ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Trenčiansky Matúš

Publikované: Besiedky, 1868, s. 53 — 208.

Trenčiansky Matúš. Povesť od Viliama Pauliny-Tótha. S úvodom od Sam. Ormisa, Turč. Sv. Martin 1871, 175 ss.

Trenčiansky Matúš, Mazáč, Praha 1930, 194 ss.

Trenčiansky Matúš. S úvodom Petra Kompiša, Slovenská liga, Bratislava 1935, 166 ss.

V texte tohto výberu sú historické komentáre autora a poukazy na pramene značne zredukované. Úvod Viliama Pauliny-Tótha poznačili dobové romantické názory na osobnosť Matúša Čáka, na skutočnú povahu jeho vlády a príčiny odporu voči kráľovskej moci. Dnešný názor historikov je triezvejší. Pre informáciu podávame úryvok z III. kapitoly Dejín Slovenska (Tézy — SAV, Bratislava 1956, s. 44 — 45), v ktorej sa vecne hodnotí pôsobenie nezávislého oligarchu Matúša Čáka: Za slabej vlády Ondreja III. (1290 — 1301) prepukla feudálna anarchia. Jednotliví veľmoži ovládli veľké oblasti a počínali si nezávisle od kráľovskej moci. Na západnom Slovensku skoncentrovali väčšinu kráľovského domínia palatín a oligarcha Matúš Čák Trenčiansky. Na východnom Slovensku vystupovali ako oligarchovia Abovci. Kráľovské domínium sa zmenšovalo aj v dôsledku udeľovania feudálnej pôdy cirkevným inštitúciám (nové premonštrátske kláštory v Šahách, Jasove, Lelesi, Znieve a cisterciátske v Štiavniku). Moc cirkevných feudálov sa prejavila aj zakladaním nových farností na vidieku. Za feudálnej anarchie koncom XII. stor. nadobudli prevahu svetskí veľmoži, a to aj na úkor cirkevných feudálov.

Počiatky nezávislého postavenia Matúša Čáka siahajú do obdobia vlády Ondreja III. Matúš Čák si už roku 1299 počína ako nezávislý oligarcha, keď na trenčianskom hrade zriaďuje vlastný dvor a v západoslovenských stoliciach menuje župných úradníkov zo svojich zemianskych vazalov. V sporoch o uhorskú korunu sa postavil najprv na stranu českého pretendenta Václava III. (Ladislava V.), ktorého čoskoro opustil, a Karolovi Róbertovi z Anjou sa podrobil len formálne (1307) po neúspechoch rakúskych Habsburgovcov. Za politického chaosu rozširuje Matúš dočasne svoju dŕžavu o oblasti stredného Slovenska (Zvolen, Turiec, Liptov).

Matúš Čák sa zvlášť obohacoval na úkor cirkevných ištitúcií (kláštor v Panonhalme, nitrianske biskupstvo a ostrihomské arcibiskupstvo) a za vierolomný postoj voči Karolovi Róbertovi, podporovanému pápežskou kúriou, bol daný roku 1311 do cirkevnej kliatby, ktorá sa v jeho dŕžave nesmela verejne vyhlásiť. Nezávislé postavenie oligarchu Matúša Čáka nezlomil ani úspech kráľovských vojsk pri Rozhanovciach (r. 1312), kde boli aj za pomoci spišských a košických mešťanov porazené vojská Omodejovcov a Matúša. Matúšove vojská vynikali v plienení nepriateľských území a roku 1315, hnané z Moravy, skoro utrpeli porážku od českých vojsk pri Holíči. Postavenie sedmohradských feudálov roku 1317 a boje proti Srbom umožnili Matúšovi udržať sa pri moci až do smrti (1321).

Matúš Čák Trenčiansky, idealizovaný staršou historiografiou (Fr. V. Sasinek) ako slovenské knieža, bol typickým feudálnym oligarchom, ktorý sleduje osobné politické záujmy. Pretože sa opieral o zemianstvo a potláčal za kráľom stojaci nemecký patriciát, čoskoro stratil vplyv na stredné a východné Slovensko (banské mestá, rytier Dônč). Násilne odvlečených poddaných nepriateľských feudálov usadzoval na svojom území (Lehoty). Pozitívny prvok v jeho panstve možno vidieť iba v uplatnení sa slovenskej šľachty na jeho dvore v Trenčíne, čo vyplývalo jednako z toho, že jeho dŕžava sa rozprestierala väčšinou na etnicky slovenskom území, jednako z toho, že bol spriaznený s českým rodom Šternberkovcov a aj vo vojsku mal najatých rytierov z českých krajín.

Obsadením Matúšovej dŕžavy ako poslednej oligarchickej oblasti uhorskej monarchie sa oslabili podmienky na rast feudálnej anarchie a vzájomných feudálnych rozbrojov, pôsobiacich na hospodársky rozvoj Slovenska negatívne. Feudálnu anarchiu, vyvolanú oligarchickými rodmi v Uhorsku, negatívne hodnotil aj K. Marx (Chronologické výpisky).

Edičné poznámky

Pri tomto vydaní próz Viliama Pauliny-Tótha vychádzame z jeho Besiedok, ktoré vyšli v štyroch zväzkoch v Skalici v rokoch 1865 — 1870 a z časopisov Sokol a Černokňažník, ročníky 1862 až 1866.

Pri jazykovej úprave diela sme postupovali tak, aby sme v čo najväčšej miere zachovali charakteristické črty autorovho jazyka a štýlu, aby si súčasný čitateľ mohol utvoriť o nich zodpovedajúci obraz a vystihnúť tak i cez jazykové prostriedky atmosféru doby. Literárne dielo Viliama Pauliny-Tótha si zaslúži takýto postoj. Viliam Pauliny-Tóth, spisovateľ, dlhoročný redaktor a vydavateľ viacerých literárnych a odborných časopisov a publikácií, prispel významným podielom k rozvoju spisovnej slovenčiny v porevolučnom období. Jeho význam v tejto oblasti a vplyv na ostatných slovenských spisovateľov poznala a náležite ocenila už nasledujúca generácia. Napríklad Samo Czambel v Príspevkoch k dejinám jazyka slovenského (Budapešť 1887) píše: „V novšej dobe písomníctva slovenského, menovite po r. 1860, bol on jeden z tých, ktorí značne napomohli rozvoj spisovného jazyka slovenského, ba on, čo všestranný plodný spisovateľ a viacročný redaktor v ohľade jazykovom na ostatných spisovateľov aj nie malý vplyv vykonával“ (str. 33).

Pri výbere sa uplatňujú zásady tzv. čitateľského vydania, preto sa prirodzene prihliadalo na požiadavky dnešného čitateľa Paulinyho diela. Jazykové úpravy sa v tomto zmysle vykonali tak, aby čitateľ dielu predovšetkým porozumel a aby jeho čítanie nebolo v rozpore so súčasnou jazykovou kultúrou.

Hláskoslovie a pravopis

V hláskosloví a pravopise badať u Paulinyho ešte viac ako u iných autorov tej doby veľkú nejednotnosť a nedôslednosť. Nepridržiaval sa ani pravidiel Hattalových ani Mrázových. „On pošiel svojou cestou, ale bez toho, aby sám pravidlá stanovil, a písal, nakoľko sa to rozobrať dá, podľa toho, kedy pod akým vplyvom bol.“ (Samo Czambel, Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Budapešť 1887, str. 37.) Možno si to u Paulinyho i u ostatných spisovateľov vysvetliť rozporom medzi vtedajšími viac-menej ustaľujúcimi sa normami a živým hovorovým jazykom.

Hláskoslovie a pravopis sme upravili podľa dnešnej spisovnej normy.

Dĺžku samohlások meníme podľa súčasnej pravopisnej normy: slavný — slávny; čirý — číry; súsed, súseda, súsedný — sused, suseda, susedný atď. V plnom rozsahu uplatňujeme rytmický zákon: nahliadnúť — nahliadnuť; čierným — čiernym; driečný — driečny; riedký — riedky; ôsmým — ôsmim.

Zdvojené samohlásky nahrádzame jednoduchými v domácich i cudzích slovách: zákonnitosť — zákonitosť; havranní — havraní; drevenný — drevený; česský — český; novella — novela atď.

Cudzie slová vôbec meníme v zmysle dnešnej pravopisnej normy, napríklad v týchto prípadoch: anathéma — anatéma; föderácia — federácia; materialismus — materializmus; residencia — rezidencia; cynikus — cynik.

Dôsledne sa upravuje podľa dnešného pravopisu písanie i, y, napríklad v slovách: blískať — blýskať; blišťať — blyšťať; veľmy — veľmi; vary — vari; okamyh — okamih atď.

Predpony s-, z- meníme podľa súčasného pravopisného úzu: zplniť — splniť; zpomenúť — spomenúť; smýšľať — zmýšľať; svolal — zvolal; zpočinul — spočinul; sgazdoval — zgazdoval.

Podľa súčasných noriem upravuje sa písanie ď, ť, ň, ľ, napríklad v slovách: údeľný — údelný; nerozdieľny — nerozdielny; škoľský — školský atď.

Ďalšie hláskoslovné úpravy v domácich slovách: ľädový — ľadový; jaseň — jeseň; opat — opäť; ščastie — šťastie; vzáctny — vzácny; dedictvo — dedičstvo atď.

Podobne upravujeme zemepisné názvy. Nechávame len staršie nemecké a maďarské názvy Bratislavy, Prešporok, Požoň; Šaryš — Šariš; Torisa — Torysa; Koloča — Kaloča.

Slovami vypisujeme číslovky a rozpisujeme skratky: zl. — zlatých; p. — pán; sv. — svätý; t. j. — to jest; T. Sv. Martin — Turčiansky Svätý Martin.

Príslovky a príslovkové výrazy upravujeme podľa dnešného úzu: podle — podlo; smele — smelo atď. Nechávame v pôvodnej podobe len tie, ktoré sa uvádzajú v Slovníku slovenského jazyka ako staršie, napríklad bohate; diaľ.

Tvaroslovie dôsledne upravujeme podľa dnešného úzu. Ponechávame iba duálový tvar inštrumentálu čísloviek dva, tri, štyri pri duálovom tvare podstatných mien oči, uši, ktorý je i dnes živý v nárečiach a hovorovej reči, napríklad: štyrma očima.

Vlastné podstatné mená skloňujeme: Antalovi Pachmanovi; Janovi Masarovičovi. Vlastné mená ženského rodu prechyľujeme: Anna Jurkovičová, Elena Matičková, Marína Rusnáková.

Podstatné mená typu memorandum skloňujeme podľa súčasných pravidiel: memoranda, memorandu; v evanjeliu.

Iné úpravy v skloňovaní podstatných mien: gardiste — gardisti; krve — krvi; cirkve — cirkvi; laviciami — lavicami; dveroch — dverách; z prsú — z pŕs; šarhy — šarhu atď.

V skloňovaní prídavných mien sme vykonali úpravy dôsledne v duchu súčasných noriem: poslední chlap — posledný chlap; cirkevnie — cirkevné; národnieho — národného; cudzému — cudziemu atď.

Podobu zámen jaký, jiný, jich nahrádzame dnešnou podobou vo všetkých tvaroch: aký, iný, ich.

Zámeno jenž a jeho tvary nahrádzame tvarmi vzťažného zámena ktorý: z nichžto — z ktorých; jehož — ktorého; v ňomž — v ktorom.

Podľa súčasnej normy upravujeme dĺžku v tvaroch privlastňovacích zámen: našim kráľom — naším kráľom; naších kastelánov — našich kastelánov.

Tvary mojeho, mojemu, našeho nahrádzame tvarmi môjho, môjmu, nášho; vším — všetkým.

Číslovku jedon a jej tvary meníme podľa súčasného úzu na jeden, jedného, jednému; dva — dvaja; oba — obaja; z dvúch — z dvoch; obúch — oboch; trich — troch.

Úpravy slovesných tvarov: odprisáhnuť — odprisahať; ukiazať — ukázať; zaisť — zájsť; chtej-nechtej — chiac-nechtiac; kuvať — kuť; nechýbel — nechýbal; rekni — riekni; nalíhať — naliehať.

Tvary minulého času navrhnul, oživnul, utieknul, zmiznul atď. nahrádzame dôsledne tvarmi s vkladnými o, napríklad: navrhol, oživol, utiekol, zmizol.

Starodávne tvary pomocného slovesa byť: jest, jesú nahrádzame dnešnou podobou je, sú.

V tvaroch minulého času Pauliny niekedy vynecháva pomocné sloveso (pod vplyvom ruštiny). Takéto tvary dôsledne upravujeme podľa súčasnej normy:

My Bielouhri držali sa zákonnitosti, bo za kráľa radili sme Ladislava, my nemohli za to, že Alžbeta potom zvolila si riasu miesto kráľovského plášťa. — My Bielouhri držali sme sa zákonitosti, bo za kráľa radili sme Ladislava. My sme nemohli za to, že Alžbeta potom zvolila si kláštorné rúcho miesto kráľovského plášťa.

Staršiu podobu podmieňovacieho spôsobu, ktorá sa ešte dnes používa v západoslovenskom nárečí a tvorí sa v 1. osobe sg. pomocou slovka bych, ponechávame v poviedke Dualizmus a historické právo, kde má charakterizovať nedbalú reč postavy pomiešanú nemeckými slovami a dialektizmami.

… s radosťou dala som ti mein Herz a veru dala bych ti aj die Hand, keby to len möglich bolo.

Z podobných príčin nechávame tento tvar i v paródii Artúr a Lenóra.

Nezvratné sloveso strojiť nahrádzame zvratným: Kamže strojíte vy Damon a Pythias? — Kamže sa strojíte vy, Damon a Pythias?

Zvratné sloveso prúdiť sa nahrádzame nezvratným: prúdili sa idey — prúdili idey.

Predložku dľa meníme na podľa; mimo — okrem; u dvora — pri dvore; prez — cez; v prostred — uprostred; v tvár — do tvári.

Spojku jestli nahrádzame spojkou ak, čili — čiže; nič menej — avšak; Nesprávne použitú odporovú spojku lež nahrádzame porovnávacou spojkou než: … komu milší krvavý boj, lež otrocký pokoj — komu je milší krvavý boj než otrocký pokoj. Nechávame zastarané spojky, ktoré sa uvádzajú v Slovníku slovenského jazyka: ačkoľvek, ačpráve, asnáď, kadenáhle.

Slovník

V Paulinyho slovníku badať veľký vplyv ruštiny. Už Samo Czambel hovorí, že Pauliny „porušťoval spisovný jazyk“ (c. d. 72).

Nahrádzame všetky rusizmy, ktoré sú nezrozumiteľné, napríklad: nepremenno — určite; v novejšej dobe — v najnovšej dobe; venčanie — korunovanie; dňom — cez deň; ubijca — vrah. Tak isto postupujeme pri slovách, ktoré znejú rovnako v obidvoch jazykoch, ale majú iné významy: predloha — návrh; pohyby — hnutia; riasa — ríza; ženština — žena. V Trenčianskom Matúšovi nechávame slovo kňaz, veľkňaz vo význame knieža; drievny.

Nenahrádzame svojrázne dobové kompozitá tvorené podľa ruštiny, napríklad: vetrobohatý; ľubolístok; časoduch atď.

Ponechávame tiež srbské slová búniť, búniteľ a vysvetľujeme ich.

Podobne nahrádzame bohemizmy, napríklad: tydeň — týždeň; prkno — doska; zeď — stena; mlha — hmla; tázať sa — pýtať sa; rozzlobiť sa — rozhnevať sa; bitva — bitka; stoletie — storočie; V Trenčianskom Matúšovi sme ponechali sloveso (biblické) vyslyšať.

Nenahrádzame tieto staršie dobové slová: marchia — marka; menšina — minúta, podrečie — nárečie; domášin — domáci pán; izban — vigan; nedrovanie — pletenie; terem — sieň; obedňa — jedáleň. Slovo výnimka nahrádzame slovom podmienka.

Skladba

Pretože Paulinyho literárne dielo zohralo značnú úlohu pri formovaní sa spisovného jazyka, usilovali sme sa zachovať i podstatné črty jeho skladby, hoci toto vydanie je čitateľské. Úpravy sme robili tam, kde ide o zásadné nesprávnosti alebo kde zložité a nejasné vyjadrovanie zatieňuje zmysel. Veľmi opatrne sme postupovali pri zásahoch v Trenčianskom Matúšovi. Chceli sme tak rešpektovať požiadavky autora na „slávnostnejší štýl“, ako ich vyjadril v liste Ctibohovi Zochovi roku 1866 a Maríne Hodžovej 1. septembra 1862, kde píše o mieste zvratného zámena sa a odporúča ho písať za slovesom. Nechávame teda vo väčšine prípadov zvratné zámeno sa za slovesom a meníme jeho miesto iba v niektorých prípadoch.

