ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán farár Dolanský sedel vo svojom včelíne, fajčil a dumal, keď naši neobyčajní hostia k nemu zavítali a svojou návštevou ho priviedli do najväčších rozpakov. Ale tak sa zdalo príchodzím, že je predsa veľmi rád, že ho našli nie vo fare, lež iba tu vo včelíne. Včelín ten zdal sa byť útočišťom pokoja pána Dolanského. — Bol teda očividne spokojný s tým, že vo včelíne aspoň bez svedkov môže uvítať svojich hosťov. Avšak spokojnosť jeho netrvala dlho, bo sotva minulo desať minút, prišla i pani farárka so šitím. Keď zvedela, čo sú to za hostia, odobrala sa po obyčajných pozdravoch a po veľmi krátkom rozhovore do chyžky, k včelínu pristavenej, zaplesnúc za sebou dvere. Hostia teda zase zostali samotní. No samota táto bola len zdanlivá, bo pán farár mal ten nápad, keď chyžku tú pred dvoma rokmi staval, že miesto riadnych dverí pre usporenie útrat upotrebil jedny staré, na farskej povale objavené sklené dvere, do ktorých však miesto zabitých skiel nedal vsadiť nové sklá. Zapravil diery sieťovinou, aby vraj komáre a muchy a včely nemohli dnu. Pani farárka, aby sieťovina stratila priezračnosť, okrášlila ešte dvere znútra tmavomodrou zásterkou. V akej situácii nachodil sa pán farár, ktorý vedel, že každé slovo, čo sa prehovorí vo včelíne, zreteľne počuje jeho manželka v chyžke šijúca, to ľahko uhádneme. Čo sa týče jeho osobnosti, hoci od roku 1846 ešte len pätnásť rokov minulo, predsa by už teraz nikto v ňom nebol hľadal toho niekdajšieho zápalistého a nadšeného šuhaja. Roku 1846 Dolanský životom svojím a ideálmi predbehol človečenstvo najmenej o pol storočia a predstavoval si svet slovenský asi tak, ako mal vyzerať koncom bežného storočia. V roku 1861 bol Dolanský so životom svojím a ideálmi o pol storočia naspäť, bo naveky len o rozličných devalváciách rozhutoval. Terajšej duchovnej povahe Dolanského zodpovedala už i vonkajšia podoba. Slovom, tak sa zdalo, že sám seba opustil.

„Nuž, Samko môj, čože takto naveky robievaš?“ pýta sa Popovič.

„Čo robím? Hm. Roboty a starostí dosť. Mám dvoje detí, musím sa ohliadať, ako ich vychovám.“

„Počujem ale, že dosť dobrú faru máš.“

„Ale ja dobrú faru?! Braček, keď prší, všetky hrnce, misy a korytá musím na poval povykladať, aby do izieb netieklo.“

„No ja nemyslím stavanie, ale dôchodky fary tvojej, že vraj sú dosť pekné.“

„Dôchodky? Hahaha! Neviem aké? Patrón mi nič nedáva, cirkev chudobná… veď vidíš, ako kostol a fara zvonku vyzerajú.“

„Nuž a prečože si iného patróna pre cirkev nezvolíte?“

„Čo, iného patróna? Braček, nerozumiem ťa, ty žartuješ.“

„Nežartujem, Samko môj. Vidíš, ja znám jednu cirkev, kde patrón bol súčasne spolu aj inšpektorom cirkvi a práve tak sa staral o kostol, školu a faru ako tu. Nuž, čo farár urobil? Zvolal bez inšpektora konvent a cirkev uzniesla sa na tom, aby farár jej menom písal tomu patrónovi, aby vykonával svoje povinnosti, bo ak nie, cirkev si zvolí iného patróna. A tak sa stalo. Cirkev tá si zvolila svojho dedinského richtára za inšpektora a celú obec za patróna. Má sa pritom znamenite, bo cirkevné stavania sú také čisté a poriadne, akých na ďaleko na široko niet.“

„Hahaha! Braček, to je tuná nemožné. No všakver, brat Tišina, kto tunajšie pomery pozná. Bol by mi to za inšpektor, náš dedinský richtár. Tvoj kostolník viac stojí, všakver, Štefko?“

