ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zuzka Kulišovie sedela vo svojej chyžke pri obloku a vyšívala hrachovinky na plachte. Bola netrpezlivá a pozerala každú chvíľu do obloka, jakoby niekoho vyzerala. A vskutku, vyzerala si muža, ktorého jej ráno odviedli do úradu pre urazenie pána služnodvorského.

„Ten sa mi už nevráti, toho tam zavrú,“ vzdychla si úbohá a pozrela na hodiny. Tie ukazovaly už hodne popoludní.

Vtom ale počuje kroky v kuchyni a Kuliš otvoril dvere. Zuzka sedela ako zarazená, hľadiac si na muža, ktorý sa jej usmieval.

„No, čo tak hľadíš na mňa? Daj mi radšej obed.“

„No, jako ťa posúdili? Zavrú ťa?“ pýta sa ho žena, ani sa nepohnúc s miesta.

„Zavrú? Neviem prečo?“

„Aha, nie?“ povie nedôverčive Zuzka.

„Pravdaže nie; keby mňa zavreli, museli by aj druhého so mnou.“

„Nuž a jako ťa posúdili?“

„Jako? Však ti hovorím, že nijako.“

„Myslím si…“

„No, mysli si čo chceš, len mi daj obed, bo som už lačný.“

Zuzka vstala hore. Neverila síce slovám mužovým, ale bola rada, že sa jej len navrátil domov; i vyšla, aby mu dala obed, povzdychnúc si pri tom:

„Dal by to Pán Boh, aby sa ti nič nestalo.“

Jej vzdych bol vyslyšaný.

Šťastlive sa vracali i pútnici s Velehradu. Doma je už aj pán notár Turaj. Doma ho už očakávalo odvolanie od pána služnodvorského, uložiac mu, aby sa bezodkladne odobral do jeho kancelárie. Sotva že sa stačil doma vyspať, už zavčas ráno poberal sa von z domu, aby učinil zadosť vyzvaniu.

„Neslýchané! ba hrozné! notár a pansláv!“ privítal ho služnodvorský. Turaj len hľadel na neho a nevedel, ani čo si má mysleť, ani čo hovoriť. Služný i notár pozerali na seba.

„Neviem, veľkomožný pane, či sa to oslovenie malo týkať mňa? a jestli áno, prečo?“

„Sme tu len dvaja,“ vetí služný, „preto sa môže len ich týkať. A to prečo? Nuž preto, že sú pansláv. Pansláv a notár: to je neslýchané! Rozumia už?“

„Nech mi to ráčia dokázať,“ hovoril smelšie Turaj.

„Kdeže boli posledné dni?“

„Na púti.“

„Na Velehrade?“

„Áno, na Velehrade.“

„Čo teda, chcú mať ešte viacej dôkazov? Či vedia, že oni jako notár, nesmú sa tam ani ukázať, kde sa schádzajú panslávi?“

„Ja som neputoval čo notár, ale čo katolík.“

„Nech mlčia; ani čo uhorský katolík nemajú na Morave vyhľadávať svätých. My máme našich svätých v Uhorsku dosť. Oni nepotrebovali na Moravu putovať. Vedia, že oni tým Uhorsku robili hanbu?“

„Neviem, veľkomožný pane! lebo ja som vykonával len svoju súkromnú povinnosť náboženskú. A jestli chcú vedeť, nuž im poviem, že oni sami sú príčinou mojej púti, lebo oni ma odhovorili, aby som si Vilmu Vargovú bral, lebo že je panslávka. Ja som ich poslúchnul a tým i dané slovo zrušil. Vilma zomrela a ja od tedy nemám pokoja. Oni sú teda príčinou môjho trápenia. Vyhľadali mi nevestu jakú sami chceli, a ešte i teraz robia medzi nami mrzutosti.“

„Čo sa bláznia?“ osopil sa služnodvorský.

„Áno, veľkomožný pane, do zbláznenia mi je. V mojej neprítomnosti prídu do môjho domu, nahovoria a natlčú do hlavy mojej žene všelijakých hlúpostí…“

„Jako sa to opovážia hovoriť?“ pretrhol hovoriaceho v reči nahnevaný služný.

„Nech sa ľúbi prečítať si tento list. Nemôžu tajiť, že v mojej neprítomnosti neboli v mojom dome.“

„V úradnej záležitosti áno, a z toho sa im len nebudem ospravedlňovať.“

„Nech sa ľúbi prečítať.“

Služný vzal list a čítal nasledovné:

„Milý priateľu!

V služnodvorskom máš veľkého nepriateľa. Prečo? ľahko uhádneš. Netreba mi to vykladať. V tvojej neprítomnosti, jako sa presvedčíš, keď prídeš domov, osočil ťa pred tvojou paňou. Maj sa na pozore, som Tvoj Tebe dobreprajúci priateľ.“

„Satan, nie priateľ,“ povie služný, prečítajúc list. Ten ich tajný nepriateľ privedie ich ešte na šibenicu. Oni si myslia, že mňa týmto zastrašia? Nie, dokiaľkoľvek sa neočistia, budú suspendovaný z notárstva.“

„A z čoho sa mám očistiť?“

„Z toho, že nie sú pansláv.“

„Nech mi len ráčia povedať, aj to sa podvoľujem urobiť.“

„To nie je moja vec,“ odsekne nahnevane pán služný. „Ak ale chcú moju radu poslúchnuť a očistiť sa od hriechu, nuž im radím, nie na Velehrad, ale do Budapešti ku krajinskej slávnosti na sv. Štefana putovať. To je náš patrón, ale nie akýsi Method. Podvoľujú sa mojej vôli?“

„Podvoľujem,“ prisvedčí krátko Turaj.

„Dobre! Teda potom, keď sa navrátia, uvediem ich zpäť do úradu. Ešte sa ich chcem, spýtať: či vedia, kto im to písal?“

„Neviem,“ odpovie Turaj.

„Nevedia, ale badajú. Keď prídu domov, nech srovnajú toto písmo s tým listom, ktorý v ich neprítomnosti dostala ich pani. Teraz môžu odísť.“

Pán notár Turaj sa vzdialil. V auguste putoval znovu, nie na Velehrad, ale do Budapešti. Keď sa navrátil, bol zase notárom.

Odišiel zo Senice i pán služnodvorský Osuský a viacej sa nevrátil.

Dopomohol mu k tomu pán Hamiš. Jeho miesto zaujal voči Slovákom, Slovák ešte energickejší, o ktorom ešte i teraz píšu memoáre, nie síce slovenské, ale maďarské noviny. Kto by chcel, môže o nich čítať vo „Függetlenségu“ v letných číslach pod názvom: „Nyitrai botrányfészekböl.“

Pána Hamiša, čo patentovaného vlastenca, povýšili za pokladníka sirotského úradu. Jeho zášť proti všetkému, čo je slovenské, dokázala sa skvele i tu. Slovenské nitrianske siroty stratily osemdesiattisíc.

Anička Zorová sa vydala. Milina Vodová bola jej družičkou. Anička má sľúbené, že na svadbe Milinej bude jej široká.

Nového lekára ešte vždy ženia. Pre mnohé návštevy u nemocných nemá času ani na vohľady vybehnúť a ešte menej, aby sa oženil. No doprajme mu k tomu času.

My mu doprajeme. A čo sme želali jednému z našich priateľov, i jemu želáme: