ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slováci nie sú ani o vlas horší. Príslovie: Optimum est militum slavo de stemmate natus musíme síce poopraviť, aby sme neznížili zásluhy hrdinských Maďarov a ostatných národov obývajúcich Uhorsko. Pred sudcovskou stolicou boha vojny podali už všetky dosť dôkazov o svojej hrdinskosti, o ktorej sa môžeme vyjadrovať iba v superlatívoch. No i tak naša vlasť spolu s každým odborníkom musí priznať, že jej Slováci dali už nespočetné množstvo hrdinov. Spočiatku sa síce trochu od streľby boja a dostávajú „kanónovú horúčku“ komplikovanú túžbou za domovom. Aj Angličania, keď idú prvýkrát loďou, dostávajú známu morskú chorobu. Potom sú o to poslušnejší. Právom sme hrdí na uhorský regiment, ktorý pozostáva zo samých Slovákov. Pozrime sa vo Viedni na colloredský regiment a na infantériu cisára Alexandra a poobdivujme kolosy týchto granátnikov!

Kto má zdravé oči a nechce byť slepý, ľahko pochopí, že sa necítia dobre v blízkosti kaprálovej palice a nebude vidieť v tom nedostatok statočnosti. Na vedenie vojny je nepochybne potrebná istá dávka divokosti. Mierumilovným národom, ktoré žijú z práce svojich rúk, zvyčajne je každá myšlienka na vraždu cudzia. K životu so zbraňou v ruke na celom svete treba obyčajných mužov prinútiť. A čo sa robí len z musu, to sa aspoň spočiatku nerobí s radosťou. Ani francúzske konskripcie, ani uhorský spôsob získavania regrútov, alebo iné spôsoby kompletizovania regimentov nevzbudzujú iné pocity. Prinútenie ostáva prinútením, nech sa akokoľvek pekne ozdobí.

Nemožno tiež zamlčať, že na vojnu idú Slováci radšej na koni ako peši. Čerstvých regrútov musia spočiatku strážiť. Tých, ktorých určili za husárov, nechajú voľne chodiť od chvíle, keď dostanú kone, lebo potom už nik neujde. Aj ich ľudové piesne sa stále krútia okolo husárov, čo tiež dokazuje, že k nim väčšmi inklinujú. Niektorých zverbujú dobrovoľne, niektorých zasa a la Candide.^[25]

Všade, kde sa ľud zhromažďuje, na cirkevných slávnostiach, na jarmokoch a pod., postavia si verbovači na ulici stany, prípadne robia svoje obchody v šenkoch. Aj keď sa slovenským chlapcom páčia vojenské tance a husárske uniformy (do ktorých sú poobliekaní aj pešiaci) a láka ich dvadsiatnikmi naplnený tanier postavený na stole, predsa sú veľmi opatrní a dajú sa ťažko nahovoriť na pohárik a ešte ťažšie ich navedú na podanie ruky. Aj keď sa k stanu priblížia a dívajú sa, čo sa dnu deje, držia si verbovačov od tela a ruky si dajú do vrecák nohavíc alebo za chrbát, aby ich verbovač nemohol za ne chytiť. Napriek všetkej opatrnosti, podarí sa im predsa rozličnými trikmi niekoľkých polapiť. Ja sám som v mladosti videl niekoľko takých príhod.

Verbovači raz zazreli, ako jeden statný sedliak kráča do krčmy, v ktorej tancovali, na štamperlík. Jeden z nich sa postavil tesne za dvere a v okamihu, keď ich sedliak začal otvárať, udrel na ne päsťou a zároveň vykríkol: „Joj, už si mi dal!“ a zvalil sa ako vrece na zem, robiac, že mu sedliak dvermi prebil hlavu a zabil ho. Ostatní sa vrhli na úbohého sedliaka a presviedčali ho, že vojaka zabil a že mu nič iné neostáva, len si nasadiť „čákó“ na hlavu. Úbožiak sa darmo bránil, že takým ľahkým úderom nemohol vojaka usmrtiť. Nič nepomáhalo. Zabitý ležal vystretý, bez pohnutia na zemi a zákerný vrah musel ísť za vojaka. Keď si dal na hlavu čiapku, zabitý so smiechom ľahučko vyskočil na rovné nohy.

Inokedy som videl a obdivoval zručnosť verbovača, ktorý tiež veľkým chytráctvom donútil jedného Slováka podať mu ruku.

Scéna sa odohrala na ulici, kde verbovači tancovali pred stanom. Jeden z nich zbadal medzi divákmi statného mládenca. Podišiel k nemu, nežne ho objal a pustil sa s ním do dlhého a zaujímavého rozhovoru. Škoda, že ho tu pre málo miesta nemôžem zopakovať. Presviedčal ho, že je z tej istej dediny ako mládenec, odkiaľ pred tridsiatimi rokmi odišiel na vojenčinu. Niektoré údaje z neho v priebehu reči nenápadne vytiahol, iné uhádol a otázky staval tak všeobecne a zamotane, že sedliak, hoci mu celkom nedôveroval, začal postupne veriť, že má do činenia s krajanom. V tomto blude ho utvrdili verbovačove uistenia, že je týmto životom už unavený a že by nikdy nikomu neradil, aby šiel za vojaka, lebo je to život plný nepríjemností. Prezradil mu všelijaké verbiarske fígle a varoval ho, aby nikdy nepodal nikomu z nich ruku, lebo v tú chvíľu je už vlastne odvedený. Vypiť že si môže, koľko chce, len ruku nech nepodáva.

„A keďže sme sa už takto náhodou stretli,“ pokračoval, „nesmieš odísť bez toho, aby si si so mnou nevypil za pohárik vína.“

Sedliak vypil jeden i druhý a po ďalších sa rozgurážil, začal sa s verbovačmi veseliť a krepčiť. A stal sa vojakom, ani sám nevedel ako.

Život verbovačov je však tiež ťažký a namáhavý. Ešte by ušlo, že musia používať všelijaké triky, aby chytili niekoľkých regrútov, lebo sami majú z toho zábavu. Večné pitie, tancovanie a fajčenie im však nemôže byť príjemné a musí sa časom zunovať, aj keby boli smädní ako špongia a všetci boli zo živého striebra. Túto prácu robia naviac poloviční invalidi, ktorým by oveľa lepšie padol odpočinok a pokoj. Zverbovaným nemôžu nikdy dôverovať a ich úteky im narobia mnoho starostí. Môžete si predstaviť, že jedno chytráctvo sa tu často stretáva s druhým. Aby verbovačov uspokojili, mnohí sa tvária, že sú úplne opití. Dvadsaťkrát idú na stranu a vždy sa vrátia. No kto je šikovný, dvadsiatyprvýkrát zhodí čiapku z hlavy spolu so všetkými vojenskými vecami, čo má na sebe, skočí ako srnec cez ohradu a verbovači majú o jedného regrúta menej.

Sám som mal možnosť pozorovať a uistili ma aj mnohí vážení dôstojníci, že slovenskí regrúti sú oveľa učenlivejší ako regrúti ostatných národov. I keď sa spočiatku musia učiť nemeckým výrazom používaným pri rozkazoch, skôr sa všetkému naučia ako Nemci, hoci tí by si už z domu mali priniesť to „rechtsum a linksum“. Dôstojníci si berú za sluhov najradšej Slovákov, lebo im najlepšie a najvernejšie slúžia. To všetko nech slúži Slovákom ku cti.