „Hovorme o inšom.“

„Nedbám, prosím, pokračujte v započatom rozhovore,“ odpovie Ivan.

„Ten bol práve tak zaujímavý jako tá kázeň,“ rečie predošlý.

„No, ja na jeho mieste by som tiež nebol ináče kázal,“ rečie Ivan.

„Však mu ja vykážem!“ pohrozil päsťou Hamiš.

„S tvojím hrozením mnoho nedocielime,“ poznamenal Tomašových, ktorý posiaľ s ostatnými mlčal. „Náš ľud sa dosiaľ drží kňaza. Ak budete kňazovi nepríjemnosti robiť, popudíte ľud proti sebe, ktorý už i tak vrčí na čierne kabáty a nedôveruje im. Mali ste počuť, keď išiel z kostola, čo si povrával. A jakú kritiku vyniesol. Vox populi, vox dei.“

„Ty sa nemusíš ani nemáš čo obávať,“ povie posmešne Hamiš. „Veď si ty miláčkom senických ševcov: tebe sa neprihodí nič zlého. Tvojim slovám uveria, keď sa zbúria, môžeš k nim prehovoriť. Poslúchnu ťa jako svojho vodcu, dobyješ si nových vavrínov a staneš sa ešte slávnym človekom na svete.“

„Vieš, braček, ani nepochodíš z Debrecína a mohol by si o svojich krajanoch aj solidnejšie hovoriť i smýšľať. Myslím, že Seničania nezasluhujú tvojich posmechov. Veď ty preca len z nich žiješ a keby k tebe nešli, celá tvoja múdrosť a všetká vlastenecká horlivosť by ťa iste nevyživily. Ty si človek predpojatých názorov…“

„Ale nie hurbanista, jako ty i so svojimi Seničanmi, Hlubočanmi, Čáčovanmi; nič vám nechybuje, len vás povešať, lebo dokiaľ len jediný pansláv bude, dotiaľ nebude pokoja v uhorskej krajine.“

„Tebe je už aj šibenica primálo,“ odsekol Hamišovi Tomašovič, ktorému tiež popri jeho tichosti pribúdalo barvy vo tvári.

Hádka sa počala viesť s rozhorčenosťou a kto zná, jako by sa bola skončila, keby Ivan Halaš nebol sa v to zamiešal, hovoriac:

„Nič vám obom netreba, len ešte jednu maďarskú kázeň, by ste sa uspokojili a pomerili. Jestli to vaša žiadosť, naskutku idem požiadať pána kaplána o ňu: chcete? Zaplatím vám po gavaliersky. Na zdar budúcej maďarskej kázne, ktorú však i pán služný musí vypočuť až do konca.“

„Bravo!“ ozvali sa i ostatní. Poháre zacvendžaly a kde vínko, kde pivko lialo sa do gágora.

Pilo, zdravkalo a zase sa len pilo a tak to išlo až do večera. Mnohí síce opustili dvoranu, Hamiš však i s pánom Osuskym vydržali až do konca: pri pohárikoch boli oba nepremožiteľní. Oba až teraz sa cítili dobre, keď videli, že Janka Tomašových niet v ich okruhu a že za ním pošiel i Ivan Halaš, ktorého ináče jako gavaliera mali radi, bo obom nejedenkrát vypomohol z galiby, za to ale jeho satyra bola im paprikou v očiach; ale jeho majetok im imponoval.