ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň po zábave robil Paľko Turaj so svojou paničkou návštevy u svojich známych.

Rozumie sa, že pána Hamiša, jako svojho bývalého principála, nevynechal. Medzi rečou spomenula sa i meštianska zábava. Hovorilo sa o jednom i druhom. Pán Hamiš bez obalu vyznal, že Paľka majú v podozrení, že je tajným panslávom. Výhovorky, zapieranie Turajovo nepomohly nič. Pani Turajová, berúc celú záležitosť za žart, alebo nevediac snáď, čo to slovíčko „panslavizmus“ v očiach pána Hamiša za veľkú úlohu hrá, stála na strane Hamišovej, a tým ho podporovala v jeho obžalobe, že je veru jej muž tajným panslávom.

„Pozrite len, jako na mňa zazerá, keď som ho prezradila,“ hovorila pani notárka, ukazujúc na svojho muža, ktorý od zlosti blednul a pri rečiach svojej polovičky nepekným okom hľadel na ňu.

„Vidíš, i tvoja panička, jako dobrá vlastenka, svedčí proti tebe; maj sa na pozore, lebo ti to zle vypáli,“ rečie Hamiš.

„A čo tá vie,“ hniezdil sa Paľko na stolici.

„Keby som nevedela, nehovorila by som, alebo si myslíš, že neviem, že si dvoril tej, ktorú držia za arcipanslávku na okolí, a že sis ju chcel i vziať?“ škádlila si pani notárka muža.

„Tvoja panička má pravdu,“ prisviedčal Hamiš, „dobrý vlastenec nemôže dvoriť panslávke a Milina Vodovie je opravdu arcipanslávka.“

Paľkovi pri spomenutí Miliny Vodovej vstúpila krv do tvári, začerveňal sa. Hneval sa sám na seba i na Milinu, na svoju paniu i na Hamiša a snáď i na celý svet. Už mal v ústach, že odpovie Hamišovi:

„Veď i ty si jej dvoril a preto tvoje vlastenectvo nikto nepodozrieva.“

Ale Hamiš jako by to bol uhádnul, čo Turaj chce hovoriť a preto predišiel ho, hovoriac:

„Pani notárka bude tak láskavá, že nám dovolí vzdialiť sa na pár okamihov. Mám niečo úradného, čo by som rád sdeliť pánu notárovi.“

Kývnutie hlavy bolo znamením, že pani notárka udeluje svoje povolenie. Páni sa vzdialili do pisárne pána Hamiša, kam príduc riekol Hamiš:

„Amicenko! Viem, že si chcel hovoriť, že som aj ja dvoril Miline. Viem ale i to, že si nezabudnul na košík, ktorým ťa Milina nadelila; jestli si teda pri tom, urobíme si malý žart, ktorým sa Miline pomstíme. Pristávaš?“

Turaj neodpovedal ani áno, ani nie. Chcel sa urobiť ľahostajným, ale mu to nešlo. Hamišovi, ktorý ho svojím mačacím okom pozoroval, to neušlo, preto pokračoval:

„Ak teda pristávaš, urobíme si fašiangový žart. Ty vieš dobre napodobiť písmo Tomašových. Napíšeme jej v jeho mene list a vyzveme ju, aby prišla iste na ples. Sadni si teda a píš, ja ti budem diktovať.“

Turaj si mechanicky sadol, mlčky vzal do ruky pero, urobil niekoľko čiarok, napodobujúc písmo Tomašových na papieri; tento potom odložiac, vzal listový papier a písal, čo mu Hamiš diktoval.

Keď už bol hotový, rečie:

„Podpisovať ho nemusíš, miesto mena dolož len: „Túžobne Vás očakávajúci Janko.““

Boli hotoví a vrátili sa zase ku panej, ktorú boli zanechali v hosťovskej svetnici.

Keď Turajovci odišli, Hamiš usmievajúc sa vošiel do svojej pisárne, odložil prihotovený list a pobral sa tiež von z domu.

Od toho času uplynulo niekoľko dní, snáď i nedieľ, ale o meštianskom plese hovorilo sa i ďalej, hoci už bol predo dvermi nový, senickou noblesou usporiadaný ples maďarského klubu.

Milina Vodová sedela vo svojej izbičke pri vyšívaní. Vyšívala si práve na poduškovej mriežke tieto slová: „Dobrú noc, dobre spi.“ S vyšívaním bola už takmer hotová, chcela ho odložiť a porovnať s už vyšitou hotovou mriežkou, na ktorej stálo: „Dobré ráno! Čo sa ti snilo?“ keď odrazu ozve sa hlas umieráčka, zvoniaceho na skonanie.

„Dobrú noc, dobre spi!“ šeptaly ústa Miliny a vzdychnutie, jako by modlitba za pokojné skonanie umierajúceho, vydralo sa z jej pŕs. Nechajúc šitie stáť, složila ruky, akoby k modlitbe a rozmýšľala.

