ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Len ten, kto nemá poňatie o špekulatívnom a podnikavom duchu našich bohumilých Slovákov môže sa pokúsiť odoprieť im šikovnosť v obchodovaní a čachrovaní. Veď kto by nepoznal neustále sa pohybujúce slovenské obchodné veľkogrémiá, ktorým sa vulgo vraví šafraníci, plátenníci, maselníci, čipkári, olejkári, pytlikári, voštinári, sklenári, drotári, brdári, korytári, sitári, bryndziari a podobne. Na krátkych alebo dlhých vozoch, peši alebo na koňoch brúzdajú sa neustále po celej krajine a každý z nich viackrát za život prebehne celú vlasť a mnohé cudzie kraje. Mnohí z nich sa zatúlajú až do Turecka, do Nemecka, Talianska a Francúzska a niekoľkých videli dokonca už aj v Amerike. Platí to najmä o šafraníkoch, olejkároch, čipkároch, plátenníkoch, pytlikároch a drotároch. Títo sa najviac činia, najčastejšie sa rozbiehajú do sveta a robia najlepšie obchody.

Olejkári pochádzajú z Turca a Oravy. Pokúpia všelijaké voňavé éterické oleje v lekárňach, ako napríklad oleum lapideum seu petroleum, terebinthinae, juniperi, anthos, strobuli, pini. sem. lauri a prevarenú vodu. Pozlievajú ich najrozličnejším spôsobom a túto miešaninu predávajú ako zázračné esencie v drobných fľaštičkách s veľkými chválami a desaťnásobne drahšie každému, kto im uverí: „Menyecske! jó ha használ!“ vravia Maďarkám, keď im núkajú svoj tovar, čo značí: dobre by bolo, keby pomohlo. Vyslovujú to však takto: „Jól h’használ“ (jól használ) — dobre pomáha. Niet choroby, na ktorú by olejkár nemal najzaručenejší prostriedok a u kupujúceho dokáže vzbudiť dôveru. Keď napríklad niekoho bolia oči, dá mu malinkú fľašku s éterickým olejom. Stačí prepichnúť ihlou blanku, ktorou je fľaška zaviazaná, a jedinou kvapkou potrieť mihalnicu. Chorý zacíti na oku silný prúd vzduchu, začne lepšie vidieť a s radosťou vyplatí sedliakovi niekoľko zlatých na dlaň. Aj keď ich liek nepomôže, neuškodí. Predávajú však aj iné zaujímavé veci: pre odmietnutého milenca majú tenký koreň, ktorý veľmi šikovne upravili do tvaru ruky s piatimi prstami. Stačí, keď sa zamilovaný touto rukou čo len dotkne svojho vzpierajúceho sa božstva, a bude ho nasledovať pokorne ako baránok. Keď olejkár cestou rozpredá svoj tovar, doplní si zásoby v najbližšej lekárni, pripraví svoje miešaniny a náklad je znovu pripravený na ďalšie cesty. Teriak^[9] si vypaľuje každý sám, cestou, z ovsenej slamy. V starších časoch mnohí roľníci z Turca nadobudli pomocou tohto obchodu slušný majetok. Dnes sú ich obchodné spolky menšie, lebo olejkárstvo začínajú rôzne vlády obmedzovať.

Šafraníci (erocarii), oblečení obyčajne do dobrého svetlomodrého súkna, pochádzajú najčastejšie z Nitrianskej a Turčianskej župy. Nepredávajú len šafran, ale najmä hodvábne a perkálové šatky, tkanice, rukavice a rozličné drobnosti, rozličné koreniny, muškátové orechy pre milovníkov piva, nočné čepce, papuče, ihly na šitie a pletenie, prstene, náušnice, vejáre a všelijaké iné čačky. Všetok tento tovar prenášajú vo veľkých drevených škatuliach na vlastnom chrbte a na starých herkách. Šafraník nesie obyčajne len jednu škatuľu, koník však musí vliecť aj štyri. Do mošne na tento účel zhotovenej vložia po dve škatule, otvor na nej pevne zaviažu a prehodia ju cez sedlo tak, aby na každom boku visela jedna škatuľa. Nezriedka sa aj sám šafraník ešte vyteperí hore na koňa a kníše sa medzi štyrmi škatuľami a zásobou ovsa a jedla v mene božom pomaly dopredu. Jeho koník nemá veru nijaký dôvod sťažovať si na ľahký náklad.

Čipkári pochádzajú výlučne zo Zvolenskej župy (horný vidiek, Horehronie), z Hornej Lehoty a ďalších obcí. Väčšina ich je oblečená celkom naľahko, len do košele a gatí a proti zime sa chránia kabanicou z hrubého, bieleho sedliackeho súkna; na nohách majú pevné čižmy alebo topánky. Nepredávajú len čipky, ale aj šatky z modrotlače, vreckovky, nože a vidličky, nožnice, hrebene, visiace zámky a tomu podobné veci.

Nákupy robia každý týždeň v piatok. Čipky kupujú od baníckych a sedliackych žien zo Španej Doliny, Starých Hôr a Kremnice, nožnice a zámky od zámočníkov z Radvane, Vlkanovej a Rakytoviec; hrebene a nože kupujú od majstrov z Radvane, modrotlač od farbiarov z Banskej Bystrice a Radvane. Množstvo nožiarov, zámočníkov a hrebenárov v Radvani žije zväčša len vďaka týmto úbohým priekupníkom, ktorí sa vláčia so svojimi tanistrami. Nik z týchto remeselníkov nemôže v otčenáši vysloviť piatu prosbu „chlieb náš každodenný daj nám dnes“ bez toho, aby pri tom nepomyslel na niektorého tohto „kapsiara“. K čipkárom sú vlastne v námezdnom vzťahu: z času na čas dostávajú od nich patričné peňažné preddavky. Obchodné cesty podnikajú čipkári najviac peši. Tovar nosia na chrbte, vo zvláštnych škatuliach obdĺžnikového tvaru, zhotovených zo stromovej kôry a v širokých, na tento účel šitých tanistrách, podľa ktorých im aj vravia „kapsiari“ alebo „tanistrári“.

Niektorí putujú v skupinách a plné kapsy naložia na staré kone alebo na dvojkolesový vozík. Najčastejšie však chodia peši a tovar si nosia sami. Všetci majú silnú dlhú palicu, naspodku okutú železom, ktorá im slúži ako zbraň a zároveň aj ako miera. Keď sú na cestách, bielizeň si zvyčajne nevymieňajú. Zväčša prídu domov v tých istých gatiach a košeli, v ktorých odchádzali. Nie je preto nijaký div, že ich majú od mastnoty a potu celkom čierne a zhrubnuté. Má to však svoj dôvod: je to jediná možnosť ubrániť sa pred všelijakým hmyzom, ak nechcú nosiť so sebou celý bielizník. To, prirodzene, nie je možné, lebo majú i bez toho dosť vláčenia pri prenášaní celého skladu tovarov.

Život slovenských podomových obchodníkov je na ich cestách v ustavičnom nebezpečenstve. Náklad s tovarom akoby im prirástol na chrbát; ťahajú ho v mrazoch a horúčavách do ďalekých krajín, až dolu po turecké hranice a sentencia „v potu tváre budeš jesť svoj chlieb“ vzťahuje sa na nich naozaj doslovne. Valasi a Srbi striehnu na úbohých čipkárov a ozbíjajú ich až na košeľu, kde len môžu. Nie je veru zriedkavosť, že biedny čipkár zaplatí za trochu zárobku vlastným životom. Pred nejakým časom si aj oni vedeli nahonobiť mnoho peňazí a ešte aj teraz vidieť domy, ktorých blahobyt nepochádza z dnešných čias.

Tak ako všetko ostatné, zhoršila sa v poslednom období aj situácia čipkárov. Na svedomí to má čiastočne rozmnoženie ich počtu, ale aj už dlhší čas trvajúce kolísanie hodnoty peňazí a všelijaké iné príčiny.

Plátenníci pochádzajú hlavne z Oravy a z Nitrianskej župy. Oravci putujú zvyčajne v skupinách. Na jeden nízky rebriniak si naložia tovar viacerí a tiahnú spolu do južných oblastí Uhorska. Nitrania, hlavne z okolia Šaštína, kde je manufaktúra, chodia peši až do Rakúska a plátno nesú na chrbtoch. Sám som roku 1817 kúpil od jedného z nich plátno v Karlových Varoch. Prichádzajú teda až k samým hraniciam ríše. Vo Viedni možno hockedy počuť ako vyvolávajú: „Kaaft Leibet! Wolfl.“ Aby si ušetrili cestu späť, dokupujú svoj tovar aj na trhoch vo Viedni. Vo Viedni na Leimgrube, v ulici zvanej Windmühlgasse č. 6 je obchod s plátnom, ktorý má na vývesnom štíte namaľovaného nitrianskeho plátenníka.

Pytlikári. V Sobotišti a na Myjave, ktorá je najväčším trhovým mestečkom v Nitrianskej župe a roku 1816 mala 8532 obyvateľov, vyrába sa súkno na pytlíky.^[10] Výrobky usilovných Sobotišťanov a Myjavčanov zásobujú nielen veľkú časť Uhorska, ale aj väčšinu dedičných krajín rakúskych a mnohé nemecké kraje.

Kožkári. Usilovní obyvatelia mestečka Brezová v Nitrianskej župe, ktoré malo roku 1816 4290 obyvateľov, obchodujú s vypracovanými alebo surovými kožami všetkého druhu. Ich obchod zasahuje nielen najvzdialenejšie oblasti Uhorska, ale aj Moravu. Podnikavých Brezovanov môžete stretnúť skoro na všetkých jarmokoch v Bratislave, Pešti, Kečkeméte, v Segedíne a pod., ale aj v Brne, Olomouci a v Mikulčiciach. Najdlhšie cesty sú pre nich maličkosťou. Keď sa ich spýtate, kde sa chystajú, odpovedia zvyčajne s dávkou akejsi ľahostajnosti: „Ja, ta len do Peštu, alebo do Kečkemétu.“

Ich ustavičné cestovanie sa stalo už príslovečné. Hovorí sa, že súdny deň nastane až potom, keď budú všetci Brezovania doma.

Bryndziari (burendári) a maselníci sú zasa obchodníci so syrom a maslom. Kto by nepoznal usilovných obyvateľov mestečka Stará Turá z Nitrianskej župy, ktorých tak isto ako Brezovanov možno hocikedy vidieť skoro vo všetkých hlavných mestách, ako je Viedeň, Bratislava, Pešť a podobne. Zásobujú syrový trh vo Viedni na Dominikánskom námestí znamenitými výrobkami liptovských, zvolenských, oravských, turčianskych a gemerských Álp. Viedenským grajciarovým hurkárom dodávajú zasa ovčie črevá za niekoľko tisíc zlatých ročne. Očistené ovčie črevá naložia doma do malých súdkov, zasolia ich a dovážajú do Viedne. Aj keď sa tento obchodný artikel zdá bezvýznamný, prináša krajine, ako sme spomenuli, mnoho tisíc zlatých ročne. Pred nedávnom som mal možnosť vidieť sklad s črevami v jednej pivnici na Schönlaternskej ulici, pre môj nos to však nebolo nijaké potešenie.

So syrom obchodujú aj mnohí Zvolenčania, Liptáci a Spišiaci. Zvolenčanov môžete vidieť najmä na všetkých peštianskych trhoch.

Obchodníci s dobytkom. Slovenskí obchodníci s hovädzím a bravčovým dobytkom sú známi na všetkých trhoch v Uhorsku. Pochádzajú najmä zo Zvolenskej a Novohradskej župy. Prví sú hlavne priekupníkmi; o Novohradčanoch je zasa správnejšie povedať, že sú chovateľmi dobytka. Zvolenčania dobytok len kupujú a predávajú. Ich cechový majster je bohatý Gažík z Hornej Mičinej, ktorý v spolku s ostatnými boháčmi úspešne obchoduje s dobytkom a tým v konečnom dôsledku dáva chlieb mnohým chudobným ľuďom. Jeho ľudia tiahnu ustavične z jedného jarmoku na druhý, kupujú a predávajú a raz či dvakrát do roka prichádzajú domov skladať účty. Trh v Banskej Bystrici zásobujú kŕmnikmi. Sem prichádza zvyčajne aj sám Gažík a nejedného brava predá z ohľadov na istých pánov lacnejšie, ako ho sám kúpil.

Novohradskí obchodníci sú z Turieho Poľa, Lešti, Tisovníka, Madačky, Veľkého Lomu a Budiny. Vo všetkých týchto dedinách je niekoľko bohatých obchodníkov, ktorí najímajú chudobnejších sedliakov za hajčiarov. Nakúpia zvyčajne mladý dobytok, dobre ho chovajú a keď je vykŕmený, predajú ho. Tí istí kupčia aj s ovcami. Okolo Juraja ich ženú na veľkú náhornú polšinu zvanú Tálne pri Detve vo Zvolenskej župe, kde sa vtedy zídu obrovské kŕdle oviec a usporadúva sa ovčí trh, ktorý má veľký štatistický význam. Presne v tom čase prichádza sem množstvo kupcov zo Zvolenskej, Liptovskej, Oravskej a iných žúp a odtiaľto si ženú kúpené ovce domov.

