ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Noveletka

„Došli noviny?“

„Došli, Vedomosti^[1] i Sokol.“^[2]

„Ukáž, čo nového v nich.“

Anička podala apuškovi menované noviny a on prezrel najprv Vedomosti, potom Sokola. V tamtých prebehol pán Adam Poľanský (radný pán slobodného a kráľovského mesta Žibrice) najsamprv listy, či niet v nich zpráv z jeho vidieka a potom „novinky“, z ktorých čo pikantnejšie nahlas predčitoval svojej jedinej dcére Aničke, švárnej to asi šestnásťročnej barnuške. V Sokolovi prečítal názvy básní a povestí, hľadajúc, ktorá by bola bez nepríjemného mu „pokračovania.“

„Ten Pustovník v Ilžickej púšti sa ťahá ako štrúdľové cesto. Ja neviem, načo to ten redaktor také dlhé kusy pchá do časopisu. Však to nikto nečíta, ak len nie na Silvestra, keď už má celého Sokola zviazaného.“

„Ach, apuško, ja zas veľmi rada také dlhé kusy, drží ma to dlhý čas v napnutí.“

„Hja, veď ty!“ zvolal pán Poľanský, ďalej prehŕňajúc sa v šiestom čísle šiesteho ročníka Sokola, „ty musíš mať vždy dačo zvláštneho… eine Extrawurst^[3]… Aha, toť je čosi… Slovenský pravopis, noveletka od Rozmarína. Hahaha, ešte vraj čo!… No to by som už naozaj rád vedel, ex temate^[4] slovenský pravopis, aká to môže byť novela?“

„Ale to je vskutku podivné. Apuško, čítajme to, bude to iste dačo pikantného.“

„Nedbám, čítaj teda, ale nahlas. Ja si napchám do fajky, budem ťa počúvať a pritom, rozumie sa, pána Marka Rozmarína ako obyčajne trošku kritizovať.“

Anička rezko odložila nedrovanie^[5] neveľmi dbajúc, že jej pritom jedno alebo dve nedrá spadli z ihlice, sadla si na pohovku a vzala Sokola. Radný pán Poľanský ale zapáliac si na fajku, rozšafne umiestil sa oproti nej v kresle, odkašlal si a dal dcére znak, že už môže začať. Táto čítala, ako nasleduje:

Bol prvý máj, bol utešený večer. Hviezdičky trblietali sa na tmavoazúrovej oblohe, mesiačik prizeral sa im a jeho tmavočervená tvár žiarila mu radosťou, sťaby si bol vedomý toho, že bez jeho magického svetla vzdor namáhavému jasotu hviezd niet tých krás večera.

„Apuško, to je utešený začiatok!… To bude dačo veľmi sentimentálneho!“

„Hja, tebe je hneď všetko sentimentálne!“ horlil radný pán, neúprosný kritik slovenských múz, ktorých záhradku on ostatne ešte ani jedným kvetom svojho domnelého veľumu neobohatil. „Dcéra moja! To je prismelý obraz, mesiacu dať povedomie toho, že on je tvorcom krás večera. Je to neprirodzené. Mesiac je len mesiac, na tom sa ustálili už všetci astronómovia, ktorých spisy perse pán Rozmarín sotva znať bude. Mesiac je kus odpadnutej, vyhorenej, bezpochyby dákou kométou z našej planéty odruntenej zeme… a iné nič!

… No kde by tu mohlo byť povedomie!? … Ale čítaj ďalej, však uvidíme, čo z toho vykvitne.“

A Anička čítala ďalej:

Práve odznel posledný cvengot zvoncov z poľa navracajúcich sa oviec, zatíchli hlasy a hvizdy valachov, len v kvitnúcom vonnom sade ozýval sa lkavý a prenikavý žiaľ slávika a v ďalekom jazere krkot žiab, tichý, monotónny, zádumčivý.

„Hahaha!“ chutne sa rozosmial pán Adam Poľanský, utľapkajúc si prstom popol vo fajke, „roztomilé accompagmente!!!^[6]… slávik a žaby!!… Veď hovorím, že to strach, čo tí slovenskí novelisti potárajú. Slávika spári so žabou… Hahaha!“

„Ale, apuško môj, však to býva, že večer žaby kŕkajú.“

„Býva, býva, ale keď slávik spieva, dcéra moja, krkot žiab sa ignoruje, aspoň sa to nepovie, či rozumieš?…“

Anička čítala:

Tiché mesto N. obtáčali pekné záhrady a konča nich vinuli sa bielym štrkom vysypané široké chodníky. Milá to prechádzka v čas večerný. Týmto chodníkom som ja v spomenutý večer kráčal, rojčiac o piesňach, o láske, o lutne a o rusalkách. A prečo by som nebol rojčil? Bolo mi dvadsať rokov, žil som ako ryba vo vode, bez starosti, bez žalosti, dostupný každému nežnému citu lásky k poézii, k národu a k spanilým jeho dcéram.

Ako tak rojčiac kráčam tichou nocou, naraz priveje mi šum vonného vetierka v ucho harmonický zvuk gitarových akordov z neďalekej besiedky pána Kolmana, ktorá husto zarastená všelijakými plazivými rastlinami stála na konci jeho záhrady.

Rýchle a tíško na prstoch pobehol som pár krokov napred a v okamihu ocitol som sa nezbadaný pri samej húštine, obtáčajúcej besiedku pána Kolmanovu. Sotva stál som tu pár menšín, ozval sa z besiedky pri sprievode gitary nasledujúci krásny, dojímavý, mäkký ženský hlas:

,Ha,‘ myslím si, ,to pieseň môjho priateľa Podoľského. Pevkyňa je teda iste národovkyňou, keď slovenské piesne spieva. A ako ju spievala!!! Zatíchol slávik, zamĺkla i žabka, keď tichou nocou triasol sa sladký unylý hlas krásnej Amálie Kolmanovej.‘

Či ju neznáte? Či ste nikdy nepočuli o nej?

Kto v N. do školy chodil, musí znať Amáliu Kolmanovie, a kto len raz bol na Anna bále v neďalekom kúpeli, musel počuť, že ona za plných sedem rokov bývala všeobecne zvelebovanou kráľovnou týchto veselých kúpeľných bálov. Akoby som ju ešte dnes videl, vychýrenú to tanečnicu vo veľavýznamnom kotilióne,^[7] ako svojmu tanečníkovi s pohľadom svojho jasnomodrého unylého oka pripína dekoráciu na fialkový frak so žltými gombíkmi. Akoby som ju teraz videl, ako do výšky hádže malučký, širokými čipkami obrúbený, rezedou zaváňajúci biely ručníček, graciózne dvíhajúc svoje okrúhle rameno a s potešením hľadiac na kŕdeľ bystrých šuhajov, ruvajúcich sa oň.

No hovorím, pekná bola Amália Kolmanovie a mne zdala sa teraz, keď slovenskú pieseň spievala, krásnou, utešenou. — Nemohol som sa ďalej zdržať, hneď po prvom verši vystúpil som z úkrytu, prikročil k okienku a riekol: „Dobrý večer, panička Amália!“

„Ha, kto to?“

„Neľakajte sa, ja som to. Váš tanečník v mazúri na poslednom bále.“

„Vy ste to, pán Rozmarín? Tak pozde? Myslela som, že už nikto nechodí.“

„Nuž a či by ste neboli spievali, keby ste boli vedeli, že vás dakto počúva?“

„Isteže nie.“

„A vidíte, ja by som vás práve prosil, aby ste láskave ráčili pokračovať.“

„Ani za svet.“

„A kto vás tú pieseň naučil?“

„Pán Podoľský.“

„Ale on sám?“

„On sám.“

„Máte ju napísanú?“

„Nemám, len tak som sa ju naučila.“

„Smel by som vás o ňu poprosiť?“

„Prečo nie, veľmi vďačne.“

„Prosím vás teda, ráčte mi ju napísať, zajtra o tomto čase si prídem po ňu. Ak by ste mi ju nechceli osobne oddať, ráčte ju tuná do okienka pod túto tehlu uložiť.“

„Dobre, dobre, ale odpustite, už musím ísť, už je pozde, otec už iste spí.“

„Zbohom teda!“ a s tým podal som jej oknom ruku. I ona mi podala svoju malú okrúhlu ručičku. Jej mäkkosť a okrúhlosť cítiac, nemohol som sa zdržať (paničky, ktoré ste hanblivé ako krásna Amália, prosím, zažmúrte oči, keď toto čítate) a horúci bozk vtisol som na ňu.

