ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetko to platí doslova aj o Slovákoch a veľmi by im ublížil každý, kto by o nich tvrdil, že sú nepriateľmi pijatiky. Často si pospevujú pesničky: Si habeo bonum vinum, logitur mea lingua latinum alebo: mihi est propositum in taberna mori, či Deus sit propitius huic potatori. Neskôr ešte vysvetlím, prečo je celkom pochopiteľné, že slovenský roľník spieva latinské pesničky.

Slováci využijú každú príležitosť na pohostenie. Hostiny robia na krstiny, svadbu, keď ide šestonedieľka na vádzku, pri pohreboch, na všetky veľké sviatky, medzi ktoré sa počítajú aj fašiangy, na vysviacku kostola, meniny, narodeniny a pod. Ako Angličania, aj Slováci zvyknú na každý sviatok jesť okrem množstva pečiva aj zvláštne jedlá, bez ktorých by sa ten-ktorý sviatok nemohol ani poriadne osláviť.

Na Štedrý večer jedia svoj Christmaspies (vianočnú paštétu), na Tri krále Pancakes (šišky), na Zelený štvrtok Hot-Buns, na Michala husy, na Veľký piatok Plumcakes (slivkový koláč). Slováci zasa jedia na Štedrý večer vynikajúcu kapustnicu s klobásou a hubami. Za ňou nasleduje plná misa múčneho jedla s makom, ktorému vravia „opekance s makom“. Sú to malé bochníčky z kysnutého chlebového cesta, ktoré sa upečú v peci a potom zmäkčia vo vriacej vode. Posypú sa tlčeným makom a polejú rozpusteným maslom a medom. Je to obľúbené jedlo Slovákov a vedia sa ho na Štedrý večer najesť tak, že nemôžu ani stáť, ani ísť, ani sedieť ani ležať, len sa gúľať. Z toho je aj príslovie: „Najedol sa jako sedlák na Vánoce“. Večera sa končí orechami, jablkami, hruškami, oblátkami a vareným hrachom. Preto sa aj priliehavo vraví tomuto večeru „štedrý večer“.

Na Prvý vianočný sviatok na obed jedia zasa opekance. Tieto nesmú — ako pozostatok Vianoc — chýbať na stole ani na Nový rok ráno, keď ich jedia pred odchodom do kostola.

Od Troch kráľov až po Popolcovú stredu sú fašiangy. Nezabudnuteľnými ich robia hory šišiek (bez duše alebo s dušou — ako vravia sladkému prostriedku), jaternice, bravčové pečené mäso s hlávkovým a kapustným šalátom a pálenka z medu.

Fašiangy patria medzi najväčšie sviatky. Posledné tri fašiangové dni slávia Slováci, neviem či práve na anglický spôsob, nesmierne veselo. Mladí i starí vystrájajú všelijaké fígle. Zrazu sa len zjaví skupinka s medveďom, za ktorého je prestrojený veselý chalan. Oblečený je do obrovskej bielej košele a nohavíc a celý je obmotaný slamou, ktorá tvorí na ňom vrstvu hrubú až jednu stopu. Na hlave má veľkú slamou vypchatú čiapku z medveďa, ktorej vravia „kučma“. Aj nohy má zakrútené do slamy. Keďže celý trčí v handrách a slame, aj keď hocijako padne na zem, neudrie sa, len sa váľa po snehu. Tvár má natretú sadzami. Za medvediarom a jeho skupinou ide muzika. Jeden z hudobníkov nesie dlhý ražeň. Idú z domu do domu, na dvore vystrájajú rozličné kúsky, zatancujú, medveď zamrmle, vyrúti sa na divákov a pri tom všetkom je mnoho smiechu. Gazdiná im musí dať slaninu, ktorú si nastoknú na ražeň. Takejto zábave hovoria „s ražňom chodiť“.

Cez biedny pôst jedia kyslú pôstnu polievku, ktorej vravia „kyseľ“; pripravujú ju z obilných otrúb a chutí skoro ako kyselka (minerálka).