„Môj kostolník je síce chudobný človek…“

„Ale má rozum!“ skočí mu do reči Dolanský, „a náš richtár je osol. Neraz si tak rozhodujem, že by som veru nedbal, trebárs máme v dedine vyše troch štvrtín obyvateľstva samých čírych luteránov, keby nie ako teraz každý priestupný rok, lež rok po roku vždy tvoj farník bol richtárom.“

„Braček Samko, odpusť, že ti úprimne vyznám. Príčinu toho jedine sám v sebe musíš hľadať. Povedz mi, či si zvykol obcovať so svojimi farníkmi?“

„Ale ja, keď musím, nuž obcujem. Čože budem obcovať s tým sedliakom? Keď ma na veselie zavolajú, nuž idem, ale aj tam sú ti —“

„Teda práve to, čo by si mal robiť, nerobíš, a čo by si nemal robiť, robíš. — Braček, ja znám jedného farára. Ten keď ráno vstane a vyjde do pitvora, deň čo deň nájde tam pár starších mužov, babičiek a školákov a pekne rúče zhovára sa s nimi nielen o počasí a úrodách poľných, ale i o úrodách srdca a ducha, o potrebách nielen svojich, lež i o potrebách ľudu a národa. A náhľady farárove takto, hľa, dostávajú sa medzi ľud a vzdelávajú ho, bo gutta cavat lapidem.^[8] Keď vyrozpráva sa takto s nimi, potom vojdú do svetlice, kde ich už pani farárka s pätoro čisto oblečenými deťmi očakáva. Farár sadne za stôl, zaspievajú si raňajšiu, potom kľaknú všetci a modlia sa k pánu bohu. Po modlitbe idú niektorí po svojej práci, iní k riadnym službám božím raňajším do kostola a až po odbavených modlitbách prinesie slúžka mliečko na stôl.“

„To je všetko pekne, braček môj, ale tunajší ľud…“

„Samko môj, ver mi, že náš ľud slovenský je všade jednaký, pod Kriváňom taký ako hen pri Tise, dobrý, pobožný, len ho viesť treba. Naraz to, pravda, nejde. Ale len probuj bližšie a častejšie obcovať so svojím ľudom. Uvidíš, ako ľahko sa on vzdeláva a onedlho pochopí ťa aj tvoje ľudomilovné snahy. No aristokratickým ignorovaním, abo odstrkovaním ľudu národ nikdy nevzbudíš. Nám treba stavať budovu národnej osvety nie od strechy, lež od základov. Keď ale kňaz, ktorý je povolaný položiť tieto základy, odvracia sa od ľudu, považujúc ho za surovú, vzdelania neschopnú a samosprávy nehodnú masu a nepoučuje ho o jeho životných záujmoch, vtedy nie div, že ľud hlivie, ako dosiaľ hlivel, dá sa komukoľvek použiť i ku skaze vlastných záujmov, v rozhodnej dobe i najvernejších priateľov opúšťa a spojuje sa s najúhlavnejšími nepriateľmi národa. To, hľa, ver mi, je jediná príčina vašej biedy a nepopulárnosti vašich výtečníkov a ich ľudomilných ideí. Niet toho malicherného, toho veľkého, toho dobrého, toho podlého, toho dovoleného, toho nezákonného prostriedku, ktorého by naši nepriatelia nepoužili na zvýšenie svojej moci a na utláčanie nás všetkých. Oni prosia, modlikajú, hrozia, platia, kradnú, bijú, vešajú, slovom všetko, ale všetko robia na našu skazu, a vy? Vy strčíte tuná ruky do vrecka, dívate sa na tie pandrlácke komédie a ani to nerobíte, pri čom nič nereskírujete, čo vás nič nestojí. Nepoučujete totižto ľud o jeho stave, o jeho záujmoch, o jeho priateľoch, lež ignorujete ho, opovrhujete ním, akoby ste si už aj vy boli osvojili tú starú hanebnú zásadu de misera contribuente plebe,^[9] že je sedliak len preto na svete, aby na druhého robil.“

„Ale braček, tunajší ľud —“

„A prečože hovoríš, že by si nedbal, čo by každý rok katolík bol richtárom?“

„Lebo… lebo…“

„Lebo toť ľa Tišina odvtedy, čo je tu, s ľudom svojím každodenne obcuje. Má nedeľnú školu, má cirkevnú knižnicu, má štepnicu a dal by sa vraj i hospodársky spolok založiť v obci, keby mu tvoji farníci neprekážali.“

„Čo moji?“

„Richtár je proti tomu,“ vetí Tišina; „že vraj on nevidí v tom žiadneho osohu pre náš obecný ľud.“

„Počul som o tom a skutočne ani ja nenahliadam… lebo keď dačo chcem odkladať, môžem si to aj doma odložiť.“

„Mýliš sa, braček. Ty snáď ani nevieš, čo a ako sa zakladajú hospodárske spolky a aký je ich cieľ. Vidíš, ja ti to, keď sme už raz v tom, ak chceš počúvať, v krátkosti rozpoviem. Ak vaša obec založí hospodársky spolok, tak do jeho pokladnice každý úd ako základinu položí jednu zlatku ročne.“

„Hahaha! To ďaleko nepríde, čo zapísať sa dá trebárs celá dedina doňho.“

„Koľkože máte domov v dedine?“

„I s fíliami^[10] asi tristo.“

„No vidíš, ak len z každého tretieho domu jeden človek vstúpi za člena, už máte sto zlatých.“

„Nuž a čože už s tým?“

„Nuž potom okrem toho musí každý člen každý deň platiť do spolku dva grajciare, to jest mesačne šesťdesiat grajciarov alebo ročne sedem zlatých tridsať grajciarov. Sto členov činí už sedemsto tridsať zlatých. Tieto peniaze budú sa dávať v menších čiastkach ako pôžičky ľuďom, čo potrebujú peniaze, ale iba tým, ktorí sú členmi spolku, a to na šesť percent a dve percentá provízie, dovedna teda osem percent.“

„Čo, amice, to je hrozne veľa!“

„Ty, Samko, povedz mi, prosím ťa, keď tak tuná daktorý tvoj farník potrebuje peniaze, notabene^[11] taký, čo nemá majetok, za aké úroky dostane požičať peniaze?“

„Za nijaké, bo ak nemá majetku, nikto mu ani grajciara nezverí.“

„No vidíš, nebude ten teda rád, keď tu na osem dostane percent?“

„Teda aj takým požičia spolok peniaze, čo nemajú dom a role?“

„To sa rozumie, lebo tí obyčajne platievajú najväčšie úroky. Krajčír, švec, stolár, hrnčiar, drotár a vôbec všetci priemyselníci, ak dostanú peniaze, musia nahradiť veriteľovi i riziko úrokmi, pretože okrem statočnosti nemajú inej hypotéky. Nuž a keď si taký sedliak, čo má dom a role, požičia u Abraháma napríklad päť zlatých, čo mu platí za rok?“

„Amice, päť zlatých nepožičiava sa nikdy na rok, lež len na tri-štyri týždne a platí sa, nakoľko viem, od nového zlatého na týždeň tuším desať grajciarov.“

„Nevrav, braček, to je nemožné!“

„Ba, tak mi hovoria.“

„Aj ja som tak počul,“ doložil Tišina, „je to hrozný interes.“^[12]

„Amice Dolanský, vieš, že je to od sto zlatých na týždeň desať zlatých a na rok päťsto dvadsať!!! — Teda osem percent je veľa a päťsto dvadsať nie?“

„Nemyslel som, že to tak veľa vynáša.“

„Veru vynáša. Vidíš, ako ti potom sedliak má ku grošu prísť a zmôcť sa, keď musí platiť také úroky, keď ho potreba prikvačí. No hospodársky spolok dá každému svojmu členovi peniaze na osem percent či na týždeň, či na rok, to je všetko jedno, bez ohľadu na to, či si požičia päť a či sto zlatých. Rozumie sa, že to vždy výbor rozhoduje, koľko sa komu môže požičať, bo tu platí zásada ,všetci za jedného a jeden za všetkých‘. Okrem toho, braček, sú ľudia, ktorí keď si zgazdujú pár zlatých, odložia ich, no radi by boli, keby im peniažky v skrini odložené donášali dáky úžitok. Požičať ich voľakomu? To sa boja, bo vraj dlžník nevrátil by dlžobu načas, práve keď by oni groše najviac potrebovali, a pravotiť sa — to nechcú. To vlečie sa dlhé mesiace, ba často i roky, ba viac unovania a meškania práce stojí, než sú tie úroky hodné. Ako dobre, vidíš, takému hospodárovi padne, keď si pár zlatých na také miesto môže odložiť, kde mu ich každú hodinu i s úrokmi bez prekážky vyplatia.“

„To je všetko pravda, nuž ale keď dakto nestačí ani tie každodenné grajciare platiť.“

„Keď nemôže, nuž vystúpi, kedy sa mu zachce. Dostane to, čo dnu vložil i s úrokmi naspäť (okrem základných sto grajciarov) a stratí i právo požičiavať peniaze od spolku.“

„Nuž a dokiaľ tie každodenné dva grajciare platiť treba?“

„Iba dotiaľ, kým nezmôže sa spolok natoľko, že príspevky tieto viac nebude potrebovať. Keď napríklad kapitál spolku vzrastie raz na päť — šesťtisíc, nuž potom už takýchto príspevkov nebude treba. Potom zráta sa každému, koľko úhrnom vložil a dá sa mu podľa toho štvrť, pol, ba i celá účastina, ktorú, keď chce, predá, keď chce, podrží si. Podľa nej bude si vyberať dividendy z ročných dôchodkov spolku.“

„Amice, to sa mi ľúbi. To je skutočne znamenité. Braček Tišina, taký spolok by sme si mali založiť.“

„V Čechách ho má temer každá väčšia obec, a preto sa tam teraz tak vzmáha národný duch aj v nižších vrstvách ľudu. Ba takýmito spolkami napomáha sa hmotný dobrobyt ľudu a s ním zotavuje sa pomaly aj ochabnutý duch národa. Pri spolkovaní sa častejšie ľudia schádzajú a vymieňajú si rozličné idey. Náš opustený ľud naučí sa tak pomaly rozmýšľať, ba i hovoriť o svojom stave a verejne vystupovať za svoje záujmy. Slovom, vyjde z tej maloletosti, v ktorej až podnes ešte hlivie.“

„Pravda,“ rečie Dolanský, „no neverím, že by nám taký spolok povolili.“

„Braček, každá vláda sa pokladá za šťastnú, keď sa vzmáha hmotný dobrobyt jej ľudu. Bo človek, ktorý sa má dobre, nielen že dane ľahšie platí, no všeobecne sa vraví, že i za poriadok a teda i za zákonnosť býva zaujatejší, než ten, ktorý nemá čo stratiť. A napokon, ak by nepovolili obci založiť hospodársky spolok, nuž dobre, nech cirkev založí takúto ,sporiteľňu‘ pre svojich farníkov. Tomu podľa zákona nikto nemôže prekážať.“

„Tak je, braček Tišina, ja som za to, aby sme si založili dač takého.“

„Teším sa, Samko môj,“ vetí Tišina, „že vidíš blahonosné pôsobenie podobného spolku. Tu moja ruka, že to dokážeme.“

„No, sláva vám, bračekovci! Vidíš, Samko môj, koľko ráz nejeden z tvojich farníkov nevie, ako útraty zapraviť, keď náhle má v dome pohreb. A ty nedostaneš ani grajciara. —“

„Tak je,“ vzdychol si Dolanský.