„Sie schlimmer!^[8]“ ozval sa jej sladký hlas, no zdalo sa mi, ale možno, že to bol len mojou horúcokrvnosťou zapríčinený sebeklam, — dosť na tom, zdalo sa mi, že mi pri tých dvoch slovách, ktoré mali byť výčitkou, lahodne ruku stisla.

,Neborák Podoľský!‘ pomyslel som si. A vskutku zasluhoval takéto poľutovanie. Môj dobrý priateľ totižto do zahynutia bol sa zaľúbil do driečnej Amálie, dcéry zámožného mešťana v N., on slovenský pevec, za akého sa držal, do nemčúrsky vychovanej dcéry odrodilého, každým pórom tela materializmom páchnúceho Kolmana. Ostatne to ho ani zamak nekonfudovalo, bo veriac, že ho Amália verne miluje, veril i to, že roznieti v nej iskru rodoľubstva a získa jej domnele ušľachtilé srdce národu slovenskému. Krušná a ťažká to úloha, ktorej málo chlapov dorastá, menovite u žien, z ktorých mnohé i svoje rodoľubstvo podľa tlakomeru kurmacherov, vzývačov a pytačov rady usporadujú a richtujú.

„Pfuj Teufel!“^[9] zvolala týmto poznamenaním pána Rozmarína rozmrzená Anička; „nuž či my ženské sme už vari bez všetkého charakteru?“

„Hja veru, dieťa moje,“ stisol plecami pán Poľanský, „pravdu má. Čo ty vieš, kto príde pre teba? Kto si ťa vezme? Či vari ak príde dajaký maďarón, ktorý bude v stave náležite ťa vyživiť, nepôjdeš len preto za neho, že je maďarón?“

„To nehovorím, ale budem sa usilovať, aby som ho slovenskému národu naklonila.“

„To nejde, žena vo všetkom poslúchať má svojho muža, teda i v politickom zmýšľaní.“

„Ale, apuško, veď tak by sme boli len otrokyňami našich mužov!“

„Lepšie otrokyňami byť, než večnú vojnu mať v manželstve. Že tu v tej novele Podoľský získať chcel Amáliu svojmu národu, to schvaľujem, hoci to dosť hlúpo zrobil, že sa do Nemky zaľúbil.“

„Nuž a či človek môže svojmu srdcu rozkázať, do koho sa má zaľúbiť?“

„Trebárs i to nie, ale iste zakázať mu môže, aby nepriľnulo k odrodilej dcére národa, akou Amália bola. Ostatne nechápem, čo tá celá jeho ľúbosť má do činenia so ,slovenským pravopisom‘, a vôbec, ako pán Rozmarín vo svojej ,noveletke‘ túto vážnu tému spracuje. Či je to ešte dlhé?“

„Nie, hneď je koniec.“

„Čo, už koniec? A o slovenskom pravopise dosiaľ ešte ani slova!… Hahaha, názov práce o voze a jej obsah o koze! Ale takí sú tí naši slovenskí spisovatelia, tituly ich spisov sú pikantné, a obsah číra nuda. Naozaj som zvedavý, ako to dokončí. Čítaj ďalej.“

Anička čítala:

V nasledujúci večer bolo veľmi nepríjemné počasie. Chladný vietor vial od severu, ženúc pred sebou velikánske hory ťarchavých mračien, z ktorých celý večer bez prestania mrholilo, ba chvíľami i náležite pršalo. O deviatej v meste už živej duše nebolo na ulici, tým menej za mestom pri záhradách, za ktorými som ja osamelý, šermujúc dáždnikom proti víchru, k pána Kolmanovej besiedke kráčal.

Konečne dorazil som ta. Nazriem oknom dnu. Na pohovke zabelelo sa mi čosi.

„Vy ste to, panička?“

„Ja,“ a s tým vstanúc z pohovky, priblížila sa k oknu.

„Ale v tomto počasí tu v záhrade?“ zvolal som.