Na Veľký piatok sa postia a nesmú jesť nijaké mäso ani klobásky. Cez veľkonočné sviatky musia mať pobožní kresťania na stole pečené jahňa s peknými maľovanými vajíčkami a posvätenú veľkonočnú šunku. Nesmú chýbať ani dvojaké koláče: „slučovníky“ (slivkový koláč) a „makovníky“. Naviac mávajú aj slivkový lekvár, ktorý má na Morave a v Rakúsku záhadné meno „povidl“. Sám pánboh vie, podľa akej etymológie dostal tento lekvár, lectuarium prunorum, takéto pomenovanie.

Pri tejto príležitosti si nemôžem odpustiť porozprávať historku o nebezpečí, aké prežil istý „slučovník“, ktorú som za detstva sám zažil. V jednej nie veľmi dobre osvetlenej kuchyni piekla domáca pani slivkové koláče a hotové kládla na lavicu. Rečný sused ju prišiel navštíviť a podľa starého zvyku sa usadil na lavicu, aby si s ňou poklebetil. Keď po chvíli vstal, najkrajší koláč mal prilepený na sedacej časti hrubých nohavíc. Smiech, ktorý prepukol, dal zabudnúť na napáchanú škodu. Claudatur parenthesis.

Na Všechsvätých pečú množstvo rožkov z maslového cesta, ktorými sa navzájom obdarúvajú. Martinská hus plnená gaštanmi a zaliata novým sladkým vínom robí nezabudnuteľným deň svojho zjavenia sa na mise.

Kráľom všetkých koláčov, ktoré nechýbajú na nijakej hostine, sú „zahibáky“. Sú to tiež slivkové koláče, majú však podlhovastý tvar a vyzerajú tak, akoby niekto pri hre „faro“ zahol na svojej karte „paroli“ všetky štyri rožky. Dobré sú aj „tvarožníki“ a „kašniki“ — koláče z prosnej kaše s tvarohom a „mrváne“ — veľké maslové pletenáčiky, bohato plnené a posýpané hrozienkami a hroznom.

Medzi domáce sviatky sa ráta aj zabíjačka, ktorá sa neminie bez malej hostiny. Hovoria jej „sautanz“^[21] a Slováci, ktorí chcú byť jemní a nie sú zbehlí v samospasiteľnej nemčine, volajú ju „saltanz“. Je to vlastne akýsi druh karu. Pohostinnosť Slovákov sa tu ukáže v najlepšom svetle. Okrem šunky, hlavy, chrbta, hrubých jaterníc a slaniny rozpošlú skoro všetko susedom. Bolo by smrteľným hriechom neobdarovať každého z nich kusom mäsa a jaternicami. V podstate ide však len o deponovanie, lebo každý obdarovaný sa dostaví po svojej zabíjačke zas s takým istým „sautanzom“. Je jasné, že tento dobrý zvyk má svoje výhody: Keď už nemajú nič zo svojej vlastnej zabíjačky, dostanú z viacerých strán čerstvé zásielky.

Môžete mi veriť, že Slováci na týchto častých hostinách alebo aj inokedy, keď si chcú spraviť príjemný deň, nepijú známu „krupinštinu“, ktorá je ako Lacrima diaboli.^[22] Pred chvíľou sme už upozornili na ich pieseň si habeo bonum vinum.^[23] A skutočne tomu bonum aj rozumejú a nevedia sa odhodlať ani na vývoz zlého vína. V Oravskej župe, v Liptove, Turci, na Spiši, kde poznajú vinič len ako prírodopisnú raritu, pijú, aj keď málo a drahé, ale oveľa lepšie víno ako v oblastiach, kde sa dorába. Aj v Tokaji a v Hegyalja dostanete, s výnimkou panských súkromných viníc, horšie víno ako v Poľsku, kde sa nijaké neurodí.

