ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak pribudne do malého mestečka nový obyvateľ, rozchýri sa to čoskoro po celom meste. Za dlhší čas nehovorí sa o ničom inom, jako o novom obyvateľovi: kto je, čo je, aký je? Či je slobodný alebo ženatý, každý dľa toho, jako ho čo zaujíma.

To bolo i v Senici, kde sa už predtým bolo usadilo niekoľko lekárov a teraz najnovšie prišiel sem zase jeden, s tým úmyslom, že sa usadí.

Dlho sa teda hovorilo o ňom. Jako by sa nehovorilo, veď bol v uniforme, hodný, mladý človek. Prišiel rovno z Viedne, teda z veľkého mesta. Bolo tu o čom hovoriť. Predmet bohatý a k tomu nie tak ľahko vyčerpateľný, lebo pán doktor bol ešte slobodný a mladé dievčatá si pošepkávaly, že je i švárny. Len jednu jedinú chybu mal a to, že sa o ňom hovorilo, že je pansláv.

Brr! pansláv a doktor. To bolo niečo nového, nevídaného v našom mestečku. Tým boli všetci len zvedavší na nového pána doktora.

Brúsil si na neho zuby i pán služný, tešiac sa vopred, ako ho privedie do rozpakov. Keby ho už len navštívil, lebo ho čo služného nemôže obísť. Minulo niekoľko dní a nový doktor neprichodil. Pán služný bol netrpezlivý a len to tak vrelo v ňom, že nemôže dľa ustáleného plánu privítať nového lekára. Vo svojej nedočkavosti už už že ho nedal zavolať pred seba úradne. Skorej však, nežli by svoju moc dal pocítiť novému lekárovi, boli si oba predstavení.

Pán služný bol v lekárni, žiadajúc si sladové cukríky od Hoffa proti kašlu. Sotva sa však pobavil, o niekoľko minút prišiel do lekárne i nový lekár. Lekárnik vidiac, že si služný a lekár jeden druhého nie veľmi všímajú, riekol: „Pánovia, snáď sa ešte nepoznajú? Pán služný Osusky — pán doktor…“ Skorej však, než by bol lekárnik stačil vyrieknuť meno doktorovo, bol pretrhnutý pánom služným, ktorý obrátiac sa k doktorovi riekol:

„Hallottam, hogy maga nagy pánszláv.“^[1]

„Jól hallotta,“^[2] znela krátka odpoveď doktorova.

Pán služný mal v úmysle priviesť doktora do rozpakov a teraz bol sám v rozpakoch. Tešil sa vopred, jako ho zahanbí a teraz nevedel sám, jako z konopí. Doktor nezačal nový rozhovor a služný nevedel ako. Miesto rozhovoru nasledovala vyrátaná poklona z oboch strán a pán služný opustil lekárňu, za ním o chvíľu uberal sa i lekár.

Pred kasínom stálo niekoľko pánov, pri ktorých sa pozastavil i pán služný.

„Ale, povedzte mi, prosím vás, čo ten tu chce?“ hovorí pohrdlivým tónom mladý pravotár Hamiš, keď videl nového doktora vykročiť z lekárne.

Všetci sa obzerali a poneváč nevedeli vlastne, koho Hamiš myslí, pýta sa pri ňom najbližšie stojaci Ivan Halaš:

„Koho to myslíš, čo tu chce?“

„Nuž henten pansláv.“

„Ale ktorý?“

„Nuž ktorý? Či ho nevidíš, jako si kráča, ani čo by celá Senica bola už jeho.“

„Myslíš toho nového doktora?“

„A koho že druhého?“

„A chceš vedeť, čo tu chce?“ usmial sa Ivan; „divím sa ti, že to jako pravotár nevieš. Aby si to ale vedel, nuž ti to poviem: tys’ prišiel liečiť krivdy, on choroby.“

„Neurobí tu veľké šťastie, ale rád by som tých videl, čo by ho volali.“

„Pozri sa potom do zrkadla.“

„Ale ja by som sa dal od pansláva liečiť?“ vystrel sa do rovna Hamiš a udrel v prse, že to len tak zadunelo.

„Ty, braček, ty!“ dupľoval mu Ivan, tlapkajúc ho po pleciach, „ty, jako ktorýkoľvek druhý, nech by len bol k tomu súci a ty by si sa cítil zle. Nebudeš sa pýtať, či je on Slovák a či Maďar, ale ho budeš prosiť, aby len prišiel a pomohol.“

„To sa mýliš,“ pretrhol ho nevrlo Hamiš.

„Ukáže sa. Ja len to hovorím, že choroba a smrť neznajú národnosti.“

„Hrôza ma prechodí, len keď si pomyslím na to. Nenávidím tú háveď; pohrdúsil by som ich všetkých. Juj! ani nevieš, jako mi je, zima ma prechodí. Škrabal by som ich, páral po žilke!“ zúril pán Hamiš a smiech prítomných ho ešte podpaľoval.

„Ba, netáraj, prosím ťa,“ škádlil ho Ivan ešte viacej. „Maj rozum! Škoda, že tu nie je Janko Tomašovič, ten by ti ho nameral.“

„No však ste mi vy pekní vlastenci i s vaším Jankom Tomašových. Spojujete sa s panslávmi. Čo chvíľa by ste i kasíno premenili na panslávske hniezdo. Zagitovali ste proti mne väčšinu, za to vám ale stojím, že sa vám to viacej nepodarí. Dnes ste zvíťazili, ale Tomašových to víťazstvo ešte draho príde. A tie vaše slečinky slovenské nech len prídu na bál, budú pekne krásne predávať petrúšku. Ze ale tá tam nebude, na ktorú si Tomašových myslí, môžem vám napred povedať, a keby prišla, nuž by si iste škandál utŕžila. Uvidíte, čo ja tej vykonám!“

„No vieš čo, amice!“ rečie teraz už vážnym hlasom Ivan, „to si vyprosíme všetci od teba, aby si nás urážal. Žijeme v dobe patentov, ak chceš, nuž si vezmi na svoje vlastenectvo patent a budeš patentovaným vlastencom. Nech ťa ale všetci svätí chránia, keby si nám vykonal pri zábave nejaký škandál, za ktorý by sme sa mohli všetci hanbiť. Neviem síce s istotou, na koho si to narážal, že by Tomašových rád videl na bále, ale že neuvidí; ja sa ale nazdávam, že myslíš Milinu, ktorá ťa obdarovala košom a preto sa srdíš na ňu. Chráň sa ale vykonať jej hrubianstvo, ináčej budeš mať nielen so mnou, ale i s druhými robotu, tak že ťa ani tvoje patentované vlastenectvo neobráni. Myslím, že si mi porozumel.“

„Áno, áno, pane Halaš,“ uklonil sa posmešne Hamiš, „len že vy ma nechcete rozumeť a nekonáte to, čo od vás vyžaduje opravdové vlastenectvo. Vy chcete byť i vlastencami i pred panslávmi pekný a to nejde.“

„Áno, áno! dokiaľ si ty do Senice neprišiel, nevedeli sme tu nič o vlastenectve. Všetci sme mali rozum doskami zabitý a len po tvojom príchode otvorily sa nám oči a modzog začal pracovať,“ hovoril Ivan pri smiechu ostatných.

„Niekedy i nechtiac pravdu vyznáme,“ poznamenal ešte Hamiš a bez odporúčania bral sa ďalej. Za ním rozišli sa i ostatní.