ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešlo niekoľko dní. Zima rástla, vianočné slávnosti sa blížily, ba už boly zavítaly.

Bol druhý sviatok, Štefana Mučeníka. Nábožný ľud bol v kostoloch.

Na veži katolíckeho kostola bilo dvanásť hodín. Kostolné dvere, pred kázňou zavreté, otvorily sa, akoby na znak, že služby božie sú už skončené.

Otvorenými dvermi vychádzal ľud na podlhovastý, priestranný rýnok. Niektorí z nich krútili hlavami, ako by sa im niečo nepozdávalo. Tváre niektorých boly vyjasnené, iných zase, ako by mračnom potiahnuté.

Mnohí sotva vyšli z chrámu, už šomrali, hovoriac, že keby boli doma zostali, bolo by to bývalo múdrejšie. Medzi týchto poslednejších patril i Ďurko Ševčík, teraz Vargom menovaný.

Ďurko Ševčík bol hodný muž, dosť majetný, otec viacerých dietok, ktoré viac menej boly už všetky zaopatrené. Zostávala už len Vilma, miláček otcov i matkin.

Pán Ševčík bol zadobre s pánom služným, ktorý mu bol ďalekou rodinou. Zásluhou pána služného bolo i to, že Ševčíkov syn zostal cestovným komisárom. Ale jako? Za cenu starootcovského mena.

Pán služný s pánom Hamišom dotiaľ dobíjali na pána Ševčíka, v čom ich aj žena podporovala, až sa zo Ševčíka stal Vargom.

„Vidíš, starý môj, keď to urobíš, tým poistíme i šťastie našej Vilmušky,“ hovorievala mu jeho žena a dotiaľ mu nedala pokoja, až vskutku dal sa nakloniť tomu, že svoje starootcovské meno opustil k vôli domácemu pokoju, na nahováranie ženy, služného a Hamiša.

Že mu to bolo povolené, netreba ani dokladať. Keď ale povolenie prišlo, rozplakal sa ako decko. A ako by aj nebol plakal, veď to meno nosili jeho otcovia, robili mu česť, ničím ho nepoškvrnili a on ho má preca opustiť, zavrhnúť a potupiť. Oj, jak ho to bolelo! Zprvu sa nechcel ohliadnuť na svoju svodnú Evku, vyhýbal sa i svojmu miláčkovi, Vilme; služného a Hamiša ani videť nechcel.

No ale že čas všetko vylieči, i starý privykol na nové meno, jako privykneme na nový kabát, čo by nám hneď i nebol pristrihnutý po vôli. Nedbal už na to, že sa čo Varga musel podpisovať, nech by už len tým svojho miláčka, svoju Vilhelmínku, urobil šťastnou. A Evka len tak rástla od radosti, že sa jej to pošťastilo; veď videla už svoju Vilmušku, čo šťastlivú pani notárku po boku budúceho zaťa, Paľka Turaja. Pán služný jej svätosväte prisľúbil, že pri najbližšej vyprázdnenej stanici zostane Paľko notárom.

A skutku pán služný zadržal slovo. Paľko Turaj bol vymenovaný za nástupcu zomrelého notára v obci V. A že bude i zvolený, nebolo príčiny pochybovať.

Medzitým, čím viacej mal Paľko Turaj nádeje byť vyvoleným vo V., tým väčšmi začal bočiť od Vilmušky. Ba čo viacej, Evka Vargová dopočula sa i toho, že inam chodí na zálety a že jej miláčka zanedbáva. Tomu však zpočiatku nechcela veriť, bárs ju to i nanajvýš znepokojovalo. Naposledy však počala rečiam veriť a tie ju rozhorčovaly.

Medzi vychádzajúcimi z kostola vidíme i pani Evku Vargovú, kráčajúcu možno najstrmším krokom domov, že sa jej široké, fialkové čipky len tak okolo hlavy opletajú.

Trochu neskoršie za ňou vyšiel i pán Ďurko Varga. Na tvári jeho bolo videť, že je tiež nie spokojný. Hovoril čosi o prevrátenosti sveta a šomral, že robia komédiu zo služieb božích.

„Kto to kedy videl, v slovenskom mestečku, slovenskému ľudu kázať po maďarsky. Veru, veru, už to ani s tým kňazstvom nevyzerá dobre, už aj to je jakési pobalamútené. Najlepšie urobil služný, ten tomu rozumel, čo kňaz kázal a preto odišiel včas preč. My sme ale tam zostali, čo sme nič nerozumeli. Škoda len, že sme všetci neodišli, nech by si bol tým prázdnym stoliciam hovoril.“

Takto shovárajúc sa sám so sebou, pán Ďurko Varga poberal sa za svojou Evkou, súc nespokojným sám so sebou a mrziac sa, že nezostal radšej doma.

Za pánom Ďurkom šly Zuza Kulišová a Beta Zezula.

„No, Zuzka, čo sis zapamätala z tej kázne?“

„Práve toľko, čo ty,“ odvrkla jej na krátko.

