ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šiesteho apríla 1885 minulo tomu tisíc rokov, čo Method, prvý biskup kresťanských Slovákov, zomrel na moravskom Velehrade.

Method bol nielen zakladateľom kresťanstva medzi Slovákmi, ale spolu i zakladateľom slovanskej vedy a osvety. I uzavreté bolo vo vďačných srdciach zasvätiť tisícročnú pamiatku smrti veľkého biskupa a apoštola Slovanov slávnostným a veľkolepým spôsobom. Slávnosti boly sriadené na Velehrade. Tam putovaly tisíce z Čiech, Moravy, Sliezska a Haliče. Na Velehrad sa strojili i vďační Slováci. Dňa 20. mája mali sa sísť všetci pútnici slovenskí v Uhorskom Hradišti. Mnoho sa ich hlásilo na púť, ale nedostáli všetci slovu. Postarali sa o to páni služnovci, vyhlásiac, že každý, kto by sa opovážil putovať na Velehrad, bude pokutovaný na päť zlatých. Služného vyhlásenie účinkovalo: slovenských pútnikov ubudlo, bo sa naľakali pokuty.

Medzi tých, ktorí sa nedali hrozbami zastrašiť, patria i farníci z Krupej. Z tej Krupej, kam bola odvezená brána Bráneckého zámku, ktorá podnes uzaviera krupanský pánsky kaštieľ. Dvanástimi volmi ju odvážali.

Krupanci kráčajú cez Senicu. Neboja sa ani dážďa, ktorý ich kropil, ani pohľadov pána služného, ktorými ich meral, ale ani poznámok tých, ktorým sa neľúbila púť na Velehrad.

„To by preca vláda mala zakázať,“ povie jeden z priateľov Hamišových, bo Hamiš sám už bol odcestoval.

„Keby som ja bol služným,“ rečie druhý, „ja by som ich dal všetkých aj s kňazom pochytať.“

„Úplným právom,“ rečie prvý; „veď je to do očí bijúca demonštrácia proti uhorskému štátu.“

„Nuž a páni notári,“ zamieša sa do reči židák Kirschmann, „či tí môžu tam ísť?“

Židákovi nikto neodpovedal. To ho však nemýlilo. On ešte viacej, jako by posmelený, rečie:

„Ja som počul, že i pán notár Turaj odišli tam. A keď ten smie, smie aj druhý.“

„A vedia to s istotou, kam šiel notár Turaj?“ pýtal sa Kirschmanna služný.

„Počul som, pán veľkomožný.“

„Zajtra ráno budú citovaný do môjho úradu v tejto záležitosti, či vedia?“

„Áno, viem, pán veľkomožný a keď ma budú citovať, prídem, aj im vyrozprávam všetko.“

Židák bol by ešte i viacej rozprával, ale služnodvorský ho nakrátko odbavil, rieknuc:

„No, dosť už; zajtra mi povedia v úrade.“

Pútnici z Krupej boli už za Senicou. Tichý dáždik sprevádzal ich na ceste do Sobotišťa. Bránecký hrad zahalil sa do tmy pred nimi, jako by sa bol hanbil, alebo žialil, že sa v rumoch nachodí.

Kirschmann ešte toho dňa dostal predvolanie pred služnovský úrad. Predvolanie znelo na štvrtok. Vo štvrtok bol trh a to nebolo po vôli predvolanému. No, ale keď to muselo byť, prišiel v určený deň do úradu. No nebavil sa tam dlho. Výsluch bol v pár minútach ukončený a Kirschmann sa už na trhu jednal s Kulišom o osminu grajciara. Kuliš nechcel spustiť a Kirschmann pridať. Tamten sa hneval, že ho chce oklamať, tento zas dobíjal, aby mu to doprial a nežiadal jeho škody. Vtom sa objavil vozík s hajdúchom na baku. Hajdúch volal síce, aby sa ľudia vyhli, ale v tom hluku málokto ho počul a keby i bol počul, nepodbal veľmi mnoho na to. To podurdilo pána služnodvorského. A ako by ho nepohnevalo, keď dnes prvý krát vyšiel vo svojom sprežení a na novom kočíku a nik si ho ani nepovšimnul, ba ešte sa mu ani s cesty nevyhne.

Zpočiatku to ešte len trpel, ale čím ďalej, tým viacej ho to dopaľovalo. Práve prišiel až ku Kulišovi, ktorý sa dohadoval s Kirschmannom a ani nevidel, kto ide a ani nepočul, či dakto naňho volá: stál skoro na prostred cesty.

