ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aby Slováci na tom kúsku zväčša macošskej pôdy alebo skôr kamenia, na ktorom žijú, nepomreli od hladu, nemôžu veru často zložiť ruky do lona a odpočívať alebo, ako sami hovoria, „po strakách sa dívať“. Je pravda, že zem, ktorú obývajú, obdarovala matka príroda prekrásnymi scenériami a v jej lone ukryla nevyčerpateľné bohatstvá. Všetky opisy, ktoré máme o takzvaných romantických krajinách, môžeme nájsť na území obývanom Slovákmi v origináli: úsmevné lúky, nežné kopce, prekrásne vodopády, nebotyčné končiare s večným snehom, hrozné, a pritom krásne priepasti, pôvabné údolia, voňavé lesy a háje, tienisté stromy, husté kríky, vynikajúce liečivé pramene, šumiace potoky, výnosné ovčiarstvo, stáda bojazlivých srncov, krvilačné dravce, medvede, vlky, milióny pospevujúcich vtákov a mnoho iných pekných vecí.

To všetko sa strieda na slovenskom území najrozličnejším a najprekvapivejším spôsobom. Nenájdete tu nijakú jednotvárnosť ako na rovine. Zato však pôda, ktorú vlastnia Slováci, je oveľa skúpejšia ako tá, ktorá patrí Maďarom. Zdá sa mi, že najprimeranejšie je prirovnať ju k bohato zariadenému zámku. Maďarská pôda pripomína bujnú záhradu, kde sú všetky poklady otvorené, možno ich ľahko prezrieť a bez námahy použiť. Poklady v zámku sú skryté a ťažko dostupné, i keď v ňom nájdete viac vecí na obdivovanie ako v neumelej záhrade. Naši dobrí Slováci obývajú zem, na ktorú je sentencia „v potu tvári budeš jesť svoj chlieb“ primeranejšia, ako na úrodnú rovinu obývanú Maďarmi.

Povrch slovenskej zeme je pokrytý kamením a chrastím. Keď chcú mať z rolí aspoň čiastočný úžitok, musia ich s námahou obrábať a usilovne hnojiť. No sú aj také oblasti, kde sa skoro ani ovos neurodí. Taká je Orava a väčšia časť Liptovskej župy. V Boci ani len vrabcov nenájdete, lebo tu nemajú čo žrať. Ako najlepší príklad kamenistej pôdy môžeme uviesť chotár obce Senohrad a čiastočne aj Sučany (obe v Hontianskej župe) a ich okolie. Kto to nevidel, nevie si dobre ani predstaviť, ako ten kraj vyzerá. Všade inde sa dá aspoň v lete nájsť kúsok zeleného miesta bez skál, kde sa človek môže utiahnuť. V senohradskom teréne však nič také nenájdete. Povrch zeme sa tu podobá telu posiatemu kiahňami alebo vzbudzuje taký dojem, akoby na tunajší chotár bol padal kamenný dážď. Pri oraní obracia roľník pluhom skoro samé kamenie, a predsa tu rastie najkrajšia pšenica. Známa je tu povesť, podľa ktorej istý tunajší roľník vyčistil raz svoje polia od všetkých kameňov, ale úrodu mal vzápätí takú zlú, že nevidel iné východisko, ako povynášané kamenie doniesť naspäť a rozhádzať ho znovu po roliach. Aj keď ide iba o rozprávku, iste je v nej aj kus pravdy, lebo v prírode nenájdeme nič neúčelné. Tunajšia pôda je ľahká ako popol, neudrží dlho vlhkosť a z návrší ju môže odplaviť aj najmenší dážď. Týmto dvom nedostatkom odpomáha práve veľké množstvo kamenia. Nech je pochválená táto predvídavosť!

