Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 155 | čitateľov |
Ženu nevedel kde hľadať v meste. Došiel o palici rovno do rodnej, biednej, podhorskej dedinky svojej pod hoľami, v jarnú teplú noc. Do rodnej dedinky ho tiahlo ako k materi, ktorá odpúšťa i tie najťažšie viny. Niže dediny hrobitov. Hej, keby vedel, kde mu mater hnije, šiel by jej vyponosovať svoj život, vyspovedať svoje hriechy, ktorým ho neučila.
Nedošiel ani k rodine, ale zabúchal hneď zkraja dedinky v otrhanej kolibe bývajúcim žobrákom-manželom, ktorí živili sa z toho, že chodili na púte a tam žobrali. Tak ich poznal, ktovie, či sú ešte živí… Zabúchal.
„Dobrí ľudia, či ste živí, či ste doma?“
„Doma. Kohože pánboh nesie?“ ozval sa zdnuká starý žobrák, navyknutý na podobné návštevy svoje u dvier cudzích ľudí, a šiel otvoriť. Bol sám, žena jeho nebola došla domov.
Pri mesačnom svetle sa svítali. Žobráka trochu premklo, ale vydýchol si a voviedol Matúša do chyžky. Kahanca nenašiel, hodil trocha raždia na ohnisko za dverami na izbe, prikľakol, podúchal, zasvietilo sa. Žobrák sadol si k ohňu na klátik, Matúš stál a hľadel do ohniska. Oba boli zarazení.
„Sadni, synku, sadni. Všetko od boha, i dobré i zlé,“ začínal žobrák. „Len keď si si už vytrpel svoje, teraz zase môžeš byť statočným človekom.“
„Už nikdy, strýčik môj, nikdy!“ zažialil Matúš a pomyslel si na to okamženie, ako sa ho žobrák predesil, ako zbojníka… „Nie som hoden toho kyjaka, čo prašivý pes. Život ľudský som vyhasil, ženu do záhuby uvalil, a teraz prichodí zmárniť zaň i svoj…“ a plakal.
„Pánboh je milostivý. On ti to odpustí, len sa k nemu obráť,“ tešil starec.
„Kam sa obrátiť, ako ho prosiť?“ nariekal Matúš.
„Všade na každom kroku, i tu dúfam v neho, že je prítomný… A v kostolíčku, na púti tobôž,“ hovoril starý pútnik s hlbokým presvedčením.
„Odpusťte, odpusťte mi pre Krista!“ hodil sa Matúš v zúfalosti svedomia na kolená a objímal starca plačom, ba revom. „Vy chodíte veľa k bohu, vás prosím, vy ste statočný starý človek, odpusťte! Veď som nevedel, čo robím, nechcel som ho zabiť, nijak som ho nechcel zabiť…“
„Nech ti boh odpustí,“ vzal starec hlavu Matúšovu do oboch rúk a dojatý tiež vzlykal. „Ja ti nemám čo odpúšťať, my ľudia sme všetci hriešni, všetci máme čo odpúšťať jeden druhému… Vstaň, nie som hoden, aby si kľačal predo mnou,“ a dvíhal Matúša. „Škoda, že je žena kdesi v ceste, tá vie povedať slovo potechy, aj dačo by ti dala pojesť, iste si dávno nejedol. Ale tu mám v kapsičke chlebíka a slaninky škvarku…“ šiel hľadať starec. Matúš sa poďakoval, že mu nedá jesť, ale len musel prijať.
„Ako, kedyže ťa pustili? Ako sa ti vodilo cestou? Rozprávaj.“
Ale Matúša, čo sa raz kabanicou poutieral, znovu zalialy slzy a nemohol. Len potom, keď mu starý postlal na lavicu, sadnul si, rozprával starkému, ako sa v árešte mal, ako býval chorý, ako si vše zúfal, do zbláznenia mu bývalo. — Neťažkal si na, žalár, na ten s vykročením zabudol, ale to duševné hryzovisko, to by bol chcel vypovedať… Rozprával, ako sa ešte ráno trápil, akým nesúcim, nehodným, nespôsobným cítil sa na tento svet. Potom sa opýtal starca na ženu svoju, či by dačo o nej nebol vo svete slýchal:
„Tá, synku… Málo som ju vídal… Všeličo bolo počuť… Ale málo potešenia…“ nevedel začať. „Zopsila sa, synku, zopsila. Darmo je, pravda je, ako boh nad nami, nechcem ublížiť, bože ma uchovaj, ale… Zahubili ste si život obidvaja, obidvaja…“
— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam