ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fašiangy sa začaly. Reč bola len o tom, kto sa bude vydávať, kto sa bude ženiť, ktorí sú už v ohláškach; bo o tých, ktorí sa čo len nedávno sobrali, ľudia sa už tak veľmi nezaujímajú. Medzi poslednejších patril i Paľko Turaj. Zostal notárom a hneď sa i oženil. A dobre že tak urobil, má aspoň pokoj. Žena mu priniesla niekoľko tisíc zlatých. Našiel teda čo hľadal. Odrazu prestal byť chudobným pisárom.

V Senici mala byť meštianska zábava. Jej usporiadateľom, bol Janko Tomašových. Sotva že dostal Paľko pozvanie na ňu, už bol hotovým. Nebol by dbal, čo by sa hneď ta bol mohol vybrať, dni sa mu zdaly ísť račím krokom. Konečne sa preca dočkal toho žiadaného dňa.

„Dnes, áno dnes, pomstím sa na hrdej Miline,“ hovoril si sám sebe. „Dnes jej ukážem, že som sa oženil i bez nej. Viem, že už teraz oči sklopí predo mnou; odplatím narážkami jej urážky.“

Paľko so svojou paničkou boli prví v dvorane pri započatí zábavy. Tak si to i sami želali. Za nimi prichádzali ostatní hostia, známi i neznámi. Dvorana sa naplňovala, a tanec sa začal. Paľkove oko márne sliedilo po Miline.

„Snáď ani nepríde,“ pomyslel si a odvrátil svoje oči od dvier dvorany, na ktoré bol ustavične hľadel. Ale práve v tom okamžení, len čo sa obzrel, vstúpila do dvorany pekne urastená postava Miliny. Tie biele šaty, ozdobené sviežimi ružami, stužkami tej samej barvy poprepletané, vera jej pristaly pekne a i tie, vpletené do čiernych vlasov, ku ktorým len jedna modrá nezabúdka bola pripojená, nie ináčej, než ladne a milo sa vynímaly.

„Kráľovna plesu,“ bolo počuť dvoranou a nebolo snáď oka, ktoré by s úľubou nebolo hľadelo na peknú postavu slovenskej devušky.

„Bol by to za pekný párik, ten Janko Tomašových s Milinou,“ hovorila ktorási z paničiek.

„Pristalo by im to,“ dosvedčovala jej súsedka, keď práve spomínaní prešli popri nich, nezabudla však doložiť: „mne sa ale vidí, že ten nový doktor nadbehuje tam…“

„Ach, že!“ hovorí zadivene predošlá; „no ja by som ju radšej dopriala Jankovi, bárs aj nič nemám proti doktorovi. No Janko a Milina sú naše deti, oba Seničania a hodili by sa jeden k druhému.“

Janko s Milinou prechádzajúc sa po dvorane prišli neďaleko, kde sa Paľko Turaj i so svojou paničkou zabával. Oči Paľkové boly každú chvíľu obrátené na dvere dvorany. Snáď ešte nevidel Milinu a myslel na svoju pomstu. I teraz tam hľadí, bo sa práve otvorily dvere a dnu vnišli noví hostia.

Paľka jako by bol mráz prešiel. Zbledol a jeho hruď zaujal jakýsi nemilý pocit: do dvorany vstúpila mladá dievčina. Pekná, okrúhla tvárička, malé ústa, jako by stvorené k sladkému úsmevu, len že ten teraz okolo nich nepohrával, ale ju preca robily zaujímavou. Tmavé oko dievčiny nežiarilo živosťou a ohňom. Videlo sa však, že preca pomútila Turaja.

„Pozrite len na Turaja,“ hovorila Milina svojmu sprievodcovi, „ani čo by mu bolo zle prišlo.“

„Snáď sa niekam zahľadel,“ žartoval Janko Tomašových, „a pomyslel si, že už je všetkému konec, že už nesmie dvoriť.“

„Áno, zahľadel sa na Vilmu Vargovie, ktorá práve prišla,“ povie Milina.

„Preto by mu snáď zle neprišlo?“

„Možno, že ho svedomie bodlo.“

Paľko Turaj, chtiac vyhnúť pohľadu Vilminmu, pozrel v druhú stranu, kde sa stretnul s pohľadom Miliny; to ho ešte väčšmi pomútilo. Chcel niečo hovoriť, no nemohol, nevedel čo, ani jako. Musel si sadnúť.

Úmysly Turajové boly odrazu obrátené v nič: chcel iných priviesť do rozpakov, miesto toho však sa sám nachodil v rozpakoch, nevediac, jako sa vymotať z osidiel, ktoré bol nastrojil iným.