„Viazalo ma dané vám slovo. Slovenská národovkyňa je si vždy slovu verná.“

„Teda vy naozaj ste už prebudená Slovenka?“

„A vy ešte pochybujete? Nuž či nechodí k nám pán Podoľský?“

„A pán otec čože na to?“

„Jemu je to jedno, nech je len statočný človek. A veď môj otec ani nie je taký nepriateľ Slovákov, za akého ho v novinách vykričali. Že on i v slovenskom meste radšej po nemecky alebo po maďarsky vraví než po slovensky, to je taká osobná slabosť, ktorú mu veru škoda tak veľmi zazlievať. Tým nikomu neuškodí. Zato ja tým viac po slovensky vravím a už i dokonale píšem. Takej horlivej Slovenky, ako som ja, široko ďaleko nemáte.“

„A tá sľúbená pieseň?“

„Tu je, sama som ju odpísala tak, ako ma ju pán Podoľský naučil.“ S tým strčila mi do ruky zvinutú karotku papiera, ktorú som, aby nepremokla, rýchle vopchal do vrecka.

„Odpustite, panička, ale kvapčí mi zo strechy práve za golier…“

„Veľmi ľutujem, že nemám kľúč. Má ho vždy otec pri sebe… ale náš parkan…“

„I oziabe ma trocha v nohy, práve tu v barine stojím. Váš pokorný sluha! Srdečná vďaka za pieseň!“

„Veľmi vďačne“ a podala mi zase tú istú mäkkú bielu ručenku ako včera, na ktorú som ja ale dnes už nepritisol včerajší bozk, lebo by, po prvé, nebárs horúci bol býval, a po druhé, ženírovali ma moje mokré fúzy. Z vlastnej skúsenosti to viem z čias pitia „bruderšaftov“, aký to nemilý pocit, keď dotkne sa človeka pri bratskom bozkaní sa taký mokrý, sťa ratolesť jedle snehom, hustou penou piva pokrytý fúz. Preto, ako povedám, nebozkal som jej ruku, ale som ju vrelo stisol, a — teraz to ale nebol sebaklam — ona srdečným stisnutím ruky odvetila tomuto nemému, ale na ten čas zreteľnému pozdravu môjho srdca. Neborák Podoľský!

Už je isté, že som jej nie ľahostajný. V takej pľušti prišla do záhrady!… A ľutovala, že kľúča nemá,… ba, čo to spomínala o parkane? Že je, tuším, nie vysoký? Škoda, že som jej tú sadu nedal dohovoriť!

Takýto monológ som viedol, keď som dorazil ucvachnený domov, vyzul si mokré čižmy a vrhol som sa na pohovku.

Oh, Amália! Ja ta ľúbim!…

Ako to ten náš duchaplný Janko tej Schröerovej Marienke zaspieval?

Keby som bol poetom, i ja by som Amálii takúto pieseň zaspieval, no bohužiaľ, som hrozný prozaik! Suchý ako trieska.

A aká horlivá Slovenka je! A vraj už i dokonale píše po slovensky, a…

„Otvor!“

„Otvor?“ — opätujem potichu, „čo za ,otvor‘?… Jedenásť hodín je, prší, až sa leje, a vraj, ,otvor!‘“

„Kto je?“ volám, zberajúc sa z pohovky, aby som príchodziemu dvere otvoril.

„Čo ma už ani po hlase nepoznáš?“

„Ach, Podoľský! Vitaj,“ hovorím, otvárajúc mu dvere. „Betah ťa páral! Čo tak pozde chodíš?“

„Amice,^[10] nemôžem spať. Zobral som sa teda a prišiel k tebe, že si trošku pobesedujeme spolu,“ a s tým vrhol sa do kresla.

„Pekná vec!“ — rečiem na to, „keď on nemôže spať, mám ho ja zabávať. Ja som myslel, že ty si ešte u Amálie.“

„Tri dni som tam už nebol,“ riekol môj priateľ s bôľným vzdychom, „zajtra sa ju chystám navštíviť.“

„A to prečo tak zriedkavo?“

„Myslím si, že zriedkavejšie návštevy bývajú vzácnejšie.“

„Pletky!… Deve, ktorá ľúbi, vzácny je milenec každý boží deň a tebe, myslím, tiež.“

„Ja ju nesmierne ľúbim, ja ju zbožňujem.“

„Myslím, že Amália nie je prvá, ktorú tak nesmierne ľúbiš!“

„Never, brat môj drahý. Tak ako Amáliu ľúbim, dosiaľ som ešte nikdy nemiloval.“

„Otázka je, či i ona hodna je tvojej nadšenej lásky.“

„Hodna, braček môj!“ — vetí Podoľský s dôrazom nepochybnosti. „Je horlivá Slovenka a mňa verne ľúbi.“