Bolo počuť klopanie na dvere, ale Milina ho nepočula. Dvere sa otvorily a v nich zjavila sa postava poštára, ale ona ho nevidela, ani mu neodpovedala na pozdrav.

„Prosím za odpustenie! Ráčite byť príliš zamestnaná, slečno,“ hovoril poštár.

Milina cele predesená vytrhla sa zo svojich myšlienok.

„Tu prinášam slečne zásielku,“ pokračoval listonoš a podával Miline maličký balík, „prosím potvrdiť prijatie.“

„Mne zásielku?“ diví sa Milina, „veď ja som nič neobjednala.“

„Snáď pani matka, alebo niekto druhý,“ rečie poštár, „tým väčšie prekvapenie pre slečnu. Zásielka znie: „Slečne Miline Vodovie, Senica.“ A poneváč tu druhej slečny Vodovej niet, musí teda slečne prislúchať.“

Milina mechanicky podpisovala prijatie a odovzdala listonošovi, ktorý ukloniac sa, chcel sa vzdialiť, keď ho Milina oslovila:

„Neviete, pane listonoš, komu to zvonili?“

„Hovorí sa, že Vilme Vargovie.“

„Čo hovoríte!“ povie zadivene Milka.

„Veru som tak počul.“

„Ale veď len nedávno bola na plese.“

„Však to jej poškodilo. Odtiaľ ju už polomŕtvu priniesli, viacej už nevstala a ani nikdy už nevstane. Mám česť porúčať sa.“

„Porúčam sa,“ odpovedá Milina a oči sa jej sperlily slzami. „Ba či to ozaj Vilme? Chúďa! Turaj ju môže mať na svedomí. On je príčinou jej včasnej smrti,“ hovorila Milina sama so sebou, nedôverujúc pravdivosti poštárovho slova.

Ale poštár hovoril pravdu. Vilma Vargovie vskutku skončila svoj pozemský život. Z náručia smrti, ktorým ju táto už na plese bola objala, nemohol ju viacej vytrhnúť ani nový lekár pri všetkom svojom umení.

Vilmina smrť, o ktorej Milinu i jej matka upovedomila, dotkla sa boľne Miliny. Balík, prišlý z pošty zostal neotvorený, nedotknutý ešte i vtedy, keď už bolo po pohrebe Vilminom. Milina, či v myšlienkach súc ponorená, či snáď z ľahostajnosti k zásielke, keď počula o smrti Vilminej, svinula šitie a do neho vložila i prinesený balíček; odložila oboje do šijacého košíka. Tam by bol ležal neviem dokiaľ, lebo Milina bola zaujatá s chystaním sa na ples a inými prácami, vyšívanie nechala tedy stáť. Tu však deň pred plesom navštívila Milinu jej priateľka Anička Zorová, ktorá sa tiež chystala s Milinou na ples.

„No, Milinka, máš už všetko hotové?“ spytovala sa Anička, „ja som už hotová, len sa obliecť. Jestli by si nebola hotová, mohla by som ti pomôcť.“

„Ďakujem ti, dušička moja! Šaty mám hotové, len pár mašličiek ešte prišiť.“

„No, škoda veru, bola by som ti pomohla, ale som len múdra, pravda Milinka? Najprv sebe pošijem a potom, keď viem, že máš i ty všetko hotové, ponúkam sa ti na pomoc,“ smiala sa Anička. „Ale ozaj, tie mriežky máš už vyšité, ukáž mi ich, Milinka, musí to utešené vyzerať.“

„Ešte nie som úplne hotová s nimi; ale už mi málo chybuje. Jestli ti ľúbo, obzri si ich, sú hen v šijacom košíku složené.“

Anička vstala, vzala svinuté mriežky, ktoré keď rozvinula, vykotúľal sa z nich malý balíček na stolík.

„Čo to máš za balík? Z pošty a ešte nie je ani otvorený,“ riekla Anička.

„Máš pravdu, na ten som ja úplne zabudla.“

„Ej, ej, Milinka! To je veľká nevšímavosť od teba, alebo ti snáď veľmi nezáleží na tom, od koho to prichodí. Tak sa mi pozdáva, že je to písmo Janka Tomašových.“

„Už by sa bol pýtal po ňom, veď tu bol od tých čias, čo som to dostala,“ odvetila Milina.

„Takmer by som sa smela staviť.“

„Snáď by si aj prehrala.“

„Čuješ, neviem,“ krútila hlavou Anička.

„No, hneď uvidíme,“ riekla Milina, vzala balík a chcela ho otvoriť, keď niekto zaklopal na dvere.