Slováci sú okrem toho veľkí priatelia „rozholiča“ (Rosoglia), „borovičky“, „čerešnice“, ktoré si sami pália a sú veľmi dobré a tuhé. Majú radi tiež žitnú a starú vínovicu, ktorá je dobrá, najmä keď je varená s medom. Obľubujú aj pivo. Vravia, že pálenka ich v zime hreje a v lete chladí. Je to asi tak ako s maďarskými ovčími kožuchmi, tzv. „juhászbunda“, ktoré vraj tiež v lete chladia a v zime hrejú. V pálenke s medom môžeme vidieť aj niečo celkom anglické, lebo tento nápoj sa veľmi podobá anglickému punču. Len rum s vodnatým holandským čajom nahrádza u nás pálenka a cukor med. Namiesto citrónovej kôry dajú Slováci akékoľvek korenie. Ako sami vidíte, ide ozaj o „preoblečený“ punč. Môžeme však ešte ďalej porovnávať. Angličania radi pijú sladké ocukrené pivo; Slováci to dôstojne nahradia teplou pivovou polievkou, sladenou cukrom alebo medom. Aj tu máme rukolapnú podobnosť s Angličanmi! Ostrovania nevezmú tak ľahko Slovákom ani prvenstvo v láske k pijatikám. Nech mi boh odpustí, že v tejto vážnej veci mi nezíde na um príhodnejšie porovnanie ako meno jednej krčmy. Stojí pol hodiny cesty od Banskej Bystrice smerom na Mičinú a volá sa „Dolevok“. Mičinskí a iní obchodníci s dobytkom a bravmi sa tu vždy zastavia na ceste z Bystrice, kde je viac krčiem ako domov na námestí a kde si vypijú toľko, koľko sa do nich vmestí. Do tejto krčmy však nezabudnú nikdy zaskočiť, aby doliali do seba toľko, koľko sa cestou vyparilo. Preto táto krčma dostala aj meno „Dolevok“. Podobných, aj s tým istým poslaním, je všade veľmi mnoho, len sa inak volajú.

Pohostinnosť je národná vlastnosť Slovákov. Nech vstúpite do hocktorého domu, gazdiná vezme chlieb, nakrojí ho a podá spolu s nožom hosťovi. Ľudovo sa tomu vraví „chlebíka ponúknuť“. Tým sa však pohostinstvo nekončí. Gazdiná nezabudne ani na pohárik pálenky a na tanier dá bryndzu alebo niečo iné, podľa toho, čo má poruke. Nie je však zvykom pustiť sa veľmi do jedenia a ukázať, že ste hladný ako vlk. Patrí sa odkrojiť si len celkom tenký kúsok chleba, ktorý by mohol slúžiť aj ako sklo na okuliare a čo by nenasýtil ani lúčnu kobylku. Povestnou a častejšou výnimkou sú študenti, ktorí si tak šikovne vedia odkrojiť, že úbohej domácej panej ostane v ruke len kôročka.

Na hostinách sú Slováci, tak ako Angličania, veľmi veselí, len pri stole nesedia tak ďaleko od seba. Keď je niekto navyknutý jesť bez ponúkania, ale motu proprio siaha do misy, ten ťažko znáša večné nútenie a vynukovanie (po latinsky ponucatio, opak sine ponucatione). Slováci stále núkajú svojich hostí a chcú aby aj ich núkali, lebo inak vstanú hladní aj od najbohatšieho stola. Slováci sa k sebe a medzi sebou správajú oveľa spôsobnejšie ako mnohí Viedenčania na cisárskej Redoute-paré za Viedenského kongresu.^[24] Aj tu by sa Slováci boli zaiste správali oveľa slušnejšie ako mnohí (prirodzene, nie všetci) Viedenčania, ktorých nápadnú trúfalosť som nevedel dostatočne vynaobdivovať. Ako keby si veľká časť z nich vôbec neuvedomovala, že má tú česť byť prítomná na cisárskom pohostení.

Tak ako mnoho národov, aj Slováci keď sa rozhorúčia pitím, púšťajú sa do nerozvážnych hádok. Ale zriedkakedy sa púšťajú do takých výtržností, ako napríklad je rozhryzenie pohára a zjedenie črepov. Hostia s úžasom sledujú vtedy toto požieranie skla, na čo tento sklenený hrdina môže doplatiť aj životom.