„Mohly sme teda obidve doma sedeť.“

„Neboly by sme veľmi zhrešily.“

„Po rade bývajú páni múdrejší, aj my na druhýkrát budeme vedeť, čo máme robiť. Ale či sis povšimla niečoho v kostole?“

„Čo na príklad?“

„Tie dve panie.“

„Ktoré?“

„V tej prvej lavici: pani Vodovú a pani Vargovú.“

„Ja som nič nevidela.“

„Že nie? Veď celý kostol sa obzeral po nich; všetky ženy si šepkaly…“

„Čo maly inšieho robiť, keď nerozumely, čo sa im kázalo. Jaká kázeň, taká bázeň.“

„No, ale, že si ty nespozorovala, čo videl celý kostol. Pani Vargová sedela už v stolici, keď pani Vodová prišla do kostola a keď si chcela sadnúť, nechcela sa jej uhnúť. Potom sa jej preca uhla a obrátiac sa jej chrbtom, po celý čas sa neobzrela na ňu.“

„Za to ich nikdo nepochváli. Ja som len sedliačka, ale to by som v kostole nevykonala.“

„Čo by si nevykonala?“ pretrhne ju odrazu v reči Kača Fačková, ktorá sa k nim pripojila.

„Hovorily sme o pani Vargovej s paňou Vodovou,“ povie Zezulová.

„No, veru, tie dve vykonaly peknú cifru.“

„Škoda ich byť, také panie.“

„Hja, sestra moja!“ rečie Fačková, „tie sú si veľmi v ručníku.“

„Nemajú druhej roboty.“

„Ba že nie; psoty na ne! Dať ich na náš kost, čo len rok…“

„Suchú turkyňu a holé zemiaky.“

„To, to; skrotly by ony obe.“

„Odnechcel by sa im i hnev.“

„Nuž ale však boly veliká rodina.“

„Boly; ale už si vyšly z priateľstva.“

„Ba, ozaj prečo?“

„Prečo?… Verím ti, že si zvedavá.“

„Pravdaže som; povedzže mi.“

„Hm! — pre ženícha.“

„Ešte čo?“

„Veru je tak! Tých mužských je i medzi pánmi akosi riedko. A pani Vargová i pani Vodová majú už dcéry na vydaj. Mladý pán Turaj má zostať notárom. Skorej bola reč, že si vezme dcéru pani Vargovej a novšie bolo počuť, že by rád Milinu Vodovie. Nuž, pre neho sa pohnevaly. Naodkazovaly si ti…“

„Ale netáraj, prosím ťa,“ ozve sa Zuzka Kulišová, ktorá doteraz načúvala. „Nerob z komára ťavu; počula si, čo si odkazovaly?“

„Pravdaže; však som im to vykonala,“ rečie Fačková.

„Aj vtedy by si múdrejšie urobila, keby si mlčala.“

„A na čo mi dal Pán Boh jazyk?“

„Na klebetenie iste nie.“

„Jaká svätá!“

„Neškodilo by aj tebe trochu inakšou byť. Ostatne hovorte si čo chcete, nechcem vám prekážať,“ a tu odišla od nich preč.

„Jaká netýkavka! Daj sa mi Bože; jako by sme nevedely, kto sú Kulišé. S Pánom Bohom! Keď sa ti neľúbi hovoriť, daj si jazyk do árendy,“ vykladala Fačková, rozkladajúc rukama, ani čo by Boh zná jak vážné veci bola predkladala.

„Veď hej! pravdu máš. Na čo že nám je ten jazyk, keby sme nemaly rozprávať,“ prisvedčovala Zezulová.

„Aj tak nemám nič inšieho jako ten jazyk; nuž čo, snáď by som si ho mala odhryznúť. To veru už nikomu k vôli neurobím. A tie panie, keď nechcú, aby svet o nich hovoril, nech nezavdávajú k tomu príčiny.“

„Pravdaže je tak, ale mne sa vidí, že Kulišová má niečo inšie za ľubom. Ona by nedbala, aby si ten pisár ani Vargovú, ani Vodovú nevzal, ale aby vzal jej dcéru. Veď ju dala aj preto do Prešporka.“

„A veru môžeš mať pravdu. Veď sa i jej sestra vydala za rechtora. Preto sa ona tak nadurdila. No, zdravá kočka, čo to dočká: má sa tá načakať, kým si ju nejaký pán vezme. Dnes sú bohatých rodičov dcéry a nevydajú sa. Pán si ju nevezme a za sedliaka alebo remeseľníka nie je súca. Zostane teda na omáčku.“

Fačková by zaiste bola ešte i ďalej hovorila, ale prišly už pred dom Zezulových. Muž ju nesmel videť na ulici, musely sa tedy rozísť, ale len vtedy, keď prisľúbila Fačková, že sa večierkom dostaví do Zezulov a vyrozpráva všetko, čo vie o Vargových a Vodových.