Zábava plynula nenútene ďalej. Vilma, jako sa zdalo, nevšimla si mnoho prítomnosti Turajovej. Bola opravdu ružového rozmaru, bavila iných, ba i sama sa zabávala, jako nikdy predtým, jako čo by ani nebola po chorobe bývala. Neprospelo ani upozorňovanie lekára, aby sa miernila, lebo že sa choroba môže opakovať. Nebolo tanca, v ktorom by sa nebola zúčastnila. I teraz tančí a s jakým ohňom, s jakým napnutím svojich síl! Ale nezostalo to ani bez následkov. Sily ju opúšťaly a že nepadla, to má ďakovať len silnému ramenu Janka Tomašových, ktorý ju zadržal a doviedol k matke.

„Zle ti je, Vilmuška, mnoho tančíš; lepšie bude, keď pôjdeme domov, aj lekár hovoril, že si ešte slabá a že veľmi preceňuješ svoje sily,“ hovorila stará pani Vargová, utierajúc bledučkú tvár Vilminu, ktorá bola pokrytá rosou jako perlami.

„Ba čo vám to napadá, mamička, ísť domov a to teraz; veď to nič nebolo, dostala som len malú závrať. Už mi to prešlo. To sa stáva i druhým, nielen mne,“ hovorila Vilma, usmievajúc sa pri tom, jako čo by jej vskutku nič nebolo chybelo. „Odpočiniem si trocha a bude po všetkom.“

„Keby si bola zdravá, nedbám, ale aj lekár ma karhal, že som ti dovolila už do zábavy. Sober sa dieťa moje, pôjdeme radšej domov.“

„Pôjdeme, mamička moja, ale ešte nie.“

„No, však až si trochu odpočinieš, vieš že i otcovi to nebolo po vôli, že sme odišly.“

Vilma sa cítila naozaj slabou. Pri spomienke na otca pobarvilo sa jej bledučké líco. Zamyslela sa, jako by sa chcela nad niečim rozhodnúť. Po chvíľke pritúlila sa k svojej matke a viac pošepky jako hlasne povie:

„Maminka moja, keby jeho tu nebolo, nepoviem, mohly by sme ísť. Viete, čo hovorí svet? Že len preňho som ochorela.“

Vilminej matke nevdojak zvlhly oči; pozrela po dvorane a ručníkom sušila horúcu rosu v očiach.

Vilma pokračovala:

„A svet mal pravdu. Nechcem však svetu dať podnet k novým rečiam, lebo keby sme odišly, hovorilo by sa, že sme len preňho opustily ples. A tej radosti mu nedoprajem, keby som mala ešte väčšmi napnúť svoje sily.“

„Ale keď mi znova ochorieš?“

„To bude na jeho svedomí.“

„Taký človek, ktorý ruší dané sľuby, nerobí si mnoho zo svedomia,“ hovorila pani Vargová.

Zábava bola v najlepšom prúde. Málokto si povšimnul dvoch nových hostí, ktorí práve vstúpili do dvorany. Sú to naši známi, pán služnodvorský s pánom pravotárom Hamišom. Ich oblek nie je práve vyberaný a do plesu už celkom neprimeraný — vysoké jazdecké čižmy, zimné jelenie rukavičky; muselo každému napadnúť, že to má byť výsmech senického meštiackeho plesu. Vrelo to v mladších i v starších. Už bolo niekoľko meštianskych synov spolu, že vyzvú na zodpovednosť oboch. Kto zná, čo by sa bolo stalo, keby Janko Tomašových nebol prehovoril urazených, že celú tú záležitosť prejedná sám s tými pánmi.

I hovoril:

„Pánovia, ponechajte to na mňa. Nebol by som rád, keby mala byť tak znamenitá zábava pokazená. Ja sám vyzvem tých pánov, aby sa zo zábavy vzdialili.“

„Nie dobrotou, ale vyhodiť ich treba na ulicu,“ hovorili niektorí horkokrvnejši, „inšieho nezasluhujú.“

Konečne dali sa prehovoriť a ponechali celú záležitosť pánu pravotárovi Jankovi Tomašových, ktorého si všetci ctili a jeho radu nasledovali. Veď on bol ich vodcom, ich miláčkom, on usporiadal i tento ples.

Pán Osusky s pánom Hamišom pozorovali síce vrenie a zazeranie meštianstva, ale chceli im ukázať svoju prevahu nad nimi a že im všetko ujde. Preto keď hudba začala nový tanec, obaja volili si tanečnice bez ostychu. Hamiš šiel rovno k Miline a pán služný k Vilme.