Sklári. Tí istí podnikaví Novohradčania obchodujú aj so sklom; zväčša však sa uspokoja len s funkciou nákladníkov. V sklárskych hutách v Divíne a v Detve nakúpia rozličné výrobky zo skla a posielajú s nimi chudobných ľudí do sveta. Náklad fliaš, pohárov a obločného skla, ktorý jeden muž uvládze niesť na chrbte, stál v deväťdesiatych rokoch osem zlatých. Predavači na tom zarábajú, ako vedia a pri návrate domov vrátia nákladníkovi osem florénov spolu s jedným florénom zo zisku; ostatné peniaze patria im.

Voštinári. Novohradčania, o ktorých bola doteraz reč, obchodujú aj s voskom. Posielajú svojich ľudí do okolitých dedín a tí skupujú všetky voštiny a voskové koláče, ktoré doma roztápajú a v mestách predávajú medovnikárom.

Obchodníci s obilím. Tých je najviac, lebo pôdy, na ktorej sú usadení Slováci, je málo a bieda ich núti dovážať potrebné obilie z dolných, požehnaných oblastí do vrchov. Tento obchod je výnosný a stály, a preto sa naň dáva každý, kto má čo len zopár voľných grošov.

Najvýznamnejšie trhy s obilím sú v Lučenci, Bátovciach, Leviciach a vo Sv. Beňadiku. Obchodníci zo Zvolenskej župy, z Lieskovca, Detvy, Očovej, V. Slatiny, Hájnik, Rybár, zo Zvolena, Hrochote a pod., nakupujú obilie každý štvrtok v Lučenci a dopravia ho domov. V nedeľu v podvečer sú s ním už v Banskej Bystrici, kde je v pondelok týždenný trh. Tovar, ktorý prevyšuje spotrebu bystrických mešťanov a okolia, prepravujú liptovskí obchodníci z Revúcej, Osady a pod. do Ružomberka a Mikuláša na ďalší odpredaj.

Týždenné trhy v Lučenci a v Banskej Bystrici sú skutočnou štatistickou pozoruhodnosťou. Správnu predstavu o nich si môže urobiť len ten, kto ich na vlastné oči videl. Ich obraz sa pokúsil načrtnúť gróf Sternberg^[11] vo svojom Cestopise cez banské mestá. Nikomu neradíme ísť v sobotu poobede z Bystrice smerom do Zvolena, lebo dostať sa proti prúdu vozov, ktorý v tom čase smeruje do Bystrice, je nesmierne namáhavé. Ešte horšie je ísť v pondelok poobede zo Zvolena do Bystrice, lebo prúd vozov máte zasa proti sebe a navyše popíjaním rozpálení priekupníci s obilím a povozníci prejavujú ešte menej ochoty vyhnúť sa vám ako včera, s triezvou hlavou. Menej nebezpečné, ale oveľa nepohodlnejšie je urobiť si v nedeľu výlet do Liptova cez Šturiec a v pondelok sa vrátiť naspäť do Bystrice. Vtedy ide proti vám v nedeľu prúd prázdnych a v pondelok zasa plných vozov. Na „vlčom chodníčku“ nad Šturcom je oveľa ťažšie vyhnúť sa im ako vozom na rovnej a dobrej ceste za Bystricou.

V nedeľu pred štvrtou hodinou poobede nesmie vojsť nijaký voz s tovarom do mesta, aby sa, keď vypukne požiar, ktorý Bystricu často navštevuje, nesťažovalo jeho hasenie. Úderom štvrtej hodiny začne opreteky prúdiť do mesta celá karavána vozov a bez akejkoľvek pomoci polície vytvoria z nich ozajstné ulice. Ťažné zvieratá prídu vždy do stredu hradby z vozov, zadné časti vozov vytvárajú prístupové cesty. V pondelok o druhej hodine poobede je mesto ako vymreté, dovtedy sa všetko rozuteká domov.

Obchodníci, ktorí zásobujú trh v Banskej Bystrici, sú veľmi prefíkaní. V piatok poobede sú s obilím, kúpeným v Lučenci, už doma. V stodole ho vysypú a pokropia vodou, aby od vlhkosti napuchlo a bolo ťažšie. Aby oklamali kupujúcich, zamiešajú v sobotu poobede do obilia preosiaty popol, ktorý zakryje ich šibalstvo a dodá obiliu potrebný prašný a teda aj suchý vzhľad. Na 20 — 25 mericiach (čo predstavuje zvyčajne náklad voza so štvorzáprahom) získa priekupník tri štvrte až jednu mericu navyše.