Veľmi zaujímavé je sledovať slovenskú rodinu pri jedení. Domáci pán so ženou, synmi a ich ženami obsadí dve lavice. Ostatné ženy jedia postojačky, s rukou podopretou vbok. Jedia veľmi hanblivo, siahajú akoby ukradomky do misy a pri každom hlte sa odvrátia od stola. Aj príbory odložia skôr ako sediaci a je ozaj záhada, ako sa môžu dosýta najesť. Aj ostatní jedia celkom ľahostajne a veru som nevidel ani veľmi hladného sedliaka jesť pažravo. Ani s pokrytou hlavou by ani jeden Slovák nejedol, aj keď má toho len málo. Robí to z vďaky k stvoriteľovi. Stále si myslí, že jeho dary neužíva s dostatočnou úctou. Aj chlieb je vo veľkej úcte a každý si dáva pozor, aby mu ani kúsok nepadol na zem. Ešte väčšmi sa vystríhajú stúpiť čo len na omrvinku. Riad umývajú vždy dievčatá.

Každodenná strava Slovákov pozostáva z hrachu, krúp, šošovice, prosa, pohančenej kaše, zemiakovej polievky s baraním alebo hovädzím mäsom, z bryndzovej polievky „demikátu“ (po latinsky intrita), z rascovej polievky „mrvenice“, z kyslej mliečnej polievky, ktorej vravia „zvara“ a z nahusto zvarenej múky s maslom alebo mliekom, známej ako „hustá múka“ alebo „packanina s vidrgancami“. „Vidrganec“ volajú aj cmar. Stráviť túto „packaninu“ nie je ľahké a treba na ňu dobrý žalúdok, lebo všetky tráviace orgány sa od nej polepia. To isté platí aj o haluškách, podobných „nokerlám“ alebo makarónom, ktoré jedia s tvarohom alebo s bryndzou.

Slováci majú radi všetky múčne a mliečne jedlá. K nim patria aj „nálistniky“, cesto pečené na kapustných listoch a „podimniky“ — pečivo z chlebového cesta. Veľmi radi majú aj praženicu. V nedeľu mávajú slepačiu polievku s cestovinami („kvočka s rezanci“) a iné domáce zvieratá. Zaprávané kurčatá vedia robiť veľmi chutne. Častým jedlom je kyslá kapusta, kapustné listy („podlubky“) a kapustná polievka s klobásou. Tento zoznam predkladám preto, lebo poznám oblasti obývané iným ľudom, kde sa sedliak musí po celý život uspokojiť len s niekoľkými druhmi jedál.

Osobitne musíme spomenúť ešte zemiaky, lebo nimi sa živí veľká časť Slovákov v nehostinných oblastiach. Tieto užitočné hľuzy sú aj v Anglicku vo veľkej vážnosti. Pokúsme sa preto aj tu nájsť, čo anglické je v Slovákoch. Vynikajúce anglické národné jedlo beefsteak et compagnie, čiže biftek so zemiakmi dokazuje, že Angličania ich poznali oveľa skôr ako Viedenčania, kde sa toto jedlo ujalo pod menom „Pifstek“. Slováci ho poznajú nie pod cudzím, ale celkom jednoducho pod svojím domácim názvom: „škvarenina s krumpľami“.

Pracovitý Slovák má trikrát do dňa varené jedlo. Rozlišuje malé raňajky od veľkých. Malé odbaví chlebom a pálenkou, veľké tak ako aj obed vareným jedlom. „Olovrant“ (po česky „svačina“) je taký istý ako malé raňajky.

Ako som už poznamenal v 9. kapitole, Slováci tak ako ich ostrovný náprotivok radi sa dívajú do ohňa. Nesmieme tu však zamlčať, že nie sú vôbec priateľmi vriacich alebo horúcich jedál. Keď naberajú horúce jedlo rovno z misy, nechajú ho radšej chvíľku na lyžičke vychladnúť a až potom ho zjedia. O tomto sa rozpráva táto historka:

