Stratená statočnosť

Matúš, navyknutý na široké pole, čerstvé povetrie, slobodu, v Lepolde pochorieval, a neskoršie viac bol v špitáli ako v árešte. V tých tmavých, úzkych, mokrých múroch dostal lámku, že mu všetky údy okľavely.

Žene dával často písať, ona jemu tiež, ale odíduc do mesta, prišiel mu list nazpät a Anča mu viac nepísala, kde je, čo je. To ho zronilo.

Upadol aj na mysli, duchu tak, že mu bolo strašné to prenášať. Do zbláznenia! A že pochorieval, tým prv pomyslel si, prečo on tam hynie, a v duši nenachodil základu, pre ktorý by bol vďačne trpel. Chybela mu napríklad pomsta, povedomie obrany, príčina vážna alebo namyslená, pre ktorú by bol „právom“ vraždil a teraz za to v árešte sedel. On len to čím ďalej, tým lepšie videl, že bez potreby, keď i tak kradol, zabil, k tomu ešte človeka, a tak vhrnul seba do áreštu, ženu vydal planému životu. Lebo dozvedel sa po roku od istého krajana-áreštanta, že Anča bola odišla do mesta a že s kadejakými galganmi panskými mrcha život vedie.

Keď sa vše trochu uspokojil, uzdravel, pomáhal v árešte pri debnárčine, alebo keď chorobou poslabnul, pri košikárstve. Z áreštu ťa pred časom nevyslobodí iba smrť. Šiel za robotou, aby zabúdal v nej duševný svoj stav.

Mnohým to ide ľahko, mnohí sú tam už vyprobovaní zlí ľudia. Podajedni i pochvaľujú si ten život rabský!

Matúš to vidiac, tým viac sa zamýšľal a klesal na mysli. Hrozne mu bývalo, chcel si život vziať. Ale si zase pomyslel, či takto — a tu má zhynúť? Že veď je mladý, ovial ho svieži vietor, vystrel údy… Pomysliac pritom na ženu, zúfal i dúfal, pokúšal čerta i boha. Bôľ, otázky, pochybnosti i nádej topil sám v svojej duši tým viac, že sa ani nemal, ani nesmel komu požalovať, lebo sa tam málo obrátilo ľudí s citlivejšou dušou.

Žene v srdci odpúšťal, lebo presvedčil seba, že vlastne on ju zasotil do toho bahna, a zase utvrdzoval sa, že ju on môže vytiahnuť z neho, len by sa vyslobodil z áreštu…