To už bolo primnoho. Toľko trpezlivosti už nemal pán služnodvorský i vyskočil z vozíka, pribehol ku Kulišovi a flask ho pozauši, že sa mu len tak v očiach zaiskrilo.

„Čo sa nevyhneš s cesty?“

Kuliš sa zvrtne, nerozmýšľa dlho, ale vráti naskutku pôžičku pána Osuského i s úrokami a hneď i zmizne a stratí sa prv ešte, kým sa zbadal pán služnodvorský, čo sa to s ním porobilo.

„Kde je ten kujon?“

„Stratil sa,“ rečie ktosi.

„Ba vyhnul s cesty,“ riekol druhý so smiechom.

„Jako sa volá?“ pýta sa pán služný.

Všetci krčili plecami a žiaden nevedel, alebo snáď len nechcel vedeť. Vtom predstúpi Kirschmann, keď nik nechcel meno Kulišovo zradiť a povie:

„Ja viem, pán veľkomožný,“ i povedal meno ušlého.

No služný sa nezaradoval a bokom hodený pohľad na Kirschmanna neprezradzoval jeho veľkú vďačnosť. Veď keby nie Kirschmanna, nebolo by žaloby na notára Turaja, že šiel na Velehrad. On by nebol musel ísť vec vyšetrovať a nebolo by sa to stalo, čo sa ho tak nepríjemne dotklo, beda však židáčikovi, jestli sa nedokáže jeho obžaloba.

Pán služnodvorský sadol do vozíka a uháňal do V…, aby vyšetril, či je notár doma. Nič by si tak nebol prial, ako toho, aby našiel doma notára, aby si mohol vziať zadosťučinenie na Kirschmannovi.

Vozík už zastal pred obecným domom vo V… Pán služnodvorský soskočil dolu. Vnišiel do kancelárie, ale tu nebolo nikoho. Pobral sa teda do bytu notárovho.

Pani notárová bola sama v chyži. V rukách držala jakýsi papier, z ktorého čítala. Jej oči boly porosené slzami. Nepozorovala príchod služnodvorského, preto ani neodpovedala na jeho pozdrav. Ale i pán služnodvorský bol veľmi rozčulený a preto si ani toho všetkého nepovšimol, ale pristúpiac k panej, riekol:

„Doma pán notár?“

Pani notárová až teraz pozorovala, že nie je sama; poutierala si zaslzené oči a povie:

„Nie je ho doma. Neviem, čo by som za to dala, keby tu bol,“ odpovedala pani notárová a začala znovu utierať slzy. Ale pán Osuský nedbal na to všetko, i rečie prísnym hlasom: „A kdeže je?“

„Sama neviem,“ rečie pani notárová; „vybral sa, že pôjde na výstavku do Pešti a tu som dostala práve list, v ktorom mi ktosi píše, že sa nachodí na Velehrade…“

„Kde? — na Velehrade!“ vykríkol pán Osuský, jakoby bez seba.

„Áno, na Velehrade,“ prisvedčila pani; „nech si to len pomyslia!“

„Veru hrozné! A kto im to píše?“

„Neviem; nie je nikto podpísaný. Jestli ľúbo, nech si to prečítajú.“

Osuský siahol po liste a začal čítať. List znel nasledovne:

„Blahorodá pani!

Jako ich priateľ, držím si za povinnosť upozorniť ich, že ich pán nachodí sa na Velehrade. A pretože je tam i Milina Vodová, nech sa majú na pozore, lebo stará láska nehrdzavie. To som si pokladal za povinnosť im oznámiť, jako ich starý, im dobre prajúci priateľ.“

„To písmo Hamišovo,“ pomyslel si pán Osuský, ale nič nepovedal. „Ten človek, dokiaľ ho kus bude, dobrým nebude.“ Pokrútil hlavou, pokrčil plecami a odovzdajúc list notárke, povie vážnym hlasom:

„To je veľká, veľmi veľká galiba.“

„Ach, čo si mám počať, ja nešťastná žena?“ zalomila rukama pani, ktorú slová pána Osuského ani za mak nepotešily, ktorý však prehovoril po krátkom trapnom mlčaní:

„Ľutujem ich, pani moja, srdečne a prial by som si opravdu, aby to pravda nebola, čo sa im tu oznamuje, lebo by to mohlo mať veľmi smutné následky. Uvidíme, až sa navráti, či je dačo vo veci. Porúčam sa!“

Pán Osuský sa vzdialil, nechajúc paniu samotnú.