„Raz ráno, za svitania, pred odchodom na pole sadli si dvaja dobrí kamaráti k mise rascovej polievky, práve odtiahnutej z ohňa. Prvý zjedol za plnú lyžičku bez čakania a popálil sa tak, až sa mu v očiach zaiskrilo. Druhý, zabraný do krájania chleba, zbadal už len slzy v kamarátových očiach. Spýtal sa ho, prečo plače? Aby sa mu nevysmial, odpovedal tento so vzdychom: „Ach! ľa, prišlo mi na rozum, že môj nebožtík otec, neboráčik, takúto polívku rád jedával.“ Na to sa druhý pustil tiež do jedenia, popálil sa a zaslzil. Na otázku, prečo plače, odpovedal: „Zišlo mi na um, že si ozajstný šibeničník a že ťa preto iste raz čert uchytí.“

Aby sme upozornili na skromnosť a striedmosť Slovákov, pripomenuli sme niekoľkými slovami čitateľovi, ako jednoducho sa každý deň stravujú. Na ilustráciu by to zaiste stačilo, keby neboli aj takí ľudia, ktorí napriek jednoduchým jedlám majú žalúdok bez dna. Takíto sú aj Poliaci, ktorí chodia na Slovensko každý rok na práce so senom. Je o nich aj porekadlo: „Len si mnogo, trebas planego“, ktoré doslova plnia. Slováci sa zasa pozabudnú len pri niektorých príležitostiach a hostinách, keď nechcú myslieť na všelijaké ťažkosti a popustia si pri jedení a pití uzdu. Je však veľmi nespravodlivé hovoriť, že pijú nadmerné množstvá pálenky. Keď úbohý Rusín túži za pálenkou, súvisí to s dlhým pôstom, lebo prázdny žalúdok treba posilniť, a to čímkoľvek. Keď Slovák pracuje, chce aj jesť a na malé raňajky mu celkom stačí štvrťka uhorskej polovičky (šesťdesiatštyri ich pripadá na jeden bratislavský okov) a kúsok chleba. Samozrejme, aj medzi nimi sa nájdu niekoľkí zhýralci, čo svedčí o tom, že výnimky potvrdzujú pravidlo.

Ako dôkaz ich skromnosti uvádzam rozhovor dvoch slovenských remeselníkov — krajčíra a kožušníka, ktorí žijú na dedine a nepoznajú mestský luxus. Jeden druhého presviedčal o tom, aké šťastné sú ich ženy. Kožušník povedal, že jeho žena sa má ako grófka.

„Ako to?“ spýtal sa krajčír.

„Jánoš, mešter,“ vykríkol tento pateticky, „moja žena žije ako voľajaká grófka; ráno si do peci zakúri, namece tie tekerice; keď sa upečú, tak sú ti jako hodváb; a tak sa jich naje do živej dobrej vôli, dobre jej brucho nepukne.“

Krajčír, aby sa nezdal byť horší muž, odpovedal:

„A ja vám poviem, Miško, moja žena má, čo jej len srdce zažiada. Zabili sme brava, narobili klbásy, moja žena vám navarí takej kapustnej polívky s klbásami a tak sa jich naje, že ledva fučí, jako volajaká královná.“

Pri priateľskom popíjaní sa občas povravia najpodivuhodnejšie veci. Roku 1802, 14. júna mal som príležitosť vypočuť zaujímavý rozhovor v Bátovciach v Hontianskej župe. Na dvore tunajšieho hostinca sedeli za dlhým stolom mnohí sedliaci a popíjali. Tunajší kušnier ako senior pars dirigoval celú debatu a vyťahoval sa svojimi školskými vedomosťami. Práve bola reč o tituloch. Jeden z nich sa ho spýtal:

„Ale prosím vás, domine Matejko, čože je to ten palustris?“

Kušnier mu odpovedal s falošnou vľúdnosťou a so spokojným výrazom v tvári:

Per illustris (lebo to chcel sedliak povedať) sa vraví dvorským sudcom a iným malým pánom, ktorí trochu rozumejú po latinsky. Ale oveľa vznešenejší titul je spectabilis, ten dostávajú len ľudia „z dobrého zemianskeho koreňa“. A vysvetľuje ďalej:

„Už tvoj syn môže storazy druhý po cisárovi byť alebo prvý minister, už on len vždicky huncut sedlák ostane, trebárs by ho aj excellencom spravili.“