Veľké pohoria a skaliská sťažujú aj komunikáciu. Len s veľkou námahou a za mnohé peniaze sa miestami urobili dobré cesty, ako napríklad v Oravskej župe, v Liptove pri Hrádku, na Spiši od Korytnice po Levoču a Spišskú Novú Ves, v Honte a vo Zvolene od Bátoviec cez Banskú Štiavnicu do Banskej Bystrice a odtiaľ do Brezna v Gemerskej župe a v Muránskom údolí. Dobré cesty sú najmä v Bratislavskej a Nitrianskej župe, z Bratislavy po Lapáš, kde sú najlepšie cesty, aké sme vôbec mohli vidieť. Okrem toho sú ešte v niektorých oblastiach slušné cesty, ako napríklad v Novohradskej župe od Lučenca po Kriváň. Všade inde na Slovensku nájdete samé krkolomné cesty. Stačí spomenúť trasu z Pohronskej Polhory po Oravce, cez Suchú Horu, Leštiny, Beňadovo, Zázrivú, Ľubochňu až po Mikuláš, z Banskej Bystrice cez Harmanec do Turca a cez Šturiec, Revúcu, Liptovskú Osadu po Ružomberok v Liptovskej župe. Alebo z Brezna cez Polhoru po Tisovník, prípadne z Rožňavy po Jabloňov, z Michaloviec cez Giraltovce po Bardejov a odtiaľ cez Turňu po Prešov; zo Širokého cez Branisko po Porotnok, ďalej zo Spišskej Novej Vsi cez Hnilec po Polomu, prípadne z Balašských Ďarmot cez Čebovce, Sucháň, Senohrad do Plešivca, cez Dobrú Nivu údolím Neresnice do Zvolena, z Poník do Banskej Bystrice. Stačí, keď si človek spomenie na tieto alebo im podobné cesty, aby mu mráz behal po chrbte z prežitého nebezpečenstva. Sú to síce samé romantické miesta, ale keď na nich nesústredíte všetku svoju pozornosť, môžete si celkom neromantickým spôsobom vykrútiť krk a zísť zo sveta. Aj preto môžeme hovoriť, že Slovensko je krajina celkom anglická (po nemecky englisch) čiže vhodná pre anjelov (po nem. Engel), a každému, kto chce tadiaľto cestovať, radíme, aby si zaobstaral perute nebeských sfér a tieto oblasti radšej preletel, ako prešiel. Všetky cesty, ktoré poznám, som menoval a cez mnohé aj často prešiel a nezriedka len po biede preliezol.

Aj samotné podnebie nie je tu pre poľnohospodárstvo veľmi vyhovujúce. S výnimkou niektorých častí Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Turčianskej, Zvolenskej, Hontianskej a Novohradskej župy je oveľa surovšie ako na južne položenej nížine, leto je oveľa kratšie a zima dlhšia. V Oravskej a sčasti aj v Liptovskej župe je síce dosť ovocných stromov, ovocie je však malé, nevzhľadné a zväčša ani nedozreje. Odtiaľ pochádza aj pripoviedka, že keď tunajší Slováci chcú, aby im slivky dozreli, kladú pod stromy slamu a zapaľujú ju. Báseň martinského kazateľa Andreja Plachého^[15] z roku 1785, v ktorej prirovnáva Turčiansku župu k raju, zdá sa mi byť preto ešte lepším vtipom ako hľadanie dôkazov o tom, že Slováci sú uhorskými Angličanmi.

Aj keď Slováci bývajú pod najnepriateľskejším nebom, vedia prinútiť každý kúsok kamenistej pôdy, aby prispel na ich obživu. Najlepšie to môžete posúdiť vtedy, keď idete z požehnanej maďarskej zeme smerom hore do krajiny Slovákov. Na každom kroku spozorujete čulejší poľnohospodársky ruch. Okrem kukurice pestuje Slovák všetky druhy obilnín a strukovín. Kukurica je rozšírená v Honte, v Novohrade a v južnejšie položených župách. V hornatých oblastiach je zriedkavá a pestuje sa len v záhradkách ako pochúťka. Len v Turci, ktorý je obkľúčený vrchmi a ozaj sa podobá záhradke, majú pekné kukuričné polia, na ktorých je krajšia a výdatnejšia kukurica ako v nižšie položených oblastiach.

Zásoby potrebné na zimu obstarávajú si Slováci čiastočne z vlastného poľnohospodárstva a čiastočne pomocou už spomínaného priemyselného podnikania a obchodu; so ziskom z neho vedia veľmi účelne hospodáriť. Aj keď vkročíte do najchudobnejšieho domu, nájdete v ňom rozličné zásoby potravín. Je ozaj pozoruhodné, že vláda, pokiaľ viem, nepokladala ešte nikdy za potrebné podporiť Slovákov obilím tak, ako podporila oveľa lepšie sa majúcich Rumunov a Slovincov roku 1816 až 1817. Nikdy som nepočul, že by Slovák bol niekedy umrel od hladu, ako sa stalo s veľkým počtom Rumunov, o čom písali aj noviny.

Pre väčšinu Slovákov prosba „chlieb náš každodenný daj nám dnes“ znamená „zemiaky daj nám dnes“, lebo nimi zaháňajú hlad. Dožičme im ich však radšej ako kukuričný a prosný chlieb („prója“), lebo verím, že keď chceme posúdiť kultúru národa, stačí sa spýtať, či jedia kukuričný alebo prosný chlieb. Kukurica je len na kŕmenie svíň a pre ľudí len na pochúťku. Proso je zasa dobré len na kašu. Všade tam, kde sa týmito plodinami živili namiesto chleba, našli sme ľudí veľmi zaostalých. Maďari dopestujú veľmi mnoho kukurice, ale kŕmia ňou len ošípané a sami jedia pšeničný a ražný chlieb. Slovinci, Rumuni a Rusíni poznajú zasa len kukuričný a prosný chlieb a zaostávajú v každom ohľade za Maďarmi a Slovákmi.

Veľké množstvo zemiakov sa dopestuje v Oravskej župe. Pestujú tu rozličné, veľmi dobré druhy a žiadalo by sa, aby nás niekto s nimi znalecky oboznámil. Aj spôsob, ako ich pripravujú na jedlo pre ľudí, je tu oveľa dokonalejší ako na iných miestach. Skôr, ako ich hodia do kotla variť, ošúpu ich a takto z nich robia chutné polievky, zeleninové príkrmy, zápravky a pečú ich. Zemiaky tu prichádzajú na stôl v najrozličnejších podobách. Zdá sa nám však, že ich časté jedenie je menej vyhovujúce pre ľudský organizmus ako požívanie mäsa. V Oravskej župe prevládajú ľudia vysokí, krehkí a poblednutí.

V Turčianskej župe sa pestuje často istý druh tenkej, sladkej repy, ktorú varia s hovädzím alebo baraním mäsom. Je to dobré a výdatné jedlo, len jeho sladká chuť sa mi vždy trochu protivila. Turčania jedia túto repku veľmi radi, a to aj sušenú. Preto ich žartovne prezývajú „repkármi“.

Neúrodná pôda prinútila ľudí zaobchádzať s ťažko vypestovanými plodinami veľmi opatrne. Vydupávanie obilia dobytkom, tento spôsob mlátenia, pri ktorom sa mnoho zrna premární, je zaužívaný len v Hontianskej, Novohradskej a Peštianskej župe. Väčšina Slovákov mláti cepami. Úrodu tiež nenechávajú stáť pod voľným nebom, ale ju veľmi starostlivo ukladajú do stodôl. Obilie vedia veľmi dobre pomlieť a triediť jemnú múku od hrubej. Kto pozná, ako nedbalo a nehospodárne melú Maďari, musí obdivovať zručnosť Slovákov. Slováci majú výhodu v tom, že môžu pri horských potokoch a ostatných stále tečúcich riekach stavať dokonalé vodné mlyny. Maďari majú zasa v mnohých oblastiach nedostatok vody a stavebného materiálu. Musia sa uspokojiť s lenivým tokom Dunaja a Tisy, alebo so suchými veternými alebo dobytčími mlynmi, ktoré sú tiež veľmi nevýhodné. Keď je suché leto, musia Maďari voziť svoje obilie do zlého mlyna často aj niekoľko míľ. Slovák zasa má na každom kroku dobre zariadené mlyny.

V niektorých oblastiach majú Slováci prebytočné množstvo lúk, a preto im pri kosení sena pomáhajú Poliaci, ktorí v celých húfoch prichádzajú na tieto práce. Slováci zasa chodia na žatvu a mlatbu do nižšie položených úrodnejších žúp a zarobené obilie (výžinky) si dovážajú domov.

Nechcem sa zbytočne opakovať, a preto čitateľa odkazujem na to, čo som už povedal o zručnosti Slovákov pri obchodovaní a výrobe, z čoho mnohé sa vzťahuje aj na túto oblasť ich života. Zdôrazniť chcem len to, že Slováci vedia veľmi dobre využiť všetky poľnohospodárske plodiny. Tak napríklad víno robia z jabĺk, olej z konopných a ľanových semiačok a z orechov.

Medzi výnosné výrobné odvetvia patrí chov oviec a syrárstvo. Slováci sa zameriavajú na výrobu ovčieho syra. Ovce nepasú tak, ako je inde zvykom jednotlivo, ale zháňajú ich do spoločných kŕdľov. Podľa toho, či je obec veľká alebo malá, rozdelia ich do jedného alebo viacerých stád zvyčajne po 200 — 400 kusoch. Na jar, na Juraja, vyháňajú stáda hore na kopce, kde majú pre ne na rozličných miestach postavené takzvané salaše. Salaš (tugurium) pozostáva z koliby postavenej z hrubých neotesaných kmeňov a nie je ani zvonku ani z dnu obhádzaný hlinou. Strecha je krytá kôrou zo stromov alebo šindľom. Ďalej sú tu nevyhnutné ohrady pre ovce — „košiare“ upletené z tenko naštiepaného jedľového dreva, ktoré sa dajú bez námahy prekladať z miesta na miesto.

Samotná koliba má dve časti: miestnosť, kde je ohnisko a komora, ktorá zaberá zvyčajne len tretinu celého pôdorysu a zatvára sa na visiaci zámok. Prvú miestnosť treba pokladať aj za akúsi spoločenskú izbu. Tu visí nad ohniskom medený kotol na varenie mlieka, tu sa všetci, malí aj veľkí stretávajú a v nej odporúčajú pastieri svoje unavené telá do opatery bohovi Morfeovi.^[16] Do vnútornej syrárskej svätyne má prístup len najvyššie postavený pastier, bača. Tam ležia na polici čerstvé hrudy syra, v kúte stoja nádoby s kyslou žinčicou a bačova pokladňa. Bača nemá na starosti pasenie oviec. Jeho práca je ovce podojiť, spraviť syr a prichystať drevo a vodu. Ostatný čas prespí, alebo robí oštiepky, o ktorých už bola predtým reč.

Keďže bača stále pracuje so syrom, umýva si ruky niekoľkokrát cez deň a udržuje sa v takej čistote, že aj najháklivejší mešťan si môže bez obáv vziať z jeho ruky kus čerstvého syra a zjesť ho. Vo veľkej čistote udržiava aj všetko náčinie, s ktorým pracuje, či už je to nádoba na dojenie alebo mliečniky, črpáky, obrovské naberačky na mlieko alebo kotlík. Všetko každý deň niekoľkokrát umyje a vydrhne. Každého, kto ide okolo, alebo aj sviatočného hosťa pohostí zadarmo kyslou alebo sladkou žinčicou a čerstvým syrom, ktorý krája na kusy vo veľkej naberačke, zvanej „varečka“. Sladkú žinčicu, ktorá sa takto neminie, vylejú do nádob na to určených, kde skysne. V lete je z nej potom príjemný, osviežujúci nápoj. Pastieri nepijú nikdy sladkú, ale vždy len kyslú žinčicu a zajedajú ju kusom chleba, čo je cez celé leto ich hlavná strava. Len niekedy, ale ozaj veľmi zriedka, uvaria si aj kus mäsa. Táto jednoduchá strava umocnená čerstvým vzduchom a výdatným každodenným pohybom pôsobí veľmi blahodarne na ich zdravie. Pastieri, keď na jar vyháňajú stáda, vyzerajú zle a sú chudí. Keď na jeseň prídu domov, celí sú zaokrúhlení, majú dobrú farbu a žiaria zdravím. Ovce sú totiž celé leto von a majiteľom ich vrátia až v neskorú jeseň. Bača je zodpovedný za každú ovcu, ktorú prevzal. Vlastníkovi musí naviac presne odovzdať aj množstvo syra, ktoré pripadá na každý kus, čo je za letné obdobie zvyčajne 20 — 24 funtov. So žinčicou môže bača voľne disponovať. Keď si vie zaistiť jej odbyt, má právo ju predávať. Tam, kde je možné, stavajú salaše poblízko lesa alebo na roliach, ktoré rad radom hnoja prekladaním košiara.

