Stratená statočnosť

Matúš Adamkin, sluhovské dieťa, honelníčil, valaštil, a dnes už mohol bačom byť, keby nie pestvá, zbojstvá, ktorým sa od starších naučil a ktoré neponechal, ani keď sa oženil, hoci už mal vyše tridsať rokov.

Do ženby Matúš bol už, po troške, odsedel pár mesiacov za krádež, bitku a oženiac sa, dupľom púšťal sa na krivé chodníčky… Detí nemali, nuž žili si do sveta, slobodne, a radi oblízali si prsty z cudzej baraniny; lebo žena Anča šikla sa k Matúšovi znamenite! Nebála sa ani tmy, ani mátoh, ani hromu, a mocná, odniesla v batohu, čo Matúš sám alebo s druhými valachmi ukradol, či to bol syr, či ovca, slanina, súkno, sekera a kde sa čo pojať a užiť, alebo speňažiť dalo.

Lepšie pojesť sa chce, Matúšovi fajčiť chutí a pálenky vypiť tiež srdce žiada… A na ženu vše, vynovenú v peknej sukni, vyštepovaných čižmách, tiež sa sladšie hľadí… A Anča — taká — sama sebe sa páči na závisť a zlosť druhým ženám, ktoré síce pošuškávaly si, ale nič nepovedaly, ako a začo to má.

Lenže zlosť len do času, a pravda na veky!

Pri istej krádeži, keď Matúš podával kamarátovi jahnence z cudzieho košiara, strhla sa bitka, a Matúš tak nešťastne ovalil valaškou gazdu po hlave, že sa zvalil a zomrel.

Matúš dostal sa do Lepoldu.^[1]

Anča, čo bolo, predala na fiškála a potom, hrdá valaštianka, alebo robiť, alebo žobrať! Šla k židovi-krčmárovi do služby. Ale onedlho sa jej tam tvrdá robota znevidela, šla po ľahšej do mesta…