Aby sme čo najviac zachovali archaický, podľa Paulinyho „slávnostnejší“ štýl jeho historických diel, nechávame, kde je to možné, i dlhé súvetia. Rozdeľujeme a upravujeme ich len tam, kde je myšlienka príliš zamotaná a tým nejasná.

Podobne ako v slovníku, i v Paulinyho skladbe prejavuje sa značný vplyv ruštiny. Badať to najmä v hojnom používaní menných väzieb so slovesným podstatným menom, pasívnych konštrukcií, prechodníkov a príčastí. Slovesné podstatné mená a pasívne väzby obmedzujeme v čo najväčšej miere, úplne odstraňujeme nesprávne z hľadiska dnešného úzu a nahrádzame ich inými rovnocennými jazykovými prostriedkami.

Ukážky:

Hrozili mu nové nebezpečenstvá, ktorým len ukrytím sa vyviaznul. — Hrozili mu nové nebezpečenstvá, z ktorých vyviazol len tak, že sa ukryl.

… zvolal Matúš, sadajúc na privedeného mu Miklúšom koňa. — … zvolal Matúš, sadajúc na koňa, ktorého mu priviedol Miklúš.

Podobne postupujeme pri príčastiach a prechodníkoch. Nahrádzame inými jazykovými prostriedkami zbytočné a najmä nesprávne:

… už následkom ministerských opatrení lietali komisári po stoliciach, lapajúci a väzniaci, nie len tých, čo tam prítomní boli… — … už následkom ministerských opatrení lietali po stoliciach komisári, lapali a väznili nielen tých, čo tam prítomní boli…

Úplne odstraňujeme tvar prechodníka prítomného zakončeného na — a. U Paulinyho sa vyskytuje len od slovesa ísť — ida:

Prv než ta prišli, rozpovedal ida cestou opatrný a s tunajšími okolnosťami dobre známy farár ešte raz svojmu priateľovi všetko, čo držal za potrebné oznámiť mu. — Prv než ta prišli, rozpovedal cestou opatrný a s tunajšími okolnosťami dobre známy farár ešte raz svojmu priateľovi všetko, čo držal za potrebné mu oznámiť.

Tak isto odstraňujeme prechodník minulý, ktorý sa dnes už nepoužíva:

A skutočne, takmer nemožno veriť, že kto slyšav nadšené jeho reči, zahorí raz svätou láskou k svojmu rodu, zabudnúť by kedy mohol svoj národ. — A skutočne, takmer nemožno veríť, že by ten, kto počul jeho reči a zahorel raz svätou láskou k svojmu rodu, mohol kedy zabudnúť na svoj národ.

Ukážky úpravy viet s nesprávne použitým prechodníkom prítomným:

… a s tým vezmúc pravým ramenom pod pozuchu Jornáda, ľavým Kokoša, obrátili sa traja ritýri smerom k neďalekému šiatru Karola Roberta. — … s tým vzal pravým ramenom pod pazuchu Jordána, ľavým Kokoša a traja rytieri sa obrátili smerom k neďalekému šiatru Karola Róberta.

Pod vplyvom ruštiny vynecháva Pauliny na niektorých miestach v prítomnom čase pomocné sloveso byť. V týchto prípadoch doplňujeme tvary pomocného slovesa byť:

Nuž či my ženské vary už bez všetkého charakteru? — Nuž či my ženské sme už vari bez všetkého charakteru?

Ďalšie úpravy v skladbe:

Podľa dnešnej normy nahrádzame osobné a privlastňovacie zámená nezvratné zvratnými:

Je to bohatý veľmož Lipoltský s jeho dcérou. — Je to bohatý veľmož Lipoltský so svojou dcérou.

Pádovú väzbu predložkovú a bezpredložkovú meníme podľa platných noriem v týchto prípadoch: dostať značnej posily — dostať značnú posilu; Obom som vám koša dať nesmela… — Obom som vám kôš dať nesmela…; vzdor svojho pokročilého veku — vzdor svojmu pokročilému veku.

Interpunkciu upravujeme podľa súčasných noriem.