„A tvoj farník padne pre pár grošov do rúk úžerníkov, aby mohol dať spraviť truhlu a jamu vykopať. Uvidíš, nech taký spolok bude tuná jestvovať len desať rokov, ako sa zmôže ľud ten a s ním — čo je veľmi prirodzené — aj tvoje dôchodky. Avšak bolo by treba ľud o tom dopredu poučovať, založiť nedeľnú školu a s ňou spojenú cirkevnú knižnicu.“

„No to, myslím, nie je tak veľmi potrebné.“

„Never, Samko môj! To je prvý krok. Keď ty v nedeľu po kostole zdržíš ľud v božom chráme, abo zavoláš ho do školy, vďačne bude počúvať tvoje naučenia. Oboznámi sa s tebou nielen telesne, lež i duševne a ty s ním. Dostane tak k tebe neohraničenú dôveru, ktorú dosiaľ dozaista nemá, bo si ho zanedbával. Staral si sa len o svoje štóly a korce, a nie o to, ako by si ľud svoj hmotne i duševne mohol pozdvihnúť. Budeš im čítať knihy, pojednávajúce o podobných veciach a naše noviny.“

„Braček, odpusti, politikou sa nerád zapodievam.“

„Samko môj, politikou sa musíš zapodievať, ak chceš dobro svojho ľudu. Nehovorím ja, že politikou Anglicka v Indii, alebo Francúzska v Mexiku, ale hovorím, politikou vlastného národa. Pozorným okom treba sprevádzať všetky hnutia národa, znať dokonale, čo ho bolí, čo mu treba a čo mu môže byť v každej okolnosti najprospešnejšie. A to je jedine tak možné, keď časopisy naše, to zrkadlo nášho slovenského národa budeš pilne čítať.“

„Amice, počujem, že ich je teraz deväť. Kdeže by som ja chudobný kňaz mohol držať všetky naše časopisy?!“

„To nehovorím, aby si ich ty všetky držal, to by bola obeť, ktorú od chudobného kňaza nikto žiadať nemôže. Avšak, aby si ich predsa mohol čítať, k tomu ti veľa netreba. Počuj len, založíš si cirkevnú knižnicu. Najprv, keď si ľud k tomu už náležite pripravil, vyzveš ho v chráme božom k dobrovoľným príspevkom na tú knižnicu. — Ver mi, že zídu sa ti dva tri zlaté, potom vyzveš najzámožnejších gazdov, či by sa nechceli stať zakladateľmi tej knižnice. Mená tých, ktorí na to pristanú, zapíšeš na pamiatku do jednej veľkej knihy. Každý taký zakladateľ bude povinný platiť mesačne osem — desať grajciarov, za čo bude mať tú výhodu, že sa mu ktorákoľvek knižka z knižnice aj domov požičia. Čo len dvadsať takých gazdov nájdeš, už to bude do roka dvadsať štyri zlatých. Potom, ak bude krstenie, svadba alebo akákoľvek iná zábava, nikdy nezabudni ani medzi zábavnými žartami na vážne dielo na národa roli dedičnej. Zabrinkaj tanierikom s vyzvaním, aby čím kto chce prispel na cirkevnú knižnicu. A čo ti každá svadba a každé krštenie len päť groší donesie, už je to značná pomôcka. No a ľud náš je dobrý a nábožný. Istotne nezabudne ani na knižnicu, keď dač obetuje či na školu, či na kostol.“

„Ale, braček, nevidím potrebu držať všetky noviny, napríklad i tie, ktoré i tak máme v našej dedine.“

„Nemyslím ja kadejakých ,ľudu priateľov‘ a vlkov hltavých v rúchu ovčom, obyčajne len proti vám zakúpených. Myslím časopisy, o ktorých sme presvedčení, že pracujú na dobre a zveľadení slovenského národa. A to sú pre katolíkov znamenitý Cyril a Metód, pre luteránov Cirkevné listy, pre obe vyznania výtečné Vedomosti, Priateľ školy atď.^[13] A vidíš, trebárs by sa v obci i nachodil jeden výtlačok daktorých týchto novín, nech predsa cirkevná knižnica všetky drží.“

„To neviem, prečo nadarmo peniaze vyhadzovať.“

„Preto, aby bolo viac odberateľov. Vidíš, takmer každý prebudený a uvedomelý Slovák, ktorý sa neštíti obetí, drží všetky vaše časopisy. Hja, braček, ale takých prebudených máte ešte málo a žiadať od tých štyristo — päťsto národovcov, aby len oni sami všetko konali a všetky ťarchy znášali, je vec nespravodlivá. Braček, pozri len do katalógu predplatiteľov či Vedomostí, či Černokňažníka atď., vždy a všade len tie isté mená tých istých obetavých našincov nájdeš, ktorí aj ináč každú knihu kúpia a všade sú, všade idú na vlastné útraty, kde to česť a dobro národa žiada. To je ale nie v poriadku. Hľaďte vy Slováci týmto verným synom národa uľaviť ich veľké a storaké ťarchy. Pretože však nemáte ešte dosť jednotlivcov, ktorí by boli vstave napomáhať a celkom vydržiavať vaše časopisectvo, nevyhnutne vám potrebné k prebudeniu národa, utvorte spolky, ktorých členovia s malými príspevkami vykonajú veľmi ľahko to, čo jednotliví národovci nevládzu. Pováž si len, keby si každá slovenská cirkev, či katolícka, či luteránska, založila cirkevnú knižnicu a držala si len jediný časopis, nuž hneď by mali vaši redaktori na tisíce predplatiteľov. Takto by sa nielen sami osamostatnili, ale mohli by aj svojich dopisovateľov primerane honorovať, čo by zase bolo veľkým podnetom k živšej činnosti literárnej.“

„Pravdu máš, Marko môj!“ zvolal Dolanský a pošepky dodal: „vidíte, moja žena mi naveky hudie, že z tej slovenčiny nijakého osohu niet. Bo vieš, ja si niekedy tak zabásnim, nuž a keď ma pristihne, potom ma už mydlí, že na kýho čerta sa s tým zapodievam, že to na kuchyňu nič nedonesie. A vraj naproti tomu každú maďarskú báseň, ako pán inšpektor vravieva, rýdzim zlatom platia.“

„To je prirodzené, bo tam má každý časopis na tisíce odberateľov. Ani u nás by nebolo ináč, keby sa takto naši ľudia zaujali za slovenské časopisectvo.“

„Teda ty, Tišina, si už skutočne založil cirkevnú knižnicu, ktorá drží všetky časopisy?“

„Tak je, brat môj a máme už i zo dvesto kníh v nej, ktoré moji ľudia čítajú s neslýchanou dychtivosťou.“

„No, amice, tu moja ruka, do Petra a Pavla ju i ja musím založiť. Vidíš, keby mi to takto bol voľakto prv rozpovedal.“

„Samko môj,“ vyhováral sa Tišina, „zbadal som, že si bočil odo mňa a preto som ti nechcel byť na ťarchu.“

„Veľmi si chybil,“ prejal slovo Popovič. „Nemožno, žeby v takom nadšenom učeníkovi Ľudovíta, ako bol Dolanský, pre trampoty sveta naveky vytuchol všetok zápal. Vy Slováci ste, braček, takí ľudia, že tiahnete jeden sem a druhý tam, ba nejeden ešte i naspak. Vám to nie ,stokráte mluviť,‘ lež naveky ,kričať‘ treba a vbiť nasilu dač dobrého do hlavy, aby ste sa toho lapili, ako sa patrí. Vy ste priatelia toho polovičkárstva, ani sem, ani tam, a ,nur vom Halben sich entwöhnen‘,^[14] ako vraví Goethe. Vy sa bojíte pre rozličné, často dosť malicherné svetské ohľady zastať pravdu a vystúpiť smelo ako my tam dolu. Slovom, vy ste ľudia na skutky a činy ešte nenavyknutí, vás k najblahonosnejším činom treba za vlasy ťahať, k vášmu vlastnému dobru silou nútiť… Na toto, brat môj Tišina, si ty zabudol, a tak, hľa, zanedbal si Dolanského. Povážte len, koľko dobrého by ste od desiatich rokov boli mohli vykonať pre vašu obec, keby ste boli pracovali zjednotenými silami. No a ďalej to, Samko, všakver ináč bude?“

„Ej, ináč, braček! Veľmi som ti povďačný, otvoril si mi oči!“

„No chvalabohu, že je tak! Ale teraz, bračekovci, poďte ku mne, zajeme si a zapijeme,“ ozval sa Tišina.