„Čo by ste radi, pane?“ merala Milina Hamiša, ktorý ju kývnutím hlavy volal k tancu.

„Prosím slečnu o tento tanec.“

„Neurážajte, pane, ani mňa ani celú túto spoločnosť. Ak chcete sa na zábave zúčastniť, oblečte sa poriadne, jako sa to sluší do spoločnosti.“

„Nemyslel som, že by slovenské slečinky boly tak preberčivé,“ uškŕňal sa Hamiš.

„Ani ja som si nemyslela, že by mohli byť vzdelaní ľudia tak surovými, že s nimi bez zapýrenia nemožno hovoriť,“ odvetila Milina, odvrátiac sa hrdo od Hamiša, ktorý zaškrípajúc zubami, pošiel ďalej.

Ani pán Osusky nepochodil lepšie pri Vilme, ktorá ho odbavila celkom krátko:

„Hanbila by som sa tančiť s takým pánom,“ a podala rameno tomu, ktorý bol prišiel po pánu služnom, aby ju požiadal o tanec.

Obaja šviháci opustili dvoranu ešte skôr, než by s nimi bol hovoril Tomašových; obaja odišli do jedálne, kde pri poháriku našli Paľka Turaja, ku ktorému si aj oni prisadli.

Vilma zaplatila svoju veselosť a tanec draho. Závrať sa obnovila, takže úplne stratila vedomie a musela byť odvezená domov, čo nemilo pôsobilo na prítomných. Ba nikoho sa to tak nepríjemne nedotklo, jako pána notára Turaja, ktorému sa zdalo, jako by mu privolávali i hudba i spev i všetci prítomní:

„To je tvoje dielo!“

S Milinou nehovoril počas celej zábavy, preca sa však hneval na ňu nevýslovne.

Tanec prestal. Nastala prestávka. Mládež urobila kolo a milý slovenský spev ozýval sa dvoranou. Hej, a to nebolo po vôli Hamišovi, metal sebou ani čert na reťazi, zapchával si uši a keď to nespomohlo, začal spievať po maďarsky tak nepríjemným, krikľavým hlasom, že to bola hrôza počúvať. Paľko Turaj s pánom Osuskym mu kontrovali. Už boli všetci traja zachrípnutí. Tu prišiel k nim Janko Tomašových, hovoriac:

„Ale pánovia, keď vám na spoločnosti nezáleží, poľutujte aspoň samých seba.“

„Pán služný, jestli tento panslávsky spev naskutku nezakážu, udám celú záležitosť na stolicu, aj na samé ministerstvo.“ Na to obrátiac sa k Tomašových, rečie pán Hamiš:

„Im, pán kolega, sa veľmi divím, že jako uhorský pravotár môžu takéto protiústavné, panslávske zábavy sriaďovať. Oni by zaslúžili, aby im bol naskutku odobraný pravotársky diplom.“

„Čo by oni, páne kolega, zaslúžili,“ hovorí Tomašových, „o tom nechcem na tomto mieste hovoriť. Za svoje skutky nie som im zodpovedný, zodpoviem si za všetko, keď to bude nutné na patričnom mieste. Poneváč som ale usporiadateľom tejto zábavy a záleží mi na poriadku, žiadam pána kolegu, aby nevyvolával výtržnosti a neporiadok.“

„Mňa netreba napomínať k poriadku,“ vyskočil Hamiš a hroziac Tomašových, rečie: „nech si dajú na reči pozor, ináč si budem žiadať zadosťučinenie, rozumejú ma?“

„Áno, som ho hotový komukoľvek poskytnúť, preto zostávam pri tom, čo som povedal.“

„A ja, pane notár,“ povie služný, „zakazujem vám v mene svojho úradu, aby sa tu spievaly panslávske pesničky, ináčej som nútený — — myslím, že ma rozumia?“

„Rozumiem,“ rečie s úsmevom Tomašových, „a dokladám, že som mal česť mať do činenia i s väčšími pánmi — — porúčam sa.“

„No počkaj, pansláv!“ zlostil sa Hamiš a poberajúc sa s vyhrážaním, opustil i so svojím spoločníkom miestnosť.

Zábava plynula i ďalej veselo. Na slovenskom speve zúčastnil sa ešte i Paľko Turaj, pravda, však len po odchode pána služného, s ktorým spieval predtým maďarské piesne. No následky sa dostavily. Paľko upadol do podozrenia, že je tajným panslávom, pán služný vzal si ho na mušku, hľadajúc príležitosť, ako by mu mohol dať pocítiť moc svojho postavenia. A poneváč, kto čo hľadá, to i najde: naskytla sa príležitosť ku pokoreniu Paľkovmu.