„Počujem, že už i správne po slovensky píše.“

„A ako!… Kde si to počul?… Braček, nebol by som schopný milovať devu, ktorá by ani jeden ľúbolístok nebola vstave správne napísať. Je to hrozná vec pre mňa, vidieť a čítať tie malabarské ortografie^[11] väčšej časti našich krásavíc. Ak sa kedy ženiť budem, prvá podmienka mojej manželskej zmluvy bude, aby sa mi snúbenica ešte pred sobášom správne po slovensky písať naučila. Nemôžem si nič hroznejšieho predstaviť ako peknú, milú a dobrú ženu s planou ortografiou.“

„Hm, hm… si čudák!… Čajda, bol si mi sľúbil, že mi svoju ,Večernú pieseň‘ odpíšeš.“

„Braček, odpusť, zabudol som, ale zajtra snáď.“

„Netreba, neunuj sa…“

„Nuž?“

„Už ju mám…“

„Ako?“

„A to peknou ženskou rukou odpísanú… Pozri!“ a s tým vytiahol som pieseň Amáliou odpísanú z vrecka.

Podoľský skočil na rovné nohy. Ja rozvinul som pred ním kartičku ružového papieru.

„Vskutku! To ruka Amálie!“ zvolal nemilo prekvapený.

„Áno, braček, to ruka Amálie.“

„Ha, to je nemožné!“ trhal sebou, bolestne hľadiac na osudný rukopis.

„Čo, brat môj?“

„Tie chyby, tie vady, tie…“

„Chyby?“ — pýtam sa, bližšie sa prizrúc na odpis Podoľského piesne. — Skutočne sú v nej značné chyby. — „Ako to? Však si vravel, že už správne píše.“

„Čo som ja u nej videl napísané, to bolo písané správne. Iste to boli číre odpisy de papiro ad chartam.^[12] Toto spamäti písala, bo som ju tú pieseň naspamäť naučil. Ukáž, prosím ťa!“

„Ale daj pokoj, prečítam si to…“

„Daj to sem!“

„Nedám, kým neprečítam.“

„Chceš ma mučiť?“

„Počúvaj!“

„Chceš ma zahanbiť?“

„Počúvaj!“

„Nedáš mi to?“

„Nie!“

„Servus!“ s tým sa zvrtol, plesol dvermi… a tam ten! Ja som si napchal fajku, vrhol som sa na posteľ a s napnutou pozornosťou prečítal som si rukou milej a krásnej, priateľom mojím zbožňovanej horlivej Slovenky Amálie písanú Podoľského pieseň, ktorá od litery do litery takto znela:

Z tohoto jedného verša si už teraz môj ctený čitateľ ľahko predstaví, ako vyzerali i tie štyri ostatné písané. Tak, hľa, správne písala krásna deva, prebudená, horlivá Slovenka, tak po slovensky písala panna ideálov Podoľského, slečna Amália Kolmanová. Čo som povedal, že panna ideálov Podoľského?… Nie,… od tých čias neobzrel sa viac na ňu. A o päť týždňov nato vydala sa Kolmanová Amália za pána Ignáca Kuhmayera, poctivého majstra mäsiarskeho remesla, ktorý nehľadel tak veľmi na slovenskú ortografiu paničky Amálie ako radšej na pána Kolmanove dvadsiatniky, na ktoré pri svojej ženbe obzvláštnu váhu kládol.

*

„Koniec?“

„Koniec.“

„Hlúposť… hoci…“

„Je to tuším originálna myšlienka.“

„Je, je. Zdá sa to na prvý pohľad hrozne hlúpe, ale predsa je v tom čosi.“

„I mne sa tak vidí.“

„Donesže mi, prosím ťa, papier a písanku.“

„Budete písať, apuško?“

„Budem, a to v tvojom mene, len dones.“

Poslušná Anička priniesla z bočnej izby papier, černidlo a perá, pán Poľanský sadol si k stolu a písal nasledujúci list:

Velebnému pánu Jozefovi Viktorínovi,^[13] farárovi vo Vyšehrade.

Úctive Vás prosím, velebný pane, ráčte mi za pripojené tri zlatky poslať pre moju dcéru Annu dva výtlačky Vašej Slovenskej gramatiky.

V Žibriciach dňa 31. mája 1867.

Adam Poľanský v. r., radný