„Odpusti, braček môj,“ riekol Dolanský, „dnes už nemožno, ale zajtra…“

„Zajtra nie je brat Tišina doma.“

„Nie? Kamže sa strojíš?“

„Do Martina.“

„Bezpochyby v súkromných záležitostiach.“

„Nie v súkromných, lež v národných.“

„Nuž, či ty nevieš, čo sa v Martine robí?“

„Skutočne, vyznať musím —“

„Kdeže máš osemnáste číslo Vedomostí?“

„Aha!… to jest… neviem… odpusti… vlastne…“

„Čo, vari ani Vedomosti nedržíš?“

„Braček, chudobný som, ale keď založím knižnicu, potom… verte mi, bračekovci, hanbím sa pred vami. Ale,“ a tu obzerá sa na chyžku pri včelíne a pošepky vraví, „moja stará…“

„Braček,“ riekol Tišina vážne, „ja mám česť tvoju ženu osobne znať. Pravda, je to dobrá gazdiná, ale je to i osoba dobrá, statočná a vzdelaná. Neverím preto, že by ľudskému duchu, menovite svojmu mužovi, kňazovi to slovenskému prekážala zaopatriť si duševnú potravu, keď uznáva, že telo nemôže žiť bez potravy.“

Dolanský osinel od ľaku, vediac, že tieto slová neomylne počula i jeho žena.

Sotva mal dosť času ohliadnuť sa na chyžku, keď sa vo dverách ocitla postava farárky. „Tak je, pán brat!“ riekla, „ja som tuná reči toho dolnozemského pána počúvala a hoci našu slovenčinu i so srbštinou trocha pomiešal, predsa som všetko dokonale rozumela. Ich reči ma úplne presvedčili o neklamnej pravdivosti týchto náhľadov, o ktorých som dosiaľ ešte nikdy nepočula. A preto sľubujem, že ak som niečím prekážala dosiaľ našej národnej veci, v budúcnosti sa budem usilovať napraviť to svojím pričinením. Úplne som presvedčená, že s podobným vzdelávaním ľudu musí sa dvíhať jeho dobrobyt a teda i dobrobyt jeho kňazov a učiteľov!“

„Sláva vám, pani sestra!“ kričali Tišina a Popovič jedným hrdlom a bežali jej naproti. Dolanský vyzeral, akoby bol spadol z duba.

„No skutočne sa radujem, že moja návšteva priniesla také hojné ovocie. Avšak ešte jednu prosbu mám. V Martine sa zíde dňa 6. júna národ slovenský formulovať prosby svoje pred kráľa a vysoký snem uhorský. V prosbe tejto vysloví národ, čo žiada a čo nevyhnutne musí dostať. Aby s bratmi Maďarmi a inými národmi uhorskými v prastarej vlasti našej pod korunou svätého Štefana v mieri a pokoji ako národ mohol jestvovať. Na porade tejto zúčastnia sa všetci národovci slovenskí. Aj brat Tišina tajde a ja s ním. Prosba moja teda je, aby pripojil sa k nám i brat náš Dolanský.—“

„Braček, keby len tie peniaze… Vieš, že cesta veľa stojí.“

„Samko môj,“ riekla farárka, „pár groší sa len i u nás nájde, ak ti to úrad tvoj dovoľuje, neodťahuj sa ani ty…“ viac hovoriť nemohla, lebo jej Dolanský vrelým bozkom pretrhol reč.

„Živio!“^[15] kričal Marko, „živio, pani farárka!“ — a tisol jej ruku.

„Pôjdeme teda traja,“ usmieval sa Tišina v blahej spokojnosti. „Jeden katolík, jeden luterán a jeden pravoslávny!“

„Tak je, traja kresťania, traja opravdiví Slovania! A teraz už poďme k Tišinovi a pripijeme si na zdravie, na požehnanie našej cesty a Svätému Martinu, ktorý svojím vystúpením prebral slovenský národ zo sna, na slávu! — Živili^[16] Slováci!“

„Nech žijú takíto hodní Srbi,“ zvolá pani farárka, „ako je pán Popovič, sláva mu!“

„Sláva mu!“

„Sláva všetkým Slovanom!“ kričí Marko a Tišina na to: „peklo zradcom, nebo Slovanom verným!“