Pri pasení oviec sa pastieri venujú aj hudbe. Ich hlavným nástrojom sú gajdy. Niektorí vedia veľmi pekne hrať na dlhej píšťale zvanej „fujara“ a na „drumpli“. Vyrezávajú aj rozličný drevený riad. Okrem valašky nemajú pri sebe nijakú zbraň, ale s touto vedia veľmi šikovne narábať — hádzať i sekať.

Vinohradníctvom sa zaoberajú Slováci v Bratislavskej, Nitrianskej, Tekovskej, Zvolenskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemerskej, Abovskej, Zemplínskej, Užskej a Peštianskej župe. V ostatných, horských oblastiach, ako napríklad v Turci, nie sú, pokiaľ viem, nijaké vinohrady. Pokus jedného Levočana, ktorý mal vinohrad na Jurajovom vrchu, nemožno pokladať za vinohradníctvo. Bol to ozaj len pokus, ktorý však pre podnikateľa skončil celkom dobre: aj keď jeho víno bolo kyslé ako dobrý ocot, predával ho vo fľaštičkách ako spišskú raritu a skoro za takú cenu, za akú sa zvyčajne predáva najlepší mok.

Vo Zvolenskej župe sú vinohrady len v chotári mesta Krupina, kde dopestujú tiež zväčša len ocot; taká kvalita sa totiž všeobecne pripisuje krupinskému vínu, lebo o každom kyslom víne sa povie: „Joj, to je len taká krupinčina!“

Roku 1813 som s údivom obdivoval vinice, ktoré vypestovali Slováci na rovine, v piesočnatej pôde mestečka Nyíregyháza v Sabolčskej župe. Toto až vedeli vyvzdorovať Slováci z piesku a naviac v polohe, ktorá nie je pre vinohradníctvo vhodná!

Slováci sa venujú usilovne aj chovu dobytka. Zriedka sa nájde dom, v ktorom by nemali aspoň kravičku. Okrem somárov, ktoré chovajú len v nižšie položených župách, majú Slováci všetky druhy ťažných a úžitkových zvierat. Ich kone však nie sú navyknuté na voly so širokými rohami, a preto sa plašia, keď sa k nim na cestách priblížia. Žiaľ, Slováci neprestali ešte veriť na všelijaké bosoráctva, najmä v súvislosti s rožným statkom. Preto majú aj mnoho prostriedkov, ktoré ho majú chrániť pred čarami. Na Luciu nezabudne ani jedna gazdiná spraviť cesnakom kríž na maštaľné dvere, lebo takto ochráni kravy od bosoriek. Nespočetné sú praktiky, ktoré majú odčarovať pobosorovanú dojnicu. Keď krava stratí mlieko, všelijako ju hladia, okiadzajú a zariekajú. Keď je mlieko vodnaté alebo krvavé — čiže pobosorované, zavrú okná a dvere a nemilosrdne ho bijú tŕním, pričom veria, že bitku pocíti bosorka.

Na zušľachtenie chovu koní chovajú mnohé bohatšie obce a mestečká vlastné žrebce. Žrebce držia aj samotné župy.

Na pomoc poľnohospodárstvu majú roľníci v Šariši svoj vlastný spôsob predpovede počasia. Hrudnú kosť z martinskej husi očistia od mäsa a dajú do pece. Keď od horúčavy pomaly zbelie, bude mnoho snehu a studená zima. Keď ohnedne, tešia sa, alebo boja od dažďov. Tento barometer je vraj pomerne spoľahlivý.