ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň po maďarskej kázni sháňal sa ľud pred katolíckou farou. Bolo to hromženia, hemženia, vyhrážania, hnevania, že sa to len tak sypalo, jako čoby vody z konvy lial. Čo slovo, to zlorečenie bolo počuť.

„Bezbožníci!“

„Lumpi!“

„Odkundesi!“

„Beťári!“

Rozhorčený ľud, jako čo by bol závodil vo vynajdení opravdového pomenovania toho, čo tu na vlastné oči bol videl.

„Bohaprázdnici, tak nám faru zhanobiť, ani čo by pohania boli,“ hovoril Janko Kuliš.

„Takú hanbu urobiť Seničanom,“ horlil starušký mešťan Varga. „Či to slýchal kto na šírom svete, ešte na fare okná povybíjať?“

A vskutku na fare boly všetky obloky vytlčené. Seničania mali prečo byť rozhorčení a rozhorčenie rástlo. Čosi kamsi bol plný rýnok ľudstva, ani čo by súdny deň bol mal nastať a ešte prichádzali vždy noví diváci. Medzi najposlednejšími bol pán služnodvorský.

„Pán služný, nech robia poriadok!“ ozvalo sa z viacej strán. „Keď oni ho neurobia, urobíme si ho my!“

„To si nedovolíme, aby sa s naším majetkom tak zaobchodilo!“ volali druhí.

„Za maďarské kázne si my nedáme okná povybíjať!“ kričal ktosi.

„Tak je!“ prisviedčali iní. „Kto chce počúvať maďarskú kázeň, nech sa presťahuje do Debrecína!“

Pán služný sa obzeral hneď na jednu, hneď na druhú stranu; nevieme či po pandúroch, ktorí ho sprevádzali, či sú mu po boku, a či po tých, ktorí dovolili si nie veľmi pochlebujúcich slov proti jeho osobe.

Avšak čo bolo mnoho, to bolo mnoho i pre pána služného sniesť. Jeho autorita nesmela byť potlačená. Ešte raz sa ohliadnul po svojich pandúroch, sprevádzajúcich ho bodákmi, a presvedčiac sa, že sú mu nablízku, vykrútil si svetlé fúziky, postavil sa do vážnej pozy a začal hovoriť:

„Vyzývam vás, aby ste sa vystríhali výtržností!“

„Však my nevybíjame okná,“ ozval sa hlas zpomedzi ľudstva, načo však pán služný nedbal a pokračoval ďalej:

„Smutná záležitosť bude prísne vyšetrená a previnilci potrestaní vo smysle zákona.“

„Kto zná, či aj pán služný nie je medzi nimi,“ ozve sa znova ktosi.

„Buričia,“ pokračuje služný, „budú naskutku pochytaní a zavrení.“

„To aj my chceme, aby boli buriči pochytaní!“ volá ich niekoľko.

„Preto vyzývam vás v mene zákona, aby ste sa rozišli v pokoji, lebo kto naskutku neposlúchne, toho dám lapiť a bude čo burič uväznený.“

Nastal nový hurhaj, krik, že súsed súseda nerozumel. Pán služný i s pandúrmi nemal vôle ďalej počúvať, ale šiel preč, chcejúc iste dobrým príkladom predísť pobúrených mešťanov.

Nastalo vyšetrovanie, ktoré však neviedlo k cieľu. Pôvodcov nočných výstupov nebolo možné vypátrať ačkoľvek sa verejne hovorilo, že paholok pána farára tak postískal hrtan jednému z tých, ktorí vybíjal farské okná, že hneď padnul polomrtvý. No, meno toho panáka pán služný vyšetrujúci, či vskutku nemohol a či len nechcel na svetlo vyniesť.

Obloky boly zaplatené z veľkodušnosti pána služného. Proti kazateľovi podaná obžaloba, že v slovenskom mestečku natíska maďarské kázne a tým poburuje pokojných občanov. Obžalobu podal pán Hamiš v mene svojich rovnakosmýšľajúcich, žiadajúc okamžité odstránenie poťažne presadenie pána kaplána.

No a žalujúcim stalo sa po vôli: pán kaplán bol vskutku zo Senice odstranený, čo rušiteľ pokoja.

„Preca to len pravda a potvrdilo sa to i tu, že pravda je taká, jak ju páni chcú mať a jakú si ju sami zrobia,“ hovoril Janko Kuliš.

Jeho súsed prisvedčil mu kývnutím hlavy a ďalej o tej veci nehovoril.