Trh v Štiavnici je zásobovaný obilím z Bátoviec, Sv. Beňadika a Levíc. Zbožie sa však odtiaľ prepravuje ďalej tak ako z Banskej Bystrice. Významné sú aj obilné jarmoky v Krupine, Ipeľských Šahách, Balašských Ďarmotách a v Rimavskej Sobote.

Nepoznám trhy v Košiciach, Prešove, Levoči, Kežmarku, Bardejove, Lipt. Mikuláši a v Kremnici. Pravdepodobne budú mať význam len pre tieto mestá a ich najbližšie okolie.

Obchod s ovocím. Povestní obchodníci s ovocím sú mešťania slobodného mesta Krupiny vo Zvolenskej župe a obyvatelia mestečka Nemce v Honte. Krupinčania zásobujú po všetky roky ovocím každého druhu Banskú Bystricu a Štiavnicu. Dovážajú sem čerešne, hrušky, jablká, broskyne a hrozno. Ovocie nosia na koňoch alebo vlečú na vlastných chrbtoch v košoch zhotovovaných zvlášť na tento účel.

Priekupníci z mestečka Nemce dovážajú ovocie len do Banskej Štiavnice. Z týždenných trhov v Banskej Bystrici sa mnoho ovocia odváža do Liptova a na Oravu. Najvzácnejšie je hrozno, ktoré obyvatelia týchto žúp poznajú len z prírodopisu, alebo dovezené z Bystrice.

Handrári. Putujú z jednej dediny do druhej a skupujú handry pre papierne. Nedávajú za ne peniaze, ale prstene, ihly a špendlíky. Majú píšťalku s prenikavým zvukom. Len čo handrár niekoľkokrát zapíska, zbiehajú sa k nemu zo všetkých strán dievčatá a ženy so starými handrami, ktoré starostlivo preňho odkladali, a vymieňajú za ne tovar, ktorý priniesol.

Väčšina Slovákov sa s tovarom, o ktorom bola reč, alebo o ktorom sa ešte zmienime, rozbieha široko-ďaleko do sveta. S tým súvisí u nich veľmi rozšírená znalosť rôznych rečí a krajiny. Neradím nikomu povedať pred Slovákom niečo, čo má ostať utajené v nejakej cudzej reči, lebo v tom prípade platí: Quo minime cogitas gurgite piscis erit.^[12] Pár latinských slov, ako napríklad habesne micas in capsa; paramorenda (per amorem Dei) zapamätali si ešte zo školy. Po maďarsky, po rumunsky, po srbsky, po nemecky a podobne sa na cestách svetom naučia toľko, že sa tak ľahko nedajú predať. A v tom sú pravým opakom inzulárnych Angličanov, ktorí okrem svojej materinskej reči zvyčajne nevedia nijakú inú, alebo v najlepšom prípade rozumejú trošku po francúzsky. Čo sa však zemepisných znalostí týka, som presvedčený, že Slováci sú najlepší odborníci spomedzi všetkých národov obývajúcich Uhorsko. Len máloktorý z nich verí, že svet je doskami obitý. Znalosti im prináša ich časté cestovanie, v ktorom tiež vynikajú v Uhorsku nad ostatných. Kto cestuje kočom, môže mať pôžitok z rozprávania slovenského kočiša. Keď mu ukážete len trochu priateľskú tvár, je ochotný porozprávať celú topografiu a dejiny krajiny, cez ktorú vás vezie, ale rozhovorí sa aj o vzdialených hradoch, mestách, dedinách, a najradšej o kuruckých vojnách. V podobnom prípade vás Maďar odbije len s „Nem tudom, uram!“ a Nemec povie „I wass nit!“. So znalosťou čo len najbližšieho okolia nie sú na tom lepšie ani Rakúšania; nielen dedinčania, ale aj kočiši ignorujú všetko, čo sa stalo mimo ich dediny alebo čo leží mimo cesty. Zažil som to už častejšie a naposledy v uplynulom roku 1817 v lete, keď som zistil, že ani od ľudí v blízkosti hlavného mesta, kde je národ zvyčajne prefíkanejší, nevedel som sa nič dozvedieť.