„Voľno!“

Do izbičky vstúpil Janko Tomašových; dievčatá sa zapýrily, pozerajúc jedna na druhú. Ich pohľady neušly pozornosti Paľkovej, ktorý preto rečie:

„Ráčte odpustiť, slečny, jestli som neprišiel vhod.“

„Oj, prosím, pane pravotár! Ste nám vítaný dvojnásobne,“ hovorila Milina, lebo sme práve o vás hovorily, a to nás práve prekvapilo, že ste zrovna v tom okamžení prišli. Slečna Anička chcela sa staviť, že toto písmo je vaše; ja som tvrdila, že by prehrala.“

Tomašových vzal balík do rúk a hľadiac na písmo, povedal:

„Slečna Milinka, máte pravdu. Keby sa bola slečna Anička stavila, iste by bola prehrala.“

„Ale v tom mi už len dáte za pravdu, že sa aspoň ponáša na vaše písmo.“

„To už máte úplnú pravdu, že veľmi napodobňuje moje ťahy, tak že som sám zvedavý, od koho to pochádza.“

„Tomu sa dá ľahko odpomôcť,“ rečie Milina; „otvorte balík a hneď uvidíme.“

„Prosím, slečno, snáď by ste mohla banovať, keby som to ja urobil. Kto zná, čo tam za tajnosť skrytá a keby som ju odokryl, snáď by vás to i mrzeť mohlo,“ povedal Janko a podal balík Miline, ktorá ho vezmúc, riekla:

„Hneď bude po tajnostiach,“ a roztvorila balík.

Na tvárach prítomných sa zrkadlila zvedavosť a napätie, ktoré sa však premenily v úžasné prekvapenie.

Milina zbledla jako stena.

Anička s pravotárom sa dívali na ňu, jako keby boli stratili smysly.

Všetci traja tu stáli jako omráčení hromom, keď z otvoreného balíka vytiahli tabatierku a veľké, okrúhle, do žltého drôtu zapravené okuliare.

Prešla dobrá chvíľa a ani jeden z prítomných nevedel k sebe prísť; konečne preca Janko sa zbadal a povie:

„Prosím, slečno! Dovoľujem si tú indiskretnosť, že vás prosím o maličké vysvetlenie tejto zásielky, a to tým viacej, že vidím ťahy svojho písma na nadpise napodobnené, dľa čoho aj slečna Zorová súdila, ba sa aj staviť chcela, že to je moje vlastné. Viem, a som presvedčený o tom, že žiadna z vás mňa za pôvodcu niečoho takého pokladať nebude.“

„Zaiste, že nie!“ odpovedaly razom obe dievčatá.

„Smiem teda prosiť slečny o to: či nemáte tušenia alebo podozrenia, od koho by to mohlo pochádzať?“

„Nechcem nikoho obviňovať, ale ani upodozrievať,“ riekla Milina so sebavedomím: „pán Boh to vie najlepšie, nech mu odplatí spravedlive. Ostatne ale ak je vám ľubo a ak vám na tom záleží, tu je i sprievodný list, prečítam vám ho. Ja som ho ešte nečítala.“

Tomašových vzal list a čítal jak nasleduje:

„Blahorodá slečna!

Poneváč viem, že istotne prídete na ples, usporiadaný maďarským klubom, aby Vám tam nebol dlhý čas, lebo sa tam len samé maďarské piesne budú spievať a maďarské tance tančiť a Vy by ste sa mohla nudiť, teda pre ukrátenie času posielam Vám tu pripojené dary s tou žiadosťou, že príduc na ples, nezabudnete tieto so sebou priniesť.

Vaše rúčky bozkávajúc, zostávam Vás túžobne očakávajúci Janko.“

Tomašových zbledol. Zprvu neriekol nič, lebo sa zdalo, jako by bol rozmýšľal, potom ale riekol:

„Slečna Milinka, ráčte dovoliť, že si tento list, čo len na krátky čas podržím u seba.“

„Nezáleží mi na ňom,“ odvetila Milina.

„Ďakujem vám, slečna,“ uklonil sa Tomašových; „dúfam, že sa na plese preca uvidíme, teraz sa ale porúčam.“

„Ach!“ vzdychla si Milina po odchode Tomašových, preca som zle urobila, že som mu ten list dala. Nevedela som, čo v ňom môže byť. Kto zná, čo z toho ešte môže povstať. Ani neviem prečo, ale taký strach ma napáda, že keby som sa nehanbila, hneď by som bežala za ním, aby mi ho vrátil.“

„Ale čo by povstalo?“ hovorí Anička; Tomašových je nielen múdry, ale aj rozvážny pán.“

Slová Aničkine i keď snáď pôsobily na utíšenie Miliny, preca ju nemohly uspokojiť úplne.

Dievčatá ešte dlho sedely spolu a hovorily, kým sa rozišly. No nechajme ich samé, aby sme nemuseli byť svedkami tých slz, ktoré sa perlily z oka slovenskej devušky.