ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milina zostala sama vo svojej izbičke. No nie dlho, lebo sotva že sa dvere za Turajom zatvorily a Milina z nich sotva oči odvrátila, už bolo počuť klopanie.

A sotva že Milina povedala „Voľno“, už sa zas otvorily dvere a dnu vstúpila vrstovnica Milinkina, Anička Zorová.

„Vítaj, Anička!“ znelo to chyžkou a dve priateľky držaly sa vo vrelom objatí.

„Milina,“ hovorí Anička, „tuším si tu mala zbožňovateľa?“

„Ba namluvača, povedz.“

„Ani sa mi nepochváliš, či to pekne?“

„Keby si ho nebola stretla, ani by som sa nebola priznala, lebo nerada by som v tebe vzbudila žiarlivosť.“

„Netrpím na tú chorobu, nemusíš sa obávať, ba teším sa napred, že ma zavoláš za družicu.“

„Teda sa ponáhľaj, Anička, lebo aj ja čakám, že ma pozveš na svadbu a to ešte tieto fašiangy.“

„Hja, mňa ešte nenamlúvali.“

„Ba tuším skôr ako mňa. Ja ustupujem, lebo si ťa nechcem rozhnevať, tebe skôr dvoril.“

„Čože je potom, keď som sa mu zneľúbila.“

„Ty si sa mu zneľúbila a mňa si ešte nezaľúbil. Nechajme ho teda tretej.“

„Ej, ale keby nás tak počul, mohly by sme sa mať na pozore. A Janko Tomášových tu nebol?“

„Nie!“ znela Milinina krátka odpoveď.

„Toho si mi pravda tak ľahko neprepustila.“

„Nemám práva nad ním rozhodovať.“

„Ľudia hovoria…“

„Ľudia hovoria všeličo,“ pretrhla ju v reči Milina „nemožno im ústa pozapchávať.“

„No, no, no! však sa preto snáď nehneváš?“

„Nemala by som druhých starostí,“ usmiala sa Milina a pozrela sa na Anicu.

„A toho nového doktora si už videla?“

„Hovoria, že má byť hodný, mladý človek, ale som ho nevidela ešte.“

„Nielen hodný, ale je aj švárny. Hovorí sa, že nebude mať u nás mnoho šťastia, lebo že je Slovákom.“

„To mu jeho šťastie sotva pokazí, nech si je len ináče vzdelaným.“

„Hamiš že už všetkých pánov prehovoril, aby ho nevolali.“

„Možno, že ešte bude dobrým aj Hamišovi. Ten z komára robí hneď ťavu. Už mu je i služný, aj celý úrad málo maďarský. Tomášových bol už vykričaný za pansláva, Seničania sú mu hurbanisti. Neviem, komu by ten človek dal pokoja, veď do každého zabrdne.“

„A najnovšie vieš čo nachystali? Budeme mať česť počúvať maďarskú kázeň v kostole.“

„Ba ešte čo? V slovenskom mestečku a maďarská kázeň!“

„Hja, veru, Milinka moja, my to už nepremeníme. Nie nadarmo hovorí sa: „Čo pán prosí, to byť musí.“ Moja mama nechce ísť, že čo by tam robila, keď nevie po maďarsky.“

„Dobre má. Načo nadarmo Pána Boha pokúšať. Ja sa veru sama len po slovensky viem nábožne pomodliť.“

„Ja by som preca rada zo zvedavosti išla a myslela som, že i ty pôjdeš.“

„Dušička, pobožnosť so zvedavosťou sa nesrovnáva. Spomeň si na zvedavú Evu, alebo Lotovu ženu.“

„Hoho! Milina, ty by si mi čochvíľa takú kázeň vystrúhala, že by som nepotrebovala ani do kostola isť. Nerada by som ťa nahnevala, ale ver mi, že mi takou divnou prichodíš. Všetko ťa hneď nahnevá a podráždi; už ani neviem, jako, alebo čo mám s tebou hovoriť.“

„Ver mi, Anička, že mi je do zaplakania. A neviem ani sama prečo. Dnes ráno som bola takej dobrej vôle, teraz ale tak mi je clivo, úzko, ani ti neviem povedať ako.“

„Poď k nám. Prejdeš sa, snáď ti bude lepšie. Nepovedala som nič, kam idem, musím sa už poberať.“

„K vám nepôjdem, ale ťa aspoň kus odprevadím.“

Dievčatá vyšly z chyžky.

Najprv Milina odprevádzala Aničku až k domu, potom zase Anička Milinu a tak to šlo niekoľkokrát jedno za druhým, až naposledy zabudly, ktorá by vlastne ktorú mala odprevadiť. A boly by sa odprevádzaly i ďalej, keby ich zima nebola nútila k rozlúčeniu.

I rozišly sa obe celkom uzimené.