Slováci v Uhorsku

Je známe, že istý anglický lord prišiel dokonca aj na viedenský kongres s niekoľkými svorkami poľovníckych psov, aby sa nemusel ani počas tejto dôležitej udalosti vzdať radostí z poľovania. Aj Slováci veľmi radi poľujú a sú vynikajúci strelci. Môžu sa tomu však len málo venovať, lebo všetok čas im zaberá poľná a iná práca. Naviac však aj preto, že sedliaci v Rakúsku a iných krajinách majú poľovanie zakázané; právo poľovať patrí k malým regálnym právam. Preto poľuje len šľachta, mešťania slobodných kráľovských miest, rozličné honorácie a panskí úradníci. Aby obec nebola celkom bez ochrany pred besnými psami a divou zverou, v každej dedine dostanú niekoľkí povolenie mať pušky. Vo Zvolenskej župe sú štyri veľké dediny, o ktorých už bola reč a v ktorých sú samí slobodníci. Je to Hrochoť, Môťová, mestečko Poniky a k nemu patriaca dedina Lehôtka. V posledných dvoch nie sú síce samí libertíni, ale majú svojho vlastného richtára a prísažných.

Kráľ Matej Korvín, veľký milovník poľovačiek, chodieval na lov do Zvolenskej župy. V taký čas býval vo Zvolenskom zámku a za honcov si bral ľudí z uvedených dedín. V chotári Poník je ešte aj dnes studňa, ktorej vravia „kráľova voda“, lebo z nej vraj pil raz kráľ Matej. V týchto obciach má každý právo vlastniť zbraň. Aj keď robia osobné služby panstvu, o čom sme sa už zmienili v stati o posloch, len málokedy idú z domu bez zbrane. Strieľajú veľmi dobre a župní i panskí úradníci, ako aj väčší zemania majú v nich vždy spoľahlivých honcov. Zbrane nikdy nezneužijú, a keď sa tak aj stane, vždy len z neopatrnosti. Neviem, či sú na Slovensku viaceré obce s takými privilégiami. Počul som však už často rozprávať o srdnatosti, s akou mnohí Slováci prenasledovali divú zver. V slobodnom kráľovskom meste Ľubietovej žil istý Šesták, ktorý sa celkom po anglicky pasoval s niekoľkými medveďmi a všetkých premohol. Na jedného raz vystrelil; ten sa postavil na zadné nohy a vrhol sa na milého Šestáka, ktorý stál bezmocný, s nenabitou puškou. Odvahu však nestratil. Odhodil zbraň a šiel medveďovi naproti. Ľavú ruku mu vrazil do papule a chytil ho za jazyk. Pravou vytiahol nôž z pošvy a rozrezal mu brucho. Ľavú ruku mal síce celú dochrámanú, ale život si zachránil.

Ani pri poľovačke sa Slováci ešte celkom nezbavili všelijakých povier. Keď chcú, aby sa poľovník vrátil v poriadku domov, zaželajú mu mnoho šťastia a pripomenú, či si nezabudol doma soľ. Tým mu natoľko pokazia náladu, že sa zriekne aj najkrajšieho lovu, lebo je presvedčený, že také želanie mu neprinesie nijaké šťastie. Z tých istých dôvodov sa každý poľovník vystríha stretnúť farára alebo starú ženu. Stretnutie s nimi predpovedá nešťastie a lepšie je zďaleka sa im vyhnúť.

Keď niekto pri strieľaní viackrát za sebou schybí, verí, že má počarované. V takom prípade musí najprv rozobrať celú pušku a prezrieť dôkladne všetky súčiastky, aby zistil, či nie je niekde skrytá voľajaká čertovina. Pred východom slnka musí potom rúru vymyť a nabiť ju patrónom, ktorý ležal niekoľko dní pod kostolným prahom, alebo ešte lepšie, ktorý uliali na Zelený štvrtok pred svitaním. Hovorí sa, keď túto strelu vystrelia, že na jej nábojnici ostane kvapka krvi. Tým sa dokáže správnosť celého počínania, ako aj to, že bosoráctvo je odstránené a poľovník už nikdy viac neschybí. To sa vie, že takéto vidiny majú len takí poľovníci, ktorí nie sú dobrí strelci. Nebohý vicišpán Zvolenskej župy pán Juraj z Radvane, cechmajster všetkých strelcov, a preto aj rytier kráľovského sicílskeho rádu Diany, nestaral sa nikdy o bosoráctva, ale vždy len o dobrý strelný prach. Rozumel sa svojej veci tak dobre, že nikdy nestrelil vedľa. A vôbec, celá rodina Radvanskovcov je známa, že sú vynikajúci strelci. Človek by mohol pomaly veriť, že sa s puškou narodili, tak dobre strieľajú. Svedčí o tom aj moja vlastná